6 Cdo 241/2010

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci žalobkyne Z., s.r.o.,   so sídlom v B., zastúpenej JUDr. F. N., advokátom so sídlom v B., proti žalovanému V. J.,

bývajúcemu v K., podnikajúcemu pod obchodným menom V. J. D., IČO : X., o zaplatenie

945,97 EUR s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn.  

13 C 168/2009, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici  

z 22. apríla 2010 sp. zn. 12 Co 79/2010 rozhodol

t a k t o :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici  

z 22. apríla 2010 sp. zn. 12 Co 79/2010 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Žalobou podanou na Okresnom súde Zvolen 15.7.2009 sa žalobkyňa domáhala voči

žalovanému zaplatenia sumy 945,97 EUR pozostávajúcej z poplatku z omeškania vo výške

662,18 EUR a z úrokov z omeškania vo výške 283,79 EUR. Uplatnený nárok odôvodnila tým,

že zmluvou o postúpení pohľadávok uzavretou s P. D. Z. P. nadobudla pohľadávky na dlžné

poistné a na poplatok z omeškania, ktorých zaplatenie bolo žalovanému uložené platobnými

výmermi zo dňa 14.3.2005 vydanými touto poisťovňou. Tým, že tieto pohľadávky neboli

uhradené riadne a včas (boli uhradené až dňa 27.8.2008), vznikol jej nárok na sankcie a to  

na poplatok z omeškania za dobu od 15.3.2005 do 27.8.2008 (podľa § 23 ods. 2 zákona  

č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení) a na úroky z omeškania za dobu od 15.3.2005  

do 27.8.2008 (podľa § 517 ods. 2 Obč. zákonníka).

Okresný súd Zvolen rozsudkom z 9. novembra 2009 č. k. 13 C 168/09-42 žalobu

zamietol a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Uplatnený nárok na poplatok

z omeškania považoval za neopodstatnený z dôvodu, že žalobkyňa jednak nie je zdravotnou

poisťovňou pretože nemôže odvodzovať nárok na poplatok z omeškania z § 23 ods. 2 zákona 2   6 Cdo 241/2010

o Zdravotnom poistení, a jednak platobným výmerom už bol tento poplatok vyrubený a aj

zaplatený. Za nedôvodný považoval aj nárok na úroky z omeškania poukazujúc na to, že

takáto sankcia bola už uložená práve platobným výmerom o povinnosti zaplatiť poplatok

z omeškania.

Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 22. apríla 2010

sp. zn. 12 Co 79/2010 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Zároveň rozhodol, že

žalovanému sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania. V odôvodnení svojho rozsudku

poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 86/2010,  

v ktorom bolo konštatované, že postavenie orgánu verejnej správy, ktoré by oprávňovalo

správcu konkurznej podstaty na vydávanie individuálnych správnych aktov – platobných

výmerov, by mohlo byť dané len právnou úpravou, ktorá by mu expressis verbis priznala

takéto oprávnenie; pokiaľ však takúto právnu úpravu právny poriadok neobsahuje, správca

konkurznej podstaty nie je oprávnený vydávať individuálne akty, ktoré sú exekučným titulom.

Vyslovil preto názor, že platobné výmery vydané v predmetnej veci správcom konkurznej

podstaty zdravotnej poisťovne boli nulitnými aktmi, preto nemohli byť exekučnými titulmi,  

a neoprávňovali toho, na koho boli pohľadávky z týchto výmerov postúpené, žiadať priznanie

či už poplatku z omeškania alebo úrokov z omeškania. Ďalej uviedol, že okrem dôvodov,   na ktoré poukázal prvostupňový súd, sú práve tieto dôvody, vychádzajúce zo záveru

Ústavného súdu, pre zamietnutie žaloby rozhodujúce.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu ako odvolacieho súdu podala dovolanie

žalobkyňa. Navrhla, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu ako i rozsudok súdu prvého

stupňa zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania

odôvodnila ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p., t. j. tým, že jej postupom odvolacieho súdu

bola odňatá možnosť konať pred súdom. Uviedla, že odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu

prvého stupňa z iného dôvodu ako prvostupňový súd, čím stratila možnosť vyjadriť sa

k dôvodu zamietnutia žaloby, ktorý odvolací súd považoval za významný, a ktorý sa dovtedy

v spore neobjavil. Zároveň uviedla, že rozsudok je aj nejasne a teda nedostatočne

odôvodnený, pokiaľ zamietnutie žaloby bolo odôvodnené platobnými výmermi ako nulitnými

aktmi.

Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu žiadal tento mimoriadny opravný prostriedok ako

nedôvodný zamietnuť.

3   6 Cdo 241/2010

Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala

včas účastníčka konania, preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu ako aj konanie,

ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že ho treba zrušiť.

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. možno dovolaním napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Občiansky súdny poriadok upravuje prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho

súdu v ustanoveniach § 237 a § 238.

Dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu je v prvom rade prípustné (a súčasne

dôvodné) vtedy, ak je konanie postihnuté vadami taxatívne uvedenými v § 237 O.s.p., ktoré

spôsobujú tzv. zmätočnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. K týmto vadám prihliada dovolací

súd – ak je dovolanie podané včas a na to oprávneným subjektom – z úradnej povinnosti  

(§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.). Existenciu vád konania uvedených v § 237 O.s.p. žalobkyňa tvrdila, a to konkrétne vadu uvedenú pod písm. f/.

Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť

konať pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil

účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok

dáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať

sa k vykonaným dôkazom, vykonávať svoje práva a povinnosti prostredníctvom zvoleného

zástupcu, namietať v opravnom prostriedku správnosť skutkových a právnych záverov súdu

prvého stupňa, právo na presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia a pod.).

Podľa názoru dovolacieho súdu konanie pred odvolacím súdom je takouto vadou

vyplývajúcou z uvedeného ustanovenia postihnuté. Odvolací súd totiž potvrdil rozsudok súdu

prvého stupňa o zamietnutí žaloby zásadne z iného právneho dôvodu, než ktorým odôvodnil

zamietnutie žaloby prvostupňový súd, a to bez toho, aby umožnil žalobkyni vyjadriť sa  

k možnosti takéhoto iného právneho posúdenia veci. Za rozhodujúcu skutočnosť 4   6 Cdo 241/2010

odôvodňujúcu zamietnutie žaloby považoval na rozdiel od súdu prvého stupňa nulitu

platobných výmerov ukladajúcich žalovanému zaplatenie postúpených pohľadávok, keďže

boli vydané správcom konkurznej podstaty, ktorý nemal zákonom dané postavenie orgánu

verejnej správy oprávneného vydávať takéto individuálne správne akty.  

Odvolací súd bol síce oprávnený potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa, ak bol  

vo výroku vecne správny (§ 219 ods. 1 O.s.p.), no zároveň, ak bol toho názoru, že je potrebné

vec posúdiť podľa ustanovení právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci

neboli použité a sú pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce, bol povinný vyzvať účastníkov

konania, aby sa k možnému odlišnému právnemu posúdeniu vyjadrili (§ 213 ods. 2 O.s.p.).

Tým, že odvolací súd takto nepostupoval, nerešpektoval zásadu dvojinštančnosti občianskeho

súdneho konania, v dôsledku čoho bola žalobkyni odňatá možnosť konať pred súdom.

V uvedenom prípade nemožno hovoriť ani o tom, že odvolací súd využil možnosť tzv.

skráteného odôvodnenia rozhodnutia v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia  

ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,

môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie jeho správnosti ďalšie dôvody. Odvolací súd

totiž v odôvodnení rozsudku jednak výslovne uviedol, že potvrdzuje prvostupňový rozsudok,

pretože je vo výroku (teda nie v celom rozsahu) vecne správny, a jednak len veľmi nejasne

poukázal i na dôvody prvostupňového rozsudku, pričom ale za rozhodujúce (nie doplňujúce)

pre zamietnutie žaloby považoval svoje dôvody vychádzajúce z vyššie označeného uznesenia

Ústavného súdu.

Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu je aj čiastočne nepreskúmateľné, pretože

v ňom nie je dostatočne presvedčivo objasnená logická spojitosť medzi záverom o nulite

platobných výmerov a existenciou či neexistenciou postúpených pohľadávok, ktorých

príslušenstva sa žalobkyňa domáhala.

Pretože odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom, znamenajúce porušenie

práva na spravodlivý proces, zakladá nielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho dôvodnosť,

dovolací súd podľa § 243b ods. 1 O.s.p rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil  

na ďalšie konanie.  

5   6 Cdo 241/2010

V ďalšom konaní bude povinnosťou odvolacieho súdu prejednať odvolanie žalobkyne

z hľadiska správnosti procesného postupu súdu prvého stupňa ako aj správnosti jeho

skutkových a právnych záverov a v novom rozhodnutí rozhodnúť znova aj o trovách

pôvodného a d ovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).  

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 23. marca 2011  

JUDr. Rudolf Č i r č, v.r.

  predseda senátu  

Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová