6 Cdo 24/2011

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne PhMr. M. H., bývajúcej v B., zastúpenej JUDr. M. F., advokátom so sídlom v B., proti žalovanému B., so sídlom v B.,

IČO : X., o zaplatenie 2 867,95 Eur (86 400,-- Sk), vedenej na Okresnom súde Bratislava

V pod sp. zn. 6 C 45/2007, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave  

z 21. septembra 2010, sp. zn. 8 Co 85/2009, takto

  r o z h o d o l :

Dovolanie žalobkyne o d m i e t a.

Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava V rozsudkom zo 4. februára 2009 č.k. 6 C 45/2007-141

zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa na žalovanom domáhala zaplatenia sumy 86 400,-- Sk

(2 867,95 Eur) so 7% úrokom z omeškania od 6. mája 2006 do zaplatenia z dôvodu, že ako

fyzická osoba mala pre žalovaného vykonávať funkciu predsedu kontrolnej komisie, za ktorú

činnosť jej v zmysle Zásad na priznanie odmien členom predstavenstva, kontrolnej komisie,

výborov samosprávy družstva prináležala odmena, ktorú jej však žalovaný za rok 2005

nevyplatil. Dospel k záveru, že žalobkyňa nemá právny nárok na vyplatenie odmien, lebo

zhromaždenie delegátov, v ktorého kompetencii je rozhodovať o odmenách, síce schválilo

členom kontrolnej komisie odmenu za rok 2005 vyplatiť, avšak v čase jej faktického

prerozdeľovania medzi jednotlivých jej členov, už žalobkyňa v tejto komisii nepracovala,

pretože bola z funkcie odvolaná, a teda v zmysle kritérií rozdeľovania odmien členom

kontrolnej komisie, jej odmena nepatrila.

Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací, rozsudkom  

z 21. septembra 2010, sp. zn. 8 Co 85/2009, rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne

potvrdil. Stotožnil sa so skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa a aj s jeho

právnym posúdením veci. V odôvodnení rozhodnutia sa preto v zmysle ustanovenia § 219

ods. 2 O.s.p. obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,

a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia pripojil ďalšie dôvody, ktorými sa

osobitne vyjadril k jednotlivým námietkam uvedeným v odvolaní.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala včas dovolanie žalobkyňa. Navrhla, aby

dovolací súd rozsudok krajského i okresného súdu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu  

na ďalšie konanie. V dovolaní uviedla, že nevykonaním ňou navrhnutých dôkazov (výsluch

členov kontrolnej komisie a výsluch štatutárnych zástupcov), ktorých vykonanie považovala

za dôležité, jej súdy nižších stupňov odňali možnosť konať pred súdom. Dovolanie

odôvodnila tiež tým, že súdy nezistili náležite skutkový stav veci a že rozhodnutie krajského

súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Žalovaný vo svojom vyjadrení navrhol dovolanie zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,

že dovolanie podala včas oprávnená osoba (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či tento

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť  

(§ 236 a nasl. O.s.p.). Dovolanie prejednal bez nariadenia dovolacieho pojednávania  

(§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že smeruje proti takému rozhodnutiu, proti ktorému

nie je prípustné, preto ho treba odmietnuť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V preskúmavanej veci žalobkyňa napadla dovolaním rozsudok odvolacieho súdu,

ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (§ 219 O.s.p.).

Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti potvrdzujúcemu rozsudku

odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 ods. 2 a ods. 3 O.s.p.

Rozhodnutiu odvolacieho súdu nepredchádzalo rozhodnutie dovolacieho súdu

obsahujúce právny názor v tejto veci. Preto dovolanie podľa § 238 ods. 2 O.s.p. neprichádza

do úvahy. Nejedná sa ani o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť

dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ani nešlo  

o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil

neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4. Dovolanie nie je preto prípustné ani

podľa § 238 ods. 3 O.s.p.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných

vád uvedených v ustanovení § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie

prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie nie

je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j., či

v prejednávanej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti účastníka,

riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne

rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nepodania návrhu na začatie konania, hoci

podľa zákona bol potrebný, odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania

vylúčeným sudcom, či konania nesprávne obsadeným súdom).

S prihliadnutím na obsah dovolania, sa dovolací súd osobitne zameral na otázku,  

či konanie pred súdmi nižších stupňov nebolo postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. f/

O.s.p.

Podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné, ak bola účastníkovi odňatá

možnosť konať pred súdom.

Dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., je vadný

postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala možnosť pred ním

konať a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej

ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p.

významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne  

s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi

konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.

Podľa názoru dovolacieho súdu v posudzovanej veci konanie pred odvolacím súdom

nebolo takouto vadou postihnuté.

Pokiaľ dovolateľka namietala, že jej súdy odňali možnosť konať pred súdom tým, že

nevykonali ňou navrhnuté dôkazy, treba uviesť, že podľa ustálenej judikatúry platí, že takýto

postup súdu nemožno zásadne považovať za odňatie možnosti konať pred súdom. Účastníci

sú totiž povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom za dôkaz môžu slúžiť

všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký

posudok, správy a vyjadrenia orgánov a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch

účastníkov (§ 120 ods. l veta prvá a § 125 veta prvá O.s.p.). O tom, ktoré  

z navrhnutých dôkazov (ale aj tých, ktoré navrhnuté neboli) budú vykonané, rozhoduje však

súd. Z uvedeného je zrejmé, že Občiansky súdny poriadok účastníkovi konania priznáva

právo vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. Toto procesné oprávnenie dovolateľka v danej

veci aj využila (nebolo jej odňaté). Rozhodnutie o tom, či navrhnutý dôkaz bude vykonaný,

ponecháva súdu. Odvolací súd preto svojim postupom dovolateľku nevylúčil z realizácie

procesného práva, ktoré jej Občianky súdny poriadok priznáva.

V posudzovanej veci nejde ani o prípad, kedy by odvolací súd (súd prvého stupňa)

nevykonal žiaden účastníkmi navrhnutý dôkaz. Navyše, odvolací súd sa podrobne vyporiadal v dôvodoch svojho rozhodnutia s otázkou, prečo nepovažoval za potrebné dôkaz výsluchom

svedkov a štatutárnych zástupcov žalovaného vykonať.

Dovolací súd nezistil ani existenciu žiadneho ďalšieho dôvodu obsiahnutého  

v taxatívnom výpočte uvedenom pod písmenami a/ až e/ a g/ § 237 O.s.p. Dovolanie v tejto

veci preto ani podľa týchto zákonných ustanovení prípustné nie je.

Námietky žalobkyne, ktorými vytýka odvolaciemu i prvostupňovému súdu existenciu

tzv. inej vady a omyl pri aplikácii práva, treba považovať za dovolacie dôvody podľa § 241

ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p., ktoré však sami o sebe prípustnosť dovolania nezakladajú.

Skutočnosť, že by konanie bolo postihnuté tzv. inou vadou, resp. že by rozhodnutie prípadne

aj spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci, môže byť len odôvodnením dovolania za

predpokladu, ak je toto prípustné, nie však dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl.

O.s.p. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako

mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania,

nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu a preto ani zohľadniť

prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.

Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z ustanovenia  

§ 238 O.s.p. a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania uvedené

v ustanovení § 237 O.s.p., Najvyšší   súd Slovenskej republiky dovolanie žalobkyne podľa  

§ 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti

rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.

V dovolacom konaní procesne úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov

konania proti žalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1

O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd však nepriznal žalovanému náhradu trov

dovolacieho konania, pretože nepodal návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy

dovolacieho   konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1

O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 14. septembra 2011

  JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová