6 Cdo 170/2010
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu L. T., bývajúceho v P., proti žalovanému A. s.r.o., P., IČO : X., v dovolacom konaní zastúpenému JUDr. T. S., advokátom
Advokátskej kancelárie so sídlom v K., za účasti vedľajšej účastníčky Sociálnej poisťovne,
Bratislava, Ul. 29. augusta 8-10, vo veci týkajúcej sa pobočky Košice, Festivalové námestie 1,
o náhradu škody, ktorá vec je vedená na Okresnom súde Košice I pod sp.zn. 25 C 81/2006,
o dovolaní žalovaného proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach zo 4. februára 2010 sp.zn.
1 Co 58/2009, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalobcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Košice I (súd prvého stupňa) rozsudkom z 19. marca 2009 č.k.
25 C 81/2006-125 zamietol žalobu v časti týkajúcej sa sumy 20 713,01 eur a konanie o nej
v časti týkajúcej sa sumy 33,19 eur zastavil. Účastníkom nepriznal náhradu trov konania.
Vo veci samej tak rozhodol majúc za to, že žalovaný nie je v danej veci pasívne legitimovaný,
pretože žalobcom uplatňovaná ďalšia náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia, hoci má
svoj pôvod v chorobe z povolania vzniknutej ešte v roku 1995, je škodou novou. Za túto
škodu síce zodpovedá žalovaný, od 1. januára 2004 ale úrazové dávky z tejto zodpovednosti
poskytuje Sociálna poisťovňa a nie zamestnávateľ. Sociálna poisťovňa ale má v tomto konaní
procesné postavenie iba vedľajšej účastníčky.
Krajský súd v Košiciach (odvolací súd) uznesením zo 4. februára 2010 sp.zn.
1 Co 58/2009 rozhodol o odvolaní žalobcu tak, že rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutom zamietajúcom výroku a vo výroku o trovách konania zrušil a vec v rozsahu
zrušenia vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Rozhodol tak podľa § 221 ods. 1
písm. h/ zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov
(O.s.p.) majúc za to, že súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil, pretože nepoužil
správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Na rozdiel
od súdu prvého stupňa dospel k záveru, že v predmetnej veci nešlo o novú škodu, ale
o „dobodovanie“ pôvodného sťaženia spoločenského uplatnenia majúceho základ v chorobe
z povolania zistenej v roku 1995. Vychádzajúc z uvedeného, v súlade so stanoviskom
vedľajšej účastníčky, dospel k záveru, že „z hľadiska hmotného práva nositeľom povinnosti
z titulu zodpovednosti za poškodenie zdravia pri práci je zamestnávateľ poškodeného
zamestnanca“, resp. žalovaný ako jeho právny nástupca. Keďže súd prvého stupňa zamietol
žalobu vychádzajúc z nesprávneho právneho záveru o nedostatku pasívnej legitimácie
žalovaného, sa už s vecou z hľadiska opodstatnenosti žaloby z iných dôvodov nezaoberal.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu žalovaný podal dovolanie. Navrhol napadnuté
rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Uviedol, že jeho
mimoriadny opravný prostriedok je prípustný podľa § 237 písm. f/ O.s.p., pretože postupom
odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Podľa žalovaného odvolací
súd ho svojím rozhodnutím vylúčil z realizácie jeho procesných práv. K tejto vade došlo v dôsledku nesprávneho právneho názoru odvolacieho súdu ohľadne podstatnej skutočnosti
dôležitej pre posúdenie veci, a to otázky vecnej pasívnej legitimácie, ktorú odvolací súd,
na rozdiel od súdu prvého stupňa, nielenže nevyriešil správne, ale bez toho, že by ho na svoj
odlišný právny názor upozornil a dal mu možnosť argumentovať proti nemu. Uviedol, že
na uplatnenie svojho odlišného stanoviska k otázke vecnej legitimácie nebude mať priestor ani v ďalšom konaní pred súdom prvého stupňa, na ktoré dovolací súd vec vrátil, pretože súd
prvého stupňa bude v ňom viazaný právnym názorom vysloveným odvolacím súdom. Podľa
žalovaného „odvolací súd nielenže nezdôvodnil a neargumentoval, nevyvrátil právny názor
súdu prvého stupňa, vôbec sa nezaoberal v konaní predloženým stanoviskom žalovaného
s citovaním viacerých rozhodnutí súdov pri výklade pasívnej legitimácie sociálnej poisťovne
v takýchto prípadoch, ale jeho dôvody sú vzájomne rozporuplné, nepresvedčivé,
nezrozumiteľné a nepreskúmateľné“. Žalovaný v ďalších častiach svojho dovolania potom
podrobne uviedol dôvody, z ktorých má za to, že právne posúdenie veci odvolacím súdom nie
je správne.
Žalobca navrhol dovolanie žalovaného zamietnuť. Uviedol, že žalovaný
neopodstatnene namieta, že mu postupom odvolacieho súdu bola odňatá možnosť konať
pred súdom. Žalovaný nevyužil svoje právo reagovať na právnu argumentáciu v odvolaní,
ktorou sa spochybnila správnosť záverov súdu prvého stupňa.
Vedľajšia účastníčka tiež navrhla dovolanie žalovaného zamietnuť, pretože ním
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu je správne. Poukázala tiež na to, že podľa súdnej praxe
vyslovením (hoci aj) nesprávneho právneho záveru sa účastníkovi neodníma možnosť konať
pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) skúmal
najskôr, či dovolanie žalovaného, ako subjektu oprávneného podať tento mimoriadny opravný
prostriedok, smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V danej právnej veci smeruje dovolanie žalovaného proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ktoré má procesnú formu uznesenia. Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu
odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 239 O.s.p. Prípustnosť dovolania podľa
týchto ustanovení ale neprichádza do úvahy, keďže nejde o uznesenie uvedené v § 239 ods. 1
písm. a/ a b/ O.s.p., ale ani o uznesenie, ktoré by patrilo do niektorej z kategórií uznesení
vymenovaných v § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie žalovaného smeruje proti
uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bol rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutom
výroku a vo výroku o trovách konania zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Proti
takému uzneseniu odvolacieho súdu nie je prípustné dovolanie z iných dôvodov než
uvedených v § 237 O.s.p. (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 30. decembra 1994 sp.zn. 4 Cdo 71/94 uverejnený v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov
Slovenskej republiky, ročník 1995 pod por.č. 34).
Dovolací súd vychádzajúc z uvedeného, zachovávajúc postup podľa § 242 ods. 1,
druhá veta O.s.p., preskúmal prípustnosť dovolania aj podľa ustanovení § 237 písm. a/ až g/
O.s.p., ktoré pripúšťajú dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných v ňom vymenovaných
procesných vád (ide o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho
zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už
prv začatého konania, nedostatok návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania
vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). So zreteľom na obsah dovolania
dovolací súd sa pritom osobitne zameral na skúmanie, či konanie nie je zaťažené vadou podľa
§ 237 písm. f/ O.s.p., t.j. či postupom odvolacieho súdu sa žalovanému neodňala možnosť
konať pred súdom. Odňatím možnosti konať pred súdom sa pritom rozumie postup súdu,
ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky
súdny poriadok priznáva, napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať
dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, vykonávať svoje práva a povinnosti
prostredníctvom zvoleného zástupcu a pod.
Podľa dovolateľa odvolací súd mu odňal možnosť konať pred súdom v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. tým, že ho vylúčil z realizácie jeho procesných práv. Uviedol, že k tejto vade
došlo v dôsledku nesprávneho právneho názoru odvolacieho súdu ohľadne podstatnej
skutočnosti dôležitej pre posúdenie veci, a to otázky vecnej pasívnej legitimácie, ktorú
odvolací súd, na rozdiel od súdu prvého stupňa, nielenže nevyriešil správne, ale bez toho, že
by ho na svoj odlišný právny názor upozornil a dal mu možnosť argumentovať proti nemu.
Pripomenul, že na uplatnenie svojich odlišných záverov a argumentácie nebude mať priestor ani v ďalšom konaní pred súdom prvého stupňa, na ktoré dovolací súd vec vrátil, pretože súd
prvého stupňa bude v ňom viazaný právnym názorom vysloveným odvolacím súdom.
Pokiaľ žalovaný vidí základ vady konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. v nesprávnom
právnom posúdení otázky pasívnej vecnej legitimácie odvolacím súdom, dovolací
poznamenáva, že v zmysle ustálenej judikatúry nesprávnym právnym posúdením sa
účastníkovi konania neodníma možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. (R 43/2003). Právne posúdenie je relevantný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.), ktorým ale možno úspešne odôvodniť iba procesne prípustné dovolanie;
samotné nesprávne právne posúdenie veci ale nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. (porovnaj napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 102/2004, sp. zn. 2 Cdo 282/2006, sp. zn. 3 Cdo 174/2005 a sp. zn.
4 Cdo 165/2003).
Podľa dovolacieho súdu žalovaný nenáležite vytýka odvolaciemu súdu ani vadu
spočívajúcu podľa neho v tom, že odvolací súd ho na svoj odlišný právny názor na otázku
vecnej pasívnej legitimácie vopred neupozornil, a teda že mu nedal možnosť argumentovať
proti nemu. Z obsahu predmetnej časti dovolania podľa dovolacieho súdu vyplýva, že
žalovaný tvrdí vadu konania spočívajúcu v tom, že odvolací súd, hoci bol toho názoru, že sa
na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci
nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, ho nevyzval, aby sa k možnému
použitiu tohto ustanovenia vyjadril, teda to, že odvolací súd nepostupoval v súlade
s ustanovením § 213 ods. 2 O.s.p. V predmetnom ustanovení upravený procesný postup
odvolacieho súdu ale v danej veci neprichádzal do úvahy. Jeho zaradením do Občianskeho
súdneho poriadku zákonom č. 384/2008 Z.z. účinným od 15. októbra 2008 sa sledovalo, aby
účastníci konania neboli vystavení tzv. prekvapivým konečným rozhodnutiam odvolacieho
súdu. V danej veci ale nešlo o procesnú situáciu, v ktorej mal odvolací súd zachovať
v predmetnom ustanovení uvedený postup. Odvolací súd vec meritórne totiž nerozhodol, ale
rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Takýmto
rozhodnutím odvolací súd neodňal účastníkom žiadne procesné práva v ďalšom konaní.
Naostatok treba poznamenať, že otázka pasívnej vecnej legitimácie nebola otázkou nastolenou prvýkrát odvolacím súdom, ale rezonovala počas celého konania; žalovaný sa
k nej vyjadril niekoľkokrát (napr. jeho podanie osobne podané na súde prvého stupňa 10. júna
2008 označené, ako procesné podanie žalovaného, námietka pasívnej legitimácie - č.l. 80
a nasl. spisu, jeho podanie z 27. augusta 2008 označené, ako vyjadrenie žalovaného
na podanie vedľajšej účastníčky - č.l. 109, 110 spisu).
Pokiaľ žalovaný tvrdí, že rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný a vyvodzuje
z toho, že absenciou riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia mu bola odňatá možnosť
konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p., dovolací súd pripomína, že
podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 115/03 z 3. júla 2003 :
"Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale
aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí
na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces". Dovolací súd považuje za potrebné v tejto súvislosti upozorniť aj
na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 78/05 zo 16. marca 2005,
podľa ktorého : "Súčasťou základného práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je
rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní
(§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať
na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné
na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom
konaní".
Odvolací súd v napadnutom uznesení uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným
spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky
vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad
a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery, ktoré ho viedli k zrušeniu
rozhodnutia súdu prvého stupňa v napadnutom rozsahu a vráteniu veci na ďalšie konanie,
primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho uznesenia nevyplýva jednostrannosť, ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Jeho skutkové a právne závery súdu nie sú v danom
prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia ako celok spĺňa parametre zákonného
odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovaného.
Možno teda uzavrieť, že dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali
prípustnosť dovolania žalovaného podľa § 237 O.s.p. a keďže dovolanie nie je prípustné ani
podľa § 239 O.s.p., mimoriadny opravný prostriedok žalovaného odmietol podľa § 218 ods. l
písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.
V dovolacom konaní procesne úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd mu však nepriznal náhradu trov dovolacieho
konania, nakoľko nepodal návrh na ich priznanie (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 151 ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 9. februára 2011
JUDr.Ladislav G ó r á s z, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová