6 Cdo 177/2013

Najvyšší súd  

Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne M.. M. G., bývajúcej vo V., B. 560/11, proti žalovanému O. M.. L., zastúpenému Advokátskou kanceláriou

STOKLASA & STOKLASOVÁ, s.r.o., so sídlom v Nitre, Farská 25, o neplatnosť

skončenia pracovného pomeru, vedenej na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 9 C 69/2009,

o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 5. septembra 2012 sp. zn. 25

Co 73/2012, takto

  r o z h o d o l :  

Dovolanie žalovaného   o d m i e t a.

Žalobkyni náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Nitra rozsudkom zo 7. februára 2012 č. k. 9 C 69/2009 – 209 určil, že

skončenie pracovného pomeru žalobkyne výpoveďou žalovaného zo dňa 27. 11. 2008  

je neplatné. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania vo výške

100 %. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalovaným uvádzané výpovedné dôvody

právne neobstoja. Pokiaľ šlo o neprítomnosť žalobkyne na pracovisku v dňoch 19. 06.,  

20. 06., 23. 06. a 07. 07. 2008 dospel k záveru, že táto neprítomnosť bola preukázaná

priepustkou opatrenou pečiatkou zdravotníckeho zariadenia. Išlo teda o ospravedlnenú

neprítomnosť, ktoré konanie žalobkyne nemožno považovať za porušenie pracovnej

disciplíny. Na výpovedný dôvod spočívajúci v neprítomnosti žalobkyne na pracovisku

v dňoch 14. a 15. 7. 2008 neprihliadol pre uplynutie 2-mesačnej prekluzívnej subjektívnej

lehoty. Rovnako nemal za preukázané, že zo strany žalobkyne došlo k porušeniu pracovnej 2   6 Cdo 177/2013  

disciplíny nepredložením dokumentácie o vedení Materskej škôlky, pretože v prípade

nespokojnosti ju mal žalovaný najskôr usmerniť, aby odstránila zistené nedostatky, resp.  

po zmene príslušnej legislatívny jej poskytnúť možnosť zaškolenia. Za porušenie pracovnej

disciplíny nepovažoval ani množstvo vykázaných hodín priamej činnosti žalobkyne v mesiaci

október 2008 pre neunesenie dôkazného bremena žalovaného. Ani údajné porušenie

povinnosti mlčanlivosti zo strany žalobkyne oznámením vlastných platových pomerov  

na rodičovskom združení a výsledkov kontroly Inšpektorátu práce nepovažoval súd  

za porušenie pracovnej disciplíny z dôvodu, že uvádzala údaje o svojej osobe. K nedostatku

výpovede patrilo i neprejednanie výpovede so zástupcom zamestnancov. Z uvedených

dôvodov považoval žalobný návrh za dôvodný. Rozhodnutie o náhrade trov konania

odôvodnil poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p.

Krajský súd v Nitre rozsudkom z 5. septembra 2012 sp. zn. 25 Co 73/2012  

na odvolanie žalovaného rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil a rozhodol  

o náhrade trov odvolacieho konania. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že súd prvého stupňa

dospel k správnemu záveru, že žalovaným vytýkané konania žalobkyne v daných

podmienkach nemajú charakter porušenia pracovnej disciplíny a neboli preto dôvodom pre

skončenie pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce.   V tomto smere si osvojil dôvody napadnutého rozsudku, a preto podľa § 219 ods. 2 O.s.p.  

sa obmedzil na skonštatovanie ich správnosti. Reagujúc na námietky žalovaného uvádzané

v odvolaní doplnil, že pokiaľ na predmetnom rodičovskom združení, okrem svojich vlastných

poukazovala na platové pomery aj iných osôb, toto žalovaný vo výpovedi ako výpovedný

dôvod neuviedol. V súvislosti s tvrdením žalovaného o nevyužívaní pracovného času  

len poznamenal, že aj v mesiaci október 2008 bola žalobkyni žalovaným vyplatená mzda  

za celý pracovný čas podľa evidencie dochádzky, ktorú schvaľoval a podpisoval samotný

žalovaný, čo je v protiklade s jeho tvrdením, že žalobkyňa pracovný čas v stanovenom

rozsahu neodpracovala. V súvislosti s ďalšími výpovednými dôvodmi uviedol, že žalobkyňa

postupovala v súlade s pokynmi žalovaného a predložila mu práve ním označenú

dokumentáciu (inú žalovaný nepožadoval a ani vo výpovedi ako chýbajúcu neuviedol).

Naproti tomu však žalovaný od žalobkyne požadoval i predloženie správ, ktoré buď

žalobkyňa ešte nemohla predložiť alebo jej táto povinnosť z právneho predpisu nevyplývala.

Priznanie náhrady trov odvolacieho konania žalobkyni odôvodnil s poukazom na ustanovenie

§ 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.

3   6 Cdo 177/2013  

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal včas dovolanie žalovaný. Navrhol

rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania

odôvodnil tým, že mu bola odňatá možnosť pred súdom konať pre nepreskúmateľnosť

rozhodnutia okresného súdu (nedostatok dôvodov), ktorou vadou napokon trpí i rozsudok

krajského súdu. Vytýkal krajskému i okresnému súdu, že sa v odôvodnení svojich rozhodnutí

nevyporiadali so skutočnosťou, že žalobkyňa oboznamovala rodičov o platových pomeroch

iných zamestnancov a výsledkoch kontroly Inšpektorátu práce. Nevyporiadali  

sa ani s tvrdeniami, že žalobkyňa nedodržiavala ustanovený pracovný čas a prečo žalobkyňa

nepredložila všetky požadované dokumenty, keď jej túto povinnosť ustanovoval zákon.

Žalobkyňa sa k dovolaniu nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,

že dovolanie podala včas oprávnená osoba (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či tento

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť (§ 236

a nasl. O.s.p.). Dovolanie prejednal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1

O.s.p.) a dospel k záveru, že smeruje proti takému rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné,

preto ho treba odmietnuť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V preskúmavanej veci žalovaný napadol dovolaním rozsudok odvolacieho súdu,

ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (§ 219 O.s.p.).

Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti potvrdzujúcemu rozsudku

odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 ods. 2 a ods. 3 O.s.p.

Rozhodnutiu odvolacieho súdu nepredchádzalo rozhodnutie dovolacieho súdu obsahujúce

právny názor v tejto veci. Preto dovolanie podľa § 238 ods. 2 O.s.p. neprichádza do úvahy.

Nejedná sa ani o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania,

pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ani nešlo o potvrdenie

rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť

zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a ods. 4. Dovolanie nie je preto prípustné ani podľa  

§ 238 ods. 3 O.s.p.

4   6 Cdo 177/2013  

Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných

vád uvedených v ustanovení § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie

prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie  

nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až písm. g/ O.s.p.  

(t. j., či v prejednávanej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti

účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne

rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nepodania návrhu na začatie konania, hoci

podľa zákona bol potrebný, odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania

vylúčeným sudcom, či konania nesprávne obsadeným súdom).

Dovolací súd vady takejto povahy v dovolacom konaní nezistil. Prípustnosť dovolania

preto nemožno vyvodiť ani z tohto zákonného ustanovenia.

Pokiaľ žalovaný namietal nepreskúmateľnosť rozsudkov prvostupňového

a odvolacieho súdu, treba uviesť, že okresný súd v dôvodoch rozhodnutia uviedol, čoho  

sa žalobkyňa domáhala, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, z ktorých dôkazov vychádzal, jasne a zrozumiteľne vysvetlil, ktoré skutočnosti vzal za preukázané a teda, z akého skutkového

stavu veci vychádzal. V súvislosti so záverom o neplatnosti skončenia pracovného pomeru

žalobkyne zo strany žalovaného uviedol, ktoré skutočnosti považoval za určujúce a preto  

ich zohľadnil a ktoré nie. V odôvodnení jeho rozhodnutia nechýba ani citácia zákonného

ustanovenia, podľa ktorého vec právne posúdil a jeho stručný výklad. Podľa dovolacieho súdu

odôvodnenie rozsudku okresného súdu preto zodpovedá kritériám uvedeným v § 157 ods. 2

O.s.p. V tejto súvislosti dovolací súd upozorňuje na uznesenia Ústavného súdu Slovenskej

republiky sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. júla 2003 a II. ÚS 78/05 zo 16. marca 2005, podľa

ktorých všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných

účastníkmi konania.

Pokiaľ ide o odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní treba uviesť, že

nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie,

ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo  

sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava  

v odvolacom konaní. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu je zrejmé, že odvolací súd 5   6 Cdo 177/2013  

sa plne stotožnil so skutkovými aj právnymi dôvodmi uvedenými v rozsudku súdu prvého

stupňa. Napriek tomu, v odôvodnení rozsudku podrobne dopĺňa výklad ustanovení právnych

predpisov, v ktorom podrobne vysvetľuje ako zákon chápe zmysel pojmu porušenie pracovnej

disciplíny a prečo žiadny z konkrétnych dôvodov výpovede z pracovného pomeru žalobkyne

nedosahuje takú intenzitu, aby odôvodňoval platné skončenie pracovného pomeru.

V záverečnej časti rozsudku sa vyjadruje aj k niektorým námietkam žalobkyne uplatneným  

v odvolaní. Podľa názoru dovolacieho súdu odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu ako celok (v kontexte s dôvodmi rozsudku okresného súdu) spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného  

v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že

súdy neodôvodnili svoje rozhodnutia podľa predstáv žalovaného.

Možno teda uzavrieť, že dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali

prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p., a keďže dovolanie nie je prípustné ani podľa § 238  

O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný prostriedok žalovaného

odmietol podľa § 218 ods. l písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. bez toho,  

aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.

V dovolacom konaní procesne úspešnej žalobkyni vzniklo právo na náhradu trov

konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd však nepriznal žalobkyni náhradu trov tohto

konania, keďže jej v súvislosti s dovolacím konaním žiadne trovy nevznikli.  

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 29. mája 2014  

  JUDr. Daniela Švecová, v.r.

  predsedníčka senátu  

Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Pudmarčíková