6 Cdo 271/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne M. bývajúcej v K., zastúpenej J. advokátom, so sídlom v K., proti žalovanej J., bývajúcej v K., zastúpenej J.,

advokátkou, so sídlom v K., o vypratanie nehnuteľnosti, vedenej   na Okresnom

súde Košice II pod sp. zn. 29 C 456/97, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu

v Košiciach z 19. decembra 2012 sp. zn. 11 Co 403/2011 takto

r o z h o d o l :

Dovolanie žalovanej o d m i e t a.

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Košice II (ďalej len „okresný súd“ alebo „prvostupňový súd“ alebo „súd

prvého stupňa“) rozsudkom z 19. septembra 2011 č. k. 29 C 456/97-118 uložil žalovanej

povinnosť do 15 dní vypratať a odovzdať žalobkyni nebytové priestory - kanceláriu  

Č., nachádzajúcu sa na prízemí administratívnej budovy súp. č. X.. Zároveň rozhodol aj

o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania. Poukazujúc na výsledky

hodnotenia dôkazov vyslovil záver, že žalobkyňa   je vlastníčkou predmetnej

nehnuteľnosti a dôvodne sa domáha jej vypratania, pretože žalovaná užíva nehnuteľnosť bez

právneho titulu.

Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (ďalej aj „krajský súd„ alebo „odvolací

súd“) na odvolanie žalovanej rozsudkom z 19. decembra 2012 sp. zn. 11 Co 403/2011

potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a rozhodol, že o trovách odvolacieho konania bude

rozhodnuté samostatným uznesením. Potvrdenie prvostupňového rozsudku odôvodnil jeho

vecnou správnosťou. V súvislosti s odvolacou námietkou žalovanej o odňatí jej možnosti konať pred súdom nedoručením predvolania na pojednávanie pred súdom prvého stupňa

určené na 19. 9. 2011 uviedol, že táto nie je opodstatnená, lebo z obsahu spisu vyplýva, že

žalovaná bola na pojednávanie riadne a včas predvolaná. Pokiaľ aj písomná zásielka súdu,

ktorú podľa údajov na doručenke prevzala 26. 8. 2011, neobsahovala   predvolanie  

na pojednávanie, ale iba uznesenie Krajského súdu v Košiciach, na splnení povinnosti súdu

doručiť riadne a včas žalovanej predvolanie na pojednávanie 19. 9. 2011 to nič nemení, lebo

z ďalšej doručenky založenej v spise je zrejmé, že takéto predvolanie jej bolo doručené  

už predchádzajúcou zásielkou dňa 22. 8. 2011. Za nedôvodnú považoval aj odvolaciu

námietku, že vo veci rozhodla vylúčená sudkyňa, ktorá mala byť podľa žalovanej vylúčená

tým, že sa stotožnila s argumentáciou žalobkyne. Vyslovil názor, že takáto námietka

smerovala proti postupu sudkyne v konaní, preto nemohla byť dôvodom na jej vylúčenie

z prejednávania a rozhodovania veci.  

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala dovolanie žalovaná. Žiadala, aby

dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu spolu s rozsudkom súdu prvého stupňa zrušil a vec

vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila odňatím možnosti konať pred

súdom, ku ktorému malo dôjsť nedoručením jej predvolania na pojednávanie pred súdom

prvého stupňa a ďalej tým, že na prejednanie odvolania nebolo nariadené pojednávanie v zmysle § 214 ods. 1 písm. a/ O. s. p., hoci odvolací súd skúmaním obsahu doručeniek

vykonal dôkaz týmito listinami. Namietala tiež to, že v prvostupňovom konaní konala  

a rozhodovala vylúčená sudkyňa, a že odvolací súd vec nesprávne právne posúdil.

Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhla tento mimoriadny opravný

prostriedok odmietnuť a priznať jej náhradu trov dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) skúmal

predovšetkým prípustnosť dovolania a dospel k záveru, že smeruje proti takému rozhodnutiu,

proti ktorému nie je prípustné, preto ho treba odmietnuť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku

odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 O. s. p.

Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa § 238 O. s. p. neprichádza do úvahy.

Nejde totiž v dovolaní napadnutom vyhovujúcom výroku o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, pretože dovolací súd v tejto veci ešte

nerozhodoval. Rovnako nejde o potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd

vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu a nejedná sa ani o potvrdenie rozsudku, ktorým súd prvého stupňa

vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 O. s. p.,

možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie podľa  

§ 238 O. s. p. neprípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O. s. p.)

skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní

postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p., dovolací

súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto zákonného

ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť

účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci

právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie

konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia možnosti účastníkovi pred súdom

konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným. Nezistil

však existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom

ustanovení.

Podľa § 214 ods. 1 O. s. p. v znení účinnom v čase rozhodnutia odvolacieho súdu  

na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho

súdu pojednávanie vždy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd

prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania a je potrebné zopakovať

alebo doplniť dokazovanie, c/ ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého

zaobchádzania, d/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

Podľa § 214 ods. 2 O. s. p. v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez

nariadenia pojednávania.

Z ustanovenia § 214 ods. 1 písm. a/ O. s. p. vyplýva, že na prejednanie odvolania,

ktoré smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, musí predseda senátu odvolacieho súdu

nariadiť pojednávanie, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie.   Či v konkrétnom prípade je nevyhnutné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, je však vecou

úvahy odvolacieho súdu a nie účastníkov konania. Ak odvolací súd dospeje k záveru, že súd

prvého stupňa náležitým spôsobom zistil skutkový stav veci a preto nie je potrebné

dokazovanie zopakovať alebo doplniť, nič mu nebráni (ak nejde o ostatné tri v zákone

vymenované prípady) o odvolaní rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Uvedené

ustanovenie treba vykladať v systematickej súvislosti s ustanovením § 213 ods. 3 až 5 O. s. p.

V prejednávanej veci nešlo o prípad uvedený v citovanom ustanovení § 214 ods. 1

písm. a/ O. s. p., kedy by bolo potrebné nariaďovať pojednávanie, na ktorom by došlo

k vykonaniu dôkazov. Vysporiadanie sa s odvolacou námietkou žalovanej o nedoručení

predvolania na pojednávanie pred súdom prvého stupňa nevyžadovalo nariadenie

pojednávania pred odvolacím súdom. Žalovaná totiž v odvolaní nenavrhla žiadne

dokazovanie, ktoré by malo vyvrátiť závery prvostupňového súdu o riadnom doručení

predvolania. Najmä však nezaujala žiadne stanovisko k doručenke osvedčujúcej, že

predvolanie na pojednávanie jej bolo doručené 22. 8. 2011 (v poradí prvou zásielkou, keď

z obsahu spisu vyplýva, že odoslanie druhej zásielky obsahujúcej uznesenie krajského súdu

bolo zjavnou reakciou súdu na skutočnosť, že pôvodný zástupca žalovanej JUDr. Fedorko,

ktorému bolo toto uznesenie doručené spolu s predvolaním 17. 8. 2011, oznámil, že žalovanú

už v konaní nezastupuje – č. l. 96 ). Pritom s predmetnou doručenkou sa žalovaná mala

možnosť oboznámiť, keďže pred podaním odvolania využila možnosť nahliadnuť do spisu  

(č. l. 123). Bolo preto postačujúce, pokiaľ odvolací súd pri posudzovaní uvedenej odvolacej

námietky vychádzal z obsahu spisu, a to konkrétne z obsahu doručeniek založených  

na č. l. 95, u ktorých platí prezumpcia ich pravdivosti, ak nie je preukázaný opak (§ 45 ods. 2

O. s. p.). Zároveň z tohto dôvodu odvolací správne konštatoval splnenie podmienok pre

prejednanie a rozhodnutie veci pred súdom prvého stupňa v neprítomnosti žalovanej. Vady

konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. teda dovolací súd nezistil.

Dôvodnou nebola ani námietka dovolateľky (vznesená už v odvolacom konaní), že

v konaní pred súdom prvého stupňa rozhodovala vylúčená sudkyňa. I keď ustanovenie § 14

ods. 1 O. s. p. spája vylúčenie sudcov z prejednania a rozhodovania vo veci nielen  

so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak možno mať čo i len pochybnosť  

o ich nezaujatosti, nemožno prehliadať, že rozhodnutie o vylúčení sudcu predstavuje výnimku

z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov,

ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato

a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu  

sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez

ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania.

Podľa § 14 ods. 3 O. s. p. dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré

spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných

veciach. Samotná skutočnosť, že si súd osvojil a vo svojom rozhodnutí citoval niektoré  

z argumentov, ktoré jedna z procesných strán uviedla v rámci súdneho konania, nie je

porušením princípu nestrannosti súdu, ale bežným postupom vyplývajúcim

z kontradiktórnosti občianskeho súdneho konania. Sama osebe (bez preukázania ďalších

skutočností) nespôsobuje zaujatosť sudcu a potrebu jeho vylúčenia. Aj s touto námietkou  

sa správne vysporiadal už odvolací súd.

So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalovanej podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. odmietol ako smerujúce proti rozhodnutiu,

proti ktorému nie je prípustné.

O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p.  

(s použitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., keď neboli dané dôvody pre použitie

odseku 2 tohto ustanovenia, pretože trovy žalobkyne pozostávajúce z odmeny jej právneho

zástupcu za vyjadrenie k dovolaniu nepovažoval za   účelné na bránenie práva.

V preskúmavanej veci mohla byť totiž prípustnosť dovolania daná len existenciou niektorej

z procesných vád, vyplývajúcich z ustanovenia § 237 O. s. p., ktoré dovolací súd skúma bez

ohľadu na stanoviská účastníkov konania.

Toto uznesenie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3: 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 21. augusta 2014

JUDr. Rudolf Č i r č, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Pudmarčíková