6 Cdo 215/2010

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu : Ing. V. T., bytom Š., proti žalovaným : 1/ Slovenská republika - Ministerstvo financií Slovenskej republiky so

sídlom v Bratislave, Štefanovičova č. 5, 2/ Slovenská republika - Ministerstvo

spravodlivosti Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, Župné námestie č. 13, 3/

Slovenská republika - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave,

Pribinova č. 2, 4/ Slovenská republika - Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky

so sídlom v Bratislave, Mierová č. 19, 5/ Slovenská republika - Generálna prokuratúra

Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, Štúrova č. 2, o zaplatenie 9 294,29 eur,

vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 21 C 638/2004, o dovolaní žalobcu proti

rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 18. mája 2010 sp. zn. 5 Co 154/2010, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie žalobcu o d m i e t a.

Žalovaným náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 20. apríla 2007 č.k. 21 C 638/2004-135

zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným

postupom štátneho orgánu podľa zákona č. 58/1969 Zb. Žalovaným nepriznal náhradu trov

konania. V odôvodnení poukázal na to, že práve samotný žalobca svojou hrubou nedbalosťou

zanedbal prevenčnú povinnosť uloženú zákonom a preto si následky, ktorými bola platobná

neschopnosť jeho dlžníkov, musí znášať sám. Žalobca si svoje pohľadávky uplatnil  

v konkurznom konaní vedenom proti týmto spoločnostiam, konkurzné konania nie sú

doposiaľ skončené, čo znamená, že i tak nie je možné ustáliť výšku škody, ktorá žalobcovi

vznikla.

Krajský súd v Bratislave, po tom, ako Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil

uznesením z 27. januára 2010 sp.zn. 4 Cdo 178/2009 jeho uznesenie z 30. septembra 2008

sp.zn. 5 Co 298/2007, rozsudkom z 18. mája 2010 sp. zn. 5 Co 154/2010 potvrdil rozsudok

okresného súdu a žalovaným nepriznal náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania.

Odvolací súd prejednal vec v rozsahu a z dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez

nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je v rozsahu jeho napadnutého výroku vecne

správny, čo viedlo odvolací súd k jeho potvrdeniu zmysle ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p.

Krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil i s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvého

stupňa a obmedzil odôvodnenie potvrdzujúceho rozhodnutia na konštatovanie správnosti

dôvodov uvedených súdom prvého stupňa v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal včas dovolanie žalobca. Navrhol

rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie

konanie. Dovolanie odôvodnil v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p., majúc za to, že

odvolací súd mu svojim postupom odňal možnosť konať pred súdom. Odňatie možnosti

konať pred súdom videl predovšetkým v postupe odvolacieho súdu, a to konkrétne v tom, že

vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania v rozpore s ustanovením § 214 ods. 1 písm. a/

O.s.p., podľa ktorého na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu malo byť nariadené

pojednávanie, pretože bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie. Odvolací súd

takto postupoval napriek tomu, že žalobca v odvolaní relevantným spôsobom spochybnil

rozhodnutie prvostupňového súdu a navrhol vykonanie nových dôkazov. Napadnuté

rozhodnutie krajského súdu ďalej žalobca považoval za nepreskúmateľné, nakoľko nebolo

dostatočne odôvodnené. Dovolanie odôvodnil tiež tým, že rozhodnutie odvolacieho aj

prvostupňového súdu spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci.

Žalovaná 4/ žiadala, aby dovolací súd podané dovolanie zamietol. Podobne i žalovaná

5/ navrhla dovolanie žalobcu zamietnuť. Žalované 1/ až 3/ sa k dovolaniu žalobcu nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či tento

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto mimoriadnym

opravným prostriedkom. Bez nariadenia dovolacieho pojednávania, keďže jeho nariadenie nepovažoval za potrebné (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, že dovolanie žalobcu treba

odmietnuť, pretože nie je prípustné.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.), alebo

rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu

vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu

prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože  

po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku

súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.).

Keďže v preskúmavanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd

potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, pričom vo výroku svojho rozhodnutia nevyslovil

prípustnosť dovolania, ani nebolo potvrdené rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým  

vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4. O.s.p., a vo veci

samej dosiaľ nebolo dovolacím súdom vydané rozhodnutie, ktoré by bolo pre odvolací súd

záväzné (dovolací súd svojím skorším rozhodnutím zrušil prvší rozsudok odvolacieho súdu

len z dôvodu, že nesprávne posúdil včasnosť podania odvolania), je nesporné, že prípustnosť

dovolania žalobcu z ustanovenia § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. vyvodiť nemožno.

S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či

dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa

dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak

konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád

vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu,

spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci

právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom

konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa s ohľadom na námietky žalobcu uvedené

v dovolaní osobitne zameral na otázku, či konanie nie je postihnuté vadou uvedenou

v ustanovení § 237 písm. f/ O.s.p.

Podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné, ak bola účastníkovi odňatá

možnosť konať pred súdom.

Dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je vadný

postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala možnosť pred ním

konať a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej

ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p.

významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne  

s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi

konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.

Podľa názoru dovolacieho súdu v posudzovanej veci konanie pred odvolacím súdom

nebolo takouto vadou postihnuté.  

V danom prípade dovolateľ predovšetkým namietal porušenie (odňatie) jeho práva

účasti   na   odvolacom   pojednávaní   tým,   že   v   tejto   veci   nebolo   nariadené   odvolacie

pojednávanie, keďže odvolací súd napadnutý rozsudok vyhlásil bez nariadenia pojednávania.

Táto námietka žalobcu však opodstatnená nie je.

Zákon   č.   384/2008   Z.z., ktorým   sa   mení   a   dopĺňa Občiansky súdny poriadok,

s účinnosťou od 15. októbra 2008 zmenil obsah predošlého znenia ustanovenia § 214 O.s.p.

tým, že inak vymedzil prípady, kedy odvolací súd má povinnosť nariadiť na prejednanie

odvolania pojednávanie a kedy môže o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.

Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. v znení účinnom od 15. októbra 2008 na prejednanie

odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu

pojednávanie vždy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého

stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania, c/ to vyžaduje dôležitý verejný

záujem.

V ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania

(§ 214 ods. 2 O.s.p. v znení účinnom od 15. októbra 2008).

Podľa § 372p O.s.p. s názvom „Prechodné ustanovenie k úpravám účinným  

od 15. októbra 2008“ na konania začaté pred 15. októbrom 2008 sa použijú predpisy účinné

od 15. októbra 2008, ak nie je ďalej ustanovené inak.

V prejednávanej veci bolo rozhodnuté odvolacím súdom 15. januára 2009, teda už  

za účinnosti uvedenej novely Občianskeho súdneho poriadku. Na danú vec v súvislosti  

s postupom odvolacieho súdu bolo preto potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho

súdneho poriadku v znení účinnom od 15. októbra 2008 (porovnaj rozhodnutie Ústavného

súdu SR sp. zn. IV. ÚS 362/09).

Keďže z obsahu spisu nevyplýva, že by boli dané dôvody pre nariadenie pojednávania

podľa § 214 ods. 1 O.s.p. (krajský súd pred vyhlásením rozsudku dokazovanie nedoplňoval

ani nezopakoval, súd prvého stupňa nerozhodol podľa § 115a O.s.p. bez nariadenia

pojednávania a nariadenie pojednávania nevyžadoval dôležitý verejný záujem), odvolací súd

v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p. rozhodol o odvolaní žalobcu bez nariadenia

pojednávania. Postupom odvolacieho súdu plne rešpektujúcim platnú úpravu Občianskeho

súdneho poriadku v znení účinnom od 15. októbra 2008 nemohlo preto dôjsť k odňatiu

možnosti žalovanému pred súdom konať.

Pokiaľ dovolateľ namietal, že odvolací súd mu odňal možnosť konať pred súdom tým,

že nevykonal ním navrhnuté dôkazy, treba uviesť, že podľa ustálenej judikatúry platí, že

takýto postup súdu nemožno zásadne považovať za odňatie možnosti konať pred súdom.

Účastníci sú totiž povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom za dôkaz

môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov,

znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov a právnických osôb, listiny, ohliadka

a výsluch účastníkov (§ 120 ods. l veta prvá a § 125 veta prvá O.s.p.). O tom, ktoré  

z navrhnutých dôkazov (ale aj tých, ktoré navrhnuté neboli) budú vykonané, rozhoduje však

súd. Z uvedeného je zrejmé, že Občiansky súdny poriadok účastníkovi konania priznáva

právo vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. Toto procesné oprávnenie dovolateľ v danej veci

aj využil (nebolo mu odňaté). Rozhodnutie o tom, či navrhnutý dôkaz bude vykonaný, ponecháva súdu. Odvolací súd preto svojim postupom dovolateľa nevylúčil z realizácie

žiadneho procesného práva, ktoré mu Občianky súdny poriadok priznáva.

Pokiaľ žalobca tvrdí, že rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný, a vyvodzuje

z toho, že absenciou riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia mu bola odňatá možnosť

konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p., dovolací súd pripomína, že

podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 115/03 z 3. júla 2003:

"Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len

na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový  

a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných

účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale

aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí  

na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka  

na spravodlivý proces". Dovolací súd považuje za potrebné v tejto súvislosti upozorniť aj  

na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 78/05 zo 16. marca 2005,

podľa ktorého: "Súčasťou základného práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní

podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je

rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní  

(§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať

na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú

rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné  

na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom

konaní". Podľa dovolacieho súdu nemožno naostatok opomenúť, že zákonom č. 384/2008

Z.z., ktorý nadobudol účinnosť 15. októbra 2008, bol dovtedajší text § 219 O.s.p. doplnený

okrem iného odsekom 2, podľa ktorého, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje  

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len  

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť  

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Citované nové

ustanovenie tak reagovalo na súdnu prax v prípadoch úplných a presvedčivých rozhodnutí

súdov prvého stupňa, kedy odôvodnenie rozhodnutia odvolacích súdov je len kopírovaním

vecne správnych dôvodov. V takých prípadoch rozhodnutia obsahujú účastníkom známe

podania, známy napadnutý rozsudok a v závere obsahujú už len stručné konštatovania  

o správnosti a presvedčivosti napádaného rozhodnutia, s ktorým sa odvolací súd plne

stotožňuje. Ide o ustanovenie v rovine fakultatívnej a umožňuje odvolaciemu súdu sa sústrediť už len na doplnenie presvedčivosti rozhodnutia a odvolacie súdy sa tak môžu

sústrediť na judikatúru a odbornú literatúru. Tým sa môže zvýšiť aj dôvera v apelačné súdy,

ktoré by v rozhodnutí menej kopírovali a viac argumentovali, čo nepochybne bude

verejnosťou vítané (porovnaj dôvodovú správu k predmetnej novele). Ustanovením § 219  

ods. 2 O.s.p. je teda odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného

odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým,

že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, a to

po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito

závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť

dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore

so závermi súdu prvého stupňa, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že ďalšie závery

odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa.

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov

zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd

prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,

primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej

veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval  

na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery

primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa primerane vysvetlil, z akých úvah

vychádzal pri závere, že nie je možné ustáliť výšku škody, ktorá žalobcovi vznikla, resp.

dospieť k záveru, že žalobcovi najneskôr do rozhodnutia súdu škoda vznikla. Dostatočne

vysvetlil, prečo nemožno uvažovať o príčinnej súvislosti medzi vznikom škody na strane

žalobcu a nesprávnym úradným postupom žalovaných štátnych orgánov. Najvyšší súd

Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú

v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky a že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok

spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva

zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno

považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovaného. Dovolací súd nezistil ani existenciu žiadneho ďalšieho dôvodu obsiahnutého  

v taxatívnom výpočte uvedenom pod písmenami a/ až e/ a g/ § 237 O.s.p. Dovolanie v tejto

veci preto ani podľa týchto zákonných ustanovení prípustné nie je.

Dovolateľom namietané nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/

O.s.p.) je síce prípustným dovolacím dôvodom (ktorý možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie

prípustné), samotný tento dôvod, ale prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je

v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný

prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie

sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie

podrobiť vecnému preskúmavaniu a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti

rozhodnutia.

Keďže prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., a iné vady

konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli dovolacím súdom zistené, Najvyšší súd Slovenskej

republiky dovolanie žalobcu v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p.,

ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal

sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešným žalovaným vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1

O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd napriek tomu úspešným účastníkom náhradu trov

dovolacieho konania nepriznal, lebo ani jeden z nich nepodal návrh na ich náhradu (§ 243b

ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. januára 2011  

  JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.  

  predseda senátu  

Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová