6 Cdo 253/2013
Najvyšší súd
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu H., so sídlom v P., IČO: X., proti žalovanému J., bývajúcemu v P., o zaplatenie 1 944,61 eur s príslušenstvom, vedenej
na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 10 C 154/2011, o dovolaní žalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Prešove zo 16. januára 2013 sp. zn. 14 Co 53/2012, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie žalobcu o d m i e t a.
Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Prešov rozsudkom zo 17. februára 2012 č. k. 10 C 154/2011 -32
uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 381,42 eur s úrokom z omeškania vo výške
0,024 % denne zo sumy 381,42 eur za obdobie od 30.6.2009 do zaplatenia, a to v mesačných
splátkach po 50 eur splatných do 15-teho dňa v mesiaci, počnúc mesiacom nasledujúcim
po právoplatnosti tohto rozsudku do úplného zaplatenia dlhu pod následkom straty výhody
splátok. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol a náhradu trov konania účastníkom nepriznal.
V odôvodnení rozsudku uviedol, že zmluvný vzťah účastníkov je zmluvným vzťahom medzi
spotrebiteľom a dodávateľom a zmluva, ktorá bola uzavretá, je spotrebiteľskou zmluvou.
Dohodnutý úrok z úveru v rozsahu 35,91 % ročne hodnotil ako priečiaci sa dobrým mravom.
Úverovú zmluvu považoval preto v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“)
za právny úkon absolútne neplatný. Žalobcovi preto priznal len právo na zaplatenie
nesplatenej časti istiny v sume 381,42 eur a v prevyšujúcej časti žalobu ako nedôvodnú
zamietol. Keďže žalovaný sa s plnením peňažného záväzku dostal do omeškania, priznal
žalobcovi úrok z omeškania v ním požadovanom rozsahu za obdobie od 30.6.2009 do zaplatenia. Povolenie zaplatenia dlhu v splátkach odôvodnil pomermi žalovaného (§ 160 2 6 Cdo 253/2013
ods. 1 O.s.p.). Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil poukazom na ustanovenie
§ 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Prešove rozsudkom zo 16. januára 2013 sp. zn. 14 Co 53/2012
na odvolanie žalobcu (odvolaním napadol zamietajúci výrok a výrok o náhrade trov konania)
rozsudok okresného súdu v napadnutej časti potvrdil a rozhodol o náhrade trov odvolacieho
konania. V odôvodnení rozsudku uviedol, že vzhľadom na výslovné znenie § 205 ods. 3
a § 212 ods. 1 O.s.p., neprihliadol na dôvody odvolania uvedené po uplynutí lehoty
na odvolanie. Nemal preto inú možnosť len rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým
bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá, ako aj vo výroku o trovách konania potvrdiť.
Chýbajúce odvolacie dôvody v odvolaní žalobcu (včas podanom) totiž vylučujú možnosť
akéhokoľvek vecného prieskumu rozsudku súdu prvého stupňa. V tomto smere poukázal aj
na závery súdnej praxe, a to na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
l Obdo/16/2006. Pokiaľ ide o neprimeranosť výšky dohodnutých úrokov z úveru, stotožnil sa
so záverom súdu prvého stupňa. Reagujúc na námietku žalobcu uvedenú v odvolaní doplnil,
že ak sa určí neplatnosť dohodnutého úroku z úveru pre rozpor so zákonom alebo pre rozpor
s dobrými mravmi, potom niet priestoru preto, aby súd sám ustaľoval výšku úrokov, ktorá by
zákonu alebo dobrým mravom nepodporovala. Aj z týchto dôvodov považoval rozsudok súdu
za vecne správny. Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania odôvodnil s poukazom na
ustanovenie § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal včas dovolanie žalobca. Navrhol
rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. K prípustnosti
dovolania uviedol, že krajský súd mu odňal možnosť konať pred súdom, keď nepostupoval
v súlade s § 209 ods. 1 a § 211 ods. 1 O.s.p. a nevyzval ho na odstránenie vád odvolania.
Aj samotným rozhodnutím krajského súdu došlo k vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo
doplnil svoje odvolanie o dôvody podľa § 205 ods. 1 O.s.p. ešte predtým, ako o predmetnom
odvolaní rozhodoval krajský súd. V tejto súvislosti poukazoval na rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 5 Cdo 268/2009 a sp. zn. 6 Cdo 277/2012.
Žalovaný sa písomne k dovolaniu žalobcu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, 3 6 Cdo 253/2013
ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom, pričom zistil, že dovolanie
v predmetnej veci nie je prípustné.
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku
odvolacieho súdu sú upravené v ustanovení § 238 O.s.p. a § 237 O.s.p.
Dovolaním žalobcu napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky
rozsudkov uvedených v § 238 ods. 1, 2 a 3 O.s.p. Nejde totiž o zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, pretože dovolací súd v tejto
veci ešte nerozhodoval. Rovnako nejde o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd
vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým
by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3
a 4 O.s.p. Dovolanie žalobcu preto podľa § 238 O.s.p. prípustné nie je.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní, postihnutom niektorou z procesných
vád uvedených v ustanovení § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie
prípustnosti dovolania podľa § O.s.p., ale sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie nie je
postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p.
(t. j., či v prejednávanej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti
účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne
rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nepodania návrhu na začatie konania, hoci
podľa zákona bol potrebný, odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania
vylúčeným sudcom, či konania nesprávne obsadeným súdom).
Dovolací súd nezistil, že by konanie pred odvolacím súdom trpelo niektorou z nich.
V súvislosti s námietkou žalobcu, že odvolací súd (rovnako aj súd prvého stupňa)
nepostupoval v súlade s § 209 ods. 1 a § 211 ods. 1 O.s.p., keď ho nevyzval na odstránenie
vád odvolania treba uviesť, že žalobca podal písomným podaním z 5.4.5012 tzv. blanketové
odvolanie, ktoré podaním z 23.4.2012 doplnil o dôvody odvolania a uviedol tiež, čoho sa
svojim odvolaním domáha. Okresný súd a rovnako aj krajský súd nemali už preto dôvod pre 4 6 Cdo 253/2013
postup v zmysle § 209 ods. 1 O.s.p. resp. v zmysle § 211 ods. 1 O.s.p. Námietka žalobcu
v tomto smere vznesená je preto nenáležitá.
Pokiaľ žalobca odňatie možnosti konať pred súdom spájal so samotným rozhodnutím
odvolacieho súdu treba uviesť, že v dovolaní sa neuvádza, konkrétne z ktorého procesného
práva bol žalobca týmto rozhodnutím krajského súdu vylúčený. V danom prípade krajský súd
odvolanie žalobcu neodmietol z dôvodu, že nemá náležitosti uvedené v § 205 ods. 1 a ods. 2
O.s.p., ale odvolanie prejednal a potom ako dospel k záveru, že nie je dôvodné, rozsudok súdu
prvého stupňa podľa § 219 O.s.p. potvrdil. V tejto veci nejde o prípad, ktorý bol predmetom
prieskumu vo veciach vedených pred Najvyšším súdom SR pod sp. zn. 5 Cdo 268/2009
a 6 Cdo 277/2012 (v týchto veciach krajský súd odvolania odmietol podľa § 218 ods. 1
písm. d/ O.s.p.), na ktoré žalobca v dovolaní poukazuje. Napokon, z rozsudku odvolacieho
súdu vyplýva, že rozhodnutie súdu prvého stupňa hodnotil aj po vecnej stránke, keď sa
stotožnil s názorom okresného súdu o neprimeranosti výšky dohodnutých úrokov z úveru
a za správny považoval aj jeho záver, že právny úkon je absolútne neplatný pre rozpor
so zákonom, resp. pre rozpor s dobrými mravmi. Neobstojí preto námietka žalobcu, podľa
ktorej samotným rozsudkom krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého
stupňa, mu bola odňatá možnosť konať pred súdom.
Keďže prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238
O.s.p. a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti uvedené v ustanovení
§ 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu podľa § 243b ods. 5
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti
ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.
Žalovaný mal v dovolacom konaní úspech, preto mu patrí právo na náhradu trov
konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 veta prvá O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Žalovanému však v dovolacom konaní žiadne trovy
nevznikli, preto mu neboli priznané.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
5 6 Cdo 253/2013
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. septembra 2014
JUDr. Daniela Švecová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Pudmarčíková