6 Cdo 262/2012

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného P., s. r. o., so sídlom v B., IČO: X., zastúpený V., s. r. o., K., IČO: X. proti povinnému M. D., bytom M., o vymoženie pohľadávky 467,86 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Košice

- okolie   pod sp. zn. 12 Er/5130/2011, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského

súdu v Košiciach z 3. mája 2012, sp. zn. 15CoE/69/2012-30, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného   o d m i e t a.

Povinnému trovy dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :  

Oprávnený podal dňa 14. decembra 2011 súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie

exekúcie na vymoženie sumy 467,86 € s príslušenstvom; povinnosť povinného zaplatiť mu

túto sumu preukazoval rozhodcovským rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného

pri R., a. s., so sídlom v B., sp. zn. IIB1010151 zo dňa 23. septembra 2011. Následne súdny

exekútor JUDr. R. D. požiadal Okresný súd Košice-okolie o vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie.

Okresný súd Košice-okolie uznesením z 17. februára 2012, č. k. 12Er/5130/2011-13

žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Súd prvého

stupňa dospel k záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, nachádzajúcej sa v zmluve

o úvere č.9943975107 ( v čl. 11 bod 11.2 obchodných podmienok pre úver), keď predmetnú

zmluvu o úvere posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu. Uviedol, že v obchodných podmienkach

formulovanej rozhodcovskej doložke sa spotrebiteľ musí podrobiť rozhodcovskému konaniu,

čo pre povinného v tomto prípade znamená podrobiť sa konaniu vzdialenostne neprijateľnému

(viac ako 500 km), pred súkromnou osobou, ktorú si oprávnený už v zmluve predformuloval,

na ktorej výbere spotrebiteľ nemal žiadnu účasť, a ktorá má z takejto aktivity oprávneného majetkový prospech. Podľa súdu prvého stupňa zmluvná podmienka v štandardnej

formulárovej zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach, inkorporovaných

do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje

od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu,

aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť

exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku ide aj

vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym

súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa,

spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom

súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Podľa súdu prvého stupňa za okolnosti,

ktoré vyvolávajú hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom

a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa, možno považovať napr. neprijateľné miesto

rozhodcovského konania, ktoré môže spotrebiteľa odradiť od uplatnenia svojich práv alebo

pravidlá rozhodcovského konania, ktoré ukladajú povinnosti, ktoré predpisy upravujúce

občianske súdne konanie neupravujú a ktoré sú v neprospech spotrebiteľa. Na základe

uvedeného súd prvého stupňa konštatoval, že v obchodných podmienkach zmluvy o úvere

formulovaná doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných

strán, a preto je v zmysle § 53 ods. 4 OZ neplatná. Ďalej uviedol, že vzhľadom

na transpozíciu Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 zákonom č. 150/2004 Z. z.,

účinným od 01. 04. 2004 v konkrétnej exekučnej veci možno za nekalú považovať

podmienku, ktorej zmyslom, alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi práva alebo brániť

mu v uplatňovaní práva, podať žalobu, alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok a najmä

vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory výhradne arbitrážou. Rozhodcovská doložka je

neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti ho podrobiť sa výlučne

rozhodcovskému konaniu. Takáto doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv

a povinností odporuje dobrým mravom. Akékoľvek plnenie priznané rozhodcom na základe

rozhodcovskej doložky, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi, je plnením, ktoré je v rozpore

s dobrými mravmi. Z uvedených dôvodov súd prvého stupňa podľa § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku v spojení s § 45 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní ex offo zamietol

žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v celom rozsahu.

Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací, uznesením

z 3. mája 2012, sp. zn. 15CoE/69/2012-30 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil a náhradu

trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal. Odvolací súd sa stotožnil s názorom prvostupňového súdu, podľa ktorého dojednaná rozhodcovská doložka predstavuje

neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle ust. § 53 ods. 3 Obč. zák. (v znení platnom v čase

uzavretia spotrebiteľskej zmluvy). Podľa odvolacieho súdu ust. § 53 ods. 3 Obč. zák. len

demonštratívnym výpočtom (arg. slovo „najmä“) uvádza, ktoré podmienky sú neprijateľné

a keďže ide o výpočet príkladný, môže súd preto označiť za neprijateľnú podmienku aj inú

zmluvnú podmienku, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Neprijateľnou zmluvnou podmienkou je preto aj

tá, ktorá núti spotrebiteľa, aby sa všetky spory vzniknuté v budúcnosti z predmetnej zmluvy

riešili v rozhodcovskom konaní pred konkrétne určeným rozhodcovským orgánom. Správnosť

tohto názoru potvrdil aj zákonodarca, ktorý túto podmienku zaradil do novelizovaného znenia

ust. § 53 ods. 4 pod písm. r/ Obč. zák., účinného od 01. 01. 2008. Odvolací súd nepoprel, že

rozhodovanie sporov v rozhodcovskom konaní je alternatívnou možnosťou k súdnemu

konaniu, avšak ak je spotrebiteľ nútený podrobiť sa v zmysle rozhodcovskej doložky

rozhodnutiu vopred veriteľom určeného rozhodcovského súdu, nemožno hovoriť

o individuálne dojednanej podmienke spotrebiteľskej zmluvy. Jedná sa o neprimeranú

zmluvnú podmienku a súd je oprávnený vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú

podľa vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že spotrebiteľ nebude takouto doložkou viazaný. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že rozhodcovská doložka ako

neprijateľná podmienka, je v zmysle § 53 ods. 4 Obč. zák. (v znení platnom v čase uzavretia

zmluvy) neplatná, v ktorom smere poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej

republiky sp. zn. IV. ÚS 55/2011 zo dňa 24. 02. 2011. Podľa odvolacieho súdu dojednanie

rozhodcovskej doložky, v zmysle ktorej je na konanie zo zmluvy o úvere oprávnený len

konkrétne určený rozhodcovský súd, je v rozpore s právom na súdnu ochranu, zaručeným

Ústavou Slovenskej republiky. Posúdenie rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej

podmienky je v súlade s ust. § 54 ods. 2 Obč. zák., v zmysle ktorého v pochybnostiach obsahu

spotrebiteľských zmlúv sa aplikuje výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší, čo je

v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách. Odvolací súd uviedol, že oprávnený nedal povinnému na výber a neumožnil mu

voľbu medzi rozhodcovským konaním a konaním pred všeobecným súdom. Povinný mal len

možnosť buď službu odmietnuť alebo ju prijať so všeobecnými obchodnými podmienkami.

Za takýchto okolností nešlo o návrh pre povinného tak, ako to predpokladal zákon. Návrh

na prijatie alebo odmietnutie zmluvy ako celku nemožno na účely aplikácie ust. § 93 ods. 1

zákona o bankách považovať za návrh na prijatie alebo odmietnutie rozhodcovskej zmluvy.

Navyše dodávateľ (právny predchodca oprávneného) s odbornou starostlivosťou mal a musel vedieť, že nemá používať neprijateľné podmienky a má poznať aj dôsledky ich používania.

Oprávnený musí počítať s tým, že plnenie z nekalej podmienky mu súd nemôže vymôcť.

Exekúcia vedená na základe neprijateľnej rozhodcovskej doložky je neprípustná a exekučný

súd na to prihliada už v štádiu rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia a následne

v rámci rozhodovania o zastavení exekúcie. Za neopodstatnené považoval odvolací súd aj

oprávneným namietané porušenie práva na súdnu ochranu pri realizácii výkonu exekúcie

z dôvodu, že ust. § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní umožňuje exekučnému súdu ex

offo skúmať nielen formálnu, ale aj materiálnu stránku vykonateľnosti exekučného titulu,

ktorým je rozhodcovský rozsudok a po zistení, že zaväzuje na plnenie, ktoré je nedovolené

v rozpore s dobrými mravmi, je exekučný súd ex offo oprávnený exekučné konanie zastaviť.

Z uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil.  

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie oprávnený, ktorý žiadal,

aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním

exekúcie, alternatívne, aby dovolací súd zrušil uznesenie odvolacieho súdu, ako i súdu

prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania

odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/, b/, c/ a § 237 písm. d/, e/, f/ O. s. p. (v tej istej

veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, nepodal sa

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, účastníkovi konania sa postupom

súdu odňala možnosť konať pred súdom. Podľa dovolateľa exekučný súd nie je oprávnený

skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, rozhodcovské konanie, ani zmluvu

na základe ktorej bol vydaný. Vo veci je daná prekážka právoplatne rozhodnutej veci.

Považoval za neprijateľné, aby exekučný súd preskúmaval vecnú správnosť rozhodnutia,

ktoré je exekučným titulom, poprel prípustnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku,

hoci nebol podaný návrh na začatie konania o jeho zrušenie, ktorý podľa zákona bol potrebný,

a boli splnené všetky podmienky pre právoplatnosť a vykonateľnosť rozsudku. Za odňatie

možnosti konať pred súdom a porušenie jeho práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 ods.

1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd dovolateľ označil skutočnosť, že mu nebolo umožnené riadne a zákonným spôsobom

uplatniť jeho práva z rozhodcovského rozsudku v exekučnom konaní, ako aj nedostatočné

odôvodnenie rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu. Podľa dovolateľa exekučný súd

v exekučnom konaní nie oprávnený ex offo skúmať povahu rozhodcovskej doložky vzhľadom

na právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. Mal tiež za to, že rozhodcovská doložka bola naformulovaná a dojednaná na základe splnenia zákonnej povinnosti banky

a ako taká nemôže predstavovať neprijateľnú podmienku.

Povinný sa k podanému dovolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), zastúpený v súlade s § 241

ods. 1 O. s. p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal, či

dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť.

Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu.

V zmysle § 239 ods. 1 O. s. p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu

prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodol

vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí

návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.

V zmysle § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia, alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré oprávnený napadol dovolaním, nemá znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ani nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu uvedenému v § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O. s. p. Dovolanie oprávneného preto podľa

ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. nie je procesne prípustné.

Prípustnosť dovolania oprávneného prichádza do úvahy, len ak by v konaní došlo

k niektorej z procesných vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. Podľa tohto

ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu)

a z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania

významný. Ak je konanie postihnuté niektorou z vád uvedených v § 237 O. s. p., možno

dovolaním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak procesne neprípustné. Pre záver

o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p. ale nie je významný subjektívny názor

účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k niektorej z vád vymenovaných v tomto ustanovení,

ale rozhodujúce je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/, b/, c/, g/ O. s. p. netvrdil

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Procesná prípustnosť dovolania

z týchto ustanovení nie je preto daná.

Dovolateľ namieta vadu podľa § 237 písm. d/ O. s. p., t. j., že sa v tej istej veci už prv

právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie.

Podľa § 159 ods. 3 O. s. p., len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa

prejednať znova.

Prekážka rozsúdenej veci (rei iudicatae) svojou podstatou patrí k procesným

podmienkam a jej existencia sa skúma v každom štádiu konania a v prípade zistenia, vedie

k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní

prejednať tá istá vec. O tú istú vec ide predovšetkým vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý

nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu

konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo

stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol

uplatnený (t. j., ak vyplýva z rovnakého skutku).

Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako

súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok)

bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne, či neúplne. Pokiaľ ide

o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké

alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom

aj v novom konaní, alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní

vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie žalovaného).

Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni

nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej

sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávneného P., s. r. o.,

so sídlom v B., IČO: X., proti povinnému M. D., bytom M., o vymoženie pohľadávky 467,86

€ s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Košice-okolie pod sp. zn. 12 Er/5130/2011,

na základe rozhodcovského rozsudku vydaného STÁLYM ROZHODCOVSKÝM SÚDOM

zriadeným pri R., a. s., z 23. septembra 2011, sp. zn. IIB1010151, nepredchádzalo žiadne iné

konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené, konanie nie je

zaťažené dovolateľom namietanou vadou (§ 237 písm. d/ O. s. p.).

Podľa dovolateľa, je konanie súdov postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. e/ O. s. p.,

ktoré vyvodzuje zo skutočnosti, že súdy skúmali splnenie podmienky pre vydanie

rozhodcovského rozsudku, hoci povinný skúmanie splnenia týchto podmienok nežiadal.

Ustanovenie § 237 písm. e/ O. s. p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu

nedostatku jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania;   ak

konanie prebieha bez návrhu napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môže

konať aj bez návrhu. Súd v takom prípade konanie zastaví.

Z obsahu spisu však dovolací súd takúto vadu konania, ktorá by zakladala procesnú

prípustnosť dovolania nezistil.

Exekučný súd totiž v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej žiadosti rozhodne v lehote 15 dní (§ 44

Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového hľadiska (§ 41 ods. 2

O. s. p.) nejde zo strany oprávneného o námietku nedostatku návrhu na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p., ale o námietku inú, ktorú oprávnený uvádza

vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich

právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutie.

Oprávnený v dovolaní tiež namieta, že súdy mu v konaní odňali možnosť pred súdom

konať v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne

nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť

pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho

súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.

Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/

O. s. p. namieta porušenie jeho práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to, aby

jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je

i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý

súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).  

Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých

dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali, alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

K odňatiu možnosti oprávneného pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd malo podľa jeho názoru dôjsť nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, v dôsledku čoho mu

nebolo umožnené riadne a zákonným spôsobom uplatniť jeho práva z rozhodcovského

rozsudku v exekučnom konaní.

O procesnú vadu konania uvedenú v ust. § 237 písm. f/ O. s. p. ide tiež v prípade

zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak preto

neboli splnené zákonom stanovené podmienky.

Dovolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že v danej veci nešlo ani o prípad

zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady. Súdy

správne skúmali, či vo veci boli splnené podmienky pre zamietnutie žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a to posudzovaním platnosti

rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, vyplývajúcej zo spotrebiteľského

právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou).

V exekučnom konaní, tak realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to ust. § 44

ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore

so zákonom. Pokiaľ súdy po konštatovaní o neprijateľnosti a tým aj neplatnosti rozhodcovskej

doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že spôsobovala nevyváženosť

v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného, rozhodli o zamietnutí

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tým neodňali

oprávnenému možnosť konať pred súdom.

Dovolací súd v danej   veci dospel tiež k záveru, že nie je dôvodná ani námietka

dovolateľa, týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí

prvostupňového a odvolacieho súdu.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu

nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je

pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz

Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa § 167 ods. 2 O. s. p., ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

Dovolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších

stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie

citovaných zákonných ustanovení.

Súdy v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedli, ktoré oprávneným predložené listiny

preskúmali a s akými skutkovými závermi, citovali právne predpisy, ktoré aplikovali

na prejednávanú vec a z ktorých vyvodili svoje právne závery. Prijatý záver o nesplnení

podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlili.

Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu dalo odpoveď  

na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávneného, keď v dostatočnom

rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené žiadosti požadovanej súdnym

exekútorom. Rozhodnutie odvolacieho súdu nemožno považovať za svojvoľné, zjavne

neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii

zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel

a význam. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje

rozhodnutie podľa predstáv oprávneného.

Oprávnený podal dovolanie aj z dôvodu, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Uvedené dôvody oprávneného sú síce relevantnými dovolacími

dôvodmi (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/ O. s. p.) avšak iba v prípade, ak je dovolanie procesne

prípustné.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis,

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak  

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, bez ďalšieho však prípustnosť dovolania

nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť

rozhodnutia).

Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené, mohli mať

za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne

prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p.

Keďže prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p.

a dovolacím súdom neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O. s. p. Najvyšší súd

Slovenskej republiky dovolanie oprávneného v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.

v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je

tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa

nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti oprávnenému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení  

s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však

žiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e :   Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 24. júna 2013

  JUDr. Beata Miničová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová