6 Cdo 295/2013

Najvyšší súd  

Slovenskej republiky   6 Cdo 305/2013

  6 Cdo 315/2013

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnych veciach žalobkyne P.., so sídlom v B., IČO : X., v dovolacom konaní zastúpenej F.F., so sídlom V., v mene a na účet ktorej   koná doc. JUDr.   B. F., PhD., advokát a konateľ, proti žalovanej S., za ktorú koná M., so sídlom v B., o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, vedených na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 5 C 221/2012, 7 C 249/2012 a 5 C 274/2012, o dovolaniach žalobkyne proti uzneseniam Krajského súdu v Žiline z 26. júna 2013 sp. zn. 5 Co 226/2013, z 25. júna 2013 sp. zn. 5 Co 198/2013 a z 9. mája 2013 sp. zn. 9 Co 224/2013 takto

r o z h o d o l :

Veci vedené na tunajšom súde pod sp. zn. 6 Cdo 295/2013, 6 Cdo 305/2013 a 6 Cdo 315/2013 spája na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.   6 Cdo 295/2013.

Dovolania žalobkyne o d m i e t a.

Žalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Žalobami podanými 27. septembra 2012 na Okresnom súde Martin sa žalobkyňa voči žalovanej domáhala náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona   č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“). V žalobách medziiným uviedla, že predmetnú ujmu jej spôsobil nesprávnym úradným postupom Okresný súd Martin, preto jeho sudcovia nemôžu danú vec prejednať a rozhodnúť. Vzhľadom na to žiadala, aby Krajský súd v Žiline rozhodol o prikázaní tejto veci inému súdu toho istého stupňa (§ 12 ods. 1 O. s. p.).

2 6 Cdo 295/2013

  6 Cdo 305/2013

  6 Cdo 315/2013

Okresný súd Martin uzneseniami vo vyššie uvedených konaniach zo 4. februára 2013 č. k. 5 C 221/2012-23, z 1. februára 2013 č. k. 7 C 249/2012-23 a z 28. januára 2013   č. k. 5 C 274/2012-23, vyzval žalobkyňu na zaplatenie súdneho poplatku vo výške 66 €   za námietku zaujatosti podľa položky č. 17a Sadzobníka súdnych poplatkov (ďalej len „Sadzobník“), ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku   za výpis z registra trestov (ďalej len „zákon č. 71/1992 Zb.“). V odôvodneniach uviedol, že žalobkyňa vo svojich podaniach zo 17. januára 2013 (vo veciach vedených pod sp. zn.   5 C 221/2012 a 5 C 274/2012), z 23. januára 2013 (vo veci sp. zn. 7 C 249/2012) uviedla, že v žalobe vzniesla „generálnu námietku zaujatosti“.

Uznesenia Okresného súdu Martin zo 4. februára 2013 č. k. 5 C 221/2012-23,   z 1. februára 2013 č. k. 7 C 249/2012-23 a z 28. januára 2013 č. k. 5 C 274/2012-23 napadla žalobkyňa odvolaním argumentujúc tým, že v danom prípade nepodala námietku zaujatosti, ale návrh na prikázanie veci inému súdu toho istého stupňa (§ 12 ods. 1 O. s. p.). Navyše, i keby predsa len išlo o námietku zaujatosti (čo žalobkyňa poprela), nezaťažovala by ju povinnosť zaplatiť súdny poplatok, lebo konanie je v danom prípade vecne oslobodené   od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb.

Krajský súd v Žiline uzneseniami z 26. júna 2013 sp. zn. 5 Co 226/2013, z 25. júna 2013 sp. zn. 5 Co 198/2013 a z 9. mája 2013 sp. zn. 9 Co 224/2013, uznesenia súdu prvého stupňa potvrdil. Z odôvodnení vyplýva, že sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa v tom, že z hľadiska obsahového v podanej žalobe išlo aj o námietku zaujatosti vznesenú proti sudcom Okresného súdu Martin; za správny označil tiež následný postup súdu prvého stupňa pri vyrubení súdneho poplatku za námietku zaujatosti. Dodal, že sa stotožnil s názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadreným v uznesení z 30. marca 2011 sp. zn.   II. ÚS 124/2011, podľa ktorého vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. sa nevzťahuje aj na súdny poplatok   za vznesenie námietky zaujatosti podľa položky č. 17a Sadzobníka. Od povinnosti zaplatiť tento poplatok možno oslobodiť účastníka iba postupom podľa § 138 O. s. p. Vecné oslobodenie účastníka občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4 zákona č. 71/1992 Zb. sa vzťahuje iba na súdny poplatok za návrh (§ 4 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.), za odvolanie, dovolanie, návrh na obnovu konania, výkon rozhodnutia a exekúciu (§ 4 ods. 3 zákona č. 71/1992 Zb.).  

3 6 Cdo 295/2013

  6 Cdo 305/2013

  6 Cdo 315/2013

Všetky uvedené uznesenia odvolacieho súdu napadla žalobkyňa dovolaniami. Navrhla, aby dovolací súd rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov zrušil a veci vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dovolania odôvodnila tým, že v predmetných veciach sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a že rozhodovali vylúčení sudcovia. Za nepodanie návrhu na začatie konania považovala nepodanie námietky zaujatosti, pretože to nebolo obsahom jej vôle. Neexistujúcu námietku zaujatosti nebolo možné spoplatniť. Za odňatie možnosti konať pred súdom považovala údajnú prekvapivosť a   nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. Rozhodovanie vylúčeným sudcom v konaní pred súdom prvého stupňa vyvodzovala z toho, že išlo o sudcu súdu, ktorého nezákonným postupom jej mala byť spôsobená žalovaná ujma. Vyčítala odvolaciemu súdu aj nesprávnosť jeho záveru, podľa ktorého sa vecné oslobodenie konania od súdnych poplatkov nevzťahuje na súdny poplatok   za vznesenie námietky zaujatosti.

Žalovaná sa k dovolaniam písomne nevyjadrila.

Podľa § 112 ods. 1 O. s. p. v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

S prihliadnutím   na   totožnosť   predmetu   konania,   totožnosť   v   osobe žalobkyne   i žalovanej a skutkovú i právnu súvislosť obsahu dovolaní vo veciach vedených tunajším súdom pod sp. zn. 6 Cdo 295/2013, 6 Cdo 305/2013, a 6 Cdo 315/2013, rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“), aplikujúc ustanovenie § 112 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 243c O. s. p. tak, že predmetné veci spojil   do jedného spoločného konania ako je to uvedené v prvom výroku tohto rozhodnutia.

Dovolací súd po zistení, že dovolania podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1   O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal najskôr, či dovolania smerujú proti rozhodnutiam, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

Keďže v prejednávanej veci dovolania smerujú proti uzneseniam odvolacieho súdu, ich prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O. s. p.

4 6 Cdo 295/2013

  6 Cdo 305/2013

  6 Cdo 315/2013

Uznesenia odvolacieho súdu v predmetných veciach však nemožno podriadiť pod žiaden dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O. s. p., lebo odvolací súd uznesenia súdu prvého stupňa ani v jednom prípade nezmenil, ale ich všetky potvrdil   a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev   (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie stanoviska. Rovnako odvolací súd ani v jednom   vo svojich potvrdzujúcich uzneseniach prípustnosť dovolania nevyslovil a taktiež v žiadnom prípade nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia   na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, písm. b/ O. s. p., ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm. c/ O. s. p.). Dovolania žalobkyne preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. nie sú prípustné.

Prípustnosť dovolaní žalobkyne by v preskúmavaných veciach prichádzala do úvahy, len ak by v konaniach, v ktorých boli podané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí   do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,   f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237   O. s. p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.  

Žalobkyňa procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až d/ O. s. p. netvrdila a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie je prípustné.

5 6 Cdo 295/2013

  6 Cdo 305/2013

  6 Cdo 315/2013

Nedostatok návrhu na začatie konania v zmysle ustanovenia § 79 ods. 1 prvá veta   O. s. p. (tam, kde je takýto návrh potrebný) je neodstrániteľný nedostatok podmienky konania, ktorý v konečnom dôsledku vedie k zastaveniu konania v ktoromkoľvek jeho štádiu. Tento nedostatok zakladá vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p.

V predmetných veciach z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa podala všetky návrhy   na začatie konania (žaloby) 27.9.2012 a vychádzajúc z ich obsahu (§ 41 ods. 2 O. s. p.) možno ustáliť, že nimi uplatnila nárok na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. a navrhla tiež prikázať veci inému súdu, z dôvodu, že sudcovia Okresného súdu Martin sú z prejednávania a rozhodovania tejto veci vylúčení so zreteľom na ich pomer k veci a účastníkom konania. Ide teda o návrhy (žaloby), ako procesnoprávne úkony účastníka konania, ktorými žalobkyňa uplatnila tak nárok vyplývajúci z právneho vzťahu medzi účastníkmi konania (žalobcom a žalovaným), ale súčasne (vzniesla) uplatnila aj námietku zaujatosti. V takomto prípade, z hľadiska spoplatnenia námietky zaujatosti, nevzniká vzťah medzi účastníkmi konania, ale vzniká vzťah osobitný finančno-právny (poplatkový) medzi poplatníkom a štátom, v ktorom návrh na začatie konania podľa § 79 ods. 1 O. s. p. nie je potrebný. Pre vznik tohto vzťahu je relevantné samotné uplatnenie námietky zaujatosti zo strany účastníka konania, pričom takáto námietka môže byť uplatnená buď samostatným podaním (v konaní, ktoré je už začaté) alebo môže tvoriť aj súčasť iného podania (tak ako v predmetných veciach bola uplatnená v návrhu na začatie konania – v žalobe). Prikázanie veci v zmysle ustanovenia § 12 ods. 1 O. s. p. prichádza do úvahy len vtedy, ak súd nemôže vo veci konať, lebo jeho sudcovia sú vylúčení. Za takýchto okolností musí byť vec prikázaná inému súdu. Nutná delegácia v zmysle citovaného zákonného ustanovenia je teda „viazaná“ na ustanovenie § 14 ods. 1 O. s. p., z ktorého vyplývajú skutočnosti zakladajúce dôvod, pre ktorý je sudca vylúčený z   prejednávania   a rozhodovania veci. Takáto námietka (a s ňou spojená nutná delegácia) nemôže byť predmetom samostatného súdneho konania, ale takého konania, ktoré sa vo veci už začalo na návrh (ako sa to stalo aj v predmetnej veci). Inak by sa sudcovia ani nemohli vyjadriť, či majú relevantný vzťah k veci, k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Bez konkrétnej veci, nemôžu byť ani účastníci konania, ani ich zástupcovia.

Možno ešte uviesť, že v občianskom súdnom konaní súd spravidla rozhoduje o viacerých parciálnych otázkach významných pre konanie (o povinnosti poplatníka zaplatiť súdny poplatok, námietke zaujatosti, ustanovení zástupcu, uložení poriadkovej pokuty, trovách

6 6 Cdo 295/2013

  6 Cdo 305/2013

  6 Cdo 315/2013

konania, svedočnom a pod.). O týchto otázkach ale nerozhoduje v nejakom samostatnom (súbežne prebiehajúcom) konaní, ktoré by začínalo osobitným návrhom. Rozhodovanie o týchto otázkach predstavuje integrálnu súčasť jednotného občianskeho súdneho konania, v   ktorom je podaný jediný návrh na začatie konania – žaloba. Aj vtedy, keď súd rozhoduje   o námietke zaujatosti vznesenej účastníkom (pokiaľ bola podaná) alebo o povinnosti účastníka (poplatníka) zaplatiť súdny poplatok, rozhoduje ako súd v konaní, ktoré začalo podaním návrhu na začatie konania (žaloby). Len ak takéto občianske súdne konanie ako celok prebehlo napriek tomu, že sa nepodal návrh na jeho začatie (žaloba), hoci bol podľa zákona potrebný, ide o procesnú vadu v zmysle § 237 písm. e/ O. s. p.  

Tvrdenie, že v daných prípadoch nebol podaný návrh na začatie konania (keď žalobkyňa nevzniesla námietku zaujatosti voči sudcom), nenapĺňa skutkovú podstatu ustanovenia § 237 ods. 1 písm. e/ O. s. p.; dovolateľka ním totiž zamieňa stav, keď nebol podaný žiadny návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, s takým procesným stavom, v ktorom konanie bolo (podaním žaloby) riadne začaté a v jeho rámci bol vyrubený príslušný súdny poplatok.

Pokiaľ žalobkyňa namietala tzv. prekvapivosť rozhodnutí odvolacieho súdu, dovolací súd poukazuje na predchádzajúce rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (pozri napríklad sp. zn.   7 Cdo 102/2011, 2 Cdo 226/2011, 5 Cdo 46/2011). Odňatie možnosti konať pred súdom, ktoré bolo spôsobené   tzv. prekvapivými, resp. nečakanými rozhodnutiami, podľa judikatúry najvyššieho súdu možno vyvodiť iba vtedy, ak odvolací súd svoje rozhodnutie „nečakane“ založil na iných právnych záveroch než súd prvého stupňa, pričom účastníkovi bolo odňaté právo namietať správnosť (novo zaujatého) právneho názoru na inštančne vyššom súde. V týchto prípadoch spravidla odvolací súd vyvodil svoj (iný) právny záver zo skutočností, ktoré súd prvého stupňa výslovne právne neposudzoval, resp. nevyhodnotil a účastník   v odvolacom konaní nemal dôvod namietať a zdôvodňovať prípadné nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa. V prejednávaných veciach o takýto prípad odlíšenia právneho názoru odvolacieho súdu od prvostupňového súdu jednoznačne nejde a preto je námietka žalobkyne v tomto zmysle nedôvodná.

Dovolací súd dospel tiež k záveru, že nie je opodstatnená ani námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomných vyhotovení rozhodnutí odvolacieho súdu,

7 6 Cdo 295/2013

  6 Cdo 305/2013

  6 Cdo 315/2013

lebo tieto rozhodnutia vyhovujú požiadavkám vyplývajúcim z ustanovenia § 157 ods. 2 v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 a ustanovením § 211 ods. 3 O. s. p.

Odvolací   súd   v   odôvodneniach   svojich   rozhodnutí   uviedol,   ktoré   žalobkyňou predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré vysvetlil zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu, pričom tiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil   s námietkami žalobkyne uvedenými v odvolaní. S poukazom na relevantnú judikatúru sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa v tom, že z hľadiska obsahového v podanej žalobe išlo aj o námietku zaujatosti vznesenú proti sudcom Okresného súdu Martin; za správny označil tiež následný postup súdu prvého stupňa pri vyrubení súdneho poplatku za námietku zaujatosti. Odôvodnenia dovolaniami napadnutých uznesení dali tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany žalobkyne, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedali, prečo má povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podanie námietky zaujatosti. Okolnosť, že táto odpoveď žalobkyňu neuspokojuje, neznamená, že niektoré z odôvodnení nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p.; za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutia podľa predstáv či požiadaviek žalobkyne.

Možno zhrnúť, že z odôvodnení napadnutých rozhodnutí odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho súdu skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenia dovolaním napadnutých rozhodnutí odvolacieho súdu ako celok požiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia spĺňajú.

Dôvodnou napokon nebola ani námietka dovolateľky, že v konaniach pred súdom prvého stupňa rozhodovali (a teda, že uznesenie o poplatkovej povinnosti vydali) vylúčení sudcovia. I keď ustanovenie § 14 ods. 1 O. s. p. spája vylúčenie sudcov z prejednania a rozhodovania vo veci nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak možno mať čo i len pochybnosť o ich nezaujatosti, nemožno prehliadať, že rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa tohto ustanovenia predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky).

8 6 Cdo 295/2013

  6 Cdo 305/2013

  6 Cdo 315/2013

Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte (bez ďalšieho) dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky už v iných veciach vyslovil názor, že dôvod   na vylúčenie sudcu nezakladá sama skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec,   v ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2010 sp. zn. 3 Nc 14/2010). Nadväzujúc na tento názor dovolací súd pre účely preskúmavaných vecí konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia žalobkyne) svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil   zodpovednosť   žalovanej   za   majetkovú   a   nemajetkovú   ujmu   v   zmysle   zákona   č. 514/2003 Z. z.

So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolania žalobkyne podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako procesne neprípustné odmietol, bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou dovolaniami napadnutých rozhodnutí odvolacieho súdu.

O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 243b ods. 5, v spojení s ustanoveniami § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p., keď žalovanej (ktorej vzniklo právo na náhradu trov konania) v dovolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. októbra 2013   JUDr. Daniela Švecová, v.r.   predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová

9 6 Cdo 295/2013

  6 Cdo 305/2013

  6 Cdo 315/2013