Najvyšší súd
6 Cdo 282/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu J. G., bývajúceho v L., v dovolacom konaní zastúpeného JUDr. Milanom Trnovským, advokátom v Liptovskom
Mikuláši, ul. Ester Šimerovej Martinčekovej 4505/2, proti žalovanej M. P., bývajúcej
v L., v dovolacom konaní zastúpenej JUDr. Martinom Tomasom, advokátom v Poprade,
Sokolovská 12, o zaplatenie 1.023,80 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde
Liptovský Mikuláš pod sp.zn. 3 C 51/2011, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského
súdu v Žiline z 29. júna 2012, sp.zn. 8 Co 1/2012, takto
r o z h o d o l :
Rozsudok Krajského súdu v Žiline z 29. júna 2012 sp.zn. 8 Co 1/2012 vo výroku,
ktorým krajský súd rozsudok okresného súdu vo vyhovujúcej časti zrušil a konanie zastavil, z r u š u j e. Vo výroku, ktorým rozhodol o náhrade trov prvostupňového a odvolacieho
konania uvedený rozsudok z r u š u j e a vec mu v tejto časti vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Liptovský Mikuláš rozsudkom z 11. novembra 2011 č.k.
3 C 51/2011-182 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 368,45 eur s 9%
úrokom z omeškania ročne od 1. októbra 2010 do zaplatenia do troch dní
od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšnej časti (nárok na zaplatenie mzdy a nárok
na náhradu za nevyčerpanú dovolenku v sume prevyšujúcej priznanú istinu) žalobu
zamietol. Uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanej trovy konania v sume
120,98 eur na účet jej právneho zástupcu do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
K nároku žalobcu na zaplatenie nevyplatenej mzdy za mesiac júl 2010 (383,17 eur) a za pomernú časť mesiaca august 2010 (172,98 eur) uviedol, že žalobca pre právneho
predchodcu žalovanej, na ktorú v zmysle § 30 ZP ako dedičku prešli práva a povinnosti
z pracovnoprávnych vzťahov, fakticky a osobne prácu nevykonával. V konaní bolo totiž
preukázané, že žalobca uzatvoril 24. mája 2010 bez vedomia žalovanej nový
pracovnoprávny vzťah s iným zamestnávateľom, u ktorého vykonával totožný druh
práce. Žalobu v tejto časti považoval za nedôvodnú, a preto ju zamietol. Pokiaľ sa
žalobca domáhal aj nároku na zaplatenie nevyčerpanej dovolenky v rozsahu 32 dní
v sume 545,13 eur, uviedol, že žalobca mal za rok 2010 nárok na pomernú časť
dovolenky len za obdobie do 24. mája 2010, čo predstavuje 10,5 dňa a nie 17 dní.
Celkove teda žalobca nevyčerpal dovolenku v rozsahu 25,5 dňa, čo predstavuje hrubý
príjem v sume 434,40 eur. Po odpočítaní poistného (58,28 eur) a dane (7,4 eur) prináleží
žalobcovi za nevyčerpanú dovolenku náhrada mzdy v sume 368,45 eur, ktorú sumu
žalobcovi priznal. V časti prísudku nad túto sumu žalobu aj v tejto časti zamietol.
Priznanie úroku z omeškania odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 517 ods. 1
a ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.
O náhrade trov konania rozhodol v zmysle § 142 ods. 2 O.s.p.
Krajský súd v Žiline rozsudkom z 29. júna 2012, sp.zn. 8 Co 1/2012 na odvolanie
žalobcu proti tej časti rozsudku, ktorou jeho žalobu vo zvyšnej časti zamietol, rozsudok
okresného súdu vo výroku, ktorým okresný súd zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu
368,45 eur s 9% úrokom z omeškania ročne od 1. októbra 2010 do zaplatenia do troch
dní od právoplatnosti rozsudku zrušil a konanie zastavil a vo výroku, ktorým okresný
súd vo zvyšnej časti žalobu zamietol, potvrdil. Žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť
žalovanej trovy prvostupňového a odvolacieho konania v sume 500,88 eur k rukám
právneho zástupcu žalovanej do troch dní od právoplatnosti rozsudku. K prvému výroku
uviedol, že žalobca sa proti žalovanej domáhal zaplatenia nevyplatenej mzdy za mesiac
júl 2010 v sume 383,17 eur a za mesiac august v sume 640,65 eur. Z obsahu spisu
nezistil, že by si žalobca, ktorý je jedine oprávnený disponovať s predmetom konania,
uplatnil žalobou nárok na náhradu za nevyčerpanú dovolenku za rok 2009 a pomernú
časť za rok 2010. Dospel k záveru, že okresný súd rozhodol o tomto nároku bez podania
návrhu na začatie konania žalobcom. Rozsudok okresného súdu vo vyhovujúcej časti
v zmysle § 221 ods. 1 písm. e/ O.s.p. preto zrušil a konanie v tejto časti zastavil.
K výroku, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu v jeho zamietajúcej časti uviedol,
že aj podľa jeho názoru, keď si žalobca uplatnil proti žalovanej nárok na nevyplatenú mzdu za mesiac júl 2010 a august 2010, rozhodujúce bolo zistenie, či žalobca vykonával
v uvedenom čase prácu pre žalovanú. Záver súdu prvého stupňa, podľa ktorého žalobca
túto skutočnosť nepreukázal, považoval za vecne správny. V tejto časti preto rozsudok
okresného súdu potvrdil. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil s poukazom
na ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 2 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal včas dovolanie žalobca, a to proti
výroku, ktorým odvolací súd rozsudok okresného súdu vo vyhovujúcej časti zrušil
a konanie v tejto časti zastavil a proti výroku o trovách konania. Uviedol, že postupom
odvolacieho súdu došlo v konaní k inej vade, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Trval na tom, že návrhom na začatie konania uplatnil nárok
na náhradu mzdy za mesiace júl a august 2010 spolu s nárokom za nevyčerpanú
dovolenku v celkovej sume 1.023,82 eur. Z listinných dôkazov – výplatných pások
za mesiace júl 2010 a august 2010 ním predložených spolu s návrhom na začatie konania
vyplýva, že táto celková suma pozostávala z nevyplatenej mzdy za mesiac júl 2010
v sume 383,17 eur, za pomernú časť mesiaca august v sume 201,82 eur a z náhrady
mzdy za nevyčerpanú dovolenku v sume 545,13 eur (obe sumy sú uvedené ako hrubá mzda – poznámka najvyššieho súdu). Odvolací súd dospel preto k nesprávnemu záveru,
že mu súd prvého stupňa priznal nárok bez toho, aby si ho v konaní riadne uplatnil.
Navrhol preto rozhodnutie odvolacieho súdu v dovolaním napadnutých častiach zrušiť
a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a priznať mu náhradu trov dovolacieho konania.
Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že dovolanie žalobcu v ním
uvedenom rozsahu je neprípustné podľa § 238 ods. 5 O.s.p. Za správny považovala
záver odvolacieho súdu, že zo strany žalobcu nebol uplatnený nárok na náhradu
za nevyčerpanú dovolenku. Navrhla preto dovolanie zamietnuť a priznať jej náhradu
trov dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods.1 O.s.p.), po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania, ktorý je zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.),
bez nariadenia dovolacieho pojednávania preskúmal rozhodnutie odvolacieho súdu
v dovolaním napadnutej časti a dospel k záveru, že ho treba zrušiť.
Z § 236 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Prípustnosť dovolania a súčasne aj jeho dôvodnosť zakladá tiež procesná vada
uvedená v § 237 O.s.p.; dovolací súd je v zmysle § 242 ods. 1 O.s.p. povinný vždy skúmať, či
v konaní nedošlo k takejto vade konania.
Medzi vady vymenované v § 237 O.s.p. patrí aj prípad odňatia možnosti účastníkovi
pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Vo všeobecnosti pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup
súdu, ktorým znemožní realizáciu tých procesných práv, ktoré účastníkom občianskeho
súdneho konania procesné predpisy priznávajú za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany
ich práv a právom chránených záujmov. Podľa ustálenej súdnej praxe k odňatiu možnosti
konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj
samotným rozhodnutím. Takýmto rozhodnutím je napr. uznesenie o zastavení konania
pre nedostatok procesnej podmienky, ak záver súdu o tejto otázke nie je správny a konanie
v skutočnosti nedostatkom podmienky konania netrpí (porovnaj rozsudok uverejnený
v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR pod č. 82, ročník 2002). O takýto prípad ide aj
vtedy, ak odvolací súd zastaví konanie z dôvodu, že sa návrh na začatie konania nepodal, hoci
podľa zákona bol potrebný, ak záver súdu o tejto otázke nie je správny.
Dovolací súd dospel po preskúmaní veci k záveru, že konanie pred odvolacím súdom
je takouto vadou postihnuté.
Z návrhu na začatie konania vyplýva, že žalobca sa proti žalovanej domáhal
peňažného plnenia v celkovej sume 1.023,82 eur ako nevyplatenej mzdy za mesiac júl 2010
vo výške 383,17 eur a za pomernú časť mesiaca august 2010 vo výške 640,65 eur.
Na preukázanie týchto skutočností označil ako dôkaz výplatné pásky za obdobie 7/2010
a 8/2010, ktoré dôkazy pripojil k návrhu na začatie konania. Z výplatnej pásky za obdobie
8/2010 bezpochyby vyplýva, že žalobcom v návrhu označená suma 640,65 eur pozostáva
z mesačnej mzdy za 12 dní v sume 201,82 eur brutto a z náhrady za nevyčerpanú dovolenku
v rozsahu 32 dní v sume 545,15 eur brutto. Z návrhu na začatie konania v spojení s týmto
dôkazom bolo teda od začiatku konania zrejmé, že žalobca spolu s nárokom na nevyplatenú
mzdu, uplatňuje aj nárok na náhradu nevyčerpanej dovolenky tak, ako o tom správne rozhodol
okresný súd. Napokon, ani samotná žalovaná v konaní pred okresným súdom a ani pred
odvolacím súdom nespochybňovala, že by si žalobca tento nárok riadne neuplatnil. Odvolací
súd dospel preto k nesprávnemu záveru, že žalobca nepodal návrh, ktorým by sa domáhal
zaplatenia náhrady za nevyčerpanú dovolenku, hoci takýto návrh bol potrebný a nesprávne rozsudok okresného súdu v tejto časti zrušil a konanie zastavil. Týmto rozhodnutím
znemožnil žalobcovi realizovať jeho právo na súdnu ochranu, a teda odňal žalobcovi možnosť
pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Táto vada zakladá jednak prípustnosť
dovolania a je tiež dôvodom, pre ktorý dovolací súd musí vždy napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu zrušiť. Už z tohto dôvodu preto najvyššiemu súdu neostalo iné, než
rozsudok krajského súdu v dovolaním napadnutej časti zrušiť.
Navyše, dovolací súd dospel k záveru, že konanie pred odvolacím súdom je postihnuté
aj tzv. inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Rozsah
prieskumnej činnosti odvolacieho súdu je totiž v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. závislý
od rozsahu, v akom sa odvolateľ domáha preskúmania rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Svojim odvolaním odvolateľ vymedzuje v súlade s dispozičnou zásadou rozsah prieskumnej
činnosti odvolacieho súdu. Zasadne preto platí, že odvolací súd je viazaný rozsahom
odvolania, t.j. že má oprávnenie preskúmať vec len v medziach, v ktorých sa odvolateľ
domáha preskúmania rozhodnutia súdu prvého stupňa.
V posudzovanej veci si odvolací súd neuvedomil, že okresný súd žalobe žalobcu
na náhradu za nevyčerpanú dovolenku vyhovel len čiastočne, do sumy 368,45 eur a v prísudku nad túto sumu žalobu zamietol. Odvolanie proti rozsudku okresného súdu podal
len žalobca, ktorý sa ním domáhal prieskumu odvolacím súdom iba v tej časti rozsudku,
ktorou bol jeho žalobný návrh, včítane nároku na náhradu za nevyčerpanú dovolenku,
zamietnutý. Jeho odvolanie malo preto iba v tejto časti rozsudku suspenzívny a devolutívny
účinok. V časti, ktorou okresný súd žalobe vyhovel a proti ktorej žalovaná odvolanie
nepodala, výrok jeho rozsudku zostal nedotknutý. Nadobudol preto samostatne právoplatnosť
ešte predtým, než odvolací súd rozhodoval o odvolaní žalobcu. Odvolací súd nemal teda
na podklade odvolania žalobcu oprávnenie podrobiť prieskumu vyhovujúcu časť rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorá nadobudla právoplatnosť uplynutím zákonnej lehoty na podanie
odvolania, a to ani jeho postupu z hľadiska procesnoprávnych predpisov. Ak tak odvolací súd
urobil, zaťažil konanie tzv. inou vadou majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(§ 241 ods. 2 psím. b/ O.s.p.), na ktorú vadu je dovolací súd povinný prihliadnuť z úradnej
moci.
Vzhľadom na povahu vady, ktorou je odvolacie konanie postihnuté, postačuje
na odstránenie ujmy vzniknutej žalobcovi rozhodnutím odvolacieho súdu jeho rozhodnutie
v dovolaním napadnutej časti zrušiť. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto v tejto časti
rozsudok odvolacieho súdu zrušil bez toho, aby mu vec vrátil na ďalšie konanie. Súčasne zrušil aj výrok o náhrade trov konania, ako výrok závislý na rozhodnutí vo veci samej
a v tejto časti vrátil vec odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a tiež
dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 veta tretia O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 24. októbra 2013
JUDr. Daniela Švecová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová