6 Cdo 26/2010

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnených 1/ maloletej P. Š., narodenej X. a 2/ maloletej S. Š., narodenej X., bytom u matky, zastúpených matkou Ing. D. Š., bývajúcou v B.,   proti povinnému Ing. P. Š., bývajúcemu v   B., pre vymoženie výživného, vedenej na Okresnom súde Bratislava II, pod sp.zn. 53 Er 307/2008, o dovolaní

povinného proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo 17. septembra 2009 sp.zn. 20 CoE

113/2009, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie povinného o d m i e t a.

  Oprávneným nepriznáva právo na náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava II uznesením z 19. septembra 2008 č.k. 53 Er 307/2008-63

námietky povinného z 23.mája 2008 proti exekúcii zamietol, odmietol námietky povinného  

z 25. júna 2008 proti trovám exekúcie a trovám právneho zastúpenia a taktiež odmietol

námietky povinného z 19. augusta 2008 proti exekúcii. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že

námietky povinného proti exekúcii, ktoré uplatnil podaním z 23. mája 2008, smerujúce sčasti

proti prípustnosti exekúcie a sčasti proti exekučnému titulu, nie sú dôvodné. V prvom prípade

zdôraznil, že právne vyhodnotenie skutkového stavu v exekučnom titule nemôže byť vecou

skúmania súdu v exekučnom konaní, ale vždy iba toho súdu, ktorý preskúmava exekučný titul

na základe opravného prostriedku. Pokiaľ ide o exekučný titul rozhodujúce je, aby na ňom

bola vyznačená vykonateľnosť (predbežná vykonateľnosť), čo v danom prípade splnené bolo.

Odmietnutie námietok povinného smerujúcich proti trovám exekúcie a námietok proti

exekúcii uplatnených podaním z 19. augusta 2008 odôvodnil tým, že boli podané po uplynutí

zákonom stanovenej trojdňovej lehoty uvedenej v § 201 ods. 3 Exekučného poriadku, resp.  

po uplynutí štrnásťdňovej lehoty uvedenej v § 50 ods. 1 Exekučného poriadku.

Krajský súd v Bratislave uznesením zo 17. septembra 2009 sp.zn. 20 CoE 113/2009

odvolanie povinného odmietol. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že proti rozhodnutiu,

ktorým exekučný súd nevyhovel námietkam povinného a ani proti rozhodnutiu súdu

o námietkach proti trovám exekúcie, odvolanie nie je prípustné. Keďže odvolanie povinného

smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné, rozhodol podľa

ustanovenia § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podal včas dovolanie povinný. Uviedol, že

odvolací súd (aj okresný súd) svojim nesprávnym postupom zaťažil konanie vadou v zmysle  

§ 237 písm. b/ a f/ O.s.p. Vadu konania v zmysle § 237 písm. b/ O.s.p. videl v tom, že

maloleté deti oprávnené v tomto konaní nemal v čase rozhodovania zverené do výchovy

žiaden z rodičov. Tento stav neumožňoval samostatne ich maloleté deti zastupovať. Ten, kto

vystupoval v konaní, nemal preto spôsobilosť byť účastníkom a zástupcom účastníka konania.

Odňatie možnosti konať pred súdom odôvodnil tým, že exekučný súd postupoval v rozpore  

so zákonom, keď vyzval súdneho exekútora na opravu a žiadosť o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie sám nezamietol. Toto procesné pochybenie nenapravil ani odvolací

súd. Ďalej namietal, že predbežná vykonateľnosť rozhodnutí o výživnom neumožňuje

považovať toto rozhodnutie za exekučný titul. Súdy nižších stupňov mali preto návrh

zamietnuť a ak tak neurobili, dopustili sa vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Za neprípustné

považoval tiež to, že návrhom na exekúciu sa exekvuje spoločný majetok, teda aj majetok

jeho bývalej manželky, ktorá návrh podala. Postup súdov nižších stupňov bol nesprávny aj  

v tom, že sa nezaoberali závažnými pochybeniami súdneho exekútora a nezabezpečili

nápravu. V súvislosti s trovami exekúcie uviedol, že len z dôvodu nesprávneho postupu súdov

(súdy ho neinformovali o vadách návrhu na vykonanie exekúcie) sa nemohol včas a účinne

obrátiť na súd a namietať výšku trov. Dovolanie odôvodnil tiež tým, že konanie  

pred odvolacím súdom je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci a že rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci. Navrhol rozhodnutia súdov nižších stupňov zrušiť a exekučné konanie

zastaviť a nahradiť mu trovy dovolacieho konania a majetkovú a nemajetkovú ujmu,

spôsobenú mu týmto konaním.

Zástupkyňa oprávnených vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že ho navrhuje ako

neprípustné zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241

ods. 1, druhá veta O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti

rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia

dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozhodnutiu odvolacieho súdu

vydaného vo forme uznesenia sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 239 O.s.p.

Podľa § 239 ods. 1 O.s.p. dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval  

vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/]

na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu  

na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/.

Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo

svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po

právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na   zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na   území

Slovenskej republiky.

V prejednávanej veci uznesenie odvolacieho súdu, ktorým odmietol odvolanie

povinného, nevykazuje znaky žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Dovolanie podľa § 239

ods. 1 a 2 O.s.p. preto prípustné nie je.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho

súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.), dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či konanie nie je

postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci

nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho

zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo

už prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona

potrebný, odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom,

či konania súdom nesprávne obsadeným). S prihliadnutím na obsah dovolania, sa dovolací

súd osobitne zameral na otázku, či konanie pred súdmi nižších stupňov netrpí vadou

uvedenou v § 237 písm. b/ a písm. f/ O.s.p.

Podľa § 237 písm. b/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť

účastníkom konania.

Spôsobilosťou byť účastníkom konania sa rozumie spôsobilosť subjektov mať

procesné práva a povinnosti, ktoré procesné právo priznáva účastníkom konania. Ide teda

o procesnú subjektivitu. Túto spôsobilosť upravuje Občiansky súdny poriadok v ustanovení  

§ 19 tak, že ju má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti, inak len ten, komu ju

zákon priznáva. Citované ustanovenie sa teda odvoláva na hmotné právo, t.j. Občiansky

zákonník. Podľa § 7 Občianskeho zákonníka spôsobilosť fyzickej osoby mať práva  

a povinnosti vzniká narodením a zaniká smrťou.

V posudzovanej veci z obsahu spisu vyplýva, že všetci účastníci konania povinný,

matka i samotné maloleté deti mali počas celého konania spôsobilosť byť účastníkmi konania.

Námietka dovolateľa, že súdy nižších stupňov zaťažili konanie vadou uvedenou v § 237  

písm. b/ O.s.p. je preto nedôvodná.

K tvrdeniu dovolateľa, že v konaní mu bola odňatá možnosť pred súdom konať treba

uviesť, že podľa § 237 písm. f/ O.s.p. dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania je taký

vadný postup súdu v občianskom súdom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť  

pred ním konať a uplatniť procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej

ochrany jeho procesných práv. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná,

ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom a týmto postupom odňal

účastníkovi konania procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Takýmto procesným právom účastníka je napr. byť predvolaný na súdne pojednávanie, právo zúčastniť sa

pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadriť sa k návrhom na dôkazy  

a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali, a pod.

Dovolací súd za nenáležité považuje tvrdenie povinného o nesprávnom postupe

exekučného súdu v tom, že upozornil súdneho exekútora na nesúlad návrhu na vykonanie

exekúcie a žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Takýto postup nebol  

v rozpore so zákonom a preto ním exekučný súd nemohol odňať povinnému možnosť konať

pred súdom. Ani tvrdenie povinného, že predbežne vykonateľné rozhodnutie o výživnom nie

je exekučným titulom, nemožno považovať za odňatie možnosti povinnému pred súdom

konať. Otázka, či určité rozhodnutie je alebo nie je podľa Exekučného poriadku exekučným

titulom, je otázkou právneho posúdenia veci. Hoci by aj bola exekučným súdom nesprávne

vyriešená (v danej veci o taký prípad nejde), nespôsobuje vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Rovnako ani ďalšie námietky povinného uvedené v jeho dovolaní (že sa exekvuje spoločný

majetok, že sa súdy nezaoberali pochybeniami súdneho exekútora, že ho súdy neinformovali

o vadách návrhu na vykonanie exekúcie), nemajú povahu vady uvedenej v § 237 písm. f/

O.s.p. Napokon treba uviesť, že námietky účastníka konania, ktorými vytýka súdu existenciu

tzv. inej vady a omyl pri aplikácii práva, treba považovať za dovolacie dôvody podľa § 241

ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. Skutočnosť, že by konanie bolo postihnuté tzv. inou vadou, resp. že

by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci, môže byť len

odôvodnením dovolania za predpokladu, ak je toto prípustné, nie však dôvodom jeho

prípustnosti podľa § 236 a nasl. O.s.p.

Dovolateľ preto neopodstatnene namietal, že konanie pred súdmi nižších stupňov trpí

vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Dovolací súd nezistil ani existenciu žiadneho ďalšieho dôvodu obsiahnutého  

v taxatívnom výpočte uvedenom pod písmenami a/, c/ až e/ a g/ § 237 O.s.p. Dovolanie v tejto

veci preto ani podľa týchto zákonných ustanovení prípustné nie je. Napokon dovolateľ vady

uvedené v týchto zákonných ustanoveniach ani nenamietal.

So zreteľom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že dovolanie povinného smerovalo

proti uzneseniu odvolacieho súdu, proti ktorému podľa § 239 O.s.p. prípustné nie je; keďže

neboli zistené ani dôvody prípustnosti uvedené v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky   jeho dovolanie ako neprípustné odmietol (§ 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení  

s § 243b ods. 5 O.s.p.).

Dovolací súd nepriznal oprávneným náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodali

návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 11. novembra 2010

  JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.  

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Bc.Špacírová