Najvyšší súd
6 Cdo 217/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu JUDr. M. B., bývajúceho v P., proti žalovanému F. G., bývajúcemu v T., o zaplatenie 1 726,08 EUR a vyhlásenie
výpovede z pracovného pomeru za neplatnú, vedenej na Okresnom súde Trnava pod sp.zn.
17 C 85/1999, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 23. októbra
2012 sp.zn. 9 Co 212/2012 takto
r o z h o d o l :
Dovolanie žalobcu o d m i e t a.
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací označeným rozsudkom potvrdil rozsudok
Okresného súdu Trnava z 8. marca 2012 č.k. 17 C 85/1999-412 o zamietnutí žaloby,
predmetom ktorej boli nároky z pracovného pomeru. Zároveň rozhodol, že žalovanému sa
nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania. Po preskúmaní odvolaním napadnutého
rozhodnutia, ako aj celého obsahu spisu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil
v potrebnom rozsahu skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym
skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil, pričom svoje rozhodnutie aj náležite
odôvodnil. V celom rozsahu sa stotožnil s napadnutým rozhodnutím súdu prvého stupňa
i s jeho odôvodnením a v podrobnostiach naň poukázal.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal dovolanie žalobca (ďalej aj „dovolateľ“).
Žiadal, aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu spolu s rozhodnutím súdu prvého
stupňa. Dovolanie odôvodnil odňatím možnosti konať pred súdom, inou vadou konania, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a nesprávnym právnym posúdením veci.
Za odňatie možnosti konať pred súdom označil nedostatočné odôvodnenie odvolacieho
rozsudku vyčítajúc odvolaciemu súdu, keďže sa riadne nevysporiadal so všetkými jeho odvolacími dôvodmi. Taktiež namietal, že súdy odmietli vykonať ním navrhnutý dôkaz, a že
na prejednanie odvolania nebolo nariadené pojednávanie.
Žalovaný navrhol dovolanie žalobcu zamietnuť a priznať mu náhradu trov dovolacieho
konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) skúmal
predovšetkým prípustnosť dovolania a dospel k záveru, že smeruje proti takému rozhodnutiu,
proti ktorému nie je prípustné, preto ho treba odmietnuť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku
odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 O.s.p.
Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa § 238 O.s.p. neprichádza do úvahy.
Nejde totiž v dovolaní napadnutom vyhovujúcom výroku o zmeňujúci rozsudok odvolacieho
súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, pretože dovolací súd v tejto veci ešte
nerozhodoval. Rovnako nejde o potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd
vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu a nejedná sa ani o potvrdenie rozsudku, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 O.s.p.,
možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie podľa
§ 238 O.s.p. neprípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.)
skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní
postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p., dovolací
súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto zákonného
ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť
účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci
právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie
konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia možnosti účastníkovi pred súdom
konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným. Nezistil však existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom
ustanovení.
Za nedôvodnú považoval námietku žalobcu, ktorá mala spočívať v tom, že odvolací
súd svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil a že jeho rozhodnutie je tak nepreskúmateľné.
Podľa názoru dovolacieho súdu rozhodnutia súdov nižších stupňov zodpovedajú zákonným
požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho
rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, stanoviská účastníkov, výsledky vykonaného
dokazovania, prečo nevykonal ďalšie dôkazy a ako vec právne posúdil, pričom prijaté právne
závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Vysvetlil, z akých úvah vychádzal pri závere, že
žalovaný tak, ako bol označený v žalobe, nie je pasívne vecne legitimovaný, poukazujúc
na to, že v rozhodnej dobe bol žalovaný iba konateľom zamestnávateľa právneho predchodcu
žalobcu. Rovnako vysvetlil, prečo nepovažoval žalovaného za zodpovedného za nevyplatenie
mzdy právnemu predchodcovi žalobcu (argumentujúc, že k jeho odsúdeniu za tento skutok
nedošlo). Skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na ne odkazujúce
odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu tak ako celok spĺňa
parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno
považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcu.
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú
námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci
význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.
Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. (od 15. októbra 2008) je odvolaciemu súdu daná možnosť
vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto
odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi
rozhodnutia súdu prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke. Odvolací súd sa
vo svojom rozhodnutí v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. stotožnil s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia a konštatoval i správnosť dôvodov prvostupňového rozhodnutia. Vyjadril sa i k odvolacej námietke žalobcu o nevykonaní ním navrhovaného dôkazu, s ktorou
sa inak riadne vysporiadal už prvostupňový súd.
Pokiaľ dovolateľ nevykonanie ním navrhnutého dôkazu (oboznámenie sa s trestným
spisom) označil v dovolaní za odňatie možnosti konať pred súdmi v základnom konaní,
dovolací súd poznamenáva, že samotné nevykonanie všetkých dôkazov navrhnutých
účastníkmi konania nie je odňatím možnosti konať pred súdom, pretože v zmysle ustanovenia
§ 120 ods. 1 veta druhá O.s.p. súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná.
Za dôvodnú nebolo možné považovať ani dovolaciu námietku žalobcu o odňatí
možnosti konať pred odvolacím súdom tým, že odvolanie bolo prejednané bez nariadenia
pojednávania. V zmysle ustanovenia § 214 ods. 2 O.s.p. v znení platnom v čase rozhodovania,
odvolací súd môže o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania, ak nejde o niektorý
z prípadov uvedených v odseku 1 tohto ustanovenia, t.j. ak nejde o prípad, kedy je potrebné
zopakovať alebo doplniť dokazovanie (táto okolnosť závisí od úvahy odvolacieho súdu),
alebo ak ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania alebo ak to
vyžaduje dôležitý verejný záujem. Pretože v preskúmavanej veci nešlo o žiaden z prípadov
vyplývajúcich z § 214 ods. 1 O.s.p., odvolací súd bol oprávnený podľa odseku 2 tohto
ustanovenia rozhodnúť o odvolaní bez nariadenia pojednávania.
Dovolateľom ďalej namietané tzv. iné vady konania, ktoré mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci a nesprávne právne posúdenie veci, sú síce dovolacími dôvodmi v zmysle
§ 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p., ktoré však možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné,
no samotné tieto dôvody prípustnosť dovolania nezakladajú. Dovolanie je v ustanoveniach
Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý
nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu. Pokiaľ nie sú splnené procesné
podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému
preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.
So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobcu podľa § 243b ods. 5
O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti
ktorému nie je prípustné.
Úspešnému žalovanému nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, pretože trovy
súvisiace s odmenou jeho zástupcu za vyjadrenie k dovolaniu vzhľadom k odmietnutiu
dovolania (nie jeho zamietnutiu ako to navrhoval žalovaný) nepovažoval za potrebné
na účelné bránenie práva. V preskúmavanej veci mohla byť totiž prípustnosť dovolania daná
len existenciou niektorej z procesných vád, vyplývajúcich z ustanovenia § 237 O.s.p., ktoré
dovolací súd skúma bez ohľadu na stanoviská účastníkov konania.
Toto uznesenie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3: 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 25. júla 2013
JUDr. Rudolf Č i r č, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová