Najvyšší súd

6 Cdo 217/2013

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu JUDr. M. B., bývajúceho v P., proti žalovanému F. G., bývajúcemu v T., o zaplatenie 1 726,08 EUR a vyhlásenie

výpovede z pracovného pomeru za neplatnú, vedenej na Okresnom súde Trnava pod sp.zn.

17 C 85/1999, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 23. októbra

2012 sp.zn. 9 Co 212/2012 takto

r o z h o d o l :

Dovolanie žalobcu   o d m i e t a.

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací označeným rozsudkom potvrdil rozsudok

Okresného súdu Trnava z 8. marca 2012 č.k. 17 C 85/1999-412 o zamietnutí žaloby,

predmetom ktorej boli nároky z pracovného pomeru. Zároveň rozhodol, že žalovanému sa

nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania. Po preskúmaní odvolaním napadnutého

rozhodnutia, ako aj celého obsahu spisu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil  

v potrebnom rozsahu skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym

skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil, pričom svoje rozhodnutie aj náležite

odôvodnil. V celom rozsahu sa stotožnil s napadnutým rozhodnutím súdu prvého stupňa

i s jeho odôvodnením a v podrobnostiach naň poukázal.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal dovolanie žalobca (ďalej aj „dovolateľ“).

Žiadal, aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu spolu s rozhodnutím súdu prvého

stupňa. Dovolanie odôvodnil odňatím možnosti konať pred súdom, inou vadou konania, ktorá

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a nesprávnym právnym posúdením veci.

Za odňatie možnosti konať pred súdom označil nedostatočné odôvodnenie odvolacieho

rozsudku vyčítajúc odvolaciemu súdu, keďže sa riadne nevysporiadal so všetkými jeho odvolacími dôvodmi. Taktiež namietal, že súdy odmietli vykonať ním navrhnutý dôkaz, a že

na prejednanie odvolania nebolo nariadené pojednávanie.

Žalovaný navrhol dovolanie žalobcu zamietnuť a priznať mu náhradu trov dovolacieho

konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) skúmal

predovšetkým prípustnosť dovolania a dospel k záveru, že smeruje proti takému rozhodnutiu,

proti ktorému nie je prípustné, preto ho treba odmietnuť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku

odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 O.s.p.

Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa § 238 O.s.p. neprichádza do úvahy.

Nejde totiž v dovolaní napadnutom vyhovujúcom výroku o zmeňujúci rozsudok odvolacieho

súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, pretože dovolací súd v tejto veci ešte

nerozhodoval. Rovnako nejde o potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd

vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu a nejedná sa ani o potvrdenie rozsudku, ktorým súd prvého stupňa vo výroku

vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 O.s.p.,

možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie podľa  

§ 238 O.s.p. neprípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.)

skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní

postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p., dovolací

súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto zákonného

ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť

účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci

právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie

konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia možnosti účastníkovi pred súdom

konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným. Nezistil však existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom

ustanovení.

Za nedôvodnú považoval námietku žalobcu, ktorá mala spočívať v tom, že odvolací

súd svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil a že jeho rozhodnutie je tak nepreskúmateľné.

Podľa názoru dovolacieho súdu rozhodnutia súdov nižších stupňov zodpovedajú zákonným

požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho

rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, stanoviská účastníkov, výsledky vykonaného

dokazovania, prečo nevykonal ďalšie dôkazy a ako vec právne posúdil, pričom prijaté právne

závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Vysvetlil, z akých úvah vychádzal pri závere, že

žalovaný tak, ako bol označený v žalobe, nie je pasívne vecne legitimovaný, poukazujúc

na to, že v rozhodnej dobe bol žalovaný iba konateľom zamestnávateľa právneho predchodcu

žalobcu. Rovnako vysvetlil, prečo nepovažoval žalovaného za zodpovedného za nevyplatenie

mzdy právnemu predchodcovi žalobcu (argumentujúc, že k jeho odsúdeniu za tento skutok

nedošlo). Skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne

neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na ne odkazujúce

odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu tak ako celok spĺňa

parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva

zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno

považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcu.

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú

námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci

význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie

dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. (od 15. októbra 2008) je odvolaciemu súdu daná možnosť

vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto

odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi

rozhodnutia súdu prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke. Odvolací súd sa

vo svojom rozhodnutí v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. stotožnil s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia a konštatoval i správnosť dôvodov prvostupňového rozhodnutia. Vyjadril sa i k odvolacej námietke žalobcu o nevykonaní ním navrhovaného dôkazu, s ktorou

sa inak riadne vysporiadal už prvostupňový súd.

Pokiaľ   dovolateľ nevykonanie ním navrhnutého dôkazu (oboznámenie sa s trestným

spisom) označil v dovolaní za odňatie možnosti konať pred súdmi v základnom konaní,

dovolací súd poznamenáva, že samotné nevykonanie všetkých dôkazov navrhnutých

účastníkmi konania nie je odňatím možnosti konať pred súdom, pretože v zmysle ustanovenia

§ 120 ods. 1 veta druhá O.s.p. súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná.

Za dôvodnú nebolo možné považovať ani dovolaciu námietku žalobcu o odňatí

možnosti konať pred odvolacím súdom tým, že odvolanie bolo prejednané bez nariadenia

pojednávania. V zmysle ustanovenia § 214 ods. 2 O.s.p. v znení platnom v čase rozhodovania,

odvolací súd môže o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania, ak nejde o niektorý

z prípadov uvedených v odseku 1 tohto ustanovenia, t.j. ak nejde o prípad, kedy je potrebné

zopakovať alebo doplniť dokazovanie (táto okolnosť závisí od úvahy odvolacieho súdu),

alebo ak ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania alebo ak to

vyžaduje dôležitý verejný záujem. Pretože v preskúmavanej veci nešlo o žiaden z prípadov

vyplývajúcich z § 214 ods. 1 O.s.p., odvolací súd bol oprávnený podľa odseku 2 tohto

ustanovenia rozhodnúť o odvolaní bez nariadenia pojednávania.

Dovolateľom ďalej namietané tzv. iné vady konania, ktoré mali za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci a nesprávne právne posúdenie veci, sú síce dovolacími dôvodmi v zmysle

§ 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p., ktoré však možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné,

no samotné tieto dôvody prípustnosť dovolania nezakladajú. Dovolanie je v ustanoveniach

Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý

nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu. Pokiaľ nie sú splnené procesné

podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému

preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.

So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobcu podľa § 243b ods. 5

O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti

ktorému nie je prípustné.

Úspešnému žalovanému nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, pretože trovy

súvisiace s odmenou jeho zástupcu za vyjadrenie k dovolaniu vzhľadom k odmietnutiu

dovolania (nie jeho zamietnutiu ako to navrhoval žalovaný) nepovažoval za potrebné

na účelné bránenie práva. V preskúmavanej veci mohla byť totiž prípustnosť dovolania daná

len existenciou niektorej z procesných vád, vyplývajúcich z ustanovenia § 237 O.s.p., ktoré

dovolací súd skúma bez ohľadu na stanoviská účastníkov konania.

Toto uznesenie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3: 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 25. júla 2013

JUDr. Rudolf Č i r č, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová