UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu G. N., bývajúceho vo E. T., L. XXXX/XX, proti žalovanému MUDr. N. Q., bývajúcemu v B., C. N. XXXX/X, v dovolacom konaní zastúpenému JUDr. Ladislavom Kováčom, advokátom so sídlom v Lučenci, Mateja Bela 2, o zvýšenie výživného, vedenej na Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp. zn. 3C/233/2013, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 19. novembra 2014, sp. zn. 17Co/1041/2014 takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a. Žalobcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
Odôvodnenie
Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 19. novembra 2014 sp. zn. 17Co/1041/2014 na odvolanie žalovaného potvrdil rozsudok Okresného súdu Veľký Krtíš z 22. apríla 2014 č. k. 3C/233/2013-108, ktorým okresný súd uložil žalovanému povinnosť prispievať na výživu žalobcu výživným vo výške 120 eur mesačne, počínajúc od 1. septembra 2013 k rukám žalobcu vždy do každého 15. dňa v mesiaci vopred, ktorým povolil žalovanému nedoplatok výživného za čas od 1. septembra 2013 do 22. apríla 2014 vo výške 694,48 eur splácať v mesačných splátkach po 30 eur, splatných spolu s bežným výživným, počínajúc mesiacom máj 2014, pod stratou výhody splátok a ktorým vyslovil, že týmto dochádza k zmene rozsudku Okresného súdu vo Veľkom Krtíši z 28. októbra 2002 č. k. P 93/95-71, a to v časti o výživnom pre žalobcu. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočné dokazovanie a vyvodil z neho správne skutkové a právne závery. Stotožnil sa s okresným súdom, že v danej veci boli splnené zákonné podmienky na zvýšenie výživného. Žalobca sa pripravuje na svoje budúce povolanie denným štúdiom na vysokej škole, a teda nie je schopný sám sa živiť. Vyživovacia povinnosť rodičov k žalobcovi preto stále trvá. Výsledkami vykonaného dokazovania bolo preukázané, že od poslednej úpravy výživného sa na strane žalobcu podstatne zmenili pomery týkajúce sa jeho odôvodnených potrieb (výživné nebolo zvyšované takmer 12 rokov) a že je odkázaný na výživné od svojej matky a žalovaného (príjem má len formou príležitostných brigád). Zistené príjmové a majetkové pomery žalovaného aj podľa odvolacieho súdu sú dostatočné na to, aby plnil určené výživné v sume 120 eur mesačne, a teda súdom prvého stupňa určené výživné považoval za primerané odôvodneným potrebám žalobcu a možnostiam a schopnostiam žalovaného. Akoneopodstatnenú hodnotil námietku žalovaného, že žalobca o neho neprejavoval žiaden záujem. Rozsudok súdu prvého stupňa považoval v celom rozsahu, vrátane výroku o trovách konania, za vecne správny. Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O. s. p.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal včas dovolanie žalovaný. Navrhol napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a tiež okresného súdu zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. K prípustnosti dovolania uviedol, že súdy nižších stupňov vôbec nezohľadnili ním predložené dôkazy a týmito dôkazmi sa nezaoberali, čím mu odňali možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. Vyčítal konajúcim súdom, že pri svojom rozhodovaní nebrali do úvahy, že povinnosť podieľať sa na výžive žalobcu majú obidvaja rodičia, teda aj matka žalobcu (matka má vyšší príjem než on a prispieva na výživu nižšou sumou), v dôsledku čoho dospeli k nesprávnym skutkovým zisteniam. Namietal, že výživné mu bolo nesprávne určené spätne, čo je v rozpore s ustanovením § 65 ods. 3 Zákona o rodine. Za nezákonný považoval aj výrok súdu prvého stupňa o náhrade trov konania.
Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu navrhol, aby dovolací súd dovolanie žalovaného ako nedôvodné zamietol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení, že dovolanie podal včas žalovaný zastúpený v súlade s ustanovením § 241 ods. 1 veta druhá O. s. p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.), či jeho dovolanie je procesne prípustné a dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.
Dovolací súd sa predovšetkým zaoberal skutočnosťou, či podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O. s. p.).
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené v ustanovení § 238 O. s. p. a § 237 ods. 1 O. s. p.
V zmysle ustanovenia § 238 O. s. p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O. s. p.) alebo rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O. s. p.).
V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 1 až 3 O. s. p., pretože nejde o zmeňujúci, ale o potvrdzujúci rozsudok. Rozhodnutiu odvolacieho súdu nepredchádzalo rozhodnutie dovolacieho súdu obsahujúce právny názor v tejto veci. Nejde ani o potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné a nejedná sa ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4. Dovolanie preto podľa týchto zákonných ustanovení prípustné nie je.
Navyše, v danom prípade dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým sa rozhodlo vo veci upravenej Zákonom o rodine (vyživovacia povinnosť rodičov k dieťaťu), v ktorom prípade je prípustnosť dovolania v zmysle § 238 ods. 4 O. s. p. výslovne vylúčená.
V súlade s ustanovením § 242 ods. 1 O. s. p. ukladajúcim dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 ods. 1 O. s. p. (či už to účastník namieta alebo nie),neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 ods. 1 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou z procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníkovi konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).
Dovolací súd však nezistil existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení.
Pokiaľ žalovaný odôvodňoval prípustnosť dovolania tým, že konajúce súdy nezohľadnili ním predložené dôkazy a týmito dôkazmi sa nezaoberali treba uviesť, že ak sa súd nezaoberal pre vec podstatnými skutočnosťami, hoci boli účastníkom konania tvrdené a k ich preukázaniu boli navrhnuté dôkazy, ide o vadu konania pri zisťovaní skutkového stavu veci. Pochybenia v tomto smere sa prejavujú spravidla v nesprávnom, resp. v neúplnom zistení skutkového stavu veci, a teda nespôsobujú vadu zmätočnosti v zmysle § 237 ods. 1 O. s. p. tak, ako to nesprávne tvrdí dovolateľ. Za predpokladu, že by uvedená vada mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, mohlo by ísť o tzv. inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.). Súdna prax je však jednotná v tom, že tzv. „iná vada“ je dovolacím dôvodom, ale (na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 ods. 1 O. s. p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. Aj za predpokladu, že by tvrdenia žalovaného boli opodstatnené, (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), mohla by mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, ale nezakladala by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O. s. p.
Žalobca preto neopodstatnene namietal, že odvolací súd mu odňal možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.
Dovolací súd nezistil ani existenciu žiadneho ďalšieho dôvodu obsiahnutého v taxatívnom výpočte uvedenom pod písmenami a/ až d/, e/ a g/ § 237 ods. 1 O. s. p. Dovolanie v tejto veci preto ani podľa týchto zákonných ustanovení prípustné nie je. Napokon, žalovaný vady uvedené v týchto zákonných ustanoveniach ani nenamietal.
Pre úplnosť treba dodať, že pokiaľ žalovaný napáda dovolaním aj výrok rozsudku o trovách konania, tento výrok sa síce stáva súčasťou výroku rozsudku, ale nestráca povahu rozhodnutia vydaného vo forme uznesenia (§ 167 ods. 1 O. s. p., v spojení s § 151 ods. 1 veta prvá O. s. p.). Vzhľadom na túto povahu rozhodnutia treba prípustnosť dovolania žalovaného smerujúceho proti výroku o trovách konania posudzovať podľa ustanovení § 239 O. s. p., ktoré upravujú prípustnosť dovolania proti uzneseniu. V treťom odseku tohto zákonného ustanovenia sú však vymenované prípady, ktoré vylučujú prípustnosť dovolania. Jedným z nich je aj uznesenie o trovách konania. Dovolanie proti takémuto rozhodnutiu preto nie je prípustné.
Keďže v preskúmavanej veci dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu nie je prípustné podľa § 238 ods. 1, 2, 3 O. s. p. a neboli zistené ani dôvody prípustnosti uvedené v § 237 ods. 1 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného ako neprípustné odmietol (§ 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p.) bez toho, aby mohla byť preskúmaná vecná správnosť rozhodnutia odvolacieho súdu.
Žalobca mal v dovolacom konaní úspech, preto mu patrí právo na náhradu trov konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 veta prvá O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Žalobcovi v dovolacom konaní žiadne trovy nevznikli, preto mu neboli priznané.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.