6Cdo/252/2015

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu T. Y., bývajúceho v N., Y. XXXX/XX, v dovolacom konaní zastúpeného JUDr. Jánom Garajom, advokátom so sídlom v Prešove, Floriánova 2, proti žalovanému Trnavskému samosprávnemu kraju, so sídlom v Trnave, Starohájska 10, IČO: 37 836 901, o určenie, že žalobcovi patrí právo na vydanie náhrady za zriadené vecné bremeno a iné, vedenej na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 8C/78/2012, o dovolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 10. septembra 2013 sp. zn. 24Co/516/2012, takto

rozhodol:

Uznesenie Krajského súdu v Trnave z 10. septembra 2013 sp. zn. 24Co/516/2012 a uznesenie Okresného súdu Trnava z 5. novembra 2012 č. k. 8C/78/2012 - 56 z r u š u j e a vec vracia okresnému súdu na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

Okresný súd Trnava uznesením z 5. novembra 2012 č. k. 8C/78/2012 - 56 podanie žalobcu zo dňa 11. júna 2012 označené ako „Žaloba o náhradu za zriadenie vecného bremena“, doručené súdu dňa 29. júna 2012 odmietol. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca napriek výzve súdu urobenej formou uznesenia z 16. augusta 2012, nedoplnil presné znenie petitu žaloby uvedením konkrétnej peňažnej sumy, ktorá mu má byť žalovaným uhradená a o ktorej má súd v konaní rozhodnúť. Uvedenú vadu považoval za taký nedostatok podania (návrhu na začatie konania), pre ktorý v konaní nie je možné pokračovať. Podanie žalobcu z 11. júna 2012, ktoré by podľa obsahu mohlo byť návrhom na začatie konania, preto podľa § 43 ods. 2 O. s. p. odmietol.

Krajský súd v Trnave uznesením z 10. septembra 2013 sp. zn. 24Co/516/2012 na odvolanie žalobcu uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že ustanovenia § 42 ods. 3 a § 79 ods. 1 O. s. p. vyžadujú, aby z podania bolo zrejmé, čo sa ním sleduje, resp. aby z návrhu na začatie konania bolo zrejmé, čoho sa navrhovateľ domáha. Petit žaloby musí byť určitý a zrozumiteľný tak, aby súd presne vedel, o čom má konať a rozhodnúť, keďže nesmie s výnimkou prípadov uvedených v § 153 ods. 2 O. s. p. účastníkom priznať iné práva a uložiť iné povinnosti, než sú navrhované. Ak žalobca požaduje peňažné plnenie, musí byť zo žaloby zrejmé tiež to, akú čiastku mu žalovaný má zaplatiť a ak žalobca nemôže peňažný nárok presne vyčísliť, musí ho uviesť aspoň vpribližnej výške. Súd prvého stupňa postupoval preto správne, ak trval na tom, aby žalobca uplatňujúci voči žalovanému peňažné plnenie, toto plnenie i vyčíslil, a to aspoň približne. Žalobca pritom v priebehu konania k závislosti od výsledkov znaleckého dokazovania môže potom podanú žalobu v súlade s ustanovením § 95 a § 96 O. s. p. meniť. Keďže žalobca napriek výzve prvostupňového súdu žalobu nedoplnil uvedením podstatnej náležitosti, a to, čoho (akej sumy) sa domáha a nestalo sa tak ani do uplynutia lehoty na podanie odvolania a pre uvedený nedostatok nemožno v predmetnom konaní pokračovať, prvostupňový súd postupoval v súlade s § 43 ods. 1 O. s. p. a správne podanie žalobcu z 11. júna 2012 podľa odseku 2 citovaného ustanovenia odmietol.

Uvedené uznesenie krajského súdu napadol včas podaným dovolaním žalobca. Navrhol uznesenie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Uviedol, že si uplatnil nárok odvodený zo základného ľudského práva, a to ochrany vlastníckeho práva (čl. 20 ods. 4 Ústavy SR), pričom žiadal, aby súd rozhodol najprv o základe nároku tak, že mu prizná právo na náhradu za zriadenie vecného bremena a následne určí výšku tejto náhrady. Keďže v zákone č. 66/2009 Z. z. v súvislosti s náhradou za zriadené vecné bremeno ako náhrady za obmedzené vlastnícke právo nie je uvedený a určený spôsob náhrady, výšku môže určiť len súdny znalec, a teda jemu neprináleží túto výšku určovať. Poukázal na to, že aj Občiansky súdny poriadok priamo v ustanovení § 136 pripúšťa možnosť, kedy je výška určiteľná len s nepomernými ťažkosťami aj pre samotný súd. Postup konajúcich súdov hodnotil ako príliš formalistický, znemožňujúci mu realizáciu jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Okrem toho namietal, že odvolací súd sa v dôvodoch rozhodnutia nevyporiadal s rozhodnutiami súdov, ktoré mu boli spolu s odvolaním riadne doručené, a ktoré potvrdzujú správnosť jeho argumentácie. Rozhodnutie odvolacieho súdu (a aj rozhodnutie súdu prvého stupňa) nezodpovedá preto kritériám riadneho odôvodnenia rozhodnutia ako jedného z atribútov spravodlivého procesu.

Žalovaný svoje právo vyjadriť sa k dovolaniu nevyužil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania, ktorý je zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.), skúmal ďalej, či dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré možno podľa zákona napadnúť týmto opravným prostriedkom. Dospel pritom k záveru, že dovolanie je v danej veci prípustné a súčasne aj dôvodné pre vadu uvedenú v § 237 písm. f/ O. s. p.

Dovolací súd podmienky prípustnosti dovolania posúdil podľa právneho stavu účinného ku dňu podania dovolania, teda k 8. novembru 2013.

Podľa § 237 písm. f/ O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu bez ohľadu na jeho procesnú formu, na to, ako rozhodol odvolací súd a tiež bez ohľadu na predmet konania, pričom predpokladom prípustnosti je zistenie, že postupom súdu sa účastníkovi odňala možnosť konať pre súdom.

Vo všeobecnosti pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký nesprávny procesný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých oprávnení účastníka konania procesnej povahy, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto nesprávnym postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva (napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom, vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali, napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje). Judikatúra najvyššieho súdu je jednotná v tom, že k odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím. O vadu v uvedenom zmysle ide aj vtedy, ak odvolací súd potvrdí uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým odmietol podanie účastníka podľa § 43 ods. 2 O. s. p., hoci podmienky pre tento postup neboli splnené (pozri napríklad R 23/1994, R 4/2003, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 231/2008).

Z obsahu dovolania žalobcu je zrejmé, že prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. vyvodzuje z toho, že jeho podanie (návrh na začatie konania) bolo nesprávne odmietnuté, a teda, že súdy mali vec prejednať a o nej rozhodnúť. Dovolací súd sa preto zameral na posúdenie opodstatnenosti týchto tvrdení a dospel k záveru, že sú dôvodné.

Podľa § 42 ods. 3 veta prvá O. s. p. pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované.

Podľa § 79 ods. 1 veta prvá a druhá O. s. p. konanie sa začína na návrh. Návrh má okrem všeobecných náležitostí (§ 42 ods. 3) obsahovať meno, priezvisko, prípadne aj dátum narodenia a telefonický kontakt, bydlisko účastníkov, prípadne ich zástupcov, údaj o štátnom občianstve, pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov, ktorých sa navrhovateľ dovoláva, a musí byť z neho zrejmé, čoho sa navrhovateľ domáha.

Podľa § 43 ods. 1 O. s. p. sudca alebo poverený zamestnanec súdu uznesením vyzve účastníka, aby nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné podanie doplnil alebo opravil v lehote, ktorú určí, ktorá nemôže byť kratšia ako desať dní. V uznesení uvedie, ako treba opravu alebo doplnenie vykonať.

Podľa § 43 ods. 2 O. s. p. ak účastník v lehote podľa odseku 1 podanie neopraví alebo nedoplní a pre uvedený nedostatok nemožno v konaní pokračovať, súd odmietne podanie, ktoré by mohlo byť podľa svojho obsahu návrhom na začatie konania. Ak bolo podanie doplnené alebo opravené v celom rozsahu v súlade s uznesením podľa odseku 1 najneskôr do uplynutia lehoty na podanie odvolania proti uzneseniu o odmietnutí podania, o odvolaní proti tomuto uzneseniu môže podľa § 210a rozhodnúť súd, ktorý ho vydal.

Z ustanovenia § 79 ods. 1 O. s. p. upravujúceho osobitné náležitosti návrhu na začatie konania vyplýva, že návrh musí okrem iných podstatných náležitostí obsahovať aj to, čoho sa navrhovateľ domáha. Zo znenia tohto ustanovenia treba vyvodiť, že spravidla postačuje, ak z celkového obsahu návrhu vyplýva, aké rozhodnutie, o čom a voči komu navrhovateľ chce dosiahnuť. Uvedenej požiadavke zodpovedá, ak navrhovateľ v návrhu označí presne, určite a zrozumiteľne povinnosť, ktorá má byť odporcovi uložená alebo spôsob určenia právneho vzťahu, práva alebo právnej skutočnosti. Navrhovateľ formuluje túto podstatnú náležitosť návrhu na začatie konania v žalobnej žiadosti, resp. v žalobnom petite. Pri žalobách o splnenie povinnosti musí z návrhu vyplývať, aká konkrétna povinnosť má byť odporcovi uložená a ak ide o peňažnú povinnosť, je potrebné uviesť výšku požadovanej peňažnej sumy. Ak v návrhu na začatie konania predmetná náležitosť chýba alebo je uvedená neurčito alebo nezrozumiteľne, ide o odstrániteľný nedostatok konania, a to postupom podľa § 43 ods. 1 O. s. p. Súd môže odmietnuť podanie, ktoré by mohlo byť podľa svojho obsahu návrhom na začatie konania v zmysle § 43 ods. 2 O. s. p. len vtedy, ak vyzval účastníka na odstránenie nesprávneho, neúplného alebo nezrozumiteľného podania, ak účastník v stanovenej lehote vytýkaný nedostatok neodstránil a ak tento nedostatok bráni tomu, aby súd mohol v konaní pokračovať. O také podanie pôjde aj vtedy, ak z návrhu nie je zrejmé, čoho sa účastník domáha.

V danej veci okresný súd odmietol podanie žalobcu podľa § 43 ods. 2 O. s. p. z dôvodu, že hoci predmetom žaloby je náhrada za zriadené vecné bremeno (peňažné plnenie), žalobca ani po výzve súdu neuviedol v žalobnom petite konkrétnu finančnú čiastku, ktorú mu má žalovaný zaplatiť (prípadne konkrétny spôsob vyčíslenia sumy po zohľadnení výmery a ceny za m2 ), pričom krajský súd považoval závery súdu prvého stupňa za správne a preto jeho rozhodnutie potvrdil.

Dovolací súd preto skúmal správnosť úsudkov, z ktorých konajúce súdy vychádzali a teda, či (ne)boli splnené zákonné podmienky pre odmietnutie podania žalobcu vyplývajúce z ustanovenia § 43 ods. 1 a ods. 2 O. s. p..

V posudzovanej veci je z obsahu podania z 11. júna 2012 zrejmé, že žalobca síce označil uvedenépodanie ako žalobu o náhradu za zriadenie vecného bremena, ale v žalobnej žiadosti uviedol, že žiada z dôvodu hospodárnosti konania najskôr rozhodnúť len o základe veci samej a určiť, že žalobcovi patrí právo na vydanie náhrady za zriadené vecné bremeno, ktoré viazne na nehnuteľnostiach v prospech odporcu, a to na parcely KN-C 2295/6 - zastavané plochy a nádvoria, o celkovej výmere 358 m2 zapísané na LV č. XXXX, k. ú. M., okres M., obec M., a to za obdobie od 1. júla 2009 do vykonania pozemkových úprav v príslušnom katastrálnom území a až po právoplatnosti tohto rozsudku (ak jeho výsledok bude kladný), prípadne konečným rozsudkom rozhodnúť o výške náhrady. To znamená, že žalobca sa v žalobnom návrhu v prvom rade domáhal vydania rozsudku, v ktorom nemá byť rozhodnuté o celej prejednávanej veci, ale len o tom, či základ žaloby je alebo nie je daný. Za tohto stavu skutočnosť, že žalobca priamo v žalobe neuviedol peňažnú sumu, ktorú mu má žalovaný zaplatiť, nebráni tomu, aby súd v konaní pokračoval a o tejto žalobnej žiadosti vecne rozhodol. Tento nedostatok teda nebráni vecnému vybaveniu uvedenej žalobnej žiadosti. Vo vzťahu k takto uplatnenému žalobnému petitu nebol preto splnený jeden zo základných predpokladov pre odmietnutie podania žalobcu vyplývajúci z ustanovenia § 43 ods. 2 O. s. p.

Okrem toho, ušlo pozornosti konajúcich súdov, že žalobca v podaní z 11. júna 2012 ako dôkaz označil návrh na majetkovoprávne usporiadanie pozemku (jeho prílohou mal byť znalecký posudok číslo 2/2010) a žiadosť o náhradu za užívanie nehnuteľnosti zo dňa 21. júna 2012 (ďalej len „žiadosť“). Tieto listinné dôkazy priložil k návrhu na začatie konania a sú súčasťou spisu. Z obsahu žiadosti vyplýva, že žalobca požiadal žalovaného pred podaním žaloby o majetkoprávne usporiadanie v zmysle § 3 ods. 3 písm. c/ zákona č. 66/2009 Z. z., a to formou finančnej náhrady, výšku ktorej špecifikoval ako ročné nájomné pri porovnateľných pozemkoch za 1 m2 sumou 2,52 eura, čo za obdobie od 23. júna 2009 do 21. júna 2012 predstavuje sumu 2 706,48 eura. To znamená, že žalobca výšku peňažnej sumy, ktorú požadoval, aby mu žalovaný zaplatil vyčíslil, síce nie priamo v návrhu na začatie konania, ale v listinnom dôkaze, ktorý k návrhu pripojil a na ktorý sa v návrhu odvoláva, a to spôsobom, ktorý aj okresný súd označil v uznesení zo 16. augusta 2012, ako jeden z možných spôsobov určenia výšky nároku. Okresný súd preto nesprávne bez ďalšieho odmietol podanie žalobcu z 11. júna 2012 podľa § 43 ods. 2 O. s. p. z dôvodu, že žalobca neuviedol konkrétnu peňažnú sumu, ktorá mu má byť žalovaným uhradená. Pokiaľ žalobcu vyzýval na doplnenie žaloby, mal sa predovšetkým uistiť, či sa žalobca stotožňuje s vyčíslením náhrady tak, ako je to uvedené v jeho žiadosti a prípadne z tejto sumy ako približne určenej pri výške nároku vychádzať. Podľa názoru dovolacieho súdu v danej veci konajúce súdy zvolili príliš formalistický prístup, ktorý nie je v súlade s povinnosťou súdu zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov a tiež s povinnosťou súdu zabezpečiť výkon spravodlivosti tak, aby nedošlo k jej odopretiu.

Na základe vyššie uvedeného možno uzavrieť, že ak okresný súd podanie žalobcu z 11. júna 2012, ktoré by mohlo byť podľa svojho obsahu návrhom na začatie konania podľa § 43 ods. 2 O. s. p. odmietol, hoci podmienky pre tento postup neboli splnené a odvolací súd nezjednal nápravu a jeho rozhodnutie potvrdil, konajúce súdy odňali žalobcovi možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto uznesenie krajského súdu a rovnakou vadou postihnuté uznesenie okresného súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 a ods. 3 O. s. p.).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O. s. p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.