6 Cdo 279/2012

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu M. L., bývajúceho v P.P., t.č. prechodne v P.P., zastúpeného BENČÍK & PARTNERS ADVOKÁTSKA

KANCELÁRIA, s.r.o., so sídlom v Prešove, Františkánske námestie č. 4, v mene ktorej koná

ako konateľ advokát JUDr. Patrik Benčík, proti žalovanej M. L., bývajúcej v P.P., zastúpenej

ADVOKÁTSKOU KANCELÁRIOU VAĽO & PARTNERS, s.r.o., so sídlom v Prešove,

Konštantínova č. 3, v mene ktorej konajú ako konatelia advokáti JUDr. Konštantín Vaľo

a Mgr. Dominik Vaľo, o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, vedenej na

Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 28 C 319/2008, o dovolaní žalovanej proti rozsudku

Krajského súdu v Prešove z 15. februára 2012 sp.zn. 15 Co 120/2011 takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove z 15. februára

2012 sp.zn. 15 Co 120/2011 z r u š u j e   a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Žalobou podanou na Okresnom súde P.rešov 27. októbra 2008 sa žalobca domáhal

voči žalovanej (svojej bývalej manželke) zrušenia a vyporiadania podielového

spoluvlastníctva   k 3-izbovému bytu č. 8 s príslušenstvom, nachádzajúcemu sa na treťom

poschodí bytového domu súp. č. X. v P.P., zapísanému v katastri nehnuteľností pre kat. úz. P.

na liste vlastníctva č. X. (ďalej len „byt“), ako aj k spoluvlastníckemu podielu 67/2982-in na

spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu (ďalej len „podiel na

spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu“) a k spoluvlastníckemu

podielu 67/2982-in na pozemku, na ktorom je bytový dom postavený, zapísanému v katastri

nehnuteľností pre kat. úz. P. na liste vlastníctva   č. X. ako parcela reg. C č. X. - zastavané

plochy a nádvoria o výmere 952 m2 (ďalej len „podiel na pozemku“). Byt, podiel na

spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu a podiel na pozemku žiadal 2

prikázať do vlastníctva žalovanej s tým, že jej bude zároveň uložená povinnosť zaplatiť mu

sumu bývalých 1 100 000 Sk (36 513,31 EUR).

Žalovaná so žalobou nesúhlasila z dôvodu záujmu chrániť bytovú potrebu svojich

dvoch dcér (detí účastníkov), ktoré boli zverené do jej starostlivosti. Poukazovala na to, že by

nebola schopná vyplatiť žalobcu, a že sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa  

pre nezrušenie a nevyporiadanie podielového spoluvlastníctva, pretože pokiaľ by bol byt

prikázaný žalobcovi, spolu s deťmi by nemala kde ísť bývať.  

Okresný súd Prešov (ďalej aj „súd prvého stupňa“ alebo „prvostupňový súd“)

rozsudkom z 29. novembra 2010 č.k. 28 C 319/2008-199 zrušil podielové spoluvlastníctvo

účastníkov a byt, ako aj podiel na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového

domu a podiel na pozemku, prikázal do vlastníctva žalovanej, pričom jej zároveň uložil

povinnosť zaplatiť žalobcovi z titulu vyporiadania podielového spoluvlastníctva sumu

24 800 EUR v lehote jedného roka od právoplatnosti rozsudku. Rozsudok odôvodnil tým, že

neboli preukázané dôvody hodné osobitného zreteľa, ktorých sa dovolávala žalovaná a ktoré

by umožňovali zamietnutie žaloby, a ďalej tým, že byt nie je reálne deliteľný a že ho prikázal  

do vlastníctva žalovanej, pretože v ňom býva spolu s maloletými deťmi.  

Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie

žalovanej rozsudkom zo 6. apríla 2011 sp.zn. 15 Co 16/2011 rozsudok súdu prvého stupňa

potvrdil. Potvrdenie prvostupňového rozsudku odôvodnil jeho vecnou správnosťou

stotožňujúc sa s výstižným a s vyčerpávajúcim odôvodnením prvostupňového rozsudku.  

Na dovolanie žalovanej Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „dovolací súd“)

uznesením z 12. októbra 2011 sp.zn. 6 Cdo 139/2011 vyššie uvedený rozsudok Krajského

súdu v Prešove zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zrušenie tohto rozsudku odôvodnil

vadou konania vyplývajúcou z ustanovenia § 237 písm. f) O.s.p., t.j. odňatím možnosti

žalovanej konať pred súdom, spočívajúcim v nepresvedčivosti a zároveň v čiastočnej

nepreskúmateľnosti rozsudku odvolacieho súdu. Tento záver konkretizoval tým, že odvolací

súd sa nevysporiadal s odvolacou námietkou žalovanej o tom, že v konaní pred

prvostupňovým súdom vyjadrila nesúhlas s prikázaním spoluvlastníckeho podielu žalobcu,

teda fakticky s takým vyporiadaním podielového spoluvlastníctva, ktorým bol byt prikázaný

do jej výlučného vlastníctva.  

3

Krajský súd v Prešove po opätovnom prejednaní veci rozsudkom z 15. februára 2012

sp.zn. 15 Co 120/2011 rozsudok Okresného súdu Prešov z 29. novembra 2010 č.k.

28 C 319/2008-199 v časti zrušenia podielového spoluvlastníctva účastníkov potvrdil. V časti

vyporiadania podielového spoluvlastníctva tento rozsudok zmenil tak, že byt, ako aj podiel

na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu a podiel na pozemku,

prikázal do výlučného vlastníctva žalobcu, pričom mu zároveň uložil povinnosť zaplatiť

žalovanej sumu 24 800 Eur v lehote šesťdesiatich dní od právoplatnosti rozsudku.

V odôvodnení rozsudku uviedol, že z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by žalovaná,

resp. obe deti, ktoré s ňou bývajú, trpeli zdravotnými problémami vážnejšieho charakteru,

pre ktoré by mala byť žaloba zamietnutá. V súvislosti s tým vyslovil názor, že nesústredenosť

alebo hyperaktivita u dcéry T. pretrváva a bude pretrvávať aj v akomkoľvek inom mieste

bývania, pričom však nejde o žiadne závažné psychické poruchy, ktoré by jej bránili

prispôsobiť sa novému prostrediu. Ďalej uviedol, že deti účastníkov sú vo veku 18 a 15 rokov,

teda už na štúdiu na strednej škole, resp. tesne pred nástupom na takéto štúdium, s čím je

nevyhnutne spojené rozšírenie alebo aj zmena priateľov a kamarátov. Pokiaľ sú v detstve

vybudované určité vzájomné vzťahy, tieto budú pretrvávať bez ohľadu na vzdialenosť

dotknutých osôb, preto ani návyk na určité prostredie a ľudí nie je možné považovať za dôvod

hodný osobitného zreteľa pre zamietnutie žaloby, a to zvlášť v prípade osôb vekovo mladých, u ktorých sa predpokladá adaptabilnosť. Za dôvod hodný osobitného zreteľa pre zamietnutie

žaloby nepovažoval ani nízky príjem žalovanej a jej neuspokojivú finančnú situáciu

poukazujúc na to, že táto sa môže v budúcnosti zlepšiť. Prikázanie predmetu spoluvlastníctva

žalobcovi odôvodnil jeho súhlasom. Pri určení výšky sumy priznanej žalovanej na vyrovnanie

podielu vychádzal z ceny predmetu spoluvlastníctva zistenej znaleckým dokazovaním.  

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalovaná. Žiadala, aby

dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu i rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil

prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. V dovolaní okrem iného namietala, že

pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa, pre ktoré žiadala žalobu zamietnuť,

súdy v základnom konaní nezohľadnili jej osobitné postavenie matky a vychovávateľky

dvoch dcér, nezohľadnili ani známe a bezpečné prostredie, v ktorom žijú tieto deti už

od svojho narodenia, a neprihliadli ani na jej nemožnosť získať taký finančný a majetkový

prospech, ktorý by jej umožnil sa presťahovať a kúpiť si iný byt. Uviedla, že jej dcéry sú

zatiaľ výlučne odkázané na ňu a na bývanie v žalovanom byte a iné riešenie by totálne 4

degradovalo ich doterajší život a životné istoty, zatiaľ čo u žalobcu neexistuje žiadna

relevantná aktuálna potreba riešiť dlhodobý stav spoluvlastníctva k bytu takýmto radikálnym

spôsobom, t.j. zrušením spoluvlastníctva. Vyčítala odvolaciemu súdu, že rozhodol vo veci

napriek jej oznámeniu, že na základe darovacej zmluvy z 10. februára 2012 spoluvlastnícky

podiel k bytu darovala dcére T.  

Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu navrhol tento mimoriadny opravný prostriedok ako

neopodstatnený zamietnuť. Okrem iného poukazoval na to, že zaslal žalovanej návrh

nájomnej zmluvy, ktorým prejavil ochotu prenechať jej byt do užívania ako nájomníčke  

na dobu jedného roka s tým, že na úhradu nájomného môže použiť finančnú kompenzáciu

z poskytnutej náhrady za spoluvlastnícky podiel.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie bolo podané proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu oprávnenou osobou

(účastníčkou konania) v zákonnej lehote (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal predovšetkým

prípustnosť dovolania.

Napriek tomu, že odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zrušení

spoluvlastníctva potvrdil a zmenil ho len vo výroku o vyporiadaní spoluvlastníctva, bolo

potrebné považovať rozsudok odvolacieho súdu ako celok za zmeňujúci a dovolanie proti

nemu za prípustné bez ďalšieho podľa § 238 ods. 1 O.s.p. Z povahy konania o návrhu

na zrušenie podielového spoluvlastníctva totiž vyplýva, že predmet konania nie je deliteľný.  

To znamená, že dovolací súd musí mať možnosť preskúmať celý výrok rozsudku odvolacieho

súdu, aj keď ten je formulovaný v časti ako potvrdzujúci a v ďalšej časti ako zmeňujúci.

Z hľadiska právnej komparatistiky možno poukázať na závery Ústavného súdu Českej

republiky uvedené v náleze zo dňa 5. októbra 2005 sp.zn. III. ÚS 687/04, podľa ktorých

predmet konania o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva nie je deliteľný, a to

ani v tom zmysle, že by bola oddeliteľná časť výroku vyslovujúceho zrušenie spoluvlastníctva  

od časti vyslovujúcej a upravujúcej jeho vyporiadanie. Súd musí mať možnosť posúdiť celú

vec komplexne tak, aby súdne rozhodnutie zodpovedalo úprave hmotného práva.  

Po vyriešení otázky prípustnosti dovolania dovolací súd preskúmal napadnutý

rozsudok odvolacieho súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia 5

pojednávania (§ 243a ods. 1 veta za bodkočiarkou O.s.p.), a dospel k záveru, že dovolanie   je

dôvodné.  

V preskúmavanej veci bolo z hľadiska skutkového (okrem iného) zistené (podľa stavu

v čase rozhodovania odvolacieho súdu), že účastníci uzavreli manželstvo v roku 1991, v byte

začali bývať v roku 1993, za trvania manželstva v roku 1996 bolo zrušené ich bezpodielové

spoluvlastníctvo, v roku 1999 odkúpili byt do podielového spoluvlastníctva v rovnakých

podieloch, rozsudkom Okresného súdu v Prešove zo dňa 31. mája 2006 č.k. 11 C 280/2005-

86 bolo ich manželstvo rozvedené, a to právoplatne dňom 16. júna 2006, deti účastníkov –

T.T. a P.P. – boli zverené do výchovy a opatery žalovanej, v roku 2007 sa žalobca z bytu

odsťahoval, v byte zostala bývať žalovaná s deťmi, ktoré v ňom žijú od svojho narodenia,

každá z dcér má svoju detskú izbu, pričom v prostredí, v ktorom žijú, majú svojich kamarátov

a priateľov, T. navštevuje Súkromnú strednú školu na P., do ktorej dochádza autobusom,

maloletá P. navštevuje Základnú školu na ulici K., ktorá je v blízkosti jej bydliska.

Vzhľadom na skutočnosť, že od začiatku konania sa žalovaná proti žalobe bránila

záujmom na ochrane bytovej potreby svojich dvoch dcér, bola rozhodujúcou otázkou,  

od ktorej záviselo správne právne posúdenie veci súdmi v základnom konaní, otázka, či sú

alebo nie sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa na zamietnutie žaloby o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva.  

Podľa § 142 ods. 1 veta prvá Obč. zákonníka ak nedôjde k dohode, zruší

spoluvlastníctvo a vykoná vyporiadanie na návrh niektorého spoluvlastníka súd.

Podľa § 142 ods. 2 Obč. zákonníka z dôvodov hodných osobitného zreteľa súd nezruší

a nevyporiada spoluvlastníctvo prikázaním veci za náhradu alebo predajom veci a rozdelením

výťažku.

Citované ustanovenie § 142 ods. 1 veta prvá Obč. zákonníka je vyjadrením jednej  

zo základných zásad inštitútu podielového spoluvlastníctva, a to zásady, že nikto nesmie byť

spravodlivo nútený, aby zotrval v spoluvlastníckom vzťahu. Pokiaľ sa spoluvlastníci sami

nedohodnú ako sa ich spoluvlastníctvo zruší a ako si ho vyporiadajú, resp. ak sa nemôžu

dohodnúť ani inak, môže sa ktorýkoľvek z nich domáhať zrušenia a vyporiadania

spoluvlastníctva na súde. Z pravidla kladného rozhodnutia súdu však existuje výnimka

6

obsiahnutá v citovanom ustanovení § 142 ods. 2 Obč. zákonníka. Ak totiž nie je dobre možné,

aby súd spoluvlastníctvo zrušil a vyporiadal reálnym rozdelením veci podľa rozsahu

spoluvlastníckych podielov, môže z dôvodov hodných osobitného zreteľa návrh na zrušenie

a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva zamietnuť, a to aj v prípade, kedy je možné, aby

vec bola prikázaná za náhradu jedenému alebo niekoľkým spoluvlastníkom, alebo kedy je

možné, aby vec bola predaná a výťažok predaja bol rozdelený podľa veľkosti podielov.

Pritom dôvod hodný osobitného zreteľa posudzuje vždy konkrétne, najmä vzhľadom

na subjektívne podmienky žalobcu alebo žalovaného, či oboch z nich, ako aj na existujúce

objektívne okolnosti. Dôvodom hodným osobitného zreteľa môže byť prípadne aj zneužitie

výkonu práva podľa § 3 Obč. zákonníka. Nie je však vylúčené, aby na základe podstatných

zmien okolností konkrétneho prípadu, ktoré by znamenali odpadnutie dôvodov pre zamietavé

rozhodnutie, sa spoluvlastník neskôr znovu domáhal vyhovenia svojmu návrhu na zrušenie

a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. Zamietavé rozhodnutie je totiž rozhodnutím iba

pre „pre tento krát“, t.j. iba potiaľ, pokiaľ trvajú okolnosti (pomery), pre ktoré došlo

k vydaniu takéhoto rozhodnutia.

Podľa judikatúry (R 100/1999) dôvodmi hodnými osobitného zreteľa, pre ktoré súd

nezruší a nevyporiada podielové spoluvlastníctvo podľa § 142 ods. 2 Obč. zákonníka, sú

okolnosti prevažne subjektívneho charakteru tak na strane žalovaného (najmä jeho zdravotný stav, vek a sociálna situácia, stav jeho odkázanosti na bývanie v spornej nehnuteľnosti,

nedostatok možnosti uspokojiť svoje bytové potreby inde, osobné väzby na nehnuteľnosť),

ako aj na strane žalobcu (najmä ak mu ide iba o vyriešenie užívacích vzťahov, pričom otázka

zániku spoluvlastníctva nemá pre neho prioritu alebo, že vec má v úmysle predať).  

Za dôvody hodné osobitného zreteľa považuje súdna prax nielen bytové záujmy

podielových spoluvlastníkov samotných, ale aj ich rodinných príslušníkov (R 1/1989).

Na rozdiel od odvolacieho súdu dovolací súd zastáva názor, že zistený skutkový stav

v predmetnej veci umožňoval záver o existencii dôvodu hodného osobitného zreteľa  

pre zamietnutie návrhu na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. Týmto

dôvodom je skutočnosť, že predmet spoluvlastníctva je domovom detí účastníkov, a to

maloletej P. a už plnoletej T., v ktorom žijú od svojho narodenia a zostali v ňom bývať po

rozvode manželstva svojich rodičov spolu so svojou matkou – žalovanou. Pokiaľ totiž

predmetom podielového spoluvlastníctva je byt, ktorý je domovom detí podielových

7

spoluvlastníkov, potom ustanovenie § 142 ods. 2 Obč. zákonníka treba interpretovať (t.j. určiť

relatívne otvorenú hypotézu tejto právnej normy v konkrétnych súvislostiach) a aplikovať

s prihliadnutím na ochranu práva na domov zaručovanú medzinárodnými zmluvami, ktoré sú

v zmysle čl. 154c Ústavy Slovenskej republiky súčasťou vnútroštátneho právneho poriadku.  

Takouto medzinárodnou zmluvou je Dohovor o právach dieťaťa, ktorý pre bývalú

Českú a Slovenskú Federatívnu Republiku nadobudol platnosť 6. februára 1991 a bol

publikovaný v Oznámení Federálneho ministerstva zahraničných vecí pod č. 104/1991 Zb.

Článok 16 tohto dohovoru zaručuje maloletému dieťaťu právo na ochranu domova, pričom

v zmysle článku 3 tejto právnej normy záujem (blaho) dieťaťa musí byť prvoradým

hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, teda aj pri rozhodovacej činnosti súdov.

Právo na ochranu domova je všeobecne pre každého zaručené aj článkom 17

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, podľa ktorého nikto nesmie byť

vystavený svojvoľnému zasahovaniu do súkromného života, do rodiny, domova alebo

korešpondencie ani útokom na svoju česť a povesť. Právo na primerané bývanie (byt, domov)

zaručuje článok 11 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, v zmysle ktorého zmluvné strany paktu, uznávajú právo každého jednotlivca na primeranú

životnú úroveň pre neho a jeho rodinu, zahrňujúce dostatočnú výživu, šatstvo, byt,

a na neustále zlepšovanie životných podmienok. Oba tieto pakty boli publikované ako

vyhláška ministra zahraničných vecí č. 120/1976 Zb. a pre bývalú Československú republiku

nadobudli platnosť 23. marca 1976.

Napokon je právo na ochranu domova zaručené aj článkom 8 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, ktorý pre bývalú Českú a Slovenskú Federatívnu

Republiku nadobudol platnosť 18. marca 1992 (pre Slovenskú republiku záväzný

od 1. januára 1993) a bol uverejnený v Oznámení Federálneho ministerstva zahraničných vecí

pod č. 209/1992 Zb. V zmysle tohto článku každý má právo na rešpektovanie svojho

súkromného a rodinného života, obydlia (domova) a korešpondencie.

Európsky súd pre ľudské práva definuje domov ako miesto, kde sa rozvíja súkromný

a rodinný život (porovnaj Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva

o lidských právech. Komentář. 1. Vydání. Praha : C. H. Beck, 2012, s. 874). Podľa Slovníka

súčasného slovenského jazyka (vydaného Vedou, vydavateľstvom Slovenskej akadémie vied

8

v roku 2006) domov je miesto, kde sa človek narodil, kde býva, kde je doma, rodný dom.

Pre niekoho je domov miesto, kde sú alebo boli rodičia alebo aspoň jeden z nich, miesto ktoré

poskytuje človeku pocit bezpečia, zázemia, do ktorého sa vždy môže vracať, ku ktorému ho

niečo viaže. Slovami básnika (Miroslav Válek) „domov sú ruky, do ktorých smieš plakať“.

Domov je jednou zo základných ľudských (životných) potrieb, bez ktorej nemožno spokojne

žiť. V prípade detí, ktorých rodičia prestali spolu žiť, domov aspoň čiastočne nahrádza

kompletnú rodinu a zostáva ako istota, ktorá je predpokladom pre ich zdravý telesný

a duševný vývoj.

Ak predmet spoluvlastníctva je domovom pre deti spoluvlastníkov, v ktorom tieto žijú

od svojho narodenia, ochrana ich práva na domov je z vyššie uvedených dôvodov významnou

okolnosťou, ktorú musí súd vziať do úvahy pri rozhodovaní o návrhu na zrušenie

a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. Zachovanie domova detí, či maloletých alebo aj

plnoletých, až do času kým samy nenadobudnú schopnosť vytvoriť si inde iný vlastný domov,

je podľa názoru dovolacieho súdu súčasťou všeobecných predstáv o slušnosti

a spravodlivosti. Je všeobecne známou skutočnosťou odpozorovanou zo samotnej prírody, že

„mláďatá samy opúšťajú rodné hniezdo, ak majú dosť silné krídla“. Právu na ochranu domova

detí preto treba dať v konkrétnych súvislostiach prednosť pred právom na zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva. Zachovanie domova detí je teda dôvodom hodným

osobitného zreteľa, pre ktorý súd pre tento čas, t.j. pre čas, kým predmet spoluvlastníctva plní

túto funkciu, podielové spoluvlastníctvo nezruší a nevyporiada.  

So zreteľom na uvedené dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu pre nesprávne

právne posúdenie veci podľa § 243b ods. 1 O.s.p. a contrario zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie. Vzhľadom na právne úkony žalovanej, ktoré boli známe odvolaciemu súdu v čase

jeho rozhodovania, v ďalšom konaní sa odvolací súd vysporiada s prípadnou zmenou

v okruhu spoluvlastníkov, ak táto medzičasom nastala.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

9

V Bratislave 14. novembra 2013

  JUDr. Rudolf Čirč, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová