6 Cdo 212/2010
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov: 1/ JUDr. O. Š., CSc. a 2/ Ing. K. Š., bývajúci v B., v dovolacom konaní zastúpení spoločnosťou M. & M., s.r.o. so sídlom v B., v mene ktorej koná JUDr. A.. M., proti žalovaným: 1/ Č., a.s., B. a 2/ H.H.,
s.r.o., B., o ochranu osobnosti, ktorá vec je vedená na Okresnom súde Bratislava I pod sp.zn.
22 Ct 17/03, o dovolaní žalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 1. októbra
2009 sp.zn. 6 Co 127/08, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovaným nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava I (súd prvého stupňa) rozsudkom z 21. septembra 2005 č.k.
22 Ct 17/03-479 uložil žalovanej 1/ (pôvodne I.I.) povinnosť doručiť žalobcom do troch dní
od právoplatnosti rozsudku list „riadne podpísaný“ štatutárnym orgánom nasledovného
znenia: „Spoločnosť I., a.s. sa ospravedlňuje JUDr. O. Š., CSc. a Ing. K. Š. za to, že stavebné
práce na stavbe „Zastrešenie odstavných a parkovacích plôch“ na M. v Bratislave realizovanej
v období od marca 2001 do marca 2002, a na stavbe „Rekonštrukcia administratívnej budovy
– M.“ realizovanej v období od januára 2002 do januára 2003 boli vykonávané tak, že sa nimi
neoprávnene zasiahlo do práva na ochranu osobnosti JUDr. O. Š., CSc. a Ing. K. Š..
Spoločnosť I., a.s. týmto vyjadruje ľútosť, že JUDr. O. Š., CSc. a Ing. K. Š. boli preto
nadmerne obťažovaní hlukom, prachom a vibráciami.“ Žalovanému 2/ uložil povinnosť doručiť žalobcom do troch dní od právoplatnosti rozsudku list „riadne podpísaný“ štatutárnym
orgánom nasledovného znenia: „Spoločnosť H.H., s.r.o. sa ospravedlňuje JUDr. O. Š., CSc.
a Ing. K. Š. za to, že stavebné práce na stavbe „Zastrešenie odstavných a parkovacích plôch“
na M. v Bratislave realizovanej v období od marca 2001 do marca 2002, a na stavbe
„Rekonštrukcia administratívnej budovy – M.“ v období od januára 2002 do augusta 2002
boli vykonávané tak, že sa nimi neoprávnene zasiahlo do práva na ochranu osobnosti
JUDr. O. Š., CSc. a Ing. K. Š.. Spoločnosť H.H., s.r.o. týmto vyjadruje ľútosť, že JUDr. O. Š.,
CSc. a Ing. K. Š. boli preto nadmerne obťažovaní hlukom, prachom a vibráciami.“ Obidvom
žalovaným uložil povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne každému zo žalobcov
150 000,-- Sk do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovanému 1/ uložil povinnosť
zaplatiť každému zo žalobcov 30 000,-- Sk do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Žalovaným 1/ a 2/ uložil aj povinnosť zaplatiť žalobcom spoločne a nerozdielne 4 300,-- Sk
do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobu vo zvyšku zamietol. O trovách konania
rozhodol tak, že žalovaným uložil povinnosť zaplatiť ich náhradu žalobcom v sume 285
756,80 Sk, do troch dní do rúk ich zástupcu. Súd prvého stupňa vychádzal z toho, že
k zložkám osobnosti chráneným ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka patrí aj právo
na rešpektovanie rodinného života, obydlia i jeho pokojného užívania. Táto ochrana
zabezpečuje i záštitu pred priamymi a bezprostrednými účinkami imisií rôzneho druhu, ktoré
nepriaznivo ovplyvňujú zdravé životné prostredie a celkové blaho fyzických osôb. Na základe
zisteného skutkového stavu dospel k záveru, že žalovaní (žalovaná 1/ ako stavebníčka
a žalovaný 2/ ako zhotoviteľ stavieb) prachom, hlukom a vibráciami produkovanými
pri stavebnej činnosti vykonávanej aj v dňoch pracovného pokoja a nad mieru primeranú
pomerom neoprávnene zasiahli do práva žalobcov na ochranu ich osobnosti. Podľa súdu
prvého stupňa závažnosť zásahu zintenzívnil zdravotný stav obidvoch žalobcov. Vychádzajúc
z uvedeného dospel k záveru, že vzhľadom na intenzitu a trvanie zásahu nie je postačujúce
morálne zadosťučinenie a je na mieste sčasti vyhovieť žalobe aj v časti domáhajúcej sa
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Za dôvodnú považoval aj žalobu v časti
domáhajúcej sa náhrady škody spočívajúcej vo zvýšených nákladoch žalobcov
pri odstraňovaní následkov zásahu ustavičným upratovaním. Výšku náhrady tejto škody určil
voľnou úvahou.
Krajský súd v Bratislave (odvolací súd), konajúci o odvolaniach všetkých účastníkov,
rozsudkom z 28. novembra 2007 sp.zn. 6 Co 489/05 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak,
že žalobu zamietol. Žalovaným nepriznal náhradu trov konania. Na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru, že výkonom stavebných prác nedošlo k takému zásahu, ktorý by bol
objektívne spôsobilý privodiť ujmu spočívajúcu v porušení alebo v ohrození práv žalobcov
chránených ustanoveniami § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Podľa odvolacieho súdu
v súvislosti so stavebnou činnosťou všeobecne dochádza k určitému sťaženiu, resp.
k zhoršeniu životných podmienok fyzických osôb bývajúcich v blízkosti staveniska.
K zvýšenému hluku, prašnosti a k vibráciám dochádza „pravidelne na každej stavbe“, a to aj
vtedy, ak realizátor stavebných prác v plnom rozsahu dodržiava podmienky stanovené
stavebným povolením a právnymi predpismi. Podľa odvolacieho súdu iný výklad ustanovení
§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka „by bol v rozpore s potrebami praktického života aj
s prihliadnutím na súčasnú rozsiahlu stavebnú činnosť v Bratislave.“ Naostatok, žalovaná 1/,
ktorá sama stavebnú činnosť nevykonávala, nemohla svojím konaním ani zasiahnuť do práv
žalobcov. Stavebnou činnosťou, vzhľadom na jej charakter „a na postavenie navrhovateľov“,
nemohla byť ich dôstojnosť alebo vážnosť znížená, a už vôbec nie v značnej miere.
Žalobcom závažná ujma nehrozila a ani nevznikla. Aplikácia ustanovenia § 13 ods. 2
Občianskeho zákonníka na danú vec preto neprichádza do úvahy. Podľa odvolacieho súdu súd
prvého stupňa nesprávne aplikoval na zistený skutkový stav aj ustanovenie § 127 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Nie je totiž možné „zmiešavať“ uvedené ustanovenie
s ustanoveniami § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako to nesprávne urobil súd nižšieho
stupňa. Predmetom konania totiž nebola ochrana proti emisiám v zmysle § 127 ods. 1
Občianskeho zákonníka a „nebolo preto právne relevantné zisťovanie, či stavebnou činnosťou
na predmetných stavbách došlo k obťažovaniu navrhovateľov nad mieru primeranú
pomerom.“ Okrem toho, prekročenie miery primeranej pomerom v zmysle § 127 ods. 1
Občianskeho zákonníka ešte nemusí mať za následok vznik zodpovednosti za zásah
do integrity fyzickej osoby v zmysle § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Podľa odvolacieho
súdu nie je naostatok správne ani rozhodnutie súdu prvého stupňa o náhrade škody, pretože
v konaní nebol preukázaný protiprávny úkon žalovaných v príčinnej súvislosti s ktorým by
žalobcom vznikla škoda z dôvodu zvýšených nákladov na kúpu čistiacich prostriedkov.
Nemožno totiž bez ďalšieho za protiprávny úkon považovať stavebnú činnosť vykonávanú
na základe stavebného povolania, uzavrel svoje dôvody odvolací súd.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (dovolací súd) na dovolanie žalobcov zrušil
rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Rozhodol tak majúc za to, že
odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený žalobe vyhovujúci rozsudok
súdu prvého stupňa, nezodpovedá zákonným požiadavkám. Uviedol, že v prejednávanej veci odvolací súd založil svoj záver o neopodstatnenosti žaloby na ochranu osobnosti žalobcov
predovšetkým na tom, že výkonom stavebných prác nedošlo k takému zásahu, ktorý by bol
objektívne spôsobilý porušiť alebo ohroziť práva žalobcov na ochranu ich osobnosti v zmysle
§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, pretože pri výkone stavebnej činnosti „všeobecne“
dochádza k určitému zhoršeniu životných podmienok fyzických osôb v okolí staveniska
a tieto osoby sú vždy dotknuté stavebnou činnosťou, a to aj vtedy, ak stavebník vykonáva
svoju činnosť v súlade so stavebným povolením a právnymi predpismi upravujúcimi túto
činnosť. Podľa odvolacieho súdu iný výklad ustanovení § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka
„by bol v rozpore s potrebami praktického života“. Dovolací súd považoval tento záver
odvolacieho súdu predovšetkým za protirečivý. Hoci odvolací súd hodnotil každú stavebnú
činnosť, ako činnosť spôsobilú zhoršiť fyzickej osobe bývajúcej v blízkosti staveniska
užívanie jej obydlia („v súvislosti so stavebnou činnosťou všeobecne dochádza k určitému
sťaženiu, resp. zhoršeniu životných podmienok fyzických osôb, ktoré bývajú v blízkosti
staveniska... fyzické osoby bývajúce v blízkosti staveniska sú vždy svojím spôsobom
stavebnou činnosťou dotknuté“), napriek tomu dospel k záveru, že stavebná činnosť nie je
objektívne spôsobilá zasiahnuť do práv fyzickej osoby na ochranu jej osobnosti (na pokojné
a nerušené užívania obydlia). Záver odvolacieho súdu, ktorý v celom rozsahu poprel
správnosť podrobne odôvodnených záverov súdu prvého stupňa, že ochrana poskytovaná
fyzickej osobe podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka zabezpečuje i záštitu pred priamymi
a bezprostrednými účinkami emisií rôzneho druhu, ktoré nepriaznivo ovplyvňujú zdravé
životné prostredie a celkové blaho fyzických osôb, nebol naostatok ani riadne odôvodnený.
Podľa dovolacieho súdu neslúžil presvedčivosti rozhodnutia odvolacieho súdu v tejto časti ani
jednoduché konštatovanie, že iný výklad „by bol v rozpore s potrebami praktického života“.
Pripomenul, že výklad normy § 11 Občianskeho zákonníka „v súlade s potrebami praktického
života“ nie je výkladom právnym, ktorý iba môže byť významný pre právne posúdenie
zisteného skutkového stavu. Dovolací súd nepovažoval za riadne odôvodnený ani záver
odvolacieho súdu, že „bolo by absurdné“, ak by za zásah do osobnostných práv žalobcov
mala byť zodpovedná aj žalovaná 1/, ktorá žiadnu stavebnú činnosť nevykonávala a ako
investor bola v zmluvnom vzťahu iba so žalovaným 2/. Uviedol, že za zásah možno
považovať okrem aktívneho konania vo forme imisií aj nečinnosť subjektu, ktorému právne
predpisy ukladajú povinnosť aktívneho správania sa v zmysle ochrany obyvateľstva
pred hlukom, prachom a vibráciami. Dovolací súd za náležitý nepovažoval ani záver
odvolacieho súdu, že žalobcom nemohlo vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Z odôvodnenia tohto jeho čiastkového záveru totiž vyplývalo, že ho vyvodil iba z toho, že dôstojnosť a vážnosť
žalobcov v spoločnosti (v rodine, v bydlisku, na pracovisku, v podnikaní, v politickom alebo
inom verejnom živote) nemohla byť v značnej miere znížená. Za nenáležitý považoval
dovolací súd aj záver odvolacieho súdu, že nie je správny poukaz súdu prvého stupňa
na ustanovenie § 127 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože predmetom konania v danej veci
nebola ochrana poskytovaná týmto ustanovením právam vlastnícka v susedských vzťahoch.
Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa totiž nevyplývalo, že by predmetné
ustanovenie aplikoval na zistený skutkový stav veci priamo. Jeho úsilím bolo nepochybne
pomocou pojmu „nad mieru primeranú pomerom“, použitého v ustanovení § 127 ods. 1
Občianskeho zákonníka, určiť mieru, kedy výkon stavebnej činnosti môže nadobudnúť
povahu takého zásahu, ktorý je objektívnej spôsobilý ohroziť alebo poškodiť práva fyzickej
osoby na pokojné a nerušené užívania obydlia. Naostatok dovolací súd súhlasil aj s dovolacou
námietkou žalobcov, že je nepreskúmateľný napadnutý rozsudok aj v časti majúcej za to, že
„je iba v rovine teórie“ záver súdu prvého stupňa o výške škody vzniknutej tým, že
žalobcovia museli na zmiernenie následkov zásahu podstatne zvýšiť výdaje na nákup
čistiacich prostriedkov. Dovolací súd pre ďalšie konanie, na ktoré vec vrátil z uvedených
dôvodov odvolaciemu súdu, poznamenal, že ochrana pred hlukom, prachom a vibráciami je
právom každej fyzickej osoby. Táto ochrana je na najvyššej úrovni zabezpečovaná
medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná a je poskytovaná ako
súčasť ochrany práva súkromného a rodinného života, práva na ochranu výkonu vlastníctva
a práva na ochranu zdravia ( Čl. 10 ods. 2, Čl. 11 ods. 1, Čl. 31 a 35 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd a Čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd).
Na vnútroštátnej úrovni je ochrana poskytovaná predovšetkým ústavnoprávnymi normami
(napr. Čl. 19 ods. 2, Čl. 20 ods. 1, Čl. 21 ods. 1, Čl. 44 Ústavy Slovenskej republiky)
a predpismi verejného práva [napr. § 13n zákona č. 272/1994 Z.z., platného do 31. mája 2006
(ktorý predpis, vzhľadom na čas tvrdeného zásahu, treba na danú vec aplikovať) ukladal
každému, kto používal alebo prevádzkoval zdroje hluku alebo vibrácii, povinnosť
technickými, organizačnými a ďalšími opatreniami zabezpečiť, aby hluk neprekračoval
najvyššie prípustné hodnoty pre vonkajšie priestory a stavby a aby sa zamedzilo prenosu
vibrácií na fyzické osoby. Nariadenie vlády č. 40/2002 Z.z. (platné do 31. mája 2006)
ustanovovalo požiadavky na ochranu zdravia pred rizikom z vystavenia hluku
a mechanickému kmitaniu (vibrácii). Týmto nariadením sa prebral právny akt Európskych
spoločenstiev a Európskej únie - Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2002/49/EC
z 25. júna 2002, ktorá sa týka posudzovania a riadenia environmentálneho hluku (Ú.v. ES L 189, 18.7.2002). Ustanovenie § 13 ods. 1 vyhlášky č. 532/2002 Z.z., okrem iného,
ustanovuje, že stavenisko nesmie ohrozovať a nadmerne obťažovať okolie, osobitne hlukom,
prachom a pod.]. Ochranu pred uvedenými imisiami poskytujú na vnútroštátnej úrovni aj
predpisy súkromného práva. Najširšiu ochranu proti nim poskytuje Občiansky zákonník
najmä svojimi prostriedkami na predchádzanie týmto zásahom (napr. v ustanoveniach prvej
hlavy šiestej časti), ale i prostriedkami následnej ochrany proti imisiám (napr. v ustanovení
§ 127 ods. 1). Takým prostriedkom ochrany je nepochybne aj žaloba o ochranu osobnosti
(§ 11 a nasl.). Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej
osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia,
svojho mena a prejavov osobnej povahy. Výpočet osobnostných práv chránených
predmetným ustanovením nie je uzavretý (porovnaj slovo „najmä“) a rozsah ním chránených
zloženie osobnosti fyzickej osoby sa neustále vyvíja. Do sféry týchto práv treba v súčasnosti
nepochybne zaradiť aj práva na primerané životné prostredie, ktoré má veľmi blízko k právu
na ochranu súkromného a rodinného života (porovnaj napr. rozsudky Európskeho súdu
pre ľudské práva vo veciach Guerro a ostatní c. Taliansko z 19. februára 1998, Lopez Ostra c.
Španielsko z 9. decembra 1994 a pod.). Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd dospel
k záveru, že právo na priaznivé životné prostredie, obsahom ktorého je i právo na pokojné
a nerušené užívania obydlia, je subjektívnym hmotnoprávnym oprávnením (právom) fyzickej
osoby, ktoré sa možno domáhať zákonom ustanoveným postupom pred správnymi a súdnymi
orgánmi. Neoprávneným zásahom je zásadne každé konanie objektívne spôsobilé zasiahnuť
do práva fyzickej osoby chráneného v zmysle ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka; za
neoprávnený nemožno považovať zásah do osobnostnej sféry iba vtedy, ak ide o okolnosti
vylučujúce protiprávnosť konania (napr. výkon práva, plnenie povinnosti, svojpomoc, nutná
obrana či krajná núdza, zákonné licencie podľa § 12 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka
a pod.). Takým zásahom môže byť za určitých okolností i výkon stavebnej činnosti. K vzniku
zodpovednostného vzťahu zo zásahu do osobnostných práv postačuje, že ide o zásah, ktorý je
spôsobilý niektorý z osobnostných práv „len“ ohroziť, nie je predpokladom vzniku tohto
vzťahu, aby k poškodeniu osobnostných práv aj došlo. Pre úspech žaloby nie je teda nutné,
aby došlo aj k poškodeniu zdravia fyzickej osoby, ktorá je vystavená imisiám. Postačuje, že
tieto imisie sú takej intenzity alebo ich pôsobenie tak dlhodobé, že v ich dôsledku hrozí
fyzickej osobe poškodenie jej zdravia. Zásah do osobnostných práv musí byť neoprávnený,
teda v byť v rozpore s objektívnym právom. V prípade hluku, prašnosti a vibrácií bude zásah
neoprávnený vždy, kým tieto imisie prekračujú záväzné hygienické limity. Pravda, zásah
môže byť neoprávnený aj v prípade, že hygienické limity sú splnené, no napriek tomu vzhľadom na konkrétne okolnosti sú v rozpore s objektívnym právom (napr. s ustanoveniami
§ 127 ods. 1, § 415 a 420a Občianskeho zákonníka).
Odvolací súd potom rozsudkom z 1. októbra 2009 sp.zn. 6 Co 127/08 rozhodol tak, že
rozsudok súdu prvého stupňa v časti, ktorou bola žalovanému 2/ uložená povinnosť žalobcom
sa listom ospravedlniť, potvrdil a vo zvyšku rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej
časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Rozhodol tak majúc za to, že odvolania
žalovaných sú sčasti dôvodné. Poukázal na to, že už v svojom skoršom rozsudku dospel
k záveru, že žalovaná 1/, resp. jej právna predchodkyňa, vystupovala v pozícii investora,
nebola teda zhotoviteľkou predmetných stavieb, nevykonávala žiadnu stavebnú činnosť
a nemohla teda žiadnym spôsobom zasiahnuť do práva žalobcov na ochranu ich osobnosti.
Uviedol, že na tomto závere zotrváva napriek rozhodnutiu dovolacieho súdu, ktorým bolo
jeho skoršie rozhodnutie zrušené. Dovolací súd totiž vo svojom zrušujúcom rozhodnutí
nevyslovil žiadny záväzný právny názor vo vzťahu k právnej predchodkyni žalovanej 1/;
v odôvodnení svojho rozhodnutia vo vzťahu k žalovanej 1/ iba vytkol odvolaciemu súdu, že
svoje závery riadne neodôvodnil. Pokračujúc v argumentácii odvolací súd uviedol, že ak
k zásahu do práv žalobcov malo dôjsť stavebnou činnosťou, tak potom subjektom tohto
zásahu môže byť iba žalovaný 2/, ktorý na základe zmluvy s právnou predchodkyňou
žalovanej 1/ stavebnú činnosť vykonával. Ak súd prvého stupňa dospel k iným záverom,
rozhodol nesprávne a preto bolo potrebné jeho rozhodnutie podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p.
zrušiť v častiach, ktorými bolo právnej predchodkyni žalovanej 1/ uložená povinnosť listom
adresovaným žalobcom sa ospravedlniť, povinnosť zaplatiť žalobcom po 150 000,-- Sk
z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, povinnosť zaplatiť z toho istého titulu
žalobcom po 30 000,-- Sk a povinnosť zaplatiť žalobcom 4 300,-- Sk z titulu náhrady škody.
Dodal, že odvolací súd je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu, že stavebnou
činnosťou, ktorú vykonával žalovaný 2/, došlo k neoprávnenému zásahu do práva žalobcov
na ochranu ich osobnosti. Preto potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v časti, ktorou bola
žalovanému 2/ uložená povinnosť poskytnúť žalobcom morálnu satisfakciu podľa § 13 ods. 1
O.z., nie však aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 O.z. Ohľadne
tejto náhrady priznanej súdom prvého stupňa dospel k záveru, že závery súdu prvého súdu
boli predčasné. Uviedol, že „z charakteru zásahu do práva žalobcov na ochranu osobnosti
(výkon stavebných prác) je podľa názoru odvolacieho súdu zrejmé, že v dôsledku tohto
zásahu nemohlo dôjsť k zníženiu dôstojnosti žalobcov a už vôbec nie v značnej miere a ani
ich vážnosti v spoločnosti.“ Preto bolo treba zisťovať, v čom konkrétne spočíva nepriaznivý následok zásahu do osobnosti žalobcov a či tento nepriaznivý následok spôsobil nemajetkovú
ujmu na osobnosti žalobcov takého charakteru, že z objektívneho hľadiska žalobcovia túto
ujmu pociťujú ako závažnú. Inými slovami, bolo treba zisťovať, či morálne zadosťučinenie
poskytnuté žalobcom nie je postačujúce vzhľadom na závažnosť zásahu do práva na ochranu
osobnosti. Súd prvého stupňa v tomto ohľade nevykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu.
Vo vzťahu k náhrade škody uviedol, že ak v dôsledku stavebnej činnosti žalovaného 2/ boli
žalobcovia nútení použiť väčšie množstvo čistiacich prostriedkov ako za obvyklého stavu,
vznikol im nárok na náhradu škody v zmysle § 420 ods. 1 Obč. zák. Súd prvého stupňa však
na ustálenie výšky náhrady škody nevykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu a vychádzal
v podstate iba z tvrdení samotných žalobcov. Rozhodnutie o výške škody založil na úvahe
v zmysle § 136 O.s.p., ale nevysvetlil, ako dospel k záveru, že z celkových nákladov na kúpu
čistiacich prostriedkov by žalobcovia 15 % vynaložili bez ohľadu na znečistenie bytu, keď
na druhej strane uviedol, že nie je možné presne zistiť, aké náklady žalobcovia vynakladajú
pri bežnom chode vecí. Taktiež záver súdu prvého stupňa, že v období stavebných prác bola
intenzita upratovania minimálne sedemkrát väčšia ako obvykle, nemá podklad vo vykonanom
dokazovaní, uzavrel odvolací súd.
Proti rozsudku odvolacieho súdu, jeho výroku, ktorým bol zrušený rozsudok súdu
prvého stupňa a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie, podali žalobcovia dovolanie.
Prípustnosť svojho mimoriadneho opravného prostriedku žalobcovia vyvodzujú z ustanovení
§ 238 ods. 2 a § 237 písm. f/ O.s.p. Na odôvodnenie dovolania uviedli, že aj keby bolo možné
súhlasiť s tým, že dovolací súd v svojom rozsudku, ktorým zrušil skorší rozsudok odvolacieho
súdu, vo vzťahu k právnemu postaveniu právnej predchodkyne žalovanej 1/ nevyslovil
konkrétny právny názor v tom zmysle, či táto zodpovedá alebo nezodpovedá za zásahy
do práv žalobcov, z predmetného rozhodnutia dovolacieho súdu je zrejmé, že dovolací súd
v ňom zaujal celkom jednoznačný právny názor, že za zásah do práva do práv na ochranu
osobnosti možno považovať okrem aktívneho konania vo forme imisií aj nečinnosť subjektu,
ktorému právne predpisy ukladajú povinnosť aktívneho správania sa v zmysle ochrany
pred hlukom, prachom a vibráciami. Ak teda odvolací súd v dôvodoch svojho napadnutého
rozhodnutia uviedol, že je to výlučne žalovaný 1/, ktorý ako zhotoviteľ stavieb bol povinný
dodržiavať všetky predpisy a postupovať v zmysle stavebného povolenia, zodpovedá za zásah
do práv žalobcov bez toho, že by zohľadnil, či pre právnu predchodkyňu žalovanej 1/
nevyplývala zo všeobecne záväzných právnych predpisov povinnosť dbať o taký výkon
stavebnej činnosti, ktorý nezasiahne do práv žalobcov, ako to uviedol i dovolací súd, vo svojej podstate tým odvolací súd sa odchýlil od záväzného právneho záveru dovolacieho súdu
v zmysel ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p. Žalobcovia vidia vadu konania spočívajúcu v odňatí
ich možnosti konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. v tom, že odvolací
súd nijak neodôvodnil svoj záver, že za zásah do práv žalobcov zodpovedá výlučne žalovaný
2/. Vzhľadom na iné závery súdu prvého stupňa bolo jeho povinnosťou riadne vysvetliť,
prečo zaujal iný právny názor ako súd prvého stupňa a vyporiadať sa s argumentmi žalobcov
v tom smere. Odvolací súd riadne neodôvodnil ani to, prečo použil ustanovenie § 221 ods. 1
písm. h/ O.s.p., a v čom podľa neho spočívalo nesprávne použitie právneho predpisu
a nedostatočne zistenie skutkového stavu súdom prvého stupňa. Žalobcovia tvrdia, že v danej
veci použitie ustanovenia § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. ani neprichádzalo do úvahy, keďže
neexistovala ani jedna z príčin zrušenia rozsudku súdu prvého stupňa uvedených v tomto
ustanovení. Ak odvolací súd dospel k záveru, že právna predchodkyňa žalovanej 1/
nezodpovedala za zásah do práv žalobcov, mal sám zmeniť rozhodnutie súdu prvého stupňa
podľa § 220 O.s.p. Podľa žalobcov k odňatiu práva konať pred súdom došlo aj tým, že
odvolací súd nerozhodol o návrhu žalobcov na zmenu žalobu, ktorý uplatnili na pojednávaní
konanom dňa 1. októbra 2009. Z týchto dôvodov žalobcovia vyvodzujú, že konanie
odvolacieho súdu je postihnuté aj inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci a že naostatok rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva aj na nesprávnom právnom
posúdení veci. Podľa žalobcov týmto nedostatkom je postihnuté konanie odvolacieho súdu aj
v častí týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalobcovia naostatok v dovolaní
prejavili nesúhlas so závermi odvolacieho súdu týkajúcimi sa náhrady škody. Odvolací súd
totiž nenáležite vytýka súdu prvého stupňa, že nevykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu
a vychádzal iba z tvrdení žalobcov. Pri určení výšky náhrady škody súd prvého stupňa
postupoval podľa § 136 O.s.p. a výšku náhrady určil podľa svojej úvahy, ktorý svoj postup
dostatočne vysvetlil. Vychádzajúc z uvedeného žalobcovia navrhli, aby dovolací súd zmenil
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu tak, že potvrdí rozsudok súdu prvého stupňa
v častiach, ktorými bola žalovaným uložená povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch a náhradu škody a zrušil ho v časti, ktorou odvolací súd zrušil rozsudok súdu
prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie v časti týkajúcej sa povinnosti žalovanej 1/
ospravedlniť sa listom žalobcom a v tejto časti vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie
konanie.
K dovolaniu žalobcov sa vyjadrila iba žalovaná 1/. Navrhla dovolanie zamietnuť,
pretože konanie odvolacieho súdu nemá vady žalobcami vytýkané.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom. Dospel k záveru, že dovolanie
žalobcov prípustné nie je.
Dovolanie účastníka konania upravené v tretej hlave štvrtej časti Občianskeho
súdneho poriadku je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé
rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho
prípustnosti. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, len
v prípadoch, v ktorých ho pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Žalobcovia napádajú dovolaním rozsudok odvolacieho súdu v jeho výroku, ktorým bol
zrušený rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. V tejto časti
má ale rozhodnutie odvolacieho súdu procesnú povahu uznesenia. Podľa § 223 O.s.p. totiž
odvolací súd rozhoduje rozsudkom, ak potvrdzuje alebo mení rozsudok; inak rozhoduje
uznesením. Tým, že zrušujúci výrok odvolacieho súdu je súčasťou jeho rozsudku (ktorým bol
potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej v časti ukladajúcej žalovanému 2/
povinnosť ospravedlniť sa žalobcom), nedošlo k zmene charakteru rozhodnutia. Podmienky
prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 239
O.s.p. Prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia v predmetnej veci ale neprichádza
do úvahy, keďže nejde o uznesenie uvedené v § 239 ods. 1 písm. a/ a b/ O.s.p., ale ani
o potvrdzujúce uznesenie, ktoré by patrilo do niektorej z kategórii potvrdzujúcich uznesení
vymenovaných v § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Ustanovenia § 239 O.s.p. neobsahujú
úpravu prípustnosti dovolania obdobnú úprave v ustanovení § 238 ods. 2 O.s.p., pripúšťajúcej
dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného vo veci. Dovolanie žalobcov napádajúce rozhodnutie
odvolacieho súdu, ktorým bol zrušený rozsudok súdu prvého stupňa a vec bola mu vrátená
na ďalšie konanie, by preto bolo prípustné len vtedy (žalobcami v dovolaní vytýkané tzv. iné
vady konania a nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladajú), ak by
konanie súdu, ktoré jeho vydaniu predchádzalo alebo samotné rozhodnutie, bolo postihnuté
vadou majúcou za následok tzv. zmätočnosť konania (tak aj uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 30. decembra 1994 sp.zn. 4 Cdo 71/1994, uverejnené v Zbierke
rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky, ročník 1995, pod por.č. 34, zošit 3,
str. 120).
Majúc na zreteli uvedené, dovolací súd potom, postupujúc podľa § 242 ods. 1 druhá
veta O.s.p., skúmal, či dovolanie žalobcov nie je prípustné podľa ustanovení § 237 písm. a/ až
g/ O.s.p., ktoré pripúšťajú dovolanie proti každému rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu)
odvolacieho súdu vtedy, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou
zo závažných v ňom vymenovaných procesných vád (ide o nedostatok právomoci súdu,
spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci
právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, nedostatok návrhu na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom
konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).
So zreteľom na obsah dovolania dovolací súd sa osobitne zameral na skúmanie, či konanie
odvolacieho súdu nie je zaťažené vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., pričom mal na zreteli,
že dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia je taký z hľadiska
procesného predpisu vadný postup súdu v občianskom súdom konaní, z ktorého vzišlo
dovolaním napadnuté rozhodnutie, ktorým sa účastníkovi odníma možnosť pred ním konať
a uplatniť procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv
a oprávnených záujmov.
Konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu takéto vady, majúce za následok tzv.
zmätočnosť konania, nemá.
Pokiaľ žalobcovia tvrdia, že rozhodnutie odvolacieho súdu nevyhovuje požiadavkám
kladeným na odôvodnenie rozhodnutí z hľadiska princípov spravodlivého procesu, a to najmä
pokiaľ ide o ich úplnosť, zrozumiteľnosť a presvedčivosť, dovolací súd pripomína, že podľa
uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. júla 2003
všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale
aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí
na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces. Dovolací súd považuje za potrebné v tejto súvislosti upozorniť aj
na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05 zo 16. marca 2005,
podľa ktorého súčasťou základného práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je
rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať
na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné
na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom
konaní. Podľa dovolacieho súdu vzhľadom na súčasný stav konania treba pritom prihliadnuť
na to, že v konkrétnej veci odvolací súd nerozhodol s konečnou platnosťou, ale rozhodnutie
súdu prvého stupňa zrušil a vec v rozsahu zrušenia mu vrátil na ďalšie konanie.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že napadnutá časť rozhodnutia
odvolacieho súdu zodpovedá vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie
rozhodnutí. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol dôvody, ktoré ho viedli
k záveru, že subjektom zásahu do práv žalobcov môže byť iba žalovaný 2/. Podľa
dovolacieho súdu závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené
a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie dovolaním
napadnutej časti rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného
odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv účastníka.
Ako už odvolací súd uviedol vyššie, prípadné tzv. iné vady konania prípustnosť
dovolania nezakladajú a na takéto vady dovolací súd prihliadne len v prípade, že dovolanie
účastníka je prípustné. Rovnako, dovolacou námietkou nesprávneho právneho posúdenia veci
možno odôvodniť len procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
V rozhodovacej praxi dovolacieho súdu je zhodne zastávaný názor, že (ani prípadné)
nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie je procesnou vadou konania
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo (ani prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci
súd účastníkovi konania neznemožňuje realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia
(porovnaj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 102/2004,
sp. zn. 2 Cdo 282/2006, sp. zn. 3 Cdo 174/2005 a sp. zn. 4 Cdo 165/2003).
Zo všetkých uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru,
že v prejednávanej veci nie je dovolanie žalobcov podľa Občianskeho súdneho poriadku
procesne prípustné. So zreteľom na to ich mimoriadny opravný prostriedok odmietol podľa
§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúci proti rozhodnutiu,
resp. jeho časti, proti ktorej nie je dovolanie prípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nemohol sa zaoberať vecnou správnosťou napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu.
Dovolací súd žalovaným náhradu trov konania nepriznal, lebo nepodali návrh na ich
náhradu (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 13. septembra 2011
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová