6Cdo/204/2022

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne M. I., narodenej XX. Q. XXXX, K. XX, zastúpenej advokátom JUDr. Branislavom Kahancom, Prešov, Vajanského 33, proti žalovaným 1/ T.. B. I., narodenému XX. M. XXXX, Z. Š., Š. XX, zastúpenému advokátom Mgr. Petrom Troščákom, Prešov, Hlavná 50, 2/ T.. M. I., narodenej XX. Q. XXXX, Z. Š., Š. XX, zastúpenej advokátom JUDr. Ivanom Jurčišinom, Košice, Hrnčiarska 2A, o určenie vlastníckeho práva, vedenom na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn. 5C/16/2017, o dovolaní žalovanej 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 18Co/45/2020 z 27. januára 2022, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania proti žalovanej 2/ v plnom rozsahu.

Odôvodnenie

1. Krajský súd v Prešove (ďalej len,,odvolací súd“) napadnutým rozsudkom sp. zn. 18Co/45/2020 z 27. januára 2022 potvrdil rozsudok Okresného súdu Bardejov (ďalej len,,súd prvej inštancie“) č. k. 5C/16/2017-151 z 11. septembra 2019, ktorým určil, že žalobkyňa je vlastníčkou podielu vo výške 2/6 na nehnuteľnostiach nachádzajúcich sa v okrese Bardejov, obec Brezov, k. ú. K., vedených na liste vlastníctva (ďalej len,,LV“) č. XX ako rodinný dom, súpisného č. 61, pozemkov parcelných č. 259 záhrady, č. XXX o výmere 213 m2, zastavané plochy a nádvoria, č. XXX U. výmere 516 m2, záhrady, č. XXX o výmere 1 379 m2, zapísaných na žalovaných 1/ a 2/ v podiele 2/6, z titulu nadobudnutia kúpnou zmluvou N 80/2003, V 361/2003; žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanej 2/ v rozsahu 100 %; nepriznal náhradu trov odvolacieho konania medzi žalobkyňou a žalovaným 1/.

2. Súd prvej inštancie právne vec posúdil v súlade s ustanoveniami § 2 ods. 1 a 2, § 3 ods. 1, § 34, § 37 ods. 1, § 39, § 41a ods. 1 a 2, § 123 a § 132 Občianskeho zákonníka, § 137 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len,,CSP“) a vecne tým, že žalobkyňa sa voči žalovaným domáhala určenia vlastníckeho práva k podielu vo výške 2/6 na predmetných nehnuteľnostiach, pričom na požadovanom určení preukázala existenciu naliehavéhoprávneho záujmu. Z vykonaného dokazovania považoval za preukázané, že podiel v rozsahu 2/6 žalobkyňa formálne predala žalovaným 1/ a 2/ kúpnou zmluvou spísanou formou notárskej zápisnice z 3. marca 2003, ktorým úkonom nemala v úmysle tento podiel predať a ani žalovaní tento podiel kúpiť. K posúdeniu,,neplatnosti“ zmluvy uviedol, že absolútnej neplatnosti sa možno dovolať kedykoľvek a pôsobí voči každému a nastáva priamo zo zákona (m. m. II. ÚS 796/2016). Ustálil, že k prevodu spoluvlastníckeho podielu došlo medzi stranami sporu z dôvodu schválenia úveru pre žalovaných, ktorý poskytnutý úver v roku 2003 použili na kúpu nehnuteľnosti v Košiciach a vo Veľkom Šariši. V konaní nebolo preukázané, že by žalobkyni bola vyplatená kúpna cena stanovená v kúpnej zmluve, a to ani pred, ani po podpise kúpnej zmluvy. Žalovaný 1/ okolnosti, ktoré uvádzala žalobkyňa v žalobe nespochybňoval. Žalovaná 2/ poukázala na to, že s prostriedkami patriacimi do bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len,,BSM“) disponoval žalovaný 1/. Tvrdila, že nemala vedomosť o účele návštevy notárskeho úradu pri podpise zmluvy a až po dvoch rokoch po podpise zmluvy sa dozvedela, že je vlastníčkou podielu na spornej nehnuteľnosti. Predmetnou zmluvou sa sledoval žalovanými iný cieľ a to získať úver, preto takýto úkon bez vyplatenia kúpnej ceny a reálnej kúpy a podieľania sa na údržbe a prevádzkovaní domu alebo celej nehnuteľnosti bol hodnotený súdom prvej inštancie ako úkon v rozpore s dobrými mravmi. Napokon nárok žalobkyne nepovažoval za premlčaný, keďže išlo o absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Zistil, že skutočne nastali okolnosti, ktoré je potrebné hodnotiť v prospech žalobkyne, preto žalobe vyhovel. Návrhu na doplnenie dokazovania výsluchom notára, ktorý spisoval notársku zápisnicu nevyhovel z dôvodu, že z textu kúpnej zmluvy vyplýva, že finančné prostriedky neboli odovzdávané pred notárom alebo na notárskom úrade, ale mali byť odovzdané pred podpisom zmluvy. O nároku na náhradu trov konania rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 v spojení s § 262 CSP.

3. Odvolací súd považoval napadnuté rozhodnutie za vecne správne. Skonštatoval, že súd prvej inštancie sa správne zaoberal naliehavosťou právneho záujmu, správne zistil skutkový stav veci, ako aj správne právne vec posúdil, preto sa stotožnil aj s jeho odôvodnením. Na potvrdenie správnosti a k odvolacím námietkam uviedol, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že účastníci zmluvy označenej ako „kúpna zmluva“ len predstierali uzatvorenie kúpnej zmluvy, pretože v skutočnosti mali vôľu zabezpečiť poskytnutie úveru pre žalovaných. Odvolacie námietky žalovanej 2/ o neexistencii naliehavého právneho záujmu a nepreukázaní absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy v odvolacom konaní neobstáli. Na dôvod zakladajúci absolútnu neplatnosť právneho úkonu musí súd vždy prihliadnuť aj bez návrhu (z úradnej povinnosti - ex officio) a keďže predmetná „kúpna zmluva“ ako dvojstranný právny úkon nebola urobená vážne (absentoval v nej jeden prvok vôle - vážnosť), išlo o simulovanú zmluvu podľa § 37 Občianskeho zákonníka, ktorá je absolútne neplatná. Túto okolnosť potvrdila aj samotná odvolateľka (žalovaná 2/), ktorá nevedela bližšie vysvetliť dôvod podpisu zmluvy na notárskom úrade, svoju prvú výpoveď následne poopravila, čo nebolo možné vyhodnotiť v jej prospech, naopak to pôsobilo ako účelový postup. Odvolací súd záverom dodal, že argumenty žalovanej 2/ týkajúce sa majetku patriaceho do BSM žalovaných, sú predmetom iného právneho vzťahu a ich vzájomného vysporiadania. Námietku žalovanej 2/ ohľadom straty aktívnej legitimácie z dôvodu prevodu vlastníckeho práva k predmetu sporu darovacou zmluvou na žalovaného 1/, odvolací súd nepovažoval za dôvodnú, keďže žalobkyňa previedla spoluvlastnícky podiel, ktorý bol zapísaný ako jej vlastníctvo pod B 1/, avšak žalobou sa domáha určenia vlastníckeho práva k podielu 2/6 pod B 3/, zapísaného na LV v prospech žalovaných. Žalobkyňa sa tak za splnenia zákonom stanovených podmienok mohla domáhať určenia vlastníckeho práva naďalej k podielu B 3/. Na základe uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil v súlade s § 387 ods. 1 a 2 CSP. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovanou 2/ rozhodol v súlade s § 396 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP; o nároku na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným 1/ rozhodol v súlade s § 396 ods. 1 v spojení s § 257 CSP s prihliadnutím na okolnosti danej veci a nemenný postoj žalovaného 1/ v priebehu konania.

4. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná 2/ (ďalej len,,dovolateľka“) dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzovala z ustanovení § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a) CSP. V súvislosti s namietaným porušením práva na spravodlivý proces argumentovala tým, že odvolací súd sanedostatočne zaoberal právnym odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý nesprávne právne posúdil jej práva. Rozsudky súdov nižších inštancií považovala za nepreskúmateľné a arbitrárne, nezlučiteľné s princípmi právneho štátu. Za procesne nesprávny, neobjektívny a nespravodlivý považovala postup odvolacieho súdu, ktorý sa bez hlbšieho skúmania faktov stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, pričom nezohľadnil argumenty a návrhy dovolateľky, riadne ich nepreskúmal a nezaujal k nim správny právny záver. K uplatnenému dovolaciemu dôvodu v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP namietala nesprávne právne posúdenie existencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Zdôraznila, že konanie žalobkyne nevykazovalo znaky naliehavého právneho záujmu na ochrane vlastníckeho práva a ňou tvrdený záujem bol prostriedkom na zneužitie jej práva za účelom zlepšenia postavenia pozície jej syna - žalovaného v 1/ v konaní o vyporiadanie BSM. Darovacou zmluvou z 11. marca 2020, ktorej vklad bol povolený pod V 706/2020 dňa 30. marca 2020, došlo k prevodu vlastníckeho práva k podielu vo výške 4/6 na nehnuteľnostiach zapísaných na žalobkyňu v prospech žalovaného 1/. Aj keď predmetom darovania nebola časť nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom žaloby, podľa názoru dovolateľky uvedené konanie vnáša závažné pochybnosti o úmysloch žalobkyne o tom, kam svojou žalobou smeruje a či má naozaj reálny záujem o sporný podiel na nehnuteľnostiach, ak prevažnú časť z nich v roku 2020 darovala žalovanému 1/. K namietanej neexistencii naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/31/2011 zo 6. decembra 2012, sp. zn. 4Obo/12/2008 z 19. januára 2010. Nesúhlasila so záverom, že predmetná kúpna zmluva bola simulovaným, neplatným právnym úkonom. Jej uzavretie bolo podstatné pre získanie hypotekárneho úveru, ktorý žalovaný 1/ a dovolateľka získali, ktorý bol použitý bez súhlasu dovolateľky na kúpu bytu pre žalobkyňu vo Z. Š. a následne bol v roku 2007 žalobkyňou darovaný žalovanému 1/, o čom sa dovolateľka dozvedela až po rozvode manželstva pri podávaní návrhu na vyporiadanie BSM. V kontexte uvedeného namietala náležité nevysporiadanie sa s jej argumentmi a návrhmi, pričom poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/208/2010 z 30. júla 2012). Následne citujúc ustanovenie § 3 Občianskeho zákonníka argumentovala tým, že sa súdy nevysporiadali so skutočnosťou disponovania žalovaným 1/ so spoločnými finančnými prostriedkami rodiny bez informovania dovolateľky. Úver bol splácaný počas trvania manželstva z príjmu dovolateľky, ktorý v tom čase patril do BSM (kupujúcich) dovolateľky a žalovaného 1/. Konanie žalobkyne a žalovaného 1/ s cieľom obohatiť sa na úkor dovolateľky považovala za účelové, vykazujúce znaky zneužitia práva, priečiace sa dobrým mravom a ktoré by nemalo požívať právnu ochranu. Túto skutočnosť odôvodňuje aj fakt, že bezprostredne po vydaní rozsudku odvolacieho súdu uzavrela žalobkyňa a žalovaný 1/ darovaciu zmluvu, ktorej predmetom bol prevod vlastníckeho práva žalobkyne k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom konania. Ďalej dôvodila, že sa odvolací súd dôsledne nezaoberal námietkou dovolateľky, ktorá poukazovala na skutočnosť, že žalobkyňa sa domáhala určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti na základe absolútnej neplatnosti právneho úkonu až po 14 rokoch od uzavretia kúpnej zmluvy spísanej formou notárskej zápisnice. Navrhla napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie odvolaciemu súdu, eventuálne zrušiť aj rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Uplatnila si nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

5. Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu sa stotožnila s rozhodnutím odvolacieho súdu a jeho s podrobným odôvodnením, v ktorom odvolací súd zrozumiteľne vysvetlil, prečo námietky dovolateľky považoval za irelevantné. Podotkla, že v dovolaní absentuje akýkoľvek obsah spôsobilý viesť k vecnému prieskumu v dovolacom konaní. Navrhla dovolanie odmietnuť, resp. zamietnuť. Uplatnila si nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

6. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu sa stotožnil so rozhodnutím odvolacieho súdu. Taktiež bol toho názoru, že v dovolaní absentuje obsah spôsobilý viesť k vecnému prieskumu v dovolacom konaní. Navrhol dovolanie odmietnuť, resp. zamietnuť. Uplatnil si nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

7. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len,,dovolací súd“) príslušný na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, vneprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú splnené podmienky podľa § 429 CSP, v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť.

8. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

9. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421 CSP. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne napadnúť dovolaním.

10. Podľa § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

11. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.

12. Podľa § 440 CSP dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný.

13. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP sú zásah súdu do práva strany sporu a nesprávny procesný postup súdu reprezentujúci takýto zásah znemožňujúci procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstata práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky a ich spravodlivé rozhodnutie (I. ÚS 26/94).

1 4. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. V zmysle uvedeného ustanovenia treba za nesprávny procesný postup považovať postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnoprávnemu rámcu, a tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

15. Pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov v tom - ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia znamená porušenie práva na spravodlivý proces; jeho súčasťou je aj náležité odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 559/2018, III. ÚS 47/2019).

16. V rámci uplatneného dovolacieho dôvodu v zmysle § 420 písm. f) CSP dovolateľka namietala nevysporiadanie sa s jej vyjadreniami a návrhmi, porušenie rovnosti strán v spore z dôvodu zohľadnenia len skutkových okolností uvádzaných žalobkyňou a žalovaným 1/, nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia a tým porušenie jej práva na spravodlivý proces.

17. Z okolností preskúmavanej veci je nesporné, že žalobkyňa sa domáhala určenia vlastníckeho práva k spoluvlastníckemu podielu v rozsahu 2/6, ktorý bol prevedený kúpnou zmluvou formou notárskej zápisnice sp. zn. N 80/2003, Nz 15448/2003 z 3. marca 2003 spísanej na Notárskom úrade JUDr. Jána Hamaru v Bardejove, predmetom ktorej bol prevod spoluvlastníckeho podielu v rozsahu 2/6 nehnuteľnosti zo žalobkyne na žalovaných 1/ a 2/, ktorej hodnota bola stanovená znalcom B. C. znaleckým posudkom č. 60/2001 z 29. decembra 2001 vo výške 400 000 Sk (13 288, 20 eur), a z toho hodnota spoluvlastníckeho podielu v rozsahu 2/6 predstavuje sumu 133 440 Sk (4 429,40 eur). Podľa čl. VI kúpnej zmluvy mala byť kúpna cena vo výške 400 000 Sk (13 288, 20 eur) vyplatená žalobkyni pred podpisom kúpnej zmluvy (v spise na č. l. 3). Zhodnotením vykonaných dôkazov jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti súd prvej inštancie ustálil, že žalobkyňa nikdy nemala vôľu previesť spoluvlastnícky podiel nehnuteľnosti v rozsahu 2/6 na žalovaných 1/ a 2/. Konala tak len v snahe pomôcť žalovaným 1/ a 2/ získať úver z Prvej stavebnej sporiteľne, ktorý im bol v roku 2003 reálne poskytnutý. Pri skúmaní vážnosti prejavu vôle žalovaných konštatoval, že žalovaný 1/ nemal vôľu predmetnú nehnuteľnosť reálne nadobudnúť. Žalobkyňa a žalovaný 1/ potvrdili, že k vyplateniu kúpnej ceny nedošlo. Zhodnotením skutkových tvrdení žalovanou 2/ dospel teda k záveru, že jej tvrdenia v kontexte s tvrdeniami žalovaného 1/ svedčia o tom, že žalovaná 2/ mala vedomosť o uzavretí akoby kúpnej zmluvy z dôvodu, aby získali úver z Prvej stavebnej sporiteľne. K okolnostiam vyplatenia kúpnej ceny sa žalovaná 2/ nevedela vyjadriť, lebo podľa jej tvrdení s finančnými prostriedkami disponoval žalovaný 1/, ktorý sa mal aj so žalobkyňou dohodnúť. K argumentácii žalovanej 2/ týkajúcej sa aplikácie § 41a Občianskeho zákonníka a s tým spojenej relatívnej neplatnosti právneho úkonu a vznesenej námietke premlčania, súd prvej inštancie podotkol, že s uvedeným argumentom sa nestotožnil. Dôvodil, že v danom prípade nebolo preukázané, aby neplatne uzavretá kúpna zmluva mala náležitosti iného právneho úkonu, nakoľko takáto skutočnosť ani v priebehu dokazovania nevystavala. Do úvahy preto neprichádzala konverzia právneho úkonu, ani zastretý právny úkon v zmysle § 41a Občianskeho zákonníka. O účele a význame uzavretia kúpnej zmluvy vedeli všetci, teda aj žalovaná 2/, ktorá potvrdila, že žalovaný 1/ jej pred podpisom zmluvy vysvetlil okolnosti jej uzavretia, ktoré smerovali k získaniu úveru. Vzhľadom na vedomosť strán o danej skutočnosti, súd prvej inštancie ustálil, že nemožno tvrdiť, že by išlo o pohnútku žalobkyne a žalovaného 1/, ako to tvrdila žalovaná 2/, ktorá by ako taká nemala vplyv na platnosť právneho úkonu. Zároveň skonštatoval rozpor právneho úkonu s dobrými mravmi (§ 3 Občianskeho zákonníka) prejavujúci sa v snahe zabezpečiť si prospech, ktorý by inak nenastal. Len táto jediná okolnosť bola významom a účelom celej kúpnej zmluvy, čo bolo nesporné, preto takýto právny úkon považoval za rozporný s dobrými mravmi, a teda v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka za absolútne neplatný, ktorej neplatnosti sa možno dovolať kedykoľvek. Z uvedených dôvodov nárok na určenie vlastníckeho práva nepovažoval za premlčaný a žalobe vyhovel.

17.1. Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením uvedeným súdom prvej inštancie. Po zrekapitulovaní zisteného skutkového stavu súdom prvej inštancie, s odkazom na odôvodnenie uvedené v bodoch 12 až 17 (ustálenie skutkového stavu), právne posúdenie uvedené v bodoch 19 až 26, a napokon k vysporiadaniu sa s podstatnou argumentáciou žalovanej 2/ vyplývajúcou z bodov 42 až 49 odôvodnenia uvedeného súdom prvej inštancie, dôvodil, že účastníci zmluvy označenej ako,,kúpna zmluva“ len predstierali jej uzatvorenie, pretože v skutočnosti mali vôľu zabezpečiť poskytnutie úveru pre žalovaných1/ a 2/. Pre nedostatok vážnosti prejavu vôle uvedenú zmluvu považoval za simulovanú a v zmysle § 37 Občianskeho zákonník za absolútne neplatnú. Uvedenú skutočnosť potvrdila aj samotná žalovaná 2/, ktorá nevedela bližšie vysvetliť dôvod podpisu zmluvy na notárskom úrade. I napriek opravy jej prvej výpovede, odvolací súd uvedený postup vyhodnotil ako účelový. S poukazom na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/96/1995 týkajúce sa posudzovania absolútnej neplatnosti právneho úkonu, odvolací súd zdôraznil, že odvolacie námietky žalovanej 2/ týkajúce sa neexistencii naliehavého právneho záujmu a nepreukázania absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy neobstoja. Napokon k argumentom žalovanej 2/ týkajúcim sa majetku patriaceho do BSM, odvolací súd podotkol, že sa týkajú iného právneho vzťahu a vzájomného vysporiadania medzi žalovanými 1/ a 2/. Zároveň sa nestotožnil s námietkou žalovanej 2/ o strate aktívnej legitimácie žalobkyne z dôvodu prevodu vlastníckeho práva k predmetu sporu darovacou zmluvou na žalovaného 1/. Poznamenal, že k prevodu spoluvlastníckeho podielu nehnuteľnosti došlo k podielu zapísaného pod B 1, vedeného na žalobkyňu. Podanou žalobou sa však žalobkyňa domáhala určenia vlastníckeho práva k podielu v rozsahu 2/6 evidovaného pod B 3, vedeného na žalovaných 1/ a 2/, preto sa žalobkyňa mohla domáhať určenia vlastníckeho práva naďalej k podielu vedeného pod B 3 za splnenia podmienok zákonom stanovených podmienok (body 9 až 27 odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu).

18. Vychádzajúc z uvedeného možno dospieť k záveru, že z odôvodnenia rozhodnutí prvoinštančného a odvolacieho súdu, chápaných v ich kompletizujúcej jednote (sp. zn. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), je dostatočne zrejmé, z ktorých skutočností a dôkazov súdy vychádzali, akými úvahami sa riadil súd prvej inštancie, ako ich posudzoval odvolací súd a aké závery zaujal k jeho právnemu posúdeniu. Odôvodnenie odvolacieho súdu spĺňa náležitosti odôvodnenia vyplývajúce z § 220 ods. 2 v spojení s § 393 ods. 2 CSP, lebo zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami, aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Argumentácia odvolacieho súdu je koherentná a jeho rozhodnutie konzistentné, logické a presvedčivé, premisy v ňom zvolené aj závery, ku ktorým na ich základe dospel, sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť. Vysporiadanie sa s uplatnenými podstatnými odvolacími námietkami, odvolacím súdom možno považovať za dostatočné aj v zmysle § 387 ods. 3 CSP.

19. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 383/06), uvedené sa však netýka danej veci. Uplatnenú námietku preto dovolací súd vzhľadom na vyššie uvedené dôvody nepovažoval za dôvodnú.

20. K namietanému hodnoteniu dôkazov resp. k nevysporiadaniu sa s uplatnenou argumentáciou a návrhmi žalovanej 2/ odvolacím súdom, dovolací súd uvádza, že nesúhlas dovolateľky s procesným postupom odvolacieho súdu, s hodnotením dôkazov nemožno považovať za porušenie jej procesných práv. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyplývajúca z čl. 15 Základných princípov CSP v spojení s § 191 CSP, vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdov (čl. 46 ústavy) a znamená, že záver, ktorý sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Hodnotenie dôkazov úvahou súdu však neznamená ľubovôľu, lebo hodnotiaca úvaha musí vždy zodpovedať zásadám formálnej logiky, musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci a vykazovať funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania. Výsledky hodnotenia dôkazov sú súčasťou odôvodnenia rozhodnutia, v ktorom súd stručne, jasne a výstižne vysvetľuje, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a pod. Hodnotiaca úvaha súdov v danom prípade zodpovedá zásadám formálnej logiky,vychádza zo zisteného skutkového stavu veci a z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov a právnym posúdením.

21. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie, lebo je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižších inštancií, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania, vrátane nesprávneho vyhodnotenia niektorého dôkazu. Dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. V preskúmavanej veci však dovolací súd takúto vadu nezistil.

2 2. Z ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu vyplýva, že prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci v zásade nezakladá vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP (R 24/2017). Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľka sa s právnym názorom odvolacieho súdu nestotožnila, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia (I. ÚS 188/06). Odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizovateľné základné právo strany sporu na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).

2 3. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Nie je porušením práva na spravodlivý proces iné hodnotenie vykonaných dôkazov, skutkových tvrdení účastníkov, ako aj iný právny názor súdu na dôvodnosť podaného nároku, resp. uplatnených námietok. Právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom účastníka, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania, vrátane ich dôvodov a námietok (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010). Je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (II. ÚS 675/2014, IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, III. ÚS 32/07).

24. Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len,,ESĽP“) stabilne judikuje, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, zároveň však nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, Higgins proti Francúzsku z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska proti Španielsku z 29. apríla 1993; m. m. II. ÚS 410/06, I. ÚS 736/2016).

25. Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd teda nezistil existenciu vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP, preto prípustnosť a ani dôvodnosť dovolania z tohto dôvodu nie je daná.

26. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

27. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

28. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

29. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna (nie skutková). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu, ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Na to, aby na základe dovolania podaného podľa uvedeného ustanovenia mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť (najskôr) splnené predpoklady prípustnosti (vecnej prejednateľnosti) dovolania, zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP. K posúdeniu dôvodnosti dovolania a teda vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia, či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení, môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti dovolania.

30. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP má osobitný význam vzájomný vzťah medzi „právnou otázkou“ a „rozhodovacou praxou dovolacieho súdu“. Pre právnu otázku v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP je charakteristický „odklon“ jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide teda o situáciu, v ktorej s a už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej otázky a odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“ (R 83/2018).

31. Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho s údu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I., II. a IV. vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986 (R 71/2018).

32. Ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu je vytváraná najvyššími súdnymi autoritami, ktorú vyjadrujú predovšetkým rozhodnutia a stanoviská najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Rozhodovanie v súlade s ustálenou súdnou praxou je naplnením spravodlivého procesu, princípu rovnosti právnej istoty a legitímneho očakávania strán (čl. 2 ods.1 a 2 a čl. 3 Základných princípov CSP). Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššiehosúdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané nepublikované rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali (sp. zn. 3Cdo/6/2017, 3Cdo/158/2017, 4Cdo/95/2017, 5Cdo/87/2017, 6Cdo/21/2017 a 6Cdo/ 129/2017).

33. V rámci dovolacieho prieskumu skúmania prípustnosti dovolania a vymedzenia uplatneného dovolacieho dôvodu v zmysle § 421 ods. 1 CSP, v súlade s náležitosťami vyplývajúcimi z § 432 CSP (I. ÚS 51/2020), dovolací súd po skonštatovaní prípustnosti dovolania pristúpil k meritórnemu dovolaciemu prieskumu a teda k posúdeniu namietaného nesprávneho právneho posúdenia existencie naliehavého právneho záujmu na určení vlastníckeho práva v súvislosti s namietanou neplatnosťou právneho úkonu a stratou aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne v priebehu konania. K namietanému odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu dovolateľka poukázala rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/31/2011, 4Obo/12/2008.

34. Podľa § 137 písm. c) CSP žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.

35. Vecnou legitimáciou sa rozumie stav vyplývajúci z hmotného práva. Vecne legitimovaným je ten, kto je subjektom hmotnoprávneho vzťahu, o ktorom sa v procese rozhoduje. Pasívne legitimovanou stranou v spore o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti je ten, kto je zapísaný v katastri nehnuteľností ako vlastník, ak sa nepreukáže opak (§ 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len,,Katastrálny zákon).

36. Pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba je vhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva. Procesná povinnosť preukázať, že v čase rozhodovania súdu je naliehavý právny záujem na určení právneho vzťahu alebo práva, zaťažuje toho, kto sa tohto určenia domáha (žalobcu). Pokiaľ chce žalobca osvedčiť svoj naliehavý právny záujem, musí na jednej strane poukázať na určité skutkové okolnosti vedúce k sporu medzi stranami a k potrebe určiť súdom, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, na druhej strane vysvetliť, že práve podaná žaloba je procesne vhodným nástrojom, ktorý rieši (odstraňuje neistotu vzťahu sporových strán alebo vytvára pevný základ pre jeho usporiadanie). Rešpektujúc zásadu hospodárnosti konania sa súd musí zaoberať otázkou existencie naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe už po začatí konania, pričom naliehavý právny záujem na požadovanom určení musí byť daný aj v čase rozhodovania (napr. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/264/2007, 5Cdo/31/2011, 4Cdo/111/2008).

37. Dovolací súd posudzujúc dôvodnosť namietanej neexistencie naliehavého právneho záujmu na určení vlastníckeho práva dovolateľkou dospel k záveru, že uplatnená námietka nie je dôvodná. Žalobkyňa sa v spore domáhala určenia vlastníckeho práva - spoluvlastníckeho podielu v rozsahu 2/6 zapísaného pod B 3 na žalovaných 1/ a 2/, prevedeného na základe kúpnej zmluvy formou notárskej zápisnice sp. zn. N 80/2003, Nz 15448/2003 z 3. marca 2003 spísanej na Notárskom úrade JUDr. Jána Hamaru v Bardejove. Z dôvodu nezhody vôle s jej prejavom a to chýbajúcej vážnosti vôle reálne previesť spoluvlastnícky podiel na žalovaných 1/ a 2/, ako aj skutočného záujmu žalovaných 1/ a 2/ predmetný spoluvlastnícky podiel kúpiť, súdy správne skonštatovali absolútnu neplatnosť právneho úkonu v súlade s § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Zároveň aj v kontexte rozhodujúcich skutkových okolností následne vyhodnotili právny úkon za rozporný s dobrými mravmi v zmysle § 39 v spojení s § 3 ods. 1Občianskeho zákonníka. I napriek deklarovaniu stanovenej hodnoty nehnuteľnosti vrátane hodnoty prevádzaného spoluvlastníckeho podielu znaleckým posudkom, reálne k vyplateniu kúpnej ceny žalobkyni nedošlo, čo v konaní nebolo sporné. Aj podľa názoru dovolacieho súdu pri uzatváraní kúpnej zmluvy išlo zo strany účastníkov zmluvy o predstierané uzatvorenie kúpnej zmluvy, lebo jej uzavretím sa malo zabezpečiť získanie stavebného úveru žalovanými 1/ a 2/ z Prvej stavebnej sporiteľne. Bez ohľadu na uplynutý čas od uzavretia právneho úkonu a uplatnenia prostriedku súdnej ochrany žalobkyňou, existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení v zmysle § 137 písm. c) CSP ako podmienky procesnej prípustnosti určovacej žaloby, v preskúmavanej veci bola splnená.

38. Podmienkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby je právny záujem na požadovanom určení, na skúmaní ktorého súdy nižších inštancií založili svoje rozhodnutie. Právny záujem procesnej prípustnosti určovacej žaloby musí byť naliehavý. Žalobca má naliehavý právny záujem na určení, či tu právo je, alebo nie je vtedy, ak je tvrdené právo neisté alebo ohrozené za predpokladu, že vyhovujúcim určovacím rozsudkom možno túto neistotu alebo ohrozenie odstrániť (R 17/1972).

39. Súdna prax sa ustálila na názore, že určovacia žaloba je prípustná pri spornosti práv (právnych vzťahov) k nehnuteľnostiam evidovaných v katastri nehnuteľností, ak rozsudok vyhovujúci žalobe môže privodiť zosúladenie evidovaného a právneho stavu. Tento právny záver zaujal najvyšší súd napríklad v rozhodnutí sp. zn. 1Cdo/56/2003 publikovanom v časopise Zo súdnej praxe pod č. 48/2004, v ktorom uviedol, že ak je žalovaný zapísaný v katastri nehnuteľností ako vlastník spornej nehnuteľnosti, žalobca má naliehavý právny záujem na určení svojho vlastníckeho práva.

40. Z rozsudku najvyššieho súdu zo 6. decembra 2012 sp. zn. 5Cdo/31/2011 vyplýva, že právny záujem, ktorý je podmienkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby v zmysle § 80 písm. c) OSP, musí byť naliehavý. Pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba je vhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva a či snáď len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné (ďalšie) súdne konanie alebo konania. Naliehavý právny záujem je spravidla daný v prípade, ak by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené alebo ak by sa bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie neistým (porovnaj R 17/1972). Za nedovolenú možno považovať určovaciu žalobu, pokiaľ neslúži potrebám praktického života, ale len k zbytočnému rozmnožovaniu sporov; ak však určovacia žaloba vytvára pevný právny základ pre právny vzťah účastníkov sporu, je prípustná aj napriek tomu, že je možná (prípadne) aj iná žaloba (pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 40/1996). Procesná povinnosť preukázať, že v čase rozhodovania súdu je naliehavý právny záujem na určení právneho vzťahu alebo práva, zaťažuje toho, kto sa tohto určenia domáha (žalobcu). Pokiaľ chce žalobca osvedčiť svoj naliehavý právny záujem, musí na jednej strane poukázať na určité skutkové okolnosti prejednávanej veci vedúce k sporu medzi účastníkmi a k potrebe určiť súdom, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, na druhej strane vysvetliť, že práve podaná žaloba je procesne vhodným nástrojom, ktorý tento spor rieši (odstraňuje neistotu vzťahu účastníkov konania alebo vytvára pevný základ pre jeho usporiadanie).

41. Najvyšší súd v rozsudku z 19. januára 2020 sp. zn. 4Obo/12/2008 uviedol, že naliehavý právny záujem na určení je daný najmä tam, kde by bez tohto určenia bolo ohrozené právo navrhovateľa, alebo kde by sa bez tohto určenia jeho právne postavenie stalo neistým. Návrh domáhajúci sa určenia či už práva, právneho vzťahu alebo splnenia povinnosti spravidla nemôže byť opodstatnený tam, kde je možné žalovať splnenie povinnosti. Určovací petit nie je jedinou možnou formou ochrany práva. Určovací petit je prostriedkom umožňujúcim poskytnutie ochrany právneho postavenia navrhovateľa skôr, než toto jeho postavenie bolo porušené. Jeho cieľom je poskytnutie preventívnej ochrany za súčasného splnenia zákonom požadovanej podmienky preukázania naliehavosti právneho záujmu na určení tohto práva. Na vznik právneho záujmu žalobcu na určení stačí také správanie odporcu, ktoré svedčí o jeho úmysleporušiť právo navrhovateľa resp. spôsobiť mu ujmu na jeho právnom postavení. Je teda prostriedkom, ktorý navrhovateľovi umožňuje dovolať sa ochrany skôr, než jeho právo resp. právne postavenie bolo porušené, má teda preventívny charakter. Z jeho odôvodnenia vyplýva, že žalobca sa v konaní domáhal určenia neplatnosti odstúpenia od zmluvy o predaji podniku, ktoré určenie by nič nevyriešilo a viedlo by len k ďalším sporom o určenie vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam. Aj keby súd určil, že odstúpenie od predmetnej zmluvy je neplatné, príslušný kataster by na základe takého rozhodnutia nezapísal vlastnícke právo k nehnuteľnostiam.

42. Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd konštatuje, že v preskúmavanej veci žalobkyňa preukázala existenciu naliehavého právneho záujmu, ktorého právne posúdenie nepredstavuje odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu pri riešení právnej otázky. S prihliadnutím na význam zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností a na jeho právne účinky, je odôvodnený záver, že právne postavenie žalobkyne je za danej situácie neisté a bez požadovaného určenia by jej právo mohlo byť aj ohrozené (sp. zn. 3Cdo/137/1996). Súdne rozhodnutie o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti je vždy podkladom pre zápis do katastra nehnuteľností. Záujem vlastníka na určitosti a nespornosti právnych vzťahov k nehnuteľnosti v jeho vlastníctve a na zosúladení v katastri evidovaného stavu so stavom právnym je záujem všeobecne akceptovateľný, preukazujúci existenciu naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe, či tu právo je alebo nie.

43. V kontexte uvedeného dovolací súd poznamenáva, že uplatnené námietky týkajúce sa uzavretia darovacej zmluvy z 11. marca 2020, ktorej vklad bol povolený pod V 706/2020 dňa 30. marca 2020, medzi žalobkyňou a žalovaným 1/ o prevodu spoluvlastníckeho podielu žalobkyňou v rozsahu 4/6, netýkajúceho sa predmetu sporu (poznámka dovolacieho súdu), či okolnosti týkajúce sa vysporiadanie BSM medzi žalovanými 1/ a 2/ nepovažoval za relevantné, lebo od riešenia týchto otázok nezáviselo rozhodnutie vo veci samej.

44. Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.

45. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

46. Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práva a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

47. V konaní o určenie neplatnosti zmluvy súd preskúmava zmluvu zo všetkých hľadísk, na ktoré Občiansky zákonník viaže všeobecnú platnosť právnych úkonov (§ 34 a nasl. Občianskeho zákonníka). Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva bez ďalšieho zo zákona a hľadí sa naň, ako keby nebol urobený, táto neplatnosť nemôže byť zhojená dodatočným schválením a nemôže sa konvalidovať ani dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti. Absolútne neplatný právny úkon nespôsobí právne následky ani v prípade, že na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Pri posudzovaní dôvodov neplatnosti zmluvy je potrebné rozlišovať medzi dôvodmi neplatnosti, ktoré musia byť účastníkom tvrdené (napr. nedostatok slobody, vážnosti, rozpor s dobrými mravmi, prípadne omyl) a ostatnými, ku ktorým súd prihliada z úradnej povinnosti (nedostatok formy, neurčitosť, nespôsobilosť subjektu zmluvu uzavrieť, rozpor so zákonom a pod.). Ani pri uplatnení princípov spravodlivosti a dobrých mravov pri výkone práv a povinností nemá súd možnosť dodatočne zvážiť, či absolútnu neplatnosť úkonu „uzná alebo neuzná“ (resp. či ju zohľadní alebonezohľadní). Na dôvod zakladajúci absolútnu neplatnosť právneho úkonu musí súd vždy prihliadnuť, a to aj bez návrhu z úradnej povinnosti (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/96/1995, publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 39/1998).

48. Neplatnosť právneho úkonu vyjadrená v § 37 Občianskeho zákonníka je neplatnosťou absolútnou od začiatku bez ohľadu na to, či sa niekto dôvodu neplatnosti dovolal, a nie je rozhodujúce, či došlo k vydaniu súdneho rozhodnutia určujúceho, že právny úkon je neplatný (Z IV. s. 459, ods. 7).

49. Nedostatok vážnosti vôle sa prejavuje tým, že sa pri právnom úkone zdanlivo prejavuje vôľa, ktorá v skutočnosti neexistuje alebo vôľa, ktorá síce existuje v inej kvality než to ukazuje jej prejav. V zmysle § 34 Občianskeho zákonníka zo znakov definujúcich právny úkon má zásadný význam jednota vôle a jej prejavu. To znamená, že pokiaľ by neexistovala vôľa (napr. z dôvodu fyzického donútenia), neexistoval by ani právny úkon; právny úkon by však neexistoval ani vtedy, ak by neexistoval prejav vôle. Vôľa, ako psychický vzťah konajúceho človeka k zamýšľanému (chcenému) následku je nevyhnutným pojmovým predpokladom vzniku právneho úkonu. V súvislosti so zisťovaním existencie vôle v určitom konkrétnom prípade, t. j. so zisťovaním, či pri určitom prejave vôle ten, kto vôľu prejavil, ju aj skutočne mal, teda, či skutočne chcel to, čo prejavil, že chce, treba uviesť, že spravidla prejav skutočne vôli zodpovedá. Na existenciu vôle sa pri jej prejave usudzuje predovšetkým z objektívnych skutočností, teda z okolností, za ktorých bol prejav vôle urobený. Pokiaľ ide o vážnosť vôle, prejav, ktorý je iba zdanlivo prejavom vôle avšak v skutočnosti vôľa neexistuje alebo skutočná vôľa je iná, je podľa § 37 Občianskeho zákonníka neplatný. Medzi takéto právne úkony patria (mimo iných) simulované úkony ako aj úkony urobené s tzv. vnútornou výhradou. Simulovaný je právny úkon predstieraný. Ide o taký prejav, ktorý má pôsobiť ako úkon vážny, ale v skutočnosti nie je vážne mienený, pretože nevyjadruje vôľu spôsobiť právne následky. Simulovaný právny úkon je neplatný (sp. zn. 1Cdo/113/2008).

5 0. Vychádzajúc z nesporných skutkových okolností preskúmavanej veci týkajúcich uzavretia simulovaného právneho úkonu, zdanlivo vyvolávajúceho prejav vôle smerujúci ku prevodu spoluvlastníckeho prevodu v rozsahu 2/6 jeho kúpou žalovanými 1/ a 2/, dovolací súd sa s posúdením absolútnej neplatnosti právneho úkonu súdmi nižších inštancií v zmysle § 37, § 39 a § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka v celom rozsahu stotožnil. Bez ohľadu na uplynutie času od uzavretia právneho úkonu, či zánik manželstva žalovaných 1/ a 2/ a s tým súvisiaceho vysporiadania majetku patriaceho do BSM, či prejudiciálneho posúdenia namietanej absolútnej neplatnosti právneho úkonu v preskúmavanej veci, dovolateľka nedôvodne namieta nesprávne právne posúdenie. V danom prípade bolo povinnosť súdov z úradnej povinnosti skúmať splnenie zákonných ustanovení prejavu vôle (zhody vôle s jej prejavom) v spornej zmluve a obsah právneho úkonu interpretovať v zmysle § 35 Občianskeho zákonníka. Realizáciou subjektívnych práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov je oprávnenie každého subjektu správať sa spôsobom, ktorý je zákonom dovolený, ktorý vyplýva zo zmluvy alebo z rozhodnutia štátneho orgánu.

51. Na základe uvedených dôvodov dovolací súd konštatuje, že napadnutým rozhodnutím nedošlo pri riešení právnych otázok uvedených v bode 33 tohto odôvodnenia, preto prípustnosť uplatneného dovolacieho dôvodu v zmysle v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP nie je daná. Dovolací súd preto dovolanie odmietol v súlade s § 447 písm. c) CSP.

52. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v súlade s § 453 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP, a zásadu úspechu žalobkyne v dovolacom konaní, ktorej priznal proti žalovanej 2/ nárok na ich náhradu v plnom rozsahu. O výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).

53. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.