6Cdo/193/2017

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu O. T., bývajúceho v T., T., právne zastúpeného advokátom JUDr. Vladimírom Cahajlom, so sídlom v Bardejove, Dlhý rad 16, proti žalovaným: 1/ M. E., bývajúcemu v T., Z., 2/ P. W., bývajúcej v R., B., zastúpenej advokátom Mgr. Michalom Radosom, so sídlom v Bratislave, Pankúchova 5, 3/ O. C., bývajúcej v A., E. a 4/ Všeobecnej úverovej banke, a. s., so sídlom v Bratislave, Mlynské Nivy 1, IČO: 31 320 155, o neplatnosť kúpnej zmluvy a zmluvy o záložnom práve, vedenom na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 11C/366/2009 o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3Co/409/2012 z 29. októbra 2015, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a. Žalovaným 1/ až 4/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Bratislava V (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom č. k. 11C/366/2009-149 z 18. júla 2012 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd určil, že kúpna zmluva a zmluva o zriadení záložného práva sú neplatné právne úkony. Proti predmetnému rozsudku okresného súdu sa žalobca odvolal. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom sp. zn. 3Co/409/2012 z 29. októbra 2015 odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. V odôvodnení rozsudku uviedol, že sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení a na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie uviedol, že v zmysle ustálenej judikatúry, ktorá sa týka zmluvy o budúcej zmluve (§ 50a Občianskeho zákonníka ), zmluva pôsobí len medzi účastníkmi tejto zmluvy, pretože práva a povinnosti z nej vyplývajúce neprechádzajú na dedičov.

2. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej v texte aj „dovolateľ“) dovolanie. Žiadal, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň žiadal, aby mu súd odpustil zmeškanie lehoty na podanie dovolania a aby za právne významné z hľadiska počiatku plynutia lehoty na podanie dovolania nepovažoval doručenie rozsudku odvolacieho súdu, ale doručenie uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. „ÚS 302/2016“, ktoré bolo doručené jeho právnemuzástupcovi dňa 22. 8. 2016. Prípustnosť dovolania odôvodnil poukazom na ust. § 238 ods. 1 zák. č. 99/1963 Zb., Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „O. s. p.“) a vo vzťahu k dôvodom dovolania poukázal na ust. § 241 ods. 2 O. s. p.

3. Pred samotným prejednaním dovolania Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako prvé skúmal, či sú splnené všetky podmienky dovolacieho konania (včasnosť podania dovolania, podanie dovolania na to oprávneným subjektom, povinné zastúpenie advokátom v dovolacom konaní a spísanie dovolania týmto advokátom), za ktorých môže vo veci konať, pričom zistil, že dovolanie bolo podané po uplynutí zákonom stanovej lehoty na podanie dovolania v trvaní jedného mesiaca, ktorá v zmysle ust. § 240 ods. 1 O. s. p. začala plynúť od právoplatnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, čo podľa obsahu spisu bolo dňa 27. 1. 2016.

4. Zo spisu dovolací súd zistil, že dovolateľ podal dovolanie dňa 2. 9. 2016, t. j. už za účinnosti zák. č. 160/2015 Z. z., Civilného sporového poriadku (ďalej aj „C. s. p.“), ktorú uvedený zákon nadobudol 1. júla 2016. Keďže však lehota na podanie dovolania začala plynúť ešte pred nadobudnutím účinnosti Civilného sporového poriadku, splnenie podmienky včasného podania dovolania ako aj predpokladov na odpustenie zmeškania lehoty na podanie dovolania bolo potrebné v záujme zachovania zásady právnej istoty posúdiť podľa právneho stavu platného a účinného v čase začatia plynutia lehoty na podanie dovolania, t. j. podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Dôvodom na takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základného procesnoprávneho princípu o spravodlivej ochrane porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane legitímnych očakávaní sporových strán, v tomto konkrétnom prípade vo vzťahu k splneniu základných procesnoprávnych podmienok dovolacieho konania, medzi ktoré nesporne patrí práve včasnosť podania dovolania.

5. Podľa ust. § 240 ods. 1 O. s. p., účastník môže podať dovolanie do jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na súde, ktorý rozhodoval v prvom stupni. Ak dovolací súd vydal opravné uznesenie, plynie táto lehota od doručenia opravného uznesenia.

6. Podľa ust. § 241 ods. 2 O. s. p., zmeškanie lehoty uvedenej v odseku 1 nemožno odpustiť. Lehota je zachovaná, ak sa dovolanie podá v lehote na odvolacom alebo dovolacom súde.

7. Z obsahu spisu vyplýva, že dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 27. 1. 2016. Z citovaného ustanovenia § 241 ods. 1 O. s. p. je zrejmé, že pokiaľ dovolateľ podal dovolanie proti predmetnému rozhodnutiu odvolacieho súdu až dňa 2. 9. 2016, tak nemožno konštatovať splnenie podmienky včasného podania dovolania. Uvedenej skutočnosti si bol dovolateľ vedomý, pretože požiadal súd, aby mu odpustil zmeškanie lehoty na podanie dovolania. Keďže však z citovaného ustanovenia § 240 ods. 2 C. s. p. vyplýva, že zmeškanie lehoty na podanie dovolania nemožno odpustiť, žiadosťou o jej odpustenie sa nebolo možné zaoberať. Dovolací súd dospel preto k záveru, že včasnosť podania dovolania ako jedna zo základných podmienok dovolacieho konania nebola v danom prípade splnená a dovolanie žalobcu ako oneskorene podané podľa ust. § 447 písm. a/ C. s. p. odmietol.

8. O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 453 ods. 1 C. s. p. v spojení s ust. § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovaným 1/ až 4/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva, pretože im preukázateľne žiadne trovy dovolacieho konania nevznikli.

9. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3:0

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.