6 Cdo 26/2010
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnených 1/ maloletej P. Š., narodenej X. a 2/ maloletej S. Š., narodenej X., bytom u matky, zastúpených matkou Ing. D. Š., bývajúcou v B., proti povinnému Ing. P. Š., bývajúcemu v B., pre vymoženie výživného, vedenej na Okresnom súde Bratislava II, pod sp.zn. 53 Er 307/2008, o dovolaní
povinného proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo 17. septembra 2009 sp.zn. 20 CoE
113/2009, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie povinného o d m i e t a.
Oprávneným nepriznáva právo na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava II uznesením z 19. septembra 2008 č.k. 53 Er 307/2008-63
námietky povinného z 23.mája 2008 proti exekúcii zamietol, odmietol námietky povinného
z 25. júna 2008 proti trovám exekúcie a trovám právneho zastúpenia a taktiež odmietol
námietky povinného z 19. augusta 2008 proti exekúcii. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že
námietky povinného proti exekúcii, ktoré uplatnil podaním z 23. mája 2008, smerujúce sčasti
proti prípustnosti exekúcie a sčasti proti exekučnému titulu, nie sú dôvodné. V prvom prípade
zdôraznil, že právne vyhodnotenie skutkového stavu v exekučnom titule nemôže byť vecou
skúmania súdu v exekučnom konaní, ale vždy iba toho súdu, ktorý preskúmava exekučný titul
na základe opravného prostriedku. Pokiaľ ide o exekučný titul rozhodujúce je, aby na ňom
bola vyznačená vykonateľnosť (predbežná vykonateľnosť), čo v danom prípade splnené bolo.
Odmietnutie námietok povinného smerujúcich proti trovám exekúcie a námietok proti
exekúcii uplatnených podaním z 19. augusta 2008 odôvodnil tým, že boli podané po uplynutí
zákonom stanovenej trojdňovej lehoty uvedenej v § 201 ods. 3 Exekučného poriadku, resp.
po uplynutí štrnásťdňovej lehoty uvedenej v § 50 ods. 1 Exekučného poriadku.
Krajský súd v Bratislave uznesením zo 17. septembra 2009 sp.zn. 20 CoE 113/2009
odvolanie povinného odmietol. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že proti rozhodnutiu,
ktorým exekučný súd nevyhovel námietkam povinného a ani proti rozhodnutiu súdu
o námietkach proti trovám exekúcie, odvolanie nie je prípustné. Keďže odvolanie povinného
smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné, rozhodol podľa
ustanovenia § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podal včas dovolanie povinný. Uviedol, že
odvolací súd (aj okresný súd) svojim nesprávnym postupom zaťažil konanie vadou v zmysle
§ 237 písm. b/ a f/ O.s.p. Vadu konania v zmysle § 237 písm. b/ O.s.p. videl v tom, že
maloleté deti oprávnené v tomto konaní nemal v čase rozhodovania zverené do výchovy
žiaden z rodičov. Tento stav neumožňoval samostatne ich maloleté deti zastupovať. Ten, kto
vystupoval v konaní, nemal preto spôsobilosť byť účastníkom a zástupcom účastníka konania.
Odňatie možnosti konať pred súdom odôvodnil tým, že exekučný súd postupoval v rozpore
so zákonom, keď vyzval súdneho exekútora na opravu a žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie sám nezamietol. Toto procesné pochybenie nenapravil ani odvolací
súd. Ďalej namietal, že predbežná vykonateľnosť rozhodnutí o výživnom neumožňuje
považovať toto rozhodnutie za exekučný titul. Súdy nižších stupňov mali preto návrh
zamietnuť a ak tak neurobili, dopustili sa vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Za neprípustné
považoval tiež to, že návrhom na exekúciu sa exekvuje spoločný majetok, teda aj majetok
jeho bývalej manželky, ktorá návrh podala. Postup súdov nižších stupňov bol nesprávny aj
v tom, že sa nezaoberali závažnými pochybeniami súdneho exekútora a nezabezpečili
nápravu. V súvislosti s trovami exekúcie uviedol, že len z dôvodu nesprávneho postupu súdov
(súdy ho neinformovali o vadách návrhu na vykonanie exekúcie) sa nemohol včas a účinne
obrátiť na súd a namietať výšku trov. Dovolanie odôvodnil tiež tým, že konanie
pred odvolacím súdom je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci a že rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Navrhol rozhodnutia súdov nižších stupňov zrušiť a exekučné konanie
zastaviť a nahradiť mu trovy dovolacieho konania a majetkovú a nemajetkovú ujmu,
spôsobenú mu týmto konaním.
Zástupkyňa oprávnených vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že ho navrhuje ako
neprípustné zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1, druhá veta O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti
rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
vydaného vo forme uznesenia sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 239 O.s.p.
Podľa § 239 ods. 1 O.s.p. dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval
vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/]
na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/.
Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo
svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po
právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
V prejednávanej veci uznesenie odvolacieho súdu, ktorým odmietol odvolanie
povinného, nevykazuje znaky žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Dovolanie podľa § 239
ods. 1 a 2 O.s.p. preto prípustné nie je.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.), dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či konanie nie je
postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci
nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho
zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo
už prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona
potrebný, odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom,
či konania súdom nesprávne obsadeným). S prihliadnutím na obsah dovolania, sa dovolací
súd osobitne zameral na otázku, či konanie pred súdmi nižších stupňov netrpí vadou
uvedenou v § 237 písm. b/ a písm. f/ O.s.p.
Podľa § 237 písm. b/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania.
Spôsobilosťou byť účastníkom konania sa rozumie spôsobilosť subjektov mať
procesné práva a povinnosti, ktoré procesné právo priznáva účastníkom konania. Ide teda
o procesnú subjektivitu. Túto spôsobilosť upravuje Občiansky súdny poriadok v ustanovení
§ 19 tak, že ju má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti, inak len ten, komu ju
zákon priznáva. Citované ustanovenie sa teda odvoláva na hmotné právo, t.j. Občiansky
zákonník. Podľa § 7 Občianskeho zákonníka spôsobilosť fyzickej osoby mať práva
a povinnosti vzniká narodením a zaniká smrťou.
V posudzovanej veci z obsahu spisu vyplýva, že všetci účastníci konania povinný,
matka i samotné maloleté deti mali počas celého konania spôsobilosť byť účastníkmi konania.
Námietka dovolateľa, že súdy nižších stupňov zaťažili konanie vadou uvedenou v § 237
písm. b/ O.s.p. je preto nedôvodná.
K tvrdeniu dovolateľa, že v konaní mu bola odňatá možnosť pred súdom konať treba
uviesť, že podľa § 237 písm. f/ O.s.p. dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania je taký
vadný postup súdu v občianskom súdom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť
pred ním konať a uplatniť procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej
ochrany jeho procesných práv. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná,
ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom a týmto postupom odňal
účastníkovi konania procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Takýmto procesným právom účastníka je napr. byť predvolaný na súdne pojednávanie, právo zúčastniť sa
pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadriť sa k návrhom na dôkazy
a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali, a pod.
Dovolací súd za nenáležité považuje tvrdenie povinného o nesprávnom postupe
exekučného súdu v tom, že upozornil súdneho exekútora na nesúlad návrhu na vykonanie
exekúcie a žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Takýto postup nebol
v rozpore so zákonom a preto ním exekučný súd nemohol odňať povinnému možnosť konať
pred súdom. Ani tvrdenie povinného, že predbežne vykonateľné rozhodnutie o výživnom nie
je exekučným titulom, nemožno považovať za odňatie možnosti povinnému pred súdom
konať. Otázka, či určité rozhodnutie je alebo nie je podľa Exekučného poriadku exekučným
titulom, je otázkou právneho posúdenia veci. Hoci by aj bola exekučným súdom nesprávne
vyriešená (v danej veci o taký prípad nejde), nespôsobuje vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Rovnako ani ďalšie námietky povinného uvedené v jeho dovolaní (že sa exekvuje spoločný
majetok, že sa súdy nezaoberali pochybeniami súdneho exekútora, že ho súdy neinformovali
o vadách návrhu na vykonanie exekúcie), nemajú povahu vady uvedenej v § 237 písm. f/
O.s.p. Napokon treba uviesť, že námietky účastníka konania, ktorými vytýka súdu existenciu
tzv. inej vady a omyl pri aplikácii práva, treba považovať za dovolacie dôvody podľa § 241
ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. Skutočnosť, že by konanie bolo postihnuté tzv. inou vadou, resp. že
by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci, môže byť len
odôvodnením dovolania za predpokladu, ak je toto prípustné, nie však dôvodom jeho
prípustnosti podľa § 236 a nasl. O.s.p.
Dovolateľ preto neopodstatnene namietal, že konanie pred súdmi nižších stupňov trpí
vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Dovolací súd nezistil ani existenciu žiadneho ďalšieho dôvodu obsiahnutého
v taxatívnom výpočte uvedenom pod písmenami a/, c/ až e/ a g/ § 237 O.s.p. Dovolanie v tejto
veci preto ani podľa týchto zákonných ustanovení prípustné nie je. Napokon dovolateľ vady
uvedené v týchto zákonných ustanoveniach ani nenamietal.
So zreteľom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že dovolanie povinného smerovalo
proti uzneseniu odvolacieho súdu, proti ktorému podľa § 239 O.s.p. prípustné nie je; keďže
neboli zistené ani dôvody prípustnosti uvedené v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho dovolanie ako neprípustné odmietol (§ 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení
s § 243b ods. 5 O.s.p.).
Dovolací súd nepriznal oprávneným náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodali
návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 11. novembra 2010
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc.Špacírová