6Cdo/218/2017

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci žalobcu X. Q., nar. XX. X. XXXX, bývajúceho v A. Č.. XXX, v dovolacom konaní zastúpeného JUDr. Melániou Knopovou, advokátkou so sídlom v Košiciach, Štúrova 20, proti žalovanému AVAL BETA, s. r. o., so sídlom v Košiciach, Letná 45, IČO: 31 727 972, v dovolacom konaní zastúpenému JUDr. Gabrielou Jablonskou, advokátkou so sídlom v Košiciach, Letná 47, o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru, vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 40Cpr/1/2011, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 12. apríla 2017 sp. zn. 1CoPr/4/2016, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a. Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov dovolacieho konania, o výške ktorej bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Košice I rozsudkom z 28. januára 2016, č. k. 40Cpr/1/2011-127 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia neplatnosti výpovede danej mu žalovaným a zároveň určenia, že jeho pracovný pomer u žalovaného naďalej trvá. Vychádzal zo zistenia, že žalobca uzatvoril so žalovaným pracovnú zmluvu dňa 7. 6. 2006, v ktorej dohodli druh práce „strážnik“, že žalovaný listom zo 16. 5. 2011 dal žalobcovi výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce, a že žalobca výpoveď odmietol prevziať. Výsledkami vykonaného dokazovania vzal za preukázané, že výpoveď spĺňa náležitosti písomnej formy, že dôvod výpovede bol v nej skutkovo vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, že odmietnutím prevzatia výpovede nastali účinky jej doručenia dňom 17. 5. 2011 a že u žalovaného ku dňu výpovede nepôsobil odborový orgán, zamestnanecká rada alebo zamestnanecký dôverník. Žalovaný upozornil žalobcu písomnou formou na možnosť dania výpovede za tri porušenia pracovnej disciplíny, a to za nevykonanie obchôdzky stráženého objektu (upozornenie zo 7. 3. 2011), za svojvoľné predčasné opustenie pracoviska (upozornenie zo 4. 5. 2011) a za nevykonanie obchôdzky stráženého objektu a výkon služby v civilnom odeve (upozornenie z 9. 5. 2011), za ktoré porušenia pracovnej disciplíny dal žalovaný žalobcovi výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce. Výsledkami vykonaného dokazovania mal preukázanú existenciu všetkých troch skutkov, ktoré boli predmetom výpovede. Pokiaľide o hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny dospel k záveru, že všetky tri skutky napĺňajú intenzitu závažného porušenia pracovných povinností, a teda pracovnej disciplíny, pre ktoré by bolo možné so žalobcom skončiť pracovný pomer okamžite. Skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo 16. 5. 2011 je preto platné a pracovný pomer žalobcu u žalovaného zanikol uplynutím výpovednej doby. Ak by aj neboli porušenia pracovnej disciplíny žalobcom hodnotené ako závažné, ale len ako menej závažné, boli splnené predpoklady platnosti výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. e) veta druhá Zákonníka práce, keďže žalobca bol v posledných šiestich mesiacoch v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny písomne upozornený na možnosť výpovede. Žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol. Právne vec posúdil podľa § 59 ods. 1, § 61, § 63 ods. 1 písm. e), § 68 ods. 1, § 77 a § 38 ods. 1 až ods. 4 Zákonníka práce v znení účinnom ku dňu 16. 5. 2011.

2. Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 12. apríla 2017 sp. zn. 1CoPr/4/2016 na odvolanie žalobcu rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a rozhodol o náhrade trov odvolacieho konania. Uviedol, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci a dospel k správnemu záveru, že žalobca sa dopustil troch závažných porušení pracovnej disciplíny. Za nedôvodnú považoval námietku žalobcu, že upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny zo 7. 3. 2011 mu nebolo doručené. Rovnako odmietol prevziať aj samotnú výpoveď z pracovného pomeru, čo potvrdili vypočutí svedkovia. Nesúhlasil s názorom žalobcu, že sa jednalo o zameniteľný dôvod výpovede. Súd prvej inštancie správne hodnotil skutky z hľadiska ich intenzity ako závažné porušenie pracovnej disciplíny a dospel k správnemu právnemu názoru, že bol naplnený výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. e) veta prvá Zákonníka práce. Žalobcom uvádzané odvolacie dôvody nie sú dané, preto napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil. Výrok o náhrade trov odvolacieho konania odôvodnil poukazom na ustanovenie § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 C. s. p.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal včas dovolanie žalobca. Ako dovolací dôvod uviedol nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom a prípustnosť dovolania uplatnil podľa § 421 ods. 1 písm. a) C. s. p. Podľa dovolateľa konajúce súdy predovšetkým nerešpektovali rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR publikované v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod R 64/1973, podľa ktorého dvojmesačná lehota na výpoveď pre porušenie pracovnej disciplíny alebo z dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer, začne plynúť odo dňa, keď sa zamestnávateľ o dôvode výpovede dozvedel. Zamestnávateľ sa dozvie o dôvode výpovede vtedy, keď ho zistí ktorýkoľvek jeho zamestnanec služobne nadriadený zamestnancovi, ktorý pracovnú disciplínu porušil, a teda je oprávnený ukladať mu pracovné úlohy a dávať mu na ten účel záväzné pokyny. Nie je preto rozhodujúce, kedy porušenie pracovnej disciplíny zistilo vedenie zamestnávateľa. V danom prípade sporná výpoveď vychádzala z troch skutkov, kde prvý skutok, ku ktorému malo dôjsť 6. 3. 2011 bol prekludovaný. Minimálne v tejto časti bola výpoveď absolútne neplatným právnym úkonom. Uviedol, že výpovedný dôvod sa môže skladať z viacerých skutkov, musí však byť súdom preskúmané, či tieto skutky napĺňajú intenzitu porušenia pracovnej disciplíny a predmetom skúmania musí byť aj to, či vzhľadom na plynutie času sa na tieto jednotlivé skutky môže prihliadať. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 278/2007. Vytýkal odvolaciemu súdu, že sa touto pre rozhodnutie podstatnou argumentáciou nezaoberal a nezaujal k nej žiadne stanovisko. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu považoval za nepresvedčivé a arbitrárne. V tomto smere poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05, II. ÚS 193/06, III. ÚS 119/03, III. ÚS 198/07, na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 204/2011, 5 Cdo 106/2010 a na ustálenú judikatúru ESĽP. Podľa žalobcu odvolací súd nerešpektoval ani ustálenú súdnu prax podľa ktorej neplatnou je aj výpoveď zamestnávateľa, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi. V tomto smere poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 42/2010. Okrem toho, súd prvej inštancie „odobril zameniteľnosť výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. e) prvá veta Zákonníka práce, na výpovedný dôvod podľa druhej vety, kde sa vyžaduje mnohosť menej závažných porušení pracovnej disciplíny.“ Takáto „konvencia“ výpovedných dôvodov nie je v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a prieči sa aj hmotnoprávnej ochrane zamestnancov ako slabšej zmluvnej strany. V tomto smere poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 278/2007. Napokon uviedol, že nebol náležite a preukázateľne oboznámený s obsahom smernice, predstavujúcej interný predpis zamestnávateľa. Navrhol preto napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšiekonanie.

4. Žalovaný v svojom stanovisku k dovolaniu uviedol, že žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem na požadovanom určení a neuviedol, v čom vidí neplatnosť výpovede. Existencia skutkov, ktoré boli dôvodom dania výpovede, bola v konaní jednoznačne preukázaná. Žalobca bol s vnútornými predpismi zamestnávateľa riadne oboznámený, čo potvrdil svojím podpisom. K tvrdeniu žalobcu o jeho šikanovaní uviedol, že v doterajších žalobách bol neúspešný len preto, že súd považoval porušenie pracovnej disciplíny za porušenie menšej intenzity, ako ju chápal žalovaný. Podľa žalovaného odvolací súd vec správne právne posúdil. Navrhol preto, aby dovolací súd dovolanie ako neprípustné zamietol a priznal mu náhradu trov dovolacieho konania.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.), zastúpená advokátom v súlade s ustanovením § 429 ods. 1 C. s. p., zaoberal sa bez nariadenia pojednávania jeho prípustnosťou a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je potrebné ako neprípustné odmietnuť. Dovolací súd na stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 C. s. p.) uvádza nasledovné:

6. V zmysle § 419 C. s. p. je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 C. s. p.

7. V preskúmavanej veci je z obsahu dovolania zrejmé, že dovolateľ uplatňuje dovolací dôvod v zmysle § 432 C. s. p., pričom prípustnosť dovolania vyvodzuje z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) C. s. p., podľa ktorého dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

8. Predpokladom prípustnosti dovolania v zmysle citovaného ustanovenia je, že dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu alebo zmeňujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu, že ide o otázku právnu (nie skutkovú) hmotnoprávnej alebo procesnoprávnej povahy, na ktorej riešení založil svoje rozhodnutie a že odvolací súd sa pri jej riešení odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

9. Nevyhnutným predpokladom pre posúdenie prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 C. s. p., je konkrétne označenie právnej otázky, ktorú podľa dovolateľa odvolací súd riešil nesprávne a zároveň by mal špecifikovať ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa podľa jeho názoru odvolací súd pri svojom rozhodovaní odklonil. Len v takomto prípade dovolací súd má totiž možnosť posúdiť, či ide skutočne o otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a či sa pri jej riešení odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p.).

10. Pokiaľ dovolateľ v bode Ad 1 dovolania namietal, že odvolací súd nerešpektoval zákonnú dvojmesačnú subjektívnu prekluzívnu lehotu a odkazoval na rozhodnutie bývalého Najvyššieho súdu ČSSR publikované pod R 64/1973 treba uviesť, že v tomto konaní nebola sporná otázka momentu, kedy sa zamestnávateľ dozvedel o dôvode výpovede v prípade porušenia pracovnej disciplíny jeho zamestnancom, ktorou sa zaoberal predmetný judikát. Odvolací súd túto otázku preto ani neriešil a teda od jej vyriešenia rozhodnutie odvolacieho súdu nezáviselo. Hoci dovolateľ v dovolaní uviedol právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne (nerešpektovanie zákonnej dvojmesačnej subjektívnej prekluzívnej lehoty odvolacím súdom), konkrétnu právnu otázku podstatnú pre rozhodnutie neoznačil a neuviedol ani ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa odvolací súd mal odkloniť, keď neprihliadol na túto lehotu. Pokiaľ poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 278/2007, v tejto veci zamestnávateľ dal zamestnancovi dve výpovede v ten istý deň, pričom uplatnený výpovedný dôvod skutkovo vymedzil v oboch výpovediach rovnakými skutkami. Nešlo teda o skutkovo obdobnú vec, aká bola predmetom tohto konania. Navyše, úplne zjavne k zániku práva žalovaného uplatniť výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce pre márne uplynutiedvojmesačnej prekluzívnej lehoty u ďalších skutkov (zo 4. 5. 2011 a 9. 5. 2011), a ktoré odvolací súd hodnotil ako závažné porušenie pracovnej disciplíny (správnosť tohto záveru dovolateľ v dovolaní nenamietal), nedošlo.

11. Námietka žalobcu spočívajúca v tom, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu, keď nedal odpoveď na argument podstatný pre rozhodnutie o odvolaní je nepresvedčivé, nezakladá dovolací dôvod nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom v zmysle § 432 ods. 1 C. s. p. Mohlo by ísť prípadne o dovolací dôvod podľa § 431 ods. 1 C. s. p., ktorý dovolateľ v dovolaní ale neuplatňuje.

12. Pokiaľ dovolateľ v bode Ad 2 dovolania poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 42/2010, v ktorom vyslovuje právny názor, podľa ktorého neplatnou je aj výpoveď zamestnávateľa, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi treba uviesť, že odvolací súd sa neplatnosťou výpovede pre rozpor s dobrými mravmi nezaoberal, keďže nedospel k záveru, že by v tomto prípade išlo zo strany žalovaného k šikanóznemu konaniu vo vzťahu k žalobcovi. Za takéto konanie rozhodne nemožno považovať vykonanie kontroly nadriadeným zamestnancom za účelom zistenia dodržiavania pracovných povinností zo strany žalobcu a bez ďalšieho ani to, že už v dvoch predchádzajúcich konaniach bolo súdmi právoplatne rozhodnuté o neplatnosti skončenia pracovného pomeru.

13. K námietke dovolateľa uvedenej v bode Ad 3 dovolania, že súd prvej inštancie v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít (odkaz na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 278/2007) akceptoval zameniteľnosť výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. e) veta prvá Zákonníka práce na výpovedný dôvod podľa druhej vety, v ktorom prípade sa vyžaduje mnohosť (najmenej tri) menej závažných porušení pracovnej disciplíny treba uviesť, že odvolací súd hodnotil porušenia pracovnej disciplíny uvedené v zrušovacom prejave žalovaného ako závažné a dospel k záveru, že bol naplnený výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. e) veta prvá Zákonníka práce. Vôbec preto neriešil možnosť „zameniteľnosti“ výpovedného dôvodu podľa prvej a druhej vety citovaného zákonného ustanovenia. Pre úplnosť treba dodať, že súd prvej inštancie vzťahoval svoje záverečné konštatovanie k možnému posúdeniu veci aj podľa druhej vety len pre prípad, ak by odvolací súd hodnotil porušenie pracovnej disciplíny nie ako závažné, ale iba ako menej závažné, k čomu však nedošlo.

14. K argumentácii dovolateľa, že aj v prípade, ak by sa vyžadovala mnohosť menej závažných porušení pracovnej disciplíny (najmenej tri porušenia), bolo by možné akceptovať len dva skutky, čo na uplatnenie výpovedného dôvodu podľa druhej vety nepostačuje treba uviesť, že ustanovenie § 63 ods. 1 písm. e) veta druhá Zákonníka práce v znení účinnom v čase dania výpovede už nevyžadovalo sústavnosť menej závažného porušenia pracovnej disciplíny.

15. K ostatnej námietke žalobcu dovolací súd uvádza, že súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia, že žalobca absolvoval zácvik do profesie strážnika podľa Smernice pre výkon strážnej služby, a teda bol s touto smernicou riadne oboznámený, o čom existuje záznam podpísaný žalobcom. Odvolací súd sa so skutkovým stavom tak, ako ho zistil tento súd, stotožnil. Pokiaľ dovolateľ túto skutočnosť spochybňuje z hľadiska obsahového, ide o námietku nesprávne zisteného skutkového stavu, čo ale nie je prípustným dovolacím dôvodom.

16. Najvyšší súd Slovenskej republiky so zreteľom na vyššie uvedené dôvody, dovolanie žalobcu podľa § 447 písm. c) a f) C. s. p. odmietol.

17. O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 453 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovanému priznal plnú náhradu, a to uložením povinnosti žalobcovi zaplatiť náhradu týchto trov s tým, že o výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 1 a 2 C. s. p.).

18. Toto uznesenie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.