6 Cdo 231/2011
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu J. J., bývajúceho v D., zastúpeného Mgr. A. L., advokátkou so sídlom vo V., proti žalovanému JUDr. P. G.,
bývalému správcovi konkurznej podstaty úpadcu Z., a.s., so sídlom v S., o zaplatenie
66 387,84 EUR s prísl., vedenej na Okresnom súde Brezno pod sp. zn. 5 C 139/2009,
o dovolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 28. októbra 2010 sp.
zn. 17 Co 218/2010 rozhodol
t a k t o :
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 28. októbra 2010 sp. zn. 17 Co 218/2010 ako aj uznesenie Okresného súdu Brezno
z 10. septembra 2010 č. k. 5 C 139/2009-99 z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu
Brezno na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanému náhrady škody a náhrady
nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv z dôvodu, že žalovaný ako správca
konkurznej podstaty úpadcu podal na neho trestné oznámenie, v dôsledku čoho mu bol
zadržaný náves, ktorý používal pri výkone podnikateľskej činnosti, a bola znížená jeho
dôstojnosť a vážnosť u spoluobčanov, obchodných partnerov a príbuzných.
Okresný súd Brezno uznesením z 10. septembra 2010 č. k. 5 C 139/2009-99 konanie
zastavil a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
V odôvodnení uznesenia uviedol, že rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 2.11.2009 č. k. 51-24K 11/1994-KI-2368, ktoré nadobudlo právoplatnosť 17.11.2009, bol
zrušený konkurz vyhlásený na majetok úpadcu Z., a. s. „v konkurze“, so sídlom v S., IČO: X.,
a JUDr. P. G. bol zbavený funkcie správcu konkurznej podstaty. Zároveň dňom 23.4.2010
bola označená obchodná spoločnosť vymazaná z obchodného registra bez právneho nástupcu. Tým došlo k neodstrániteľnému nedostatku základnej podmienky konania, a to spôsobilosti
byť účastníkom konania na strane tohto subjektu, preto v zmysle § 104 ods. 1 veta prvá O.s.p.
v spojení s § 107 ods. 4 O.s.p. bolo potrebné konanie zastaviť.
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací na odvolanie žalobcu uznesením
z 28. októbra 2010 sp. zn. 17 Co 218/2010 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil a rozhodol,
že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Potvrdenie
prvostupňového uznesenia odôvodnil jeho vecnou správnosťou poukazujúc na to, že za
žalovaného bol označený JUDr. P. G. ako správca konkurznej podstaty úpadcu, a nie ako
fyzická osoba. Vyslovil názor, že ak správca konkurznej podstaty mohol byť účastníkom
konania len namiesto úpadcu a ten zanikol bez právneho nástupcu, potom stratou spôsobilosti
úpadcu byť účastníkom konania vznikla neodstrániteľná prekážka konania.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca. Žiadal, aby
dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu i súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil odňatím možnosti konať
pred súdom, ku ktorému došlo nesprávnym zastavením konania. V súvislosti s tým
poukazoval na to, že žalobu nepodal proti úpadcovi, ale proti JUDr. P. G., teraz už bývalému
správcovi konkurznej podstaty úpadcu.
Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu navrhol tento mimoriadny opravný prostriedok ako
neopodstatnený zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie bolo podané proti právoplatnému uzneseniu odvolacieho súdu oprávnenou osobou
(účastníkom konania) v zákonnej lehote (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), preskúmal uznesenie odvolacieho súdu a dospel k záveru,
že dovolanie je dôvodné.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. možno dovolaním napadnúť právoplatné
rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Občiansky súdny poriadok upravuje prípustnosť dovolania proti uzneseniu
odvolacieho súdu v ustanoveniach § 237 a 239 O.s.p.
Dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu je v prvom rade prípustné (a súčasne
dôvodné) vtedy, ak je konanie postihnuté vadami taxatívne uvedenými v § 237 O.s.p., ktoré
spôsobujú tzv. zmätočnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. K týmto vadám prihliada dovolací
súd - ak je dovolanie podané včas a na to oprávneným subjektom - z úradnej povinnosti
(§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.). Existenciu vád konania uvedených v ustanovení § 237 O.s.p.
dovolateľ tvrdil, a to konkrétne vadu uvedenú pod písm. f/.
Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil
účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok
dáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, právo
na presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia a pod.). K odňatiu možnosti konať pred súdom
môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným
rozhodnutím. Takýmto rozhodnutím môže byť aj uznesenie odvolacieho súdu, ktorým
potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa o zastavení konania pre neodstrániteľnú prekážku konania, ak oba súdy otázku prekážky, brániacej pokračovaniu v konaní, neposúdili správne.
V prípade zastavenia konania bez splnenia zákonných podmienok pre takéto
rozhodnutie spočíva podstata odňatia možnosti účastníkovi konať pred súdom v odmietnutí
spravodlivosti (denegatio iustitiae), t.j. v nerešpektovaní základného procesného práva
účastníka na poskytnutie spravodlivej ochrany jeho subjektívnych práv. Tento dôsledok sa
v sporovom občianskom súdnom konaní prejavuje predovšetkým vo vzťahu k žalobcovi,
ktorý sa so žalobou obracia na súd o poskytnutie ochrany svojich práv, a ktorý zásadne
disponuje konaním a jeho predmetom. Zastavením konania sa totiž súd odmieta zaoberať
meritórnym prejednaním veci. Vo vzťahu k žalovanému môže denegatio iustitiae nastať
vtedy, ak zastavenie konania môže znamenať ujmu na jeho právnom postavení vyplývajúcom
z hmotného práva, ale tiež i na jeho procesných právach, akým je napr. právo na náhradu trov
konania.
V preskúmavanej veci právny záver súdov v základnom konaní o existencii prekážky
konania danej stratou spôsobilosti byť účastníkom konania na strane obchodnej spoločnosti,
v ktorej žalovaný do zrušenia konkurzu vykonával funkciu správcu konkurznej podstaty,
nebol správny. Tento právny záver bol dôsledkom nesprávnej interpretácie ustanovenia § 14
zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších zmien a doplnkov (ďalej
len „zákon č. 328/1991 Zb.“) v spojení s § 45 ods. 1 tohto zákona.
V zmysle § 14 zákona č. 328/1991 Zb. je potrebné rozlišovať procesnoprávne
a hmotnoprávne účinky vyhlásenia konkurzu.
Pokiaľ bolo konanie začaté na návrh dlžníka alebo proti nemu pred vyhlásením
konkurzu na jeho majetok, procesnoprávnym účinkom vyhláseného konkurzu je podľa § 14
ods. 1 písm. d/ zákona č. 328/1991 Zb. prerušenie konania, ak sa týka majetku patriaceho
do podstaty alebo ak sa týka nároku, ktorý má byť z podstaty uspokojený. Ak sa v takýchto
prerušených konaniach pokračuje na návrh správcu, úpadcovho odporcu alebo nerozlučného
účastníka konania, ďalším procesnoprávnym dôsledkom vyhláseného konkurzu je, že správca
sa stáva účastníkom konania namiesto úpadcu. V prípade zrušenia konkurzu tieto účinky
vyhlásenia konkurzu v zmysle § 45 ods. 1 zákona č. 328/1991 Zb. zanikajú. To znamená, že
konania pokračujú a dlžník (v čase konkurzu označovaný ako úpadca) sa stáva opäť
účastníkom konania namiesto správcu.
Účinky vyplývajúce z § 14 ods. 1 písm. c/ zákona č. 328/1991 Zb., t. j. že súdne
konania týkajúce sa majetku patriaceho do podstaty alebo konania o nárokoch, ktoré majú byť
uspokojené z tohto majetku, možno začať na návrh správcu alebo podaním návrhu proti
správcovi, sú vo svojej podstate hmotnoprávnymi účinkami vyhlásenia konkurzu. Sú totiž
dôsledkom toho, že v zmysle odseku 1 písm. a/ tohto ustanovenia oprávnenie nakladať
s majetkom podstaty, ako aj výkon práv a povinností, ktoré súvisia s nakladaním s majetkom
podstaty, prechádzajú na správcu. Žaloba, ktorá by bola podaná po vyhlásení konkurzu
úpadcom alebo proti úpadcovi, by musela byť zamietnutá preto, že dispozičné oprávnenia
k majetku podstaty prešli na správcu, t. j. z dôvodu nedostatku aktívnej alebo pasívnej
legitimácie úpadcu, ktorý v rovine hmotného práva stratil právo nakladať s majetkom
podstaty. Aktívne alebo pasívne legitimovaným je v takýchto konaniach len správca, aj keď
sa tým nestáva účastníkom hmotnoprávnych vzťahov, v ktorých predtým vystupoval úpadca.
Zrušenie konkurzu má za následok zánik aktívnej alebo pasívnej legitimácie správcu, ktorú opäť nadobúda dlžník. Nemá však za následok zo zákona zmenu v procesnom postavení
správcu, resp. bývalého správcu (v jeho postavení účastníka konania), v konaniach začatých
na jeho návrh alebo proti nemu, v ktorých sa stal účastníkom konania podaním žaloby, či už
bol v nej označený za žalobcu alebo žalovaného. Takýto dôsledok (zmena účastníka konania
nastávajúca zo zákona) nevyplýva zo žiadneho ustanovenia zákona č. 328/1991 Zb. ani
zo žiadneho iného právneho predpisu. Bývalý správca preto zostáva účastníkom konania
(nedochádza k procesnej zmene v tom, že by zo zákona sa účastníkom konania stal dlžník).
Nedostatok aktívnej alebo pasívnej legitimácie bývalého správcu (ktorý by inak viedol
k zamietnutiu žaloby) je možné riešiť len postupom predpokladaným v ustanovení § 92 ods. 2
a 3 O.s.p.
V preskúmavanej veci z obsahu spisu vyplýva, že žaloba bola podaná po vyhlásení
konkurzu a že za žalovaného bol označený JUDr. P. G. ako správca konkurznej podstaty
úpadcu Z., a.s., a nie táto obchodná spoločnosť. Rovnako nemožno mať pochybnosti, že
menovaný, teraz už bývalý správca, je fyzickou osobou. Vychádzajúc zo záverov
rozvedených v predchádzajúcom odseku sa uvedená obchodná spoločnosť zrušením konkurzu
nestala účastníčkou konania. Následný zánik jej právnej subjektivity v dôsledku výmazu z
obchodného registra bol preto z hľadiska podmienky konania, spočívajúcej v spôsobilosti byť
účastníkom konania, právne irelevantný. Nemohol mať totiž za následok vznik
neodstrániteľnej prekážky konania, spočívajúcej v strate jej spôsobilosti byť účastníčkou
konania, ak účastníčkou konania nebola.
Keďže súd prvého stupňa nesprávne zastavil konanie, hoci pre takéto rozhodnutie
nebol daný dôvod, a odvolací súd toto pochybenie neodstránil, bolo konanie pred oboma
súdmi postihnuté vadou majúcou za následok odňatie možnosti žalobcovi konať pred súdom,
spočívajúce v porušení jeho práva na meritórne prejednanie a rozhodnutie veci. Dovolací súd
preto uznesenie odvolacieho súdu ako i rovnakou vadou postihnuté uznesenie súdu prvého
stupňa zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 a 3 O.s.p.).
Dovolací súd považuje za potrebné poznamenať, že účinky vyhlásenia konkurzu
v zmysle § 14 ods. 1 písm. c/ zákona č. 328/1991 Zb. a rovnako aj účinky zrušenia konkurzu
sa vzťahujú na súdne konania týkajúce sa majetku patriaceho do podstaty alebo na konania
o nárokoch, ktoré majú byť uspokojené z podstaty. Netýkajú sa však konania, predmetom
ktorého je nárok proti správcovi vyplývajúci z § 8 ods. 2 uvedeného zákona, t. j. nárok na náhradu škody (pri použití extenzívneho výkladu aj nároku na ochranu za zásah
do osobnostných práv) za porušenie povinností správcu uložených mu zákonom alebo súdom.
V takomto prípade je správca sám (bez ohľadu na to, či konkurz stále prebieha alebo či bol
zrušený) účastníkom hmotnoprávneho zodpovednostného vzťahu a jeho pasívna legitimácia
závisí od preukázania skutkových okolností pre možnosť aplikácie označeného ustanovenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 18. januára 2012
JUDr. Rudolf Č i r č, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová