6 Cdo 28/2010
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu J. R., bývajúceho v D., v dovolacom konaní zastúpeného JUDr. V. P., advokátom so sídlom v D., proti žalovanému P., so sídlom v O., v dovolacom konaní zastúpenému JUDr. M. B., advokátom so sídlom v P. o udelenie súhlasu za členskú schôdzu žalovaného k prijatiu žalobcu za člena poľovníckeho združenia, vedenej na Okresnom súde Dolný Kubín, pod sp.zn. 7 C 92/2004,
o dovolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline z 20. januára 2009 sp.zn.
5 Co 144/2008, rozhodol
t a k t o :
Uznesenie Krajského súdu v Žiline z 20. januára 2009 sp.zn. 5 Co 144/2008
z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Dolný Kubín rozsudkom z 18. marca 2008 č.k. 7 C 92/2004-123 udelil
súhlas za členskú schôdzu žalovaného k prijatiu žalobcu za člena žalovaného. Zároveň
zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 500,-- Sk do troch dní
od právoplatnosti rozsudku. Mal za to, že žalobca spĺňa všetky hmotnoprávne podmienky
na prijatie za člena poľovníckeho združenia žalovaného stanovené v zákone č. 23/1962 Zb.
o poľovníctve a tiež podmienky stanovené v stanovách žalovaného. Keďže bolo v konaní
preukázané aj to, že členská schôdza žalovaného viackrát nevyhovela žiadosti žalobcu
o prijatie za člena, pričom nerešpektovala jeho prednostné právo, jeho žalobnému návrhu
vyhovel.
Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Žiline uznesením z 20. januára 2009 sp.zn.
5 Co 144/2008 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a konanie zastavil. Žalobcu zaviazal
nahradiť žalovanému trovy prvostupňového a odvolacieho konania v sume 627,87 eur
(18 975,46 Sk) do troch dní na účet právneho zástupcu žalovaného. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa nemôže stať členom poľovníckeho združenia bez toho, aby
o tom rozhodla členská schôdza žalovaného. Zo žiadnych ustanovení stanov Slovenského
poľovníckeho zväzu a ani stanov žalovaného nevyplýva, že by umožňovali podať proti
rozhodnutiu členskej schôdze o neprijatí za člena združenia opravný prostriedok, resp.
domáhať sa žalobou na súde nahradiť prejav vôle členskej schôdze rozhodnutím súdu.
Na základe uvedeného dospel k záveru, že v danom prípade ide o vec, ktorá nepatrí
do právomoci súdu v zmysle § 7 ods. 1 a 2 O.s.p. Odvolaniu žalovaného preto v celom
rozsahu vyhovel.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal včas dovolanie žalobca. Navrhol
napadnuté rozhodnutie krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Uviedol, že
rozhodnutím odvolacieho súdu mu bola v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. odňatá možnosť konať
pred súdom. Poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp.zn.
5 Cdo 102/2001 a sp.zn. 4 M Cdo 5/2006), ktorými bol právny názor zaujatý krajským súdom
prekonaný. Uviedol, že článok 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zakotvuje právo
na súdnu ochranu ako základné ľudské právo, obsahom ktorého je možnosť každého domáhať
sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Právo na súdnu
ochranu súvisí so zásadou zákazu denegatio iustitiae, spočívajúcej v tom, že súd je povinný
vykonávať súdnictvo. Súd nemôže odmietnuť výkon súdnictva s odôvodnením, že predmetný
spoločenský vzťah nie je upravený právnym predpisom. Ak preto súd pri skúmaní procesných
podmienok konania dospeje k záveru, že nie je daná jeho právomoc na konanie vo veci
v zmysle ustanovenia § 7 ods. 1 a 2 O.s.p. a nie je daná ani právomoc iného orgánu na jej
prejednanie a rozhodnutie, nemôže rešpektujúc čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky,
konanie pre tento nedostatok zastaviť, ale otázku právomoci musí riešiť pozitívne vo svoj
prospech, teda vec musí prejednať sám. Pretože odvolací súd otázku právomoci súdu posúdil
nesprávne, rozhodnutím o zastavení konania znemožnil mu domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom ochrany svojho práva na súde. Konanie tak zaťažil vadou uvedenou
v § 237 písm. f/ O.s.p.
Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu žalobcu navrhol, aby dovolací súd dovolanie
zamietol. Zotrval na svojom tvrdení, že prvostupňový súd rozhodol vo veci správne.
V opačnom prípade by bolo neoprávnene zasiahnuté do činnosti občianskeho združenia. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods.1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie bolo podané v lehote určenej v § 240 ods. 1 O.s.p. osobou oprávnenou na tento
procesný úkon, skúmal ďalej, či dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ktoré možno podľa zákona napadnúť týmto opravným prostriedkom. Dospel pritom
k záveru, že dovolanie je v danej veci prípustné a súčasne dôvodné pre vadu uvedenú v § 237
písm. f/ O.s.p.
Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu bez ohľadu na jeho procesnú formu a tiež na to, aký bol
predmet konania a ako odvolací súd rozhodol, pričom predpokladom prípustnosti je zistenie,
že postupom súdu sa účastníkovi odňala možnosť konať pre súdom.
Vo všeobecnosti pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup
súdu, ktorým znemožní realizáciu tých procesných práv, ktoré účastníkom občianskeho
súdneho konania procesné predpisy priznávajú za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany
ich práv a právom chránených záujmov.
K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá
rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím. Takýmto rozhodnutím môže byť aj
uznesenie odvolacieho súdu o zrušení prvostupňového rozhodnutia a o zastavení konania
pre nedostatok právomoci, ak túto procesnú podmienku konania neposúdil správne.
Zastavením konania sa totiž súd odmieta zaoberať meritórnym prejednaním veci. V takomto
prípade spočíva podstata odňatia možnosti účastníkovi konať pred súdom v odmietnutí
spravodlivosti (denegatio iustitae), t.j. v nerešpektovaní základného procesného práva
účastníka na poskytnutie spravodlivej ochrany jeho subjektívnych práv.
Vzhľadom na vyššie uvedené a s prihliadnutím na námietky dovolateľa, dovolací súd
predovšetkým skúmal, či v danom prípade odvolací súd dospel k správnemu záveru, že vec
nepatrí do právomoci súdu a teda, či zastavením konania odňal žalobcovi možnosť konať
pred súdom.
Súdy podľa čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) okrem
iného rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj
zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných
zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.
Podľa § 7 ods. 1 O.s.p. do právomoci súdov v občianskom súdnom konaní patrí
prejednávanie a rozhodovanie sporov a iných právnych vecí, ktoré vyplývajú
z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ
ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.
Podľa § 7 ods. 3 O.s.p. iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom
konaní, len ak to ustanovuje zákon.
V danej veci otázku právomoci súdu na prejednanie a rozhodnutie žalobcom
uplatneného nároku je potrebné posudzovať najmä so zreteľom na špeciálnu úpravu
poľovníctva vykonanú zákonom č. 23/1962 Zb. o poľovníctve v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o poľovníctve“) v spojení so zákonom č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o združovaní občanov“).
Najvyšší súd Slovenskej republiky už v rozsudku z 21. augusta 2008 sp.zn.
3 M Cdo 20/2007 uviedol, že Zákon o poľovníctve ako predpis verejného práva v ustanovení
§ 14 ods. 4 zakotvil prednostné právo vlastníka poľovného pozemku na členstvo
v poľovníckom združení, ako poskytnutie nemajetkovej náhrady vlastníkom poľovných
pozemkov za obmedzenie vlastníckeho práva, s cieľom zabezpečiť jeho účasť na výkone
práva poľovníctva. Nepriznanie tohto práva vlastníkovi poľovného pozemku by znamenalo
odňatie vlastníckeho práva bez akejkoľvek náhrady. Takýto postup by bol v rozpore s čl. 20
Ústavy, podľa ktorého každý má právo vlastniť majetok, vlastnícke právo všetkých vlastníkov
má rovnaký zákonný obsah a ochranu, vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho
práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona
a za primeranú náhradu. Uvedený postup by bol v rozpore aj s Dodatkovým protokolom
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý v čl. 1 zakotvuje, že každá
fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok, nikoho nemožno
zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon
a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Uvedené ustanovenia Ústavy ako aj Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd poskytujú ochranu nadobudnutému majetku, t.j.
prípadom, keď určitá osoba už je vlastníkom určitej veci. Ak osoba nadobudne vlastníctvo,
pre jeho zbavenie, resp. obmedzenie musia platiť vyššie uvedené ustanovenia Ústavy, resp. Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pričom
spoločným menovateľom oboch úprav je výnimočnosť zbavenia, resp. obmedzenia
vlastníctva, a to za primeranú náhradu.
V zákone o poľovníctve založené právo na členstvo v založenom poľovníckom
združení (inak totiž nemožno vykladať právo na prednostné členstvo), v súvislosti
s obmedzením vlastníckych práv (§ 6 ods. 4, § 14 ods. 1, § 14 ods. 3, 4 zákona
o poľovníctve), bez možnosti súdnej ochrany by znamenalo porušenie práva na súdnu
ochranu zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy, podľa ktorého každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky, ako i v čl. 6. Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho
záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
V žiadnom prípade nemôže byť ochrana subjektívnych práv vylúčená z pôsobnosti
súdu alebo iného zákonom stanoveného orgánu. To v konečnom dôsledku znamená, že
ak právny poriadok neurčuje iný orgán, ktorý má poskytnúť ochranu základných práv,
takýmto orgánom, ktorý je povinný poskytnúť ochranu, je súd. Bude tomu tak aj vtedy, ak by
zákon, ktorý podľa zmocňovacieho ustanovenia čl. 46 ods. 4 Ústavy upravil podmienky
a podrobnosti súdnej ochrany tak, že by do kategórie ochrany práv (napr. v § 7 ods. 1 O.s.p.
alebo v § 7 ods. 3 O.s.p.) nezahrnul určitú skupinu vzťahov. Aj vtedy, vzhľadom na znenie
čl. 46 Ústavy, by bola daná právomoc a povinnosť súdu vo veci konať a ochranu poskytnúť.
Iný výklad by mal totiž za následok porušenie ústavného práva na súdnu ochranu (porovnaj
k tomu rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke súdnych
rozhodnutí a stanovísk pod č. R 82/2002 ).
Dovolací súd sa so závermi uvedenými v tomto rozhodnutí plne stotožňuje a nemá
žiaden dôvod od nich sa odkloniť.
Ak preto v posudzovanej veci odvolací súd dospel pri skúmaní procesných podmienok
konania k záveru, že nie je daná jeho právomoc na konanie vo veci v zmysle ustanovenia
§ 7 ods. 1, 2 O.s.p. a nie je daná ani právomoc iného orgánu na jej prejednanie a rozhodnutie,
potom rešpektujúc čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych
predpisov, musí byť v súlade s touto ústavou, nemohol konanie pre tento nedostatok zastaviť,
ale otázku právomoci mal riešiť pozitívne vo svoj prospech, teda vec mal prejednať sám.
Ak tak neurobil porušil právo žalobcu na súdnu ochranu ako základné ľudské právo, obsahom
ktorého je možnosť každého domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde. Dovolací súd dospel preto k záveru, že odvolací súd
rozhodnutím, ktorým zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa a zastavil konanie pre nedostatok
právomoci, odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom. Konanie pred ním je teda postihnuté
vadou vyplývajúcou z ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.
Z uvedeného je zrejmé, že dovolanie žalobcu je dôvodné. Najvyšší súd Slovenskej
republiky preto uznesenie odvolacieho súdu podľa § 243b ods. 2 O.s.p. zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie; právny názor dovolacieho súdu v tomto rozhodnutí vyslovený je
pre odvolací súd záväzný (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 20. októbra 2010
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová