Najvyšší súd

6 Cdo 223/2010

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne S., so sídlom na ul. J., zastúpenej Mgr. Ľ. K., advokátom so sídlom v M., proti žalovaným 1/ J. K., 2/ M. K.   a 3/ K. K., všetkým bývajúcim v M., zastúpeným Advokátskou kanceláriou G., s.r.o.,  

so sídlom v M., v mene ktorej vykonáva advokáciu ako konateľ JUDr. M. G., o neúčinnosť

dohody o vyporiadaní BSM a o neúčinnosť darovacej zmluvy, vedenej na Okresnom súde

Dolný Kubín pod sp.zn. NO-5 C 76/2003, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského

súdu v Žiline zo 6. februára 2007 sp.zn. 23 Co 452/2005 rozhodol

t a k t o :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline zo 6. februára 2007 sp.zn. 23 Co 452/2005 v zmeňujúcom výroku a vo výroku o trovách konania  

z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e  

Okresný súd Dolný Kubín rozsudkom z 15. júna 2005 č.k. NO–5 C 76/03-259 určil, že

dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“) uzavreté

medzi žalovanou 1/ a jej manželom Ing. J. K., ku ktorým bol povolený vklad   do katastra

nehnuteľností rozhodnutiami Katastrálneho úradu Ž - Správy katastra M. pod číslom V. a V.,

a na základe ktorých sa žalovaná 1/ stala výlučnou vlastníčkou bližšie špecifikovaných

nehnuteľností, sú voči žalobkyni právne neúčinné. Vo zvyšku žalobu zamietol a vyslovil, že

žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. V odôvodnení rozsudku uviedol, že

vykonaným dokazovaním mal preukázané splnenie podmienok v zmysle § 42a Obč. zák. pre

vyslovenie neúčinnosti dohôd o vyporiadaní BSM, pretože žalovaná 1/ musela poznať úmysel

svojho manžela - dlžníka žalobkyne - ukrátiť žalobkyňu. Zamietnutie žaloby v časti o určenie

neúčinnosti darovacej zmluvy uzavretej medzi žalovanou 1/ a žalovanými 2/ a 3/ odôvodnil nedostatkom ich pasívnej legitimácie, pretože nešlo o právny úkon urobený dlžníkom

žalobkyne.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací na odvolanie žalovaných rozsudkom  

zo 6. februára 2007 sp.zn. 23 Co 452/2005 rozsudok súdu prvého stupňa vo vyhovujúcom

výroku zmenil tak, že žalobu aj v tejto časti zamietol. Zároveň rozhodol o povinnosti

žalobkyne zaplatiť žalovaným náhradu trov konania 17 420,-- Sk (578,24 EUR) na účet ich

zástupcu JUDr. M. G. do troch dní a vyslovil, že v ostanej časti zostáva prvostupňový

rozsudok nedotknutý. Na rozdiel od súdu prvého stupňa bol toho názoru, že žalobe nemožno

vyhovieť ani v časti o určenie neúčinnosti dohôd o vyporiadaní BSM, pretože žalobkyňa sa

domáhala určenia neúčinnosti týchto dohôd vo vzťahu ku konkrétne označenému majetku

a nie k dohodám ako takým, a okrem toho, ak dlžník žalobkyne a jeho manželka uzavreli

uvedené dohody v úmysle zmariť uspokojenie žalobkyne, sú tieto právne úkony neplatné

v zmysle § 39 Obč. zák.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa. Žiadala, aby

dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu v zmeňujúcom výroku a vo výroku o trovách

konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila nesprávnym právnym

posúdením veci odvolacím súdom. Namietala, že odvolací súd nesprávne bez zmeny

zisteného skutkového stavu aplikoval na danú vec § 39 Obč. zák., pričom bližšie ani

neuviedol, ktorý dôvod neplatnosti v zmysle uvedeného ustanovenia by sa mal vzťahovať  

na dohody o vyporiadaní BSM.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a

ods. 1 O.s.p.) uznesením zo 17. decembra 2008 sp.zn. 4 Cdo 163/2007 rozsudok Krajského

súdu v Žiline zo 6. februára 2007 sp.zn. 23 Co 452/2005 v zmeňujúcom výroku a vo výroku

o trovách konania zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie. Zrušenie

rozsudku krajského súdu odôvodnil jeho čiastočnou nepreskúmateľnosťou pre nedostatok

dôvodov a tzv. inou vadou konania spočívajúcou v neodstránení pochybností o predmete

žaloby.  

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) nálezom z 29. júna 2010

sp.zn. III. ÚS 183/2010 okrem iného rozhodol, že uznesenie najvyššieho súdu  

zo 17. decembra 2008 sp.zn. 4 Cdo 163/2007 a naň nadväzujúci rozsudok Krajského súdu   v Žiline z 24. septembra 2009 sp.zn. 9 Co 50/2009 sa zrušujú a vec sa vracia najvyššiemu

súdu na ďalšie konanie. Zrušenie označeného uznesenia najvyššieho súdu odôvodnil

porušením práva žalovaných na spravodlivé súdne konanie tým, že im nebolo umožnené

vyjadriť sa k podstate dovolania podaného žalobkyňou. V súvislosti s námietkou žalovaných,

že dovolanie bolo podané žalobkyňou po zákonom ustanovenej lehote, konštatoval, že táto

námietka je nedôvodná. Poukázal na to, že rozhodnutie okresného súdu v spojení

s rozhodnutím krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 21. mája 2007, pričom dovolanie

bolo doručené na najvyšší súd 21. júna 2007, teda v lehote jedného mesiaca od právoplatnosti

rozhodnutia (§ 240 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 57 ods. 1 až 3 O.s.p.).  

Po vrátení veci najvyššiemu súdu na ďalšie konanie bol doručený rovnopis dovolania

žalobkyne žalovaným, resp. ich právnemu zástupcovi, s výzvou na zaslanie písomného

vyjadrenia, ak to považujú za potrebné na ochranu svojich práv.

V písomnom vyjadrení k dovolaniu žalovaní navrhli tento mimoriadny opravný

prostriedok zamietnuť. Uviedli, že rozsudok krajského súdu bol doručený právnemu

zástupcovi žalobkyne JUDr. A... K. 19.4.2007, preto lehota na podanie dovolania uplynula 19.5.2007 a dovolanie tak bolo podané oneskorene.

Námietku žalovaných o oneskorenom podaní dovolania najvyšší súd nepovažoval  

za dôvodnú. Jej nedôvodnosť, ako už bolo uvedené, konštatoval aj ústavný súd, na ktorého

právne závery najvyšší súd poukazuje. Len na doplnenie v tejto súvislosti uvádza, že

písomným podaním doručeným Krajskému súdu v Žiline 15.5.2006 oznámil advokát  

JUDr. A... K., že medzi ním a žalobkyňou došlo k dohode o ukončení právneho zastúpenia vo

veci. Doručenie rozsudku Krajského súdu v Žiline zo 6. februára 2007 sp.zn. 23 Co 452/2005

tomuto advokátovi dňa 19.4.2007, ktorý v tom čase už nebol zástupcom žalobkyne, preto

nemohlo mať účinky jeho riadneho doručenia žalobkyni.

Po vyriešení otázky včasnosti podaného dovolania najvyšší súd opätovne prejednal

vec bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 veta pred bodkočiarkou O.s.p.  

so zreteľom na okolnosť, že dovolanie bolo doručené žalovaným a bola im tak daná možnosť

sa k nemu vyjadriť, čo aj využili) a dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu

v dovolaním napadnutých výrokoch treba zrušiť.

Z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že dovolací súd je viazaný rozsahom

dovolania ako aj uplatneným dovolacím dôvodom. Obligatórne sa zaoberá len vadami

konania uvedenými v § 237 O.s.p. a inými vadami konania, pokiaľ mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Vzhľadom na túto zákonnú povinnosť dovolací súd

predovšetkým skúmal existenciu vád vymedzených v § 237 O.s.p. a iných vád konania,

pričom zistil, že konanie pred odvolacím súdom je postihnuté jednak vadou vyplývajúcou

z ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p., spočívajúcou v odňatí možnosti účastníkovi riadne konať

pred súdom, a jednak tzv. inou vadou majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. stanovuje povinnosť súdu riadne a presvedčivo

odôvodniť rozsudok. Nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku je porušením práva

účastníka na spravodlivé súdne konanie, pretože sa mu tým odníma možnosť náležite

skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných

riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov a teda možnosť riadne konať  

pred súdom.

V prejednávanej veci odvolací súd svoj právny záver o nemožnosti určiť i prípadnú

čiastočnú neúčinnosť právneho úkonu v konkrétne označenej časti a o neplatnosti dohôd o vyporiadaní BSM podľa § 39 Obč. zák. nijako bližšie neodôvodnil. Nevysvetlil akými

úvahami sa pri tom riadil a ktorý konkrétny dôvod neplatnosti označených právnych úkonov

vyplývajúci z ustanovenia § 39 Obč. zák. uplatnil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva  

z akých skutkových zistení pri nezmenenom skutkovom stave, vyplývajúcom z dokazovania

vykonaného súdom prvého stupňa, vychádzal pri formulovaní skutkového záveru, že nielen

dlžník, ale i žalovaná 1/ mala úmysel ukrátiť žalobkyňu. Čiastočná nepreskúmateľnosť

rozsudku odvolacieho súdu, majúca za následok i jeho nepresvedčivosť, je vadou konania,

ktorou sa, ako už bolo uvedené, účastníkovi odníma možnosť riadne konať pred súdom.

Existencia tejto vady zakladá dôvodnosť podaného dovolania a jej dôsledkom je zrušenie

rozsudku vydaného v konaní ňou postihnutom.

Konanie pred odvolacím súdom bolo postihnuté aj tzv. inou vadou, spočívajúcou

v neodstránení pochybností týkajúcich sa toho, či predmetom žaloby malo byť určenie

neúčinnosti dohôd o vyporiadaní BSM ako celku alebo len ich časti. Len z tej skutočnosti, že

žalobkyňa v petite žaloby označila niektoré veci, ktoré boli predmetom vyporiadania podľa

týchto dohôd, nebolo možné bez ďalšieho usudzovať, že sa domáhala určenia neúčinnosti len vo vzťahu k týmto veciam. Bez odstránenia pochybností v tomto smere nemohol odvolací súd

vychádzať zo záveru, že predmetom konania bolo určenie neúčinnosti uvedených právnych

úkonov len vo vzťahu ku konkrétne označenému majetku. Tento jeho predčasný záver mal  

za následok nesprávne rozhodnutie, pretože bol jedným z dôvodov zamietnutia žaloby.

Uvedené vady však nebránia dovolaciemu súdu zaujať stanovisko k právnemu

posúdeniu veci odvolacím súdom, pokiaľ zamietnutie žaloby odôvodnil aj neplatnosťou

dohôd o vyporiadaní BSM. Tento právny záver považuje dovolací súd za nesprávny, pretože

nezodpovedá zistenému skutkovému stavu. V preskúmavanej veci žalobkyňa netvrdila a teda

ani nepreukazovala úmysel žalovanej 1/ ukrátiť uspokojenie jej pohľadávky voči dlžníkovi –

manželovi žalovanej 1/. Pre splnenie podmienok odporovateľnosti právnych úkonov v zmysle

§ 42a Obč. zák., ak išlo o právne úkony medzi dlžníkom a osobou blízkou, bolo postačujúce

preukázať ich urobenie v určenej dobe a ukrátenie veriteľa. V týchto prípadoch totiž zákon

úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa i vedomosť blízkej osoby o tomto úmysle predpokladá

(prezumuje). Blízka osoba musí naopak preukazovať, že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa

nemohla v dobe urobenia odporovaného právneho úkonu aj pri vyvinutí náležitej starostlivosti

rozpoznať.  

Pokiaľ ide o vzťah ustanovenia § 42a Obč. zák. k § 39 tohto zákona dovolací súd

poznamenáva, že odporovateľným môže byť len platný právny úkon. Ak však zákon určité

konanie dlžníka za stanovených podmienok sankcionuje odporovateľnosťou právneho úkonu

nemôže byť to isté konanie za tých istých podmienok sankcionované neplatnosťou právneho

úkonu. Inak by sa totiž nemohol prakticky uplatniť inštitút odporovateľnosti právnych

úkonov, čím by bol popretý jeho účel a zmysel, ktorým je občianskoprávna ochrana veriteľa

brániť sa účinkom takých právnych úkonov dlžníka, ktoré sú vykonávané na ukrátenie

veriteľa (právne úkony in fraudem creditorum).  

So zreteľom na uvedené dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu v napadnutom

zmeňujúcom výroku a súvisiacom výroku o trovách konania zrušil a vec mu v rozsahu

zrušenia vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O.s.p.).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. novembra 2010

  JUDr. Rudolf Č i r č, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová