6 Cdo 177/2013
Najvyšší súd
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne M.. M. G., bývajúcej vo V., B. 560/11, proti žalovanému O. M.. L., zastúpenému Advokátskou kanceláriou
STOKLASA & STOKLASOVÁ, s.r.o., so sídlom v Nitre, Farská 25, o neplatnosť
skončenia pracovného pomeru, vedenej na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 9 C 69/2009,
o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 5. septembra 2012 sp. zn. 25
Co 73/2012, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie žalovaného o d m i e t a.
Žalobkyni náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Nitra rozsudkom zo 7. februára 2012 č. k. 9 C 69/2009 – 209 určil, že
skončenie pracovného pomeru žalobkyne výpoveďou žalovaného zo dňa 27. 11. 2008
je neplatné. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania vo výške
100 %. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalovaným uvádzané výpovedné dôvody
právne neobstoja. Pokiaľ šlo o neprítomnosť žalobkyne na pracovisku v dňoch 19. 06.,
20. 06., 23. 06. a 07. 07. 2008 dospel k záveru, že táto neprítomnosť bola preukázaná
priepustkou opatrenou pečiatkou zdravotníckeho zariadenia. Išlo teda o ospravedlnenú
neprítomnosť, ktoré konanie žalobkyne nemožno považovať za porušenie pracovnej
disciplíny. Na výpovedný dôvod spočívajúci v neprítomnosti žalobkyne na pracovisku
v dňoch 14. a 15. 7. 2008 neprihliadol pre uplynutie 2-mesačnej prekluzívnej subjektívnej
lehoty. Rovnako nemal za preukázané, že zo strany žalobkyne došlo k porušeniu pracovnej 2 6 Cdo 177/2013
disciplíny nepredložením dokumentácie o vedení Materskej škôlky, pretože v prípade
nespokojnosti ju mal žalovaný najskôr usmerniť, aby odstránila zistené nedostatky, resp.
po zmene príslušnej legislatívny jej poskytnúť možnosť zaškolenia. Za porušenie pracovnej
disciplíny nepovažoval ani množstvo vykázaných hodín priamej činnosti žalobkyne v mesiaci
október 2008 pre neunesenie dôkazného bremena žalovaného. Ani údajné porušenie
povinnosti mlčanlivosti zo strany žalobkyne oznámením vlastných platových pomerov
na rodičovskom združení a výsledkov kontroly Inšpektorátu práce nepovažoval súd
za porušenie pracovnej disciplíny z dôvodu, že uvádzala údaje o svojej osobe. K nedostatku
výpovede patrilo i neprejednanie výpovede so zástupcom zamestnancov. Z uvedených
dôvodov považoval žalobný návrh za dôvodný. Rozhodnutie o náhrade trov konania
odôvodnil poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Nitre rozsudkom z 5. septembra 2012 sp. zn. 25 Co 73/2012
na odvolanie žalovaného rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil a rozhodol
o náhrade trov odvolacieho konania. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že súd prvého stupňa
dospel k správnemu záveru, že žalovaným vytýkané konania žalobkyne v daných
podmienkach nemajú charakter porušenia pracovnej disciplíny a neboli preto dôvodom pre
skončenie pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce. V tomto smere si osvojil dôvody napadnutého rozsudku, a preto podľa § 219 ods. 2 O.s.p.
sa obmedzil na skonštatovanie ich správnosti. Reagujúc na námietky žalovaného uvádzané
v odvolaní doplnil, že pokiaľ na predmetnom rodičovskom združení, okrem svojich vlastných
poukazovala na platové pomery aj iných osôb, toto žalovaný vo výpovedi ako výpovedný
dôvod neuviedol. V súvislosti s tvrdením žalovaného o nevyužívaní pracovného času
len poznamenal, že aj v mesiaci október 2008 bola žalobkyni žalovaným vyplatená mzda
za celý pracovný čas podľa evidencie dochádzky, ktorú schvaľoval a podpisoval samotný
žalovaný, čo je v protiklade s jeho tvrdením, že žalobkyňa pracovný čas v stanovenom
rozsahu neodpracovala. V súvislosti s ďalšími výpovednými dôvodmi uviedol, že žalobkyňa
postupovala v súlade s pokynmi žalovaného a predložila mu práve ním označenú
dokumentáciu (inú žalovaný nepožadoval a ani vo výpovedi ako chýbajúcu neuviedol).
Naproti tomu však žalovaný od žalobkyne požadoval i predloženie správ, ktoré buď
žalobkyňa ešte nemohla predložiť alebo jej táto povinnosť z právneho predpisu nevyplývala.
Priznanie náhrady trov odvolacieho konania žalobkyni odôvodnil s poukazom na ustanovenie
§ 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
3 6 Cdo 177/2013
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal včas dovolanie žalovaný. Navrhol
rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania
odôvodnil tým, že mu bola odňatá možnosť pred súdom konať pre nepreskúmateľnosť
rozhodnutia okresného súdu (nedostatok dôvodov), ktorou vadou napokon trpí i rozsudok
krajského súdu. Vytýkal krajskému i okresnému súdu, že sa v odôvodnení svojich rozhodnutí
nevyporiadali so skutočnosťou, že žalobkyňa oboznamovala rodičov o platových pomeroch
iných zamestnancov a výsledkoch kontroly Inšpektorátu práce. Nevyporiadali
sa ani s tvrdeniami, že žalobkyňa nedodržiavala ustanovený pracovný čas a prečo žalobkyňa
nepredložila všetky požadované dokumenty, keď jej túto povinnosť ustanovoval zákon.
Žalobkyňa sa k dovolaniu nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podala včas oprávnená osoba (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť (§ 236
a nasl. O.s.p.). Dovolanie prejednal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1
O.s.p.) a dospel k záveru, že smeruje proti takému rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné,
preto ho treba odmietnuť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V preskúmavanej veci žalovaný napadol dovolaním rozsudok odvolacieho súdu,
ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (§ 219 O.s.p.).
Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti potvrdzujúcemu rozsudku
odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 ods. 2 a ods. 3 O.s.p.
Rozhodnutiu odvolacieho súdu nepredchádzalo rozhodnutie dovolacieho súdu obsahujúce
právny názor v tejto veci. Preto dovolanie podľa § 238 ods. 2 O.s.p. neprichádza do úvahy.
Nejedná sa ani o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania,
pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ani nešlo o potvrdenie
rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť
zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a ods. 4. Dovolanie nie je preto prípustné ani podľa
§ 238 ods. 3 O.s.p.
4 6 Cdo 177/2013
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných
vád uvedených v ustanovení § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie
prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie
nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až písm. g/ O.s.p.
(t. j., či v prejednávanej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti
účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne
rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nepodania návrhu na začatie konania, hoci
podľa zákona bol potrebný, odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania
vylúčeným sudcom, či konania nesprávne obsadeným súdom).
Dovolací súd vady takejto povahy v dovolacom konaní nezistil. Prípustnosť dovolania
preto nemožno vyvodiť ani z tohto zákonného ustanovenia.
Pokiaľ žalovaný namietal nepreskúmateľnosť rozsudkov prvostupňového
a odvolacieho súdu, treba uviesť, že okresný súd v dôvodoch rozhodnutia uviedol, čoho
sa žalobkyňa domáhala, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, z ktorých dôkazov vychádzal, jasne a zrozumiteľne vysvetlil, ktoré skutočnosti vzal za preukázané a teda, z akého skutkového
stavu veci vychádzal. V súvislosti so záverom o neplatnosti skončenia pracovného pomeru
žalobkyne zo strany žalovaného uviedol, ktoré skutočnosti považoval za určujúce a preto
ich zohľadnil a ktoré nie. V odôvodnení jeho rozhodnutia nechýba ani citácia zákonného
ustanovenia, podľa ktorého vec právne posúdil a jeho stručný výklad. Podľa dovolacieho súdu
odôvodnenie rozsudku okresného súdu preto zodpovedá kritériám uvedeným v § 157 ods. 2
O.s.p. V tejto súvislosti dovolací súd upozorňuje na uznesenia Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. júla 2003 a II. ÚS 78/05 zo 16. marca 2005, podľa
ktorých všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
účastníkmi konania.
Pokiaľ ide o odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní treba uviesť, že
nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie,
ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo
sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava
v odvolacom konaní. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu je zrejmé, že odvolací súd 5 6 Cdo 177/2013
sa plne stotožnil so skutkovými aj právnymi dôvodmi uvedenými v rozsudku súdu prvého
stupňa. Napriek tomu, v odôvodnení rozsudku podrobne dopĺňa výklad ustanovení právnych
predpisov, v ktorom podrobne vysvetľuje ako zákon chápe zmysel pojmu porušenie pracovnej
disciplíny a prečo žiadny z konkrétnych dôvodov výpovede z pracovného pomeru žalobkyne
nedosahuje takú intenzitu, aby odôvodňoval platné skončenie pracovného pomeru.
V záverečnej časti rozsudku sa vyjadruje aj k niektorým námietkam žalobkyne uplatneným
v odvolaní. Podľa názoru dovolacieho súdu odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu ako celok (v kontexte s dôvodmi rozsudku okresného súdu) spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že
súdy neodôvodnili svoje rozhodnutia podľa predstáv žalovaného.
Možno teda uzavrieť, že dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali
prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p., a keďže dovolanie nie je prípustné ani podľa § 238
O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný prostriedok žalovaného
odmietol podľa § 218 ods. l písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. bez toho,
aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.
V dovolacom konaní procesne úspešnej žalobkyni vzniklo právo na náhradu trov
konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd však nepriznal žalobkyni náhradu trov tohto
konania, keďže jej v súvislosti s dovolacím konaním žiadne trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. mája 2014
JUDr. Daniela Švecová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Pudmarčíková