6 Cdo 231/2011

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu J. J., bývajúceho v D., zastúpeného Mgr. A. L., advokátkou   so sídlom vo V., proti žalovanému JUDr. P. G.,

bývalému správcovi konkurznej podstaty úpadcu Z., a.s., so sídlom v S.,   o zaplatenie

66 387,84 EUR s prísl., vedenej na Okresnom súde Brezno pod sp. zn. 5 C 139/2009,

o dovolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 28. októbra 2010 sp.

zn. 17 Co 218/2010 rozhodol

t a k t o :

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici  

z 28. októbra 2010 sp. zn. 17 Co 218/2010 ako aj uznesenie Okresného súdu Brezno  

z 10. septembra 2010 č. k. 5 C 139/2009-99 z r u š u j e   a vec vracia Okresnému súdu

Brezno na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanému náhrady škody a náhrady

nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv z dôvodu, že žalovaný ako správca

konkurznej podstaty úpadcu podal na neho trestné oznámenie, v dôsledku čoho mu bol

zadržaný náves, ktorý používal pri výkone podnikateľskej činnosti, a bola znížená jeho

dôstojnosť a vážnosť u spoluobčanov, obchodných partnerov a príbuzných.

Okresný súd Brezno uznesením z 10. septembra 2010 č. k. 5 C 139/2009-99 konanie

zastavil a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

V odôvodnení uznesenia uviedol, že rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici  

z 2.11.2009 č. k. 51-24K 11/1994-KI-2368, ktoré nadobudlo právoplatnosť 17.11.2009, bol

zrušený konkurz vyhlásený na majetok úpadcu Z., a. s. „v konkurze“, so sídlom v S., IČO: X.,

a JUDr. P. G. bol zbavený funkcie správcu konkurznej podstaty. Zároveň dňom 23.4.2010

bola označená obchodná spoločnosť vymazaná z obchodného registra bez právneho nástupcu. Tým došlo k neodstrániteľnému nedostatku základnej podmienky konania, a to spôsobilosti

byť účastníkom konania na strane tohto subjektu, preto v zmysle § 104 ods. 1 veta prvá O.s.p.

v spojení s § 107 ods. 4 O.s.p. bolo potrebné konanie zastaviť.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací na odvolanie žalobcu uznesením

z 28. októbra 2010 sp. zn. 17 Co 218/2010 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil a rozhodol,

že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Potvrdenie

prvostupňového uznesenia odôvodnil jeho vecnou správnosťou poukazujúc na to, že za

žalovaného bol označený JUDr. P. G. ako správca konkurznej podstaty úpadcu, a nie ako

fyzická osoba. Vyslovil názor, že ak správca konkurznej podstaty mohol byť účastníkom

konania len namiesto úpadcu a ten zanikol bez právneho nástupcu, potom stratou spôsobilosti

úpadcu byť účastníkom konania vznikla neodstrániteľná prekážka konania.  

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca. Žiadal, aby

dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu i súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil

prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil odňatím možnosti konať  

pred súdom, ku ktorému došlo nesprávnym zastavením konania. V súvislosti s tým

poukazoval na to, že žalobu nepodal proti úpadcovi, ale proti JUDr. P. G., teraz už bývalému

správcovi konkurznej podstaty úpadcu.

Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu navrhol tento mimoriadny opravný prostriedok ako

neopodstatnený zamietnuť.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie bolo podané proti právoplatnému uzneseniu odvolacieho súdu oprávnenou osobou

(účastníkom konania) v zákonnej lehote (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), preskúmal uznesenie odvolacieho súdu a dospel k záveru,

že dovolanie je dôvodné.

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. možno dovolaním napadnúť právoplatné

rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Občiansky súdny poriadok upravuje prípustnosť dovolania proti uzneseniu

odvolacieho súdu v ustanoveniach § 237 a 239 O.s.p.

Dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu je v prvom rade prípustné (a súčasne

dôvodné) vtedy, ak je konanie postihnuté vadami taxatívne uvedenými v § 237 O.s.p., ktoré

spôsobujú tzv. zmätočnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. K týmto vadám prihliada dovolací

súd - ak je dovolanie podané včas a na to oprávneným subjektom - z úradnej povinnosti  

(§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.). Existenciu vád konania uvedených v ustanovení § 237 O.s.p.

dovolateľ tvrdil, a to konkrétne vadu uvedenú pod písm. f/.

Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť

konať pred súdom.  

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil

účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok

dáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, právo  

na presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia a pod.). K odňatiu možnosti konať pred súdom

môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným

rozhodnutím. Takýmto rozhodnutím môže byť aj uznesenie odvolacieho súdu, ktorým

potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa o zastavení konania pre neodstrániteľnú prekážku konania, ak oba súdy otázku prekážky, brániacej pokračovaniu v konaní, neposúdili správne.

V prípade zastavenia konania bez splnenia zákonných podmienok pre takéto

rozhodnutie spočíva podstata odňatia možnosti účastníkovi konať pred súdom v odmietnutí

spravodlivosti (denegatio iustitiae), t.j. v nerešpektovaní základného procesného práva

účastníka na poskytnutie spravodlivej ochrany jeho subjektívnych práv. Tento dôsledok sa

v sporovom občianskom súdnom konaní prejavuje predovšetkým vo vzťahu k žalobcovi,

ktorý sa so žalobou obracia na súd o poskytnutie ochrany svojich práv, a ktorý zásadne

disponuje konaním a jeho predmetom. Zastavením konania sa totiž súd odmieta zaoberať

meritórnym prejednaním veci. Vo vzťahu k žalovanému môže denegatio iustitiae nastať

vtedy, ak zastavenie konania môže znamenať ujmu na jeho právnom postavení vyplývajúcom

z hmotného práva, ale tiež i na jeho procesných právach, akým je napr. právo na náhradu trov

konania.

V preskúmavanej veci právny záver súdov v základnom konaní o existencii prekážky

konania danej stratou spôsobilosti byť účastníkom konania na strane obchodnej spoločnosti,

v ktorej žalovaný do zrušenia konkurzu vykonával funkciu správcu konkurznej podstaty,

nebol správny. Tento právny záver bol dôsledkom nesprávnej interpretácie ustanovenia § 14

zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších zmien a doplnkov (ďalej

len „zákon č. 328/1991 Zb.“) v spojení s § 45 ods. 1 tohto zákona.

V zmysle § 14 zákona č. 328/1991 Zb. je potrebné rozlišovať procesnoprávne

a hmotnoprávne účinky vyhlásenia konkurzu.

Pokiaľ bolo konanie začaté na návrh dlžníka alebo proti nemu pred vyhlásením

konkurzu na jeho majetok, procesnoprávnym účinkom vyhláseného konkurzu je podľa § 14

ods. 1 písm. d/ zákona č. 328/1991 Zb. prerušenie konania, ak sa týka majetku patriaceho  

do podstaty alebo ak sa týka nároku, ktorý má byť z podstaty uspokojený. Ak sa v takýchto

prerušených konaniach pokračuje na návrh správcu, úpadcovho odporcu alebo nerozlučného

účastníka konania, ďalším procesnoprávnym dôsledkom vyhláseného konkurzu je, že správca

sa stáva účastníkom konania namiesto úpadcu. V prípade zrušenia konkurzu tieto účinky

vyhlásenia konkurzu v zmysle § 45 ods. 1 zákona č. 328/1991 Zb. zanikajú. To znamená, že

konania pokračujú a dlžník (v čase konkurzu označovaný ako úpadca) sa stáva opäť

účastníkom konania namiesto správcu.

Účinky vyplývajúce z § 14 ods. 1 písm. c/ zákona č. 328/1991 Zb., t. j. že súdne

konania týkajúce sa majetku patriaceho do podstaty alebo konania o nárokoch, ktoré majú byť

uspokojené z tohto majetku, možno začať na návrh správcu alebo podaním návrhu proti

správcovi, sú vo svojej podstate hmotnoprávnymi účinkami vyhlásenia konkurzu. Sú totiž

dôsledkom toho, že v zmysle odseku 1 písm. a/ tohto ustanovenia oprávnenie nakladať

s majetkom podstaty, ako aj výkon práv a povinností, ktoré súvisia s nakladaním s majetkom

podstaty, prechádzajú na správcu. Žaloba, ktorá by bola podaná po vyhlásení konkurzu

úpadcom alebo proti úpadcovi, by musela byť zamietnutá preto, že dispozičné oprávnenia

k majetku podstaty prešli na správcu, t. j. z dôvodu nedostatku aktívnej alebo pasívnej

legitimácie úpadcu, ktorý v rovine hmotného práva stratil právo nakladať s majetkom

podstaty. Aktívne alebo pasívne legitimovaným je v takýchto konaniach len správca, aj keď

sa tým nestáva účastníkom hmotnoprávnych vzťahov, v ktorých predtým vystupoval úpadca.

Zrušenie konkurzu má za následok zánik aktívnej alebo pasívnej legitimácie správcu, ktorú opäť nadobúda dlžník. Nemá však za následok zo zákona zmenu v procesnom postavení

správcu, resp. bývalého správcu (v jeho postavení účastníka konania), v konaniach začatých

na jeho návrh alebo proti nemu, v ktorých sa stal účastníkom konania podaním žaloby, či už

bol v nej označený za žalobcu alebo žalovaného. Takýto dôsledok (zmena účastníka konania

nastávajúca zo zákona) nevyplýva zo žiadneho ustanovenia zákona č. 328/1991 Zb. ani  

zo žiadneho iného právneho predpisu. Bývalý správca preto zostáva účastníkom konania

(nedochádza k procesnej zmene v tom, že by zo zákona sa účastníkom konania stal dlžník).

Nedostatok aktívnej alebo pasívnej legitimácie bývalého správcu (ktorý by inak viedol

k zamietnutiu žaloby) je možné riešiť len postupom predpokladaným v ustanovení § 92 ods. 2

a 3 O.s.p.

V preskúmavanej veci z obsahu spisu vyplýva, že žaloba bola podaná po vyhlásení

konkurzu a že za žalovaného bol označený JUDr. P. G. ako správca konkurznej podstaty

úpadcu Z., a.s., a nie táto obchodná spoločnosť. Rovnako nemožno mať pochybnosti,   že

menovaný, teraz už bývalý správca, je fyzickou osobou. Vychádzajúc zo záverov

rozvedených v predchádzajúcom odseku sa uvedená obchodná spoločnosť zrušením konkurzu

nestala účastníčkou konania. Následný zánik jej právnej subjektivity v dôsledku výmazu z

obchodného registra bol preto z hľadiska podmienky konania, spočívajúcej v spôsobilosti byť

účastníkom konania, právne irelevantný. Nemohol mať totiž za následok vznik

neodstrániteľnej prekážky konania, spočívajúcej v strate jej spôsobilosti byť účastníčkou

konania, ak účastníčkou konania nebola.

Keďže súd prvého stupňa nesprávne zastavil konanie, hoci pre takéto rozhodnutie

nebol daný dôvod, a odvolací súd toto pochybenie neodstránil, bolo konanie pred oboma

súdmi postihnuté vadou majúcou za následok odňatie možnosti žalobcovi konať pred súdom,

spočívajúce v porušení jeho práva na meritórne prejednanie a rozhodnutie veci. Dovolací súd

preto uznesenie odvolacieho súdu ako i rovnakou vadou postihnuté uznesenie súdu prvého

stupňa zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 a 3 O.s.p.).

Dovolací súd považuje za potrebné poznamenať, že účinky vyhlásenia konkurzu

v zmysle § 14 ods. 1 písm. c/ zákona č. 328/1991 Zb. a rovnako aj účinky zrušenia konkurzu

sa vzťahujú na súdne konania týkajúce sa majetku patriaceho do podstaty alebo na konania

o nárokoch, ktoré majú byť uspokojené z podstaty. Netýkajú sa však konania, predmetom

ktorého je nárok proti správcovi vyplývajúci z § 8 ods. 2 uvedeného zákona, t. j. nárok   na náhradu škody (pri použití extenzívneho výkladu aj nároku na ochranu za zásah  

do osobnostných práv) za porušenie povinností správcu uložených mu zákonom alebo súdom.

V takomto prípade je správca sám (bez ohľadu na to, či konkurz stále prebieha alebo či bol

zrušený) účastníkom hmotnoprávneho zodpovednostného vzťahu a jeho pasívna legitimácia

závisí od preukázania skutkových okolností pre možnosť aplikácie označeného ustanovenia.  

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 18. januára 2012

JUDr. Rudolf Č i r č, v.r.

  predseda senátu  

Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová