6 Cdo 24/2011
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne PhMr. M. H., bývajúcej v B., zastúpenej JUDr. M. F., advokátom so sídlom v B., proti žalovanému B., so sídlom v B.,
IČO : X., o zaplatenie 2 867,95 Eur (86 400,-- Sk), vedenej na Okresnom súde Bratislava
V pod sp. zn. 6 C 45/2007, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave
z 21. septembra 2010, sp. zn. 8 Co 85/2009, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie žalobkyne o d m i e t a.
Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava V rozsudkom zo 4. februára 2009 č.k. 6 C 45/2007-141
zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa na žalovanom domáhala zaplatenia sumy 86 400,-- Sk
(2 867,95 Eur) so 7% úrokom z omeškania od 6. mája 2006 do zaplatenia z dôvodu, že ako
fyzická osoba mala pre žalovaného vykonávať funkciu predsedu kontrolnej komisie, za ktorú
činnosť jej v zmysle Zásad na priznanie odmien členom predstavenstva, kontrolnej komisie,
výborov samosprávy družstva prináležala odmena, ktorú jej však žalovaný za rok 2005
nevyplatil. Dospel k záveru, že žalobkyňa nemá právny nárok na vyplatenie odmien, lebo
zhromaždenie delegátov, v ktorého kompetencii je rozhodovať o odmenách, síce schválilo
členom kontrolnej komisie odmenu za rok 2005 vyplatiť, avšak v čase jej faktického
prerozdeľovania medzi jednotlivých jej členov, už žalobkyňa v tejto komisii nepracovala,
pretože bola z funkcie odvolaná, a teda v zmysle kritérií rozdeľovania odmien členom
kontrolnej komisie, jej odmena nepatrila.
Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací, rozsudkom
z 21. septembra 2010, sp. zn. 8 Co 85/2009, rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne
potvrdil. Stotožnil sa so skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa a aj s jeho
právnym posúdením veci. V odôvodnení rozhodnutia sa preto v zmysle ustanovenia § 219
ods. 2 O.s.p. obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia pripojil ďalšie dôvody, ktorými sa
osobitne vyjadril k jednotlivým námietkam uvedeným v odvolaní.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala včas dovolanie žalobkyňa. Navrhla, aby
dovolací súd rozsudok krajského i okresného súdu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu
na ďalšie konanie. V dovolaní uviedla, že nevykonaním ňou navrhnutých dôkazov (výsluch
členov kontrolnej komisie a výsluch štatutárnych zástupcov), ktorých vykonanie považovala
za dôležité, jej súdy nižších stupňov odňali možnosť konať pred súdom. Dovolanie
odôvodnila tiež tým, že súdy nezistili náležite skutkový stav veci a že rozhodnutie krajského
súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Žalovaný vo svojom vyjadrení navrhol dovolanie zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podala včas oprávnená osoba (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť
(§ 236 a nasl. O.s.p.). Dovolanie prejednal bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že smeruje proti takému rozhodnutiu, proti ktorému
nie je prípustné, preto ho treba odmietnuť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V preskúmavanej veci žalobkyňa napadla dovolaním rozsudok odvolacieho súdu,
ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (§ 219 O.s.p.).
Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti potvrdzujúcemu rozsudku
odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 ods. 2 a ods. 3 O.s.p.
Rozhodnutiu odvolacieho súdu nepredchádzalo rozhodnutie dovolacieho súdu
obsahujúce právny názor v tejto veci. Preto dovolanie podľa § 238 ods. 2 O.s.p. neprichádza
do úvahy. Nejedná sa ani o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť
dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ani nešlo
o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil
neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4. Dovolanie nie je preto prípustné ani
podľa § 238 ods. 3 O.s.p.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných
vád uvedených v ustanovení § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie
prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie nie
je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j., či
v prejednávanej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti účastníka,
riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne
rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nepodania návrhu na začatie konania, hoci
podľa zákona bol potrebný, odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania
vylúčeným sudcom, či konania nesprávne obsadeným súdom).
S prihliadnutím na obsah dovolania, sa dovolací súd osobitne zameral na otázku,
či konanie pred súdmi nižších stupňov nebolo postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. f/
O.s.p.
Podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné, ak bola účastníkovi odňatá
možnosť konať pred súdom.
Dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., je vadný
postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala možnosť pred ním
konať a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej
ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p.
významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne
s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi
konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.
Podľa názoru dovolacieho súdu v posudzovanej veci konanie pred odvolacím súdom
nebolo takouto vadou postihnuté.
Pokiaľ dovolateľka namietala, že jej súdy odňali možnosť konať pred súdom tým, že
nevykonali ňou navrhnuté dôkazy, treba uviesť, že podľa ustálenej judikatúry platí, že takýto
postup súdu nemožno zásadne považovať za odňatie možnosti konať pred súdom. Účastníci
sú totiž povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom za dôkaz môžu slúžiť
všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký
posudok, správy a vyjadrenia orgánov a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch
účastníkov (§ 120 ods. l veta prvá a § 125 veta prvá O.s.p.). O tom, ktoré
z navrhnutých dôkazov (ale aj tých, ktoré navrhnuté neboli) budú vykonané, rozhoduje však
súd. Z uvedeného je zrejmé, že Občiansky súdny poriadok účastníkovi konania priznáva
právo vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. Toto procesné oprávnenie dovolateľka v danej
veci aj využila (nebolo jej odňaté). Rozhodnutie o tom, či navrhnutý dôkaz bude vykonaný,
ponecháva súdu. Odvolací súd preto svojim postupom dovolateľku nevylúčil z realizácie
procesného práva, ktoré jej Občianky súdny poriadok priznáva.
V posudzovanej veci nejde ani o prípad, kedy by odvolací súd (súd prvého stupňa)
nevykonal žiaden účastníkmi navrhnutý dôkaz. Navyše, odvolací súd sa podrobne vyporiadal v dôvodoch svojho rozhodnutia s otázkou, prečo nepovažoval za potrebné dôkaz výsluchom
svedkov a štatutárnych zástupcov žalovaného vykonať.
Dovolací súd nezistil ani existenciu žiadneho ďalšieho dôvodu obsiahnutého
v taxatívnom výpočte uvedenom pod písmenami a/ až e/ a g/ § 237 O.s.p. Dovolanie v tejto
veci preto ani podľa týchto zákonných ustanovení prípustné nie je.
Námietky žalobkyne, ktorými vytýka odvolaciemu i prvostupňovému súdu existenciu
tzv. inej vady a omyl pri aplikácii práva, treba považovať za dovolacie dôvody podľa § 241
ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p., ktoré však sami o sebe prípustnosť dovolania nezakladajú.
Skutočnosť, že by konanie bolo postihnuté tzv. inou vadou, resp. že by rozhodnutie prípadne
aj spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci, môže byť len odôvodnením dovolania za
predpokladu, ak je toto prípustné, nie však dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl.
O.s.p. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako
mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania,
nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu a preto ani zohľadniť
prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.
Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z ustanovenia
§ 238 O.s.p. a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania uvedené
v ustanovení § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobkyne podľa
§ 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti
rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.
V dovolacom konaní procesne úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov
konania proti žalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd však nepriznal žalovanému náhradu trov
dovolacieho konania, pretože nepodal návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy
dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1
O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 14. septembra 2011
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová