Najvyšší súd
6 Cdo 223/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne S., so sídlom na ul. J., zastúpenej Mgr. Ľ. K., advokátom so sídlom v M., proti žalovaným 1/ J. K., 2/ M. K. a 3/ K. K., všetkým bývajúcim v M., zastúpeným Advokátskou kanceláriou G., s.r.o.,
so sídlom v M., v mene ktorej vykonáva advokáciu ako konateľ JUDr. M. G., o neúčinnosť
dohody o vyporiadaní BSM a o neúčinnosť darovacej zmluvy, vedenej na Okresnom súde
Dolný Kubín pod sp.zn. NO-5 C 76/2003, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského
súdu v Žiline zo 6. februára 2007 sp.zn. 23 Co 452/2005 rozhodol
t a k t o :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline zo 6. februára 2007 sp.zn. 23 Co 452/2005 v zmeňujúcom výroku a vo výroku o trovách konania
z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Dolný Kubín rozsudkom z 15. júna 2005 č.k. NO–5 C 76/03-259 určil, že
dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“) uzavreté
medzi žalovanou 1/ a jej manželom Ing. J. K., ku ktorým bol povolený vklad do katastra
nehnuteľností rozhodnutiami Katastrálneho úradu Ž - Správy katastra M. pod číslom V. a V.,
a na základe ktorých sa žalovaná 1/ stala výlučnou vlastníčkou bližšie špecifikovaných
nehnuteľností, sú voči žalobkyni právne neúčinné. Vo zvyšku žalobu zamietol a vyslovil, že
žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. V odôvodnení rozsudku uviedol, že
vykonaným dokazovaním mal preukázané splnenie podmienok v zmysle § 42a Obč. zák. pre
vyslovenie neúčinnosti dohôd o vyporiadaní BSM, pretože žalovaná 1/ musela poznať úmysel
svojho manžela - dlžníka žalobkyne - ukrátiť žalobkyňu. Zamietnutie žaloby v časti o určenie
neúčinnosti darovacej zmluvy uzavretej medzi žalovanou 1/ a žalovanými 2/ a 3/ odôvodnil nedostatkom ich pasívnej legitimácie, pretože nešlo o právny úkon urobený dlžníkom
žalobkyne.
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací na odvolanie žalovaných rozsudkom
zo 6. februára 2007 sp.zn. 23 Co 452/2005 rozsudok súdu prvého stupňa vo vyhovujúcom
výroku zmenil tak, že žalobu aj v tejto časti zamietol. Zároveň rozhodol o povinnosti
žalobkyne zaplatiť žalovaným náhradu trov konania 17 420,-- Sk (578,24 EUR) na účet ich
zástupcu JUDr. M. G. do troch dní a vyslovil, že v ostanej časti zostáva prvostupňový
rozsudok nedotknutý. Na rozdiel od súdu prvého stupňa bol toho názoru, že žalobe nemožno
vyhovieť ani v časti o určenie neúčinnosti dohôd o vyporiadaní BSM, pretože žalobkyňa sa
domáhala určenia neúčinnosti týchto dohôd vo vzťahu ku konkrétne označenému majetku
a nie k dohodám ako takým, a okrem toho, ak dlžník žalobkyne a jeho manželka uzavreli
uvedené dohody v úmysle zmariť uspokojenie žalobkyne, sú tieto právne úkony neplatné
v zmysle § 39 Obč. zák.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa. Žiadala, aby
dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu v zmeňujúcom výroku a vo výroku o trovách
konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila nesprávnym právnym
posúdením veci odvolacím súdom. Namietala, že odvolací súd nesprávne bez zmeny
zisteného skutkového stavu aplikoval na danú vec § 39 Obč. zák., pričom bližšie ani
neuviedol, ktorý dôvod neplatnosti v zmysle uvedeného ustanovenia by sa mal vzťahovať
na dohody o vyporiadaní BSM.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a
ods. 1 O.s.p.) uznesením zo 17. decembra 2008 sp.zn. 4 Cdo 163/2007 rozsudok Krajského
súdu v Žiline zo 6. februára 2007 sp.zn. 23 Co 452/2005 v zmeňujúcom výroku a vo výroku
o trovách konania zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie. Zrušenie
rozsudku krajského súdu odôvodnil jeho čiastočnou nepreskúmateľnosťou pre nedostatok
dôvodov a tzv. inou vadou konania spočívajúcou v neodstránení pochybností o predmete
žaloby.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) nálezom z 29. júna 2010
sp.zn. III. ÚS 183/2010 okrem iného rozhodol, že uznesenie najvyššieho súdu
zo 17. decembra 2008 sp.zn. 4 Cdo 163/2007 a naň nadväzujúci rozsudok Krajského súdu v Žiline z 24. septembra 2009 sp.zn. 9 Co 50/2009 sa zrušujú a vec sa vracia najvyššiemu
súdu na ďalšie konanie. Zrušenie označeného uznesenia najvyššieho súdu odôvodnil
porušením práva žalovaných na spravodlivé súdne konanie tým, že im nebolo umožnené
vyjadriť sa k podstate dovolania podaného žalobkyňou. V súvislosti s námietkou žalovaných,
že dovolanie bolo podané žalobkyňou po zákonom ustanovenej lehote, konštatoval, že táto
námietka je nedôvodná. Poukázal na to, že rozhodnutie okresného súdu v spojení
s rozhodnutím krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 21. mája 2007, pričom dovolanie
bolo doručené na najvyšší súd 21. júna 2007, teda v lehote jedného mesiaca od právoplatnosti
rozhodnutia (§ 240 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 57 ods. 1 až 3 O.s.p.).
Po vrátení veci najvyššiemu súdu na ďalšie konanie bol doručený rovnopis dovolania
žalobkyne žalovaným, resp. ich právnemu zástupcovi, s výzvou na zaslanie písomného
vyjadrenia, ak to považujú za potrebné na ochranu svojich práv.
V písomnom vyjadrení k dovolaniu žalovaní navrhli tento mimoriadny opravný
prostriedok zamietnuť. Uviedli, že rozsudok krajského súdu bol doručený právnemu
zástupcovi žalobkyne JUDr. A... K. 19.4.2007, preto lehota na podanie dovolania uplynula 19.5.2007 a dovolanie tak bolo podané oneskorene.
Námietku žalovaných o oneskorenom podaní dovolania najvyšší súd nepovažoval
za dôvodnú. Jej nedôvodnosť, ako už bolo uvedené, konštatoval aj ústavný súd, na ktorého
právne závery najvyšší súd poukazuje. Len na doplnenie v tejto súvislosti uvádza, že
písomným podaním doručeným Krajskému súdu v Žiline 15.5.2006 oznámil advokát
JUDr. A... K., že medzi ním a žalobkyňou došlo k dohode o ukončení právneho zastúpenia vo
veci. Doručenie rozsudku Krajského súdu v Žiline zo 6. februára 2007 sp.zn. 23 Co 452/2005
tomuto advokátovi dňa 19.4.2007, ktorý v tom čase už nebol zástupcom žalobkyne, preto
nemohlo mať účinky jeho riadneho doručenia žalobkyni.
Po vyriešení otázky včasnosti podaného dovolania najvyšší súd opätovne prejednal
vec bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 veta pred bodkočiarkou O.s.p.
so zreteľom na okolnosť, že dovolanie bolo doručené žalovaným a bola im tak daná možnosť
sa k nemu vyjadriť, čo aj využili) a dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu
v dovolaním napadnutých výrokoch treba zrušiť.
Z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že dovolací súd je viazaný rozsahom
dovolania ako aj uplatneným dovolacím dôvodom. Obligatórne sa zaoberá len vadami
konania uvedenými v § 237 O.s.p. a inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Vzhľadom na túto zákonnú povinnosť dovolací súd
predovšetkým skúmal existenciu vád vymedzených v § 237 O.s.p. a iných vád konania,
pričom zistil, že konanie pred odvolacím súdom je postihnuté jednak vadou vyplývajúcou
z ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p., spočívajúcou v odňatí možnosti účastníkovi riadne konať
pred súdom, a jednak tzv. inou vadou majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. stanovuje povinnosť súdu riadne a presvedčivo
odôvodniť rozsudok. Nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku je porušením práva
účastníka na spravodlivé súdne konanie, pretože sa mu tým odníma možnosť náležite
skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných
riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov a teda možnosť riadne konať
pred súdom.
V prejednávanej veci odvolací súd svoj právny záver o nemožnosti určiť i prípadnú
čiastočnú neúčinnosť právneho úkonu v konkrétne označenej časti a o neplatnosti dohôd o vyporiadaní BSM podľa § 39 Obč. zák. nijako bližšie neodôvodnil. Nevysvetlil akými
úvahami sa pri tom riadil a ktorý konkrétny dôvod neplatnosti označených právnych úkonov
vyplývajúci z ustanovenia § 39 Obč. zák. uplatnil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva
z akých skutkových zistení pri nezmenenom skutkovom stave, vyplývajúcom z dokazovania
vykonaného súdom prvého stupňa, vychádzal pri formulovaní skutkového záveru, že nielen
dlžník, ale i žalovaná 1/ mala úmysel ukrátiť žalobkyňu. Čiastočná nepreskúmateľnosť
rozsudku odvolacieho súdu, majúca za následok i jeho nepresvedčivosť, je vadou konania,
ktorou sa, ako už bolo uvedené, účastníkovi odníma možnosť riadne konať pred súdom.
Existencia tejto vady zakladá dôvodnosť podaného dovolania a jej dôsledkom je zrušenie
rozsudku vydaného v konaní ňou postihnutom.
Konanie pred odvolacím súdom bolo postihnuté aj tzv. inou vadou, spočívajúcou
v neodstránení pochybností týkajúcich sa toho, či predmetom žaloby malo byť určenie
neúčinnosti dohôd o vyporiadaní BSM ako celku alebo len ich časti. Len z tej skutočnosti, že
žalobkyňa v petite žaloby označila niektoré veci, ktoré boli predmetom vyporiadania podľa
týchto dohôd, nebolo možné bez ďalšieho usudzovať, že sa domáhala určenia neúčinnosti len vo vzťahu k týmto veciam. Bez odstránenia pochybností v tomto smere nemohol odvolací súd
vychádzať zo záveru, že predmetom konania bolo určenie neúčinnosti uvedených právnych
úkonov len vo vzťahu ku konkrétne označenému majetku. Tento jeho predčasný záver mal
za následok nesprávne rozhodnutie, pretože bol jedným z dôvodov zamietnutia žaloby.
Uvedené vady však nebránia dovolaciemu súdu zaujať stanovisko k právnemu
posúdeniu veci odvolacím súdom, pokiaľ zamietnutie žaloby odôvodnil aj neplatnosťou
dohôd o vyporiadaní BSM. Tento právny záver považuje dovolací súd za nesprávny, pretože
nezodpovedá zistenému skutkovému stavu. V preskúmavanej veci žalobkyňa netvrdila a teda
ani nepreukazovala úmysel žalovanej 1/ ukrátiť uspokojenie jej pohľadávky voči dlžníkovi –
manželovi žalovanej 1/. Pre splnenie podmienok odporovateľnosti právnych úkonov v zmysle
§ 42a Obč. zák., ak išlo o právne úkony medzi dlžníkom a osobou blízkou, bolo postačujúce
preukázať ich urobenie v určenej dobe a ukrátenie veriteľa. V týchto prípadoch totiž zákon
úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa i vedomosť blízkej osoby o tomto úmysle predpokladá
(prezumuje). Blízka osoba musí naopak preukazovať, že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa
nemohla v dobe urobenia odporovaného právneho úkonu aj pri vyvinutí náležitej starostlivosti
rozpoznať.
Pokiaľ ide o vzťah ustanovenia § 42a Obč. zák. k § 39 tohto zákona dovolací súd
poznamenáva, že odporovateľným môže byť len platný právny úkon. Ak však zákon určité
konanie dlžníka za stanovených podmienok sankcionuje odporovateľnosťou právneho úkonu
nemôže byť to isté konanie za tých istých podmienok sankcionované neplatnosťou právneho
úkonu. Inak by sa totiž nemohol prakticky uplatniť inštitút odporovateľnosti právnych
úkonov, čím by bol popretý jeho účel a zmysel, ktorým je občianskoprávna ochrana veriteľa
brániť sa účinkom takých právnych úkonov dlžníka, ktoré sú vykonávané na ukrátenie
veriteľa (právne úkony in fraudem creditorum).
So zreteľom na uvedené dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu v napadnutom
zmeňujúcom výroku a súvisiacom výroku o trovách konania zrušil a vec mu v rozsahu
zrušenia vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. novembra 2010
JUDr. Rudolf Č i r č, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová