6Cdo/287/2015

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ U. V., bývajúceho v M., X. XXX/X a 2/ C. V., bývajúceho v M., F. XXX/X, oboch zastúpených JUDr. Ivetou Hrebenárovou, advokátkou so sídlom v Prešove, Grešova 7, proti žalovanému L. V., bývajúcemu v P., P. XXX/XX, t. č. bytom X., J. F. XXX, zastúpenému splnomocnenkyňou Podtatranská advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom v Štôle 44, o zaplatenie 12 611,46 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp. zn. 10C/281/2010, o dovolaní žalovaného proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline z 30. januára 2014 sp. zn. 9Co/575/2013, takto

rozhodol:

Dovolanie žalovaného o d m i e t a.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ náhradu trov dovolacieho konania 278,25 eur, a to ich splnomocnenkyni do troch dní.

Odôvodnenie

Žalobcovia sa žalobami podanými na Okresnom súde Liptovský Mikuláš 20. septembra 2010, spojenými na spoločné konanie (v konaní ďalej vedenom pod sp. zn. 10C/281/2010), domáhali voči žalovanému zaplatenia 6 041,28 eur s prísl. (žalobca 1/) a 6 570,18 eur s prísl. (žalobca 2/). Žalované sumy žiadali priznať ako náhradu škody spôsobenej im neoprávneným výrubom dreva žalovaným na ich spoločnom pozemku v katastrálnom území X., ktorého sú spoluvlastníkmi v podiele každý po 1/4, zatiaľ čo žalovaný je spoluvlastníkom v podiele 1/2. V žalobách uviedli, že žalovaný bol za uvedený skutok odsúdený rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš z 19. apríla 2010 sp. zn. 1T/43/2009, pričom v trestnom konaní boli ako poškodení odkázaní so svojím nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie.

Okresný súd Liptovský Mikuláš (ďalej len „súd prvého stupňa" alebo „prvostupňový súd") rozsudkom z 10. júna 2013 č. k. 10C/281/2010-195 žalobu oboch žalobcov zamietol a rozhodol, že o trovách konania bude rozhodnuté samostatným uznesením. Zamietnutie uplatneného nároku odôvodnil jeho premlčaním v dôsledku uplynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby, ktorá podľa jeho názoru začala plynúť najneskôr v lete 2006, pretože v tomto čase boli žalobcovia na mieste nepovoleného výrubu stromov anadobudli vedomosť, že im škoda vznikla a v akom rozsahu. Vyslovil tiež záver, že k spočívaniu premlčacej doby v trestnom konaní vedenom proti žalovanému nedošlo, pretože žalobcovia si svoje nároky na náhradu škody neuplatnili riadne, keďže pri ich uplatnení v trestnom konaní uviedli, že nevedia zistiť výšku škody, a preto si ju uplatňujú vo výške podielu na celkovej škode, keď bude zistená.

Krajský súd v Žiline ako odvolací súd (ďalej len „odvolací súd") na odvolanie žalobcov uznesením z 30. januára 2014 sp. zn. 9Co/575/2013 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa odôvodnil nesprávnym právnym posúdením veci v dôsledku nesprávneho skutkového zistenia týkajúceho sa okamihu, kedy žalobcovia mohli získať subjektívnu vedomosť o rozsahu spôsobenej škody. Uviedol, že so zreteľom na skutočnosť, že škoda mala vzniknúť na vyrúbanom lese a že sčasti išlo o výrub oprávnený, vedomosť o rozsahu škody vyžadovala určenie druhu vyrúbaných stromov, odmeranie obvodu kmeňov a ich výšky nad zemou, dosadenie týchto údajov do vzorca a uskutočnenie výpočtu vyžadujúceho odborné vedomosti, ako aj zohľadnenie rozsahu oprávneného výrubu. Vyslovil preto názor, že žalobcovia mohli nadobudnúť objektívnu vedomosť o rozsahu škody až zo znaleckého posudku vypracovaného v trestnom konaní znalcom Ing. Budínskym pod č. 2/2009.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný (ďalej aj „dovolateľ"). Žiadal, aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil. Dovolanie odôvodnil odňatím možnosti konať pred súdom a nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím súdom. Odňatie možnosti konať pred súdom videl v postupe odvolacieho súdu, ktorý podľa jeho názoru zmenil skutkové zistenia súdu prvého stupňa, avšak nevykonal potrebné dokazovanie, aby mohol prijať nové skutkové závery a navyše nevytýčil pojednávanie. Namietal tiež, že odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie napriek tomu, že na tento postup neboli splnené podmienky a zároveň, že svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil.

Žalobcovia vo vyjadrení k dovolaniu navrhli tento mimoriadny opravný prostriedok ako neprípustný odmietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací podľa § 10a ods. 1 zákona číslo 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O. s. p.") skúmal predovšetkým prípustnosť dovolania a dospel k záveru, že smeruje proti takému rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, preto ho treba odmietnuť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 239 O. s. p.

Prípustnosť dovolania podľa § 239 O. s. p. v predmetnej veci neprichádza do úvahy. Nejde totiž o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu, ani o uznesenie, ktorým by odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie stanoviska, a ani o potvrdzujúce uznesenie, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani o uznesenie odvolacieho súdu, potvrdzujúce uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, alebo o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Dovolací súd preskúmal prípustnosť dovolania aj z hľadísk uvedených v § 237 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súduodňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Nezistil však existenciu žiadnej z podmienok prípustnosti dovolania uvedených v tomto ustanovení.

Za nedôvodnú považoval súd dovolaciu námietku o vade konania spočívajúcej v odňatí možnosti žalovaného konať pred odvolacím súdom tým, že odvolací súd zmenil skutkové zistenia bez vykonaného dokazovania na vytýčenom pojednávaní. Z obsahu odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu je dostatočne zrejmé, že odvolací súd sa neodklonil od skutkových zistení vyvodených z súdom prvého stupňa z vykonaného dokazovania, ani ich nezmenil, ale konštatoval nesprávne právne posúdenie veci prvostupňovým súdom v otázke premlčania uplatneného nároku, a to z dôvodu, že skutkové zistenie tohto súdu, podľa ktorého žalobcovia najneskôr v lete 2006, kedy boli na mieste nepovoleného výrubu stromov, nadobudli vedomosť, že im škoda vznikla a v akom rozsahu, takýto právny záver neumožňovalo. Odvolací súd zároveň jasne a zrozumiteľne vysvetlil, že so zreteľom na skutočnosť, že škoda mala vzniknúť na vyrúbanom lese a že sčasti išlo o výrub oprávnený, vedomosť o rozsahu škody vyžadovala skutkové zistenia týkajúce sa určenia druhu vyrúbaných stromov, odmerania obvodu kmeňov a ich výšky nad zemou, dosadenia týchto údajov do vzorca a výpočtu vyžadujúceho odborné vedomosti, ako aj zohľadnenia rozsahu oprávneného výrubu, a že za daného skutkového stavu tieto zistenia vyplynuli až zo znaleckého posudku vypracovaného v trestnom konaní znalcom Ing. Budínskym pod č. 2/2009. Pokiaľ v závere odôvodnenia svojho uznesenia uviedol, že povinnosťou súdu prvého stupňa bude posúdiť vznesenú námietku premlčania aj z hľadiska ust. § 3 Obč. zákonníka, treba tento pokyn chápať v kontexte toho, že ak po prípadnom doplnení dokazovania a zmene skutkového stavu opätovne dospeje súd prvého stupňa k záveru o premlčaní nároku, bude jeho povinnosťou sa zaoberať aj otázkou, či vznesenie námietky premlčania v konkrétnych okolnostiach neodporuje dobrým mravom.

Opodstatnenou nebola ani námietka dovolateľa o odňatí jeho možnosti konať pred súdom tým, že odvolací súd rozhodnutie prvostupňového súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie napriek tomu, že na tento postup neboli splnené podmienky. Pokiaľ odvolací súd dospel k záveru, že právne posúdenie veci prvostupňovým súdom v otázke premlčania uplatneného nároku a zamietnutie žaloby z tohto dôvodu nie je správne, potom neprichádzal do úvahy iný postup, než zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa a vrátenie mu veci na ďalšie konanie v zmysle § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. V dôsledku nesprávneho právneho záveru o premlčaní nároku sa totiž súd prvého stupňa nezaoberal právnym posúdením uplatneného nároku z hľadiska do úvahy prichádzajúcich ustanovení hmotného práva, z ktorých by mohol byť tento nárok vyvoditeľný, a teda posúdením všetkých predpokladov vyplývajúcich z týchto ustanovení pre jeho vznik, a v dôsledku toho sa nezaoberal ani skutkovými zisteniami potrebnými pre takého posúdenie. Navyše za danej situácie zrušenie prvostupňového rozsudku a vrátenie veci na ďalšie konanie bolo potrebné aj z hľadiska rešpektovania zásady dvojinštančnosti konania.

K odňatiu možnosti žalovaného konať pred súdom nedošlo ani ním tvrdeným nedostatočným odôvodnením uznesenia odvolacieho súdu. V zmysle stanoviska občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 3. decembra 2015 nepreskúmateľnosť rozhodnutia môže len výnimočne zakladať prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., a to ak písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu. O taký prípad však v preskúmavanej veci zjavne nešlo. Podľa názoru dovolacieho súdu uznesenie odvolacieho súdu spĺňa požiadavky na riadne a presvedčivé odôvodnenie v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p v súvislosti s § 167 ods. 2 O. s. p. Ako už bolo uvedené vyššie, odvolací súd jasne, zrozumiteľne a dostatočne vysvetlil akými úvahami sa riadil a z akých dôvodov dospel k svojmu záveru.

Dovolací súd poznamenáva, že pri posudzovaní riadneho odôvodnenia rozhodnutí súdov v základnom konaní sa nezaoberá správnosťou skutkových a právnych záverov v nich obsiahnutých, pretože správnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia by mohol skúmať, len ak by dovolanie bolo prípustné.

Žalovaným uplatneným dovolacím dôvodom spočívajúcom v nesprávnom právnom posúdení veci odvolacím súdom, sa dovolací súd nemohol zaoberať, pretože tento dovolací dôvod by mohol byťrelevantný len v prípade, ak by dovolanie bolo prípustné. Samotný však prípustnosť dovolania nezakladá.

So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalovaného podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. odmietol ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné.

O priznaní náhrady trov dovolacieho konania žalobcom rozhodol podľa § 146 ods. 2 O. s. p. (s použitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., keďže žalovaný tým, že jeho dovolanie bolo odmietnuté, zavinil vznik trov žalobcom, a to v sume 278,25 eur, pozostávajúcich z odmeny ich zástupkyne za vyjadrenie k dovolaniu 126,49 eur a 132,46 eur (§ 3, § 10 ods. 1, § 13 ods. 2, § 13a ods. 1 písm. c/ a § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v platnom znení, ďalej len „vyhláška") a z režijného paušálu 2 x 9,65 eur (§ 15, § 16 ods. 3 vyhlášky).

Toto uznesenie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.