Najvyšší súd

6 Cdo 259/2012

Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa I. D., bývajúceho v K., v dovolacom konaní zastúpeného JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, advokátska

kancelária so sídlom vo Svidníku, ul. Sovietskych hrdinov 163/66,, proti odporkyni

POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 24, za účasti vedľajšieho účastníka

na strane navrhovateľa Združenie na ochranu spotrebiteľa HOOS, so sídlom v Prešove,

Važecká 16, o nariadenie predbežného opatrenia, vedenej na Okresnom súde Spišská Nová

Ves   pod sp.zn. 2 C 195/2011, o dovolaní navrhovateľa proti uzneseniu Krajského súdu

v Košiciach z 30. marca 2012 sp.zn. 3 Co 73/2012, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie Krajského súdu v Košiciach z 30. marca 2012 sp.zn. 3 Co 73/2012

z r u š u j e   a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Spišská Nová Ves uznesením z 21. decembra 2011 č.k. 2C 195/2011-14 nariadil predbežné opatrenie, ktorým uložil zamestnávateľovi navrhovateľa – Železnice

Slovenskej republiky, Oblastné riaditeľstvo Košice, Mzdové oddelenie, Kasárenské námestie

11, Košice povinnosť nevykonávať zrážky zo mzdy navrhovateľa na základe dohody

o zrážkach zo mzdy, ktorá je súčasťou Zmluvy o úvere č. 7153002 zo dňa 31. augusta 2008,

č. 7152963 zo dňa 30. septembra 2008 uzavretej medzi navrhovateľom a odporcom, a to až

do právoplatného skončenia konania o neplatnosť Zmluvy o úvere č. 7153002 a č. 7152963.

Zároveň uložil navrhovateľovi do 30 dní od právoplatnosti uznesenia o nariadení predbežného

opatrenia podať žalobu o neplatnosť uvedenej Zmluvy o úvere a odporcovi uložil povinnosť

zaplatiť súdny poplatok z návrhu na nariadenie predbežného opatrenia v sume 33 eur do troch

dní od právoplatnosti uznesenia. Vychádzal zo zistenia, že odporca predložil

zamestnávateľovi navrhovateľa dohodu o zrážkach zo mzdy uzavretú na zabezpečenie

uspokojenia pohľadávok žalovaného z úverových zmlúv, na základe ktorej zamestnávateľ začal navrhovateľovi vykonávať zrážky zo mzdy. Keďže táto dohoda bola včlenená

do štandardných zmluvných podmienok, ktoré navrhovateľ nemohol ovplyvniť, spôsobuje

hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach účastníkov zmluvného vzťahu v neprospech

navrhovateľa, ide o zmluvnú podmienku uzavretú v rozpore s § 53 ods. 1 Občianskeho

zákonníka, a teda o podmienku neprijateľnú. Vo vzťahoch medzi účastníkmi tu existuje

protiprávny stav, ktorým je navrhovateľ mimoriadne negatívne dotknutý. Navrhovateľ teda

osvedčil nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy a preukázal aj existenciu naliehavého

právneho záujmu na požadovanom rozhodnutí, lebo bez vydania predbežného opatrenia by

došlo k nezvratnému stavu v jeho právnej pozícii a neodôvodnenému zásahu do jeho práv.

Dospel preto k záveru, že v danej veci sú splnené zákonné podmienky uvedené v § 74 ods. 1

O.s.p. a v § 76 ods. 2 O.s.p. pre nariadenie navrhovaného predbežného opatrenia, z ktorého

dôvodu návrhu v celom rozsahu vyhovel.

Krajský súd v Košiciach uznesením z 30. marca 2012 sp.zn. 3 Co 73/2012

na odvolanie odporkyne zmenil uznesenie súdu prvého stupňa tak, že návrh na vydanie

predbežného opatrenia zamietol. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že navrhovateľom

navrhované predbežné opatrenie sleduje zaistenie budúceho výkonu rozhodnutia, preto okrem

existencie nároku musí navrhovateľ osvedčiť, že budúci výkon rozhodnutia by mohol byť

ohrozený, pričom nebezpečenstvo zmarenia musí byť reálne a hroziť bezprostredne. Mal za to, že navrhovateľ neosvedčil bezprostredne hroziacu ujmu, čo potvrdzuje už samotná

skutočnosť, že zmluva o úvere bola uzatvorená v roku 2008 a nariadenia predbežného

opatrenia sa navrhovateľ domáha až v roku 2012. Nepreukázal ani to, že by bol výkon

rozhodnutia ohrozený a   že by zmarenie tohto výkonu bolo reálne. Zo skutočností, ktoré

navrhovateľ uviedol v návrhu na začatie konania, nevyplýva ani to, že navrhované predbežné

opatrenie má súvislosť s právnym vzťahom, ktorý bude predmetom konania vo veci samej.

Dohoda o zrážkach zo mzdy totiž nie je súčasťou zmluvy o úvere, ktorej neplatnosti sa

navrhovateľ mieni domáhať. Na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru, že nie sú

dané zákonné predpoklady pre nariadenie navrhovaného predbežného opatrenia. Jeho

rozhodnutie preto podľa § 220 O.s.p. zmenil a návrh zamietol.

Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podal včas dovolanie navrhovateľ. Žiadal, aby

dovolací súd zmenil uznesenie odvolacieho súdu a jeho návrhu na nariadenie predbežného

opatrenia v celom rozsahu vyhovel. Prípustnosť a zároveň aj dôvodnosť dovolania odôvodnil tým, že odvolací súd mu odňal možnosť pred súdom konať a že zaťažil konanie vadou

uvedenou v § 237 písm. g/ O.s.p. Odňatie možnosti videl v tom, že odvolací súd

v odôvodnení rozhodnutia nedal odpovede na podstatné skutočnosti, o ktoré opieral

opodstatnenosť nariadenia ním navrhovaného predbežného opatrenia. Uviedol, že sa na súd

obrátil s návrhom na priznanie dočasnej ochrany, aby odvrátil zrážky zo mzdy aj na plnenia

z neprijateľných podmienok v spotrebiteľských   (úverových) zmluvách.   Naďalej trval na

tom, že ak sa právo vymáha   dohodou o zrážkach zo mzdy z neprijateľnej, a teda neplatnej

zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve, jediným efektívnym prostriedkom dočasnej

ochrany spotrebiteľa je nariadenie predbežného opatrenia. V takomto prípade dodávateľ má

totiž právo bez súdnej kontroly neprijateľných zmluvných podmienok požiadať o vykonanie

zrážok zo mzdy. Na druhej strane spotrebiteľ sa nemôže účinne brániť a tento proces zastaviť

a ukončiť zrážky zo mzdy bez súhlasu dodávateľa nemôže ani zamestnávateľ, a to ani vtedy,

ak má vedomosť, že sa vykonávajú na plnenia z   neprijateľných zmluvných podmienok

v spotrebiteľskej zmluve. Zrážky sa tak vykonávajú aj na plnenia, ktoré poškodzujú

spotrebiteľa a ktoré sú v rozpore so spotrebiteľským právom. Týmito podstatnými

skutočnosťami, ktorými odôvodňoval návrh na nariadenie predbežného opatrenia, sa odvolací

súd v dôvodoch rozhodnutia vôbec nevyporiadal. Za porušenie práva na súdnu ochranu

považoval aj to, že odvolací súd sa v dôvodoch rozhodnutia argumentačne nevyrovnal ani

so skoršími súdnymi rozhodnutiami prijatými inými senátmi tohto súdu, ktoré v obdobných veciach rozhodli inak (navrhovateľom poskytli ochranu formou nariadenia predbežného

opatrenia) a že neodôvodnil odmietnutie požiadať Súdny dvor Európskych spoločenstiev

(ďalej len „ESD“) o rozhodnutie o predbežnej otázke. Navyše, odvolací súd ako súd poslednej

inštancie, nepoložením predbežnej otázky ESD, sa dopustil aj porušenia práva na zákonného

sudcu. Za nesprávny považoval tiež právny názor odvolacieho súdu, podľa ktorého nie je

daná vecná súvislosť medzi navrhovaným predbežným opatrením a návrhom vo veci samej.

K tomu uviedol, že dohoda o zrážkach zo mzdy ako zabezpečovací inštitút, je subsidiárne

závislá od existencie hlavného záväzku (úverovej zmluvy). Ak sa preto ukáže, že hlavný

záväzok zo zmluvy nie je, niet ani podporného zabezpečenia hlavného záväzku, pričom nie je

rozhodujúce, či dohoda o zrážkach zo mzdy bola alebo nebola na tej istej listine ako zmluva

o úvere.  

Odporkyňa vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že dovolanie proti uzneseniu

o predbežnom opatrení nie je podľa § 239 ods. 3 O.s.p. prípustné. V konaní pred odvolacím súdom nedošlo ani k vadám podľa § 237 písm. f/ a písm. g/ O.s.p. Za vadu podľa § 237

písm. f/ O.s.p. nie je totiž možné považovať skutočnosť, že odvolací súd nevyhovie návrhu

účastníka a ani prípadné nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, včítane neodôvodnenia

odklonu od konštantnej judikatúry, nespadá pod vady zmätočnosti v zmysle § 237 O.s.p.

Navrhla preto dovolanie navrhovateľa ako neprípustné odmietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,

že dovolanie bolo podané v lehote určenej v § 240 ods. 1 O.s.p. osobou oprávnenou na tento

procesný úkon, skúmal ďalej, či dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ktoré možno podľa zákona týmto opravným prostriedkom napadnúť. Dospel pritom

k záveru, že dovolanie je v danej veci prípustné a súčasne aj dôvodné pre vadu uvedenú

v § 237 písm. f/ O.s.p.

V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je podľa zákona (§ 242 ods. 1 O.s.p.)

viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi a obligatórne sa

zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ

mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné, ak bola účastníkovi odňatá

možnosť konať pred súdom.

Pod odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle vyššie citovaného zákonného

ustanovenia treba rozumieť taký postup súdu, ktorým znemožní realizáciu tých procesných

práv, ktoré účastníkom občianskeho súdneho konania procesné predpisy priznávajú za účelom

zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov. Najvyšší súd

Slovenskej republiky už vo viacerých svojich rozhodnutiach zaujal stanovisko, že aj

nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho   odôvodnenia súdneho rozhodnutia treba považovať

za vadu podľa § 237 písm. f/ O.s.p. (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 27. apríla 2006 sp.zn. 4 Cdo 171/2005, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 30. septembra 2008 sp.zn. 4 Cdo 25/2007). Medzi práva účastníka občianskeho súdneho konania na zabezpečenie spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov patrí

totiž nepochybne aj právo na spravodlivý proces. V podmienkach právneho poriadku

Slovenskej republiky, okrem zákonov, zaručuje toto právo článok 46 a nasl. Ústavy

Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ale aj Ústavného súdu

Slovenskej republiky (Nález z 12.mája 2004 sp.zn. I ÚS 226/03) za porušenie tohto práva

treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho

rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite, v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p.

odôvodniť, je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu

rozhodnutia súdu, ktorý sa vyporiadava so všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej

žaloby, ako aj so špecifickými námietkami účastníka. Porušením uvedeného práva účastníka

na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia

práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť

náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných

riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodnenia

súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.

V posudzovanej veci je podľa dovolacieho súdu práve takouto vadou konanie pred

odvolacím súdom postihnuté.  

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Keďže ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, týkajúce sa právnej úpravy

uznesenia, o obsahových náležitostiach odôvodnenia nestanovujú inak, treba v zmysle § 167

ods. 2 O.s.p. primerane použiť vyššie citované ustanovenie o rozsudku.

Ak odvolací súd rozhoduje formou uznesenia, treba na požiadavke

úplnosti, výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu dôsledne

trvať najmä vtedy, ak uznesenie súdu prvého stupňa zmeňuje. V takomto prípade odvolací súd

musí podať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku uznesenia

vyčerpávajúcim spôsobom. V odôvodnení svojho rozhodnutia aj v prípade, ak rozhoduje

o predbežnom opatrení, sa preto musí vyporiadať so všetkými navrhovateľom tvrdenými

rozhodujúcimi skutočnosťami, ktorými vymedzuje predmet konania a jeho myšlienkový

postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený poukazom na tieto skutočnosti a tiež

s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho súdu môžu byť

dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak odvolací súd podá zrozumiteľný a jasný výklad,

z ktorých ustanovení zákona vychádzal a prečo pod tieto ustanovenia podriadil, prípadne

nepodriadil zistený skutkový stav.

Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že navrhovateľ sa na súd obrátil s návrhom

na priznanie ochrany formou nariadenia ním navrhovaného predbežného opatrenia (túto

formu považoval za jediný efektívny prostriedok dočasnej ochrany) z dôvodu, aby dočasne

(do vyriešenia platnosti zmlúv o úvere) odvrátil zrážky zo mzdy, vykonávané jeho

zamestnávateľom   na podklade odporkyňou predložených dohôd o zrážkach zo mzdy, aj na plnenia z neprijateľných podmienok, ktoré boli obsahom úverových zmlúv uzavretých

medzi ním a odporkyňou.  

Odvolací súd v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľom navrhované

predbežné opatrenie sleduje zaistenie budúceho výkonu rozhodnutia, a preto okrem existencie

nároku musí osvedčiť, že budúci výkon rozhodnutia by mohol byť bez nariadenia

navrhovaného predbežného opatrenia ohrozený (ohrozenie musí byť reálne a hroziť

bezprostredne) a že navrhovateľ nepreukázal splnenie týchto základných predpokladov

pre jeho nariadenie. Odvolací súd teda dospel k záveru, že navrhovateľ žiada nariadiť

predbežné opatrenie z dôvodu obavy, že by výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený. Podľa

dovolacieho súdu ide o záver, ktorý má podstatný vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia.

Odvolací súd mal preto v dôvodoch rozhodnutia náležite vysvetliť, o ktoré navrhovateľom

tvrdené rozhodujúce skutočnosti oprel ním prijatý právny záver. V odôvodnení rozhodnutia

odvolacieho súdu teda chýba akýkoľvek myšlienkový postup, ktorým by odvolací súd

s poukazom na navrhovateľom uvedené skutočnosti, objasnil svoj záver týkajúci sa dôvodu,

z ktorého sa podľa jeho názoru   vydanie predbežného opatrenia navrhuje. Tento záver odvolacieho súdu pôsobí preto nepresvedčivo a v tejto (podstatnej) časti sa preto javí byť

odôvodnenie jeho rozhodnutia nepreskúmateľné.

Dovolací súd sa stotožňuje s dovolateľom v tom, že odvolací súd sa mal v dôvodoch

rozhodnutia argumentačne vyporiadať so skoršími súdnymi rozhodnutiami prijatými inými

senátmi tohto súdu, ktoré v obdobných veciach rozhodli inak a navrhovateľom poskytli

ochranu formou nariadenia predbežného opatrenia (napr. uznesenie Krajského súdu

v Košiciach z 29. júla 2011 sp.zn. 5 Co 89/2011). Aj z tohto dôvodu uznesenie odvolacieho

súdu, ktorým návrh navrhovateľa na vydanie predbežného opatrenia zamietol, nevyhovuje

požiadavke dostatočného a presvedčivého odôvodnenia spôsobu rozhodnutia súdu

vyplývajúcej z ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p..

Možno teda uzavrieť, že dôvody spôsobu rozhodnutia odvolacieho súdu vo vyššie

uvedených častiach nie sú dostatočné. Dovolací súd dospel preto k záveru, že rozhodnutie

odvolacieho súdu treba považovať pre nedostatok dôvodov za nepreskúmateľné. Nedostatok

riadneho odôvodnenia rozhodnutia má za následok porušenie práva navrhovateľa

na spravodlivé súdne konanie a teda odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle § 237

písm. f/ O.s.p. Ide o vadu konania, ku ktorej dovolací súd musí vždy prihliadať (§ 242 ods. 1 O.s.p.).

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie odvolacieho súdu preto zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2 O.s.p.).

Dovolací súd pre úplnosť dodáva, že navrhovateľ v konaní pred súdmi nižších stupňov

nenavrhol konanie prerušiť v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a odvolaciemu súdu

nevzniká povinnosť z úradnej moci v každom prípade prerušiť konanie za účelom predloženia

prejudiciálnej otázky ESD. Odvolací súd preto nie je povinný v každej veci dať odpoveď

na otázku, prečo nepožiadal ESD o rozhodnutie o predbežnej otázke. Navrhovateľ nedôvodne

preto namieta, že odvolací súd mal odmietnutie postupu podľa vyššie citovaného zákonného

ustanovenia v rozhodnutí odôvodniť.

Napokon, dovolací súd považuje za potrebné pre ďalšie konanie poznamenať, že

vecnú súvislosť medzi navrhovaným predbežným opatrením a predmetom konania vo veci

samej, je v danom prípade potrebné skúmať z hľadiska subjektov, ktoré dohoda o zrážkach

zo mzdy zaväzuje a vzťahu úverovej zmluvy   k takejto dohode. Z hľadiska subjektov treba

uviesť, že na základe dohody o zrážkach zo mzdy vzniká právny vzťah nielen medzi

veriteľom a dlžníkom, ale aj treťou osobou, t.j. platiteľom mzdy. Vo vzťahu úverovej zmluvy k dohode o zrážkach zo mzdy je podstatné, že dohoda o zrážkach zo mzdy ako zabezpečovací

prostriedok na zabezpečenie peňažnej pohľadávky predpokladá, že medzi veriteľom

a dlžníkom existuje platný záväzkový vzťah, z ktorého táto pohľadávka vznikla (v danej veci

zmluva o úvere). Medzi úverovou zmluvou ako hlavným záväzkovým vzťahom a dohodou

o zrážkach zo mzdy je vzťah subsidiarity, čo znamená, že ak niet hlavného záväzkového

vzťahu (úverová zmluva (jej časť) je postihnutá absolútnou neplatnosťou), niet ani

zabezpečovacieho prostriedku, t.j. dohody o zrážkach zo mzdy.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a tiež

dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 veta tretia O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 21. augusta 2013  

  JUDr. Daniela Švecová, v.r.  

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová