UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu Š. G., narodeného XX. XX. XXXX, bývajúceho v T., F. X, zastúpeného Advokátska kancelária Prachová & Partners, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Miletičova 21, IČO: 50 491 300, proti žalovanej Š - AUTOSERVIS Vranov, s. r. o., so sídlom v Stropkove, Požiarnická 5, IČO: 36 455 385, zastúpenej JUDr. Dušanom Maruščákom, advokátom so sídlom v Stropkove, Námestie SNP 538/1, o zaplatenie 11.153,16 eura s príslušenstvom, vedenom Okresným súdom Humenné pod sp. zn. 10C/119/2010, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 22. februára 2018, sp. zn. 20Co/74/2017, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania, o výške ktorej bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 21. februára 2017 sp. zn. 10C/119/2010 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.230,63 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 2.230,63 eura od 23. decembra 2009 do zaplatenia a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol, rozhodol o trovách konania a náhrade nákladov štátu na znalecké dokazovanie. Vychádzal zo zistenia, že žalobca kúpil od žalovaného dňa 18. 12. 2007 motorové vozidlo Škoda Fábia 1,2 Classic, že na vozidle zistil vadu prejavujúcu sa v zatekaní vody do batožinového priestoru, ktorú sa nepodarilo odstrániť ani vykonaním dvoch opráv a že listami zo 7. 12. 2009, resp. 17. 12. 2009 uplatnil voči žalovanej práva zo zodpovednosti za vady veci, a to právo na výmenu veci, resp. odstúpil od kúpnej zmluvy. Výsledkami vykonaného dokazovania mal preukázané, že predmetné vozidlo trpelo vadou zatekania vody do vnútorného priestoru vozidla. Keďže svojím charakterom vada vozidla nezodpovedá právu na odstúpenie od zmluvy, priznal žalobcovi v súlade s právnym názorom vysloveným v zrušujúcom uznesení krajského súdu, právo na zľavu z kúpnej ceny v rozsahu 20%, čo predstavuje sumu 2.230,63 eur. Keďže sa žalovaná s plnením dostala do omeškania, priznal žalobcovi aj príslušný úrok z omeškania. K námietke premlčania vznesenej žalovanou (žalobca na pojednávaní 24. januára 2017 žiadal pripustiť zmenu žaloby v znení, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 2.230,63 eura s príslušenstvom avzápätí po dovolaní sa premlčania žalovanou reagoval na tom istom pojednávaní tak, že zmenil žalobu na pôvodnú, čo súd pripustil) uviedol, že podľa § 112 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“) sa plynutie premlčacej doby prerušuje podaním žaloby na súd. Keďže do dňa zmeny žaloby všeobecná trojročná premlčacia doba neplynula, nárok žalobcu premlčaný byť nemôže. Okrem toho dôvodil, že v danom prípade išlo o takú zmenu pôvodnej žaloby, kedy zostali zachované všetky lehoty týkajúce sa pôvodnej žaloby. Právne vec posúdil podľa § 622 a § 633 OZ a § 517 ods. 1 a ods. 2 OZ.
2. Proti predmetnému rozsudku súdu prvej inštancie podala žalovaná a žalobca odvolania, o ktorých rozhodol Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) v záhlaví označeným rozsudkom tak, že ho potvrdil a vo výroku o trovách konania a vo výroku o náhrade nákladov štátu na znalecké dokazovanie zmenil. Potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie odôvodnil jeho vecnou správnosťou. Vo vzťahu k právnemu posúdeniu veci uviedol, že sa v tomto prípade odkláňa od právneho názoru judikovaného najvyšším súdom (R 22/1983), podľa ktorého raz zvolené právo z vady tovaru sa už nedá meniť. Vychádzal pri rešpektovaní judikatúry Súdneho dvora Európskej Únie (C-32/12) z názoru, že ak spotrebiteľ včas vadu reklamoval, potom si môže právo zo zodpovednosti za vady zvoliť v závislosti od zisteného skutkového stavu aj v priebehu súdneho konania. Ak by súd neumožnil žalobcovi uplatnenie konkrétneho práva za vady veci v súdnom konaní, vzhľadom na zistenú intenzitu nesúladu medzi tovarom a zmluvou, neskoršie uplatnenie „iného“ práva z dôvodu jeho premlčania, by bolo rovné stavu nemožnosti uplatnenia práva. Preto, ak existuje nezanedbateľná obava, že spotrebiteľ negatívne doplatí na nesprávny výber práva, ktoré zastabilizuje súd až po dokazovaní, potom je daný dôvod, aby spotrebiteľ mohol v rámci silnejšieho práva upresniť návrh na právo primerané okolnostiam daného prípadu, ak vadu reklamoval včas v záručnej prekluzívnej dobe. Na tento účel v záujme dosiahnutia cieľa citovanej smernice je treba považovať žalobu, ktorou žalobca uplatňuje právo na odstúpenie od zmluvy z dôvodu zodpovednosti za vady, súčasne aj za uplatnenie menšieho práva, ktorým oproti odstúpeniu od zmluvy je aj právo na zníženie kúpnej ceny. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie považoval v danej veci vadu zatekania vody do vozidla za preukázanú a zľavu z kúpnej ceny za primeranú povahe tejto vady (právo na zrušenie celej zmluvy nebolo možné žalobcovi priznať). Rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej preto podľa § 387 C. s. p. potvrdil.
3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie. Dovolanie odôvodnila dovolacím dôvodom podľa § 431 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C. s. p. alebo Civilný sporový poriadok“) tvrdiac, že súd prvej inštancie jej nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces [§ 420 písm. f) C. s. p.]. Odvolaciemu súdu vyčítala, že sa dostatočným spôsobom nezaoberal ňou vznesenou námietkou premlčania nároku žalobcu. Poukázala na to, že žalobca na pojednávaní konanom 24. januára 2017 opakovane zmenil žalobu, čo súd prvej inštancie pripustil. Zmena žaloby má však podľa žalovanej zásadný vplyv na beh premlčacích lehôt, pretože zmenený návrh je vo svojej podstate návrhom novým, o ktorom rozhoduje súd v tom istom konaní. Žalobca si u žalovanej uplatnil nárok 21. decembra 2009, teda premlčacia doba uplynula 22. decembra 2012. Na pojednávaní konanom 24. januára 2017 žalobca uplatnil namiesto práva na vrátenie kúpnej ceny právo na zľavu a následne opätovne právo na vrátenie kúpnej ceny. Hmotnoprávne účinky žalobcom zmenených žalôb nastali preto 24. januára 2017, a teda žalobcom uplatnený nárok je premlčaný. Odvolací súd navyše nedostatočne odôvodnil odklon od ustálenej rozhodovacej praxe, ktorú podľa žalovanej predstavuje rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 M Obdo V 19/2007 a rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 539/2013, v otázke zmeny žaloby v nadväznosti na beh premlčacej doby. Za nesprávny procesný postup považoval aj zmenu rozsudku súdu prvej inštancie odvolacím súdom vo výroku o trovách konania aj napriek tomu, že ich priznania sa žalobca vôbec nedomáhal. Odvolací súd týmto postupom porušil § 380 ods. 1 C. s. p. Žiadala preto, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
4. Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu žalovanej uviedol, že podaním žaloby na súd sa plynutie premlčacej doby prerušuje. Jeho nárok teda nie je premlčaný, pretože až do dňa zmeny žaloby premlčacia doba neplynula. Pri zmene žaloby nejde o novú žalobu, pričom sa zachovávajú všetky lehoty týkajúce sapôvodnej žaloby. Nesúhlasil ani s tvrdeniami žalovanej, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnené. Navrhol ho preto ako nedôvodné zamietnuť.
5. Najvyšší súd po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.), zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 C. s. p., zaoberal sa bez nariadenia pojednávania jeho prípustnosťou a dospel k záveru, že dovolanie žalovanej je potrebné ako neprípustné odmietnuť. Dovolací súd na stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 C. s. p.) uvádza nasledovné:
6. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie treba preto považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami, ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (v tejto súv. por. napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012).
7. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v ustanoveniach § 420 a § 421 C. s. p. V preskúmavanej veci žalovaná odôvodňovala prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) C. s. p.
8. Podľa § 420 písm. f) C. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces je treba rozumieť taký nesprávny postup súdu, ktorý sa prejavuje v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, vymykajúcich sa nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca. Podstatou tohto práva je zabezpečiť fyzickým a právnickým osobám možnosť domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty, ktoré im právny poriadok priznáva. Nesprávnym procesným postupom sa rozumie iba faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu. V zmysle § 420 písm. f) C. s. p. je teda relevantný taký nesprávny procesný postup, ktorý vylučuje stranu sporu z realizácie jej procesných oprávnení a ktorý marí možnosť jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Pre procesnú stranu z práva na spravodlivý súdny proces nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom (I. ÚS 50/04, II. ÚS 251/03, IV. ÚS 252/04).
9. Pokiaľ žalovaná namietala, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnené, najvyšší súd predovšetkým pripomína, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Treba zdôrazniť, že len výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje žiadne dôvody alebo neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o vadu zmätočnosti, ktorá zakladá prípustnosť a súčasne aj dôvodnosť dovolania podľa § 420 písm. f) C. s. p.
10. Najvyšší súd po preskúmaní veci nezistil, že by v danej veci išlo o takýto extrémny prípad vybočeniaz medzí ustanovenia § 393 ods. 2 C. s. p., ktorým by došlo k porušeniu práva žalovanej na spravodlivý proces.
11. Dovolaním napádaný rozsudok totiž dáva jasnú a zrozumiteľnú odpoveď, prečo odvolací súd považoval napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v jeho merite za vecne správny. V odôvodnení primerane vysvetlil dôvody, pre ktoré sa v danej veci odkláňa od ustálenej rozhodovacej praxe (R 22/1983) v otázke možnosti upresnenia (zmeny) spotrebiteľom zvoleného práva zo zodpovednosti za vady veci aj v priebehu súdneho konania. Dospel k záveru, že v záujme dosiahnutia cieľa sledovaného Smernicou 1999/44/ES Európskeho parlamentu a Rady z 25.5.1999, je treba považovať žalobu, ktorou žalobca uplatňuje právo na odstúpenie od zmluvy z dôvodu zodpovednosti za vady, súčasne aj za uplatnenie menšieho práva, ktorým oproti odstúpeniu od zmluvy je aj právo na zníženie kúpnej ceny. Tým zároveň dal aj odpoveď na námietky žalovanej, prečo v tomto prípade upresnenie (zmena) žaloby nemalo žiaden vplyv na plynutie premlčacej doby a teda prečo nepovažoval nárok priznaný žalobcovi za premlčaný. V tejto súvislosti treba dodať, že vzhľadom na prijaté závery odvolacieho súdu, sú rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Obdo V 19/2007 a aj Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 539/2013, na ktoré v dovolaní odkazuje žalovaná, v danej veci nepoužiteľné. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, ako aj rozsudku súdu prvej inštancie, nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Žalovaná preto nedôvodne argumentovala, že rozsudok odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnený; pričom za vadu konania v zmysle § 420 písm. f) C. s. p. v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovanej.
12. Pokiaľ žalovaná dovolaním napadla aj výrok rozhodnutia odvolacieho súdu o trovách konania pre vadu zmätočnosti treba uviesť, že základným (a spoločným) znakom všetkých rozhodnutí odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné podľa § 420 C. s. p. je to, že ide buď o rozhodnutie vo veci samej alebo o rozhodnutie, ktorým sa konanie končí (pozri R 19/2017). Ak táto podmienka nie je splnená, dovolací súd už neposudzuje prípustnosť dovolania z hľadiska existencie dovolateľom namietanej vady zmätočnosti.
13. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania nie je rozhodnutím vo veci samej a nie je ani rozhodnutím, ktorým sa konanie končí (pozri R 73/2018). V tejto časti je preto dovolanie žalovanej bez ďalšieho neprípustné.
14. So zreteľom na uvedené možno uzavrieť, že zo strany žalovanej nebol preukázaný nesprávny procesný postup súdu, ktorým by bola vylúčená z uskutočňovania jej patriacich procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) C. s. p. Najvyšší súd preto dovolanie žalovanej ako procesne neprípustné odmietol [§ 447 písm. c) C. s. p.].
15. O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 453 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. tak, že žalobcovi úspešnému v dovolacom konaní priznal ich plnú náhradu, a to uložením povinnosti žalovanej zaplatiť náhradu týchto trov s tým, že o výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 1 a 2 C. s. p.).
16. Toto uznesenie bolo prijaté senátom najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.