6 Cdo 170/2010

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu L. T., bývajúceho v P., proti žalovanému A. s.r.o., P., IČO : X., v dovolacom konaní zastúpenému JUDr. T. S., advokátom

Advokátskej kancelárie so sídlom v K., za účasti vedľajšej účastníčky Sociálnej poisťovne,

Bratislava, Ul. 29. augusta 8-10, vo veci týkajúcej sa pobočky Košice, Festivalové námestie 1,

o náhradu škody, ktorá vec je vedená na Okresnom súde Košice I pod sp.zn. 25 C 81/2006,

o dovolaní žalovaného proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach zo 4. februára 2010 sp.zn.

1 Co 58/2009, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Košice I (súd prvého stupňa) rozsudkom z 19. marca 2009 č.k.  

25 C 81/2006-125 zamietol žalobu v časti týkajúcej sa sumy 20 713,01 eur a konanie o nej

v časti týkajúcej sa sumy 33,19 eur zastavil. Účastníkom nepriznal náhradu trov konania.  

Vo veci samej tak rozhodol majúc za to, že žalovaný nie je v danej veci pasívne legitimovaný,

pretože žalobcom uplatňovaná ďalšia náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia, hoci má

svoj pôvod v chorobe z povolania vzniknutej ešte v roku 1995, je škodou novou. Za túto

škodu síce zodpovedá žalovaný, od 1. januára 2004 ale úrazové dávky z tejto zodpovednosti

poskytuje Sociálna poisťovňa a nie zamestnávateľ. Sociálna poisťovňa ale má v tomto konaní

procesné postavenie iba vedľajšej účastníčky.

Krajský súd v Košiciach (odvolací súd) uznesením zo 4. februára 2010 sp.zn.  

1 Co 58/2009 rozhodol o odvolaní žalobcu tak, že rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutom zamietajúcom výroku a vo výroku o trovách konania zrušil a vec v rozsahu

zrušenia vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Rozhodol tak podľa § 221 ods. 1  

písm. h/ zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov

(O.s.p.) majúc za to, že súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil, pretože nepoužil

správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Na rozdiel  

od súdu prvého stupňa dospel k záveru, že v predmetnej veci nešlo o novú škodu, ale  

o „dobodovanie“ pôvodného sťaženia spoločenského uplatnenia majúceho základ v chorobe  

z povolania zistenej v roku 1995. Vychádzajúc z uvedeného, v súlade so stanoviskom

vedľajšej účastníčky, dospel k záveru, že „z hľadiska hmotného práva nositeľom povinnosti

z titulu zodpovednosti za poškodenie zdravia pri práci je zamestnávateľ poškodeného

zamestnanca“, resp. žalovaný ako jeho právny nástupca. Keďže súd prvého stupňa zamietol

žalobu vychádzajúc z nesprávneho právneho záveru o nedostatku pasívnej legitimácie

žalovaného, sa už s vecou z hľadiska opodstatnenosti žaloby z iných dôvodov nezaoberal.

Proti uzneseniu odvolacieho súdu žalovaný podal dovolanie. Navrhol napadnuté

rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Uviedol, že jeho

mimoriadny opravný prostriedok je prípustný podľa § 237 písm. f/ O.s.p., pretože postupom

odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Podľa žalovaného odvolací

súd ho svojím rozhodnutím vylúčil z realizácie jeho procesných práv. K tejto vade došlo v dôsledku nesprávneho právneho názoru odvolacieho súdu ohľadne podstatnej skutočnosti

dôležitej pre posúdenie veci, a to otázky vecnej pasívnej legitimácie, ktorú odvolací súd,  

na rozdiel od súdu prvého stupňa, nielenže nevyriešil správne, ale bez toho, že by ho na svoj

odlišný právny názor upozornil a dal mu možnosť argumentovať proti nemu. Uviedol, že  

na uplatnenie svojho odlišného stanoviska k otázke vecnej legitimácie nebude mať priestor ani v ďalšom konaní pred súdom prvého stupňa, na ktoré dovolací súd vec vrátil, pretože súd

prvého stupňa bude v ňom viazaný právnym názorom vysloveným odvolacím súdom. Podľa

žalovaného „odvolací súd nielenže nezdôvodnil a neargumentoval, nevyvrátil právny názor

súdu prvého stupňa, vôbec sa nezaoberal v konaní predloženým stanoviskom žalovaného

s citovaním viacerých rozhodnutí súdov pri výklade pasívnej legitimácie sociálnej poisťovne

v takýchto prípadoch, ale jeho dôvody sú vzájomne rozporuplné, nepresvedčivé,

nezrozumiteľné a nepreskúmateľné“. Žalovaný v ďalších častiach svojho dovolania potom

podrobne uviedol dôvody, z ktorých má za to, že právne posúdenie veci odvolacím súdom nie

je správne.

Žalobca navrhol dovolanie žalovaného zamietnuť. Uviedol, že žalovaný

neopodstatnene namieta, že mu postupom odvolacieho súdu bola odňatá možnosť konať  

pred súdom. Žalovaný nevyužil svoje právo reagovať na právnu argumentáciu v odvolaní,

ktorou sa spochybnila správnosť záverov súdu prvého stupňa.

Vedľajšia účastníčka tiež navrhla dovolanie žalovaného zamietnuť, pretože ním

napadnuté uznesenie odvolacieho súdu je správne. Poukázala tiež na to, že podľa súdnej praxe

vyslovením (hoci aj) nesprávneho právneho záveru sa účastníkovi neodníma možnosť konať

pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) skúmal

najskôr, či dovolanie žalovaného, ako subjektu oprávneného podať tento mimoriadny opravný

prostriedok, smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

Podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V danej právnej veci smeruje dovolanie žalovaného proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ktoré má procesnú formu uznesenia. Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu

odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 239 O.s.p. Prípustnosť dovolania podľa

týchto ustanovení ale neprichádza do úvahy, keďže nejde o uznesenie uvedené v § 239 ods. 1

písm. a/ a b/ O.s.p., ale ani o uznesenie, ktoré by patrilo do niektorej z kategórií uznesení

vymenovaných v § 239 ods. 2 písm. a/   až   c/ O.s.p. Dovolanie žalovaného smeruje proti

uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bol rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutom

výroku a vo výroku o trovách konania zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Proti

takému uzneseniu odvolacieho súdu nie je prípustné dovolanie z iných dôvodov než

uvedených v § 237 O.s.p. (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky  

z 30. decembra 1994 sp.zn. 4 Cdo 71/94 uverejnený v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov

Slovenskej republiky, ročník 1995 pod por.č. 34).

Dovolací súd vychádzajúc z uvedeného, zachovávajúc postup podľa § 242 ods. 1,

druhá veta O.s.p., preskúmal prípustnosť dovolania aj podľa ustanovení § 237 písm. a/ až g/

O.s.p., ktoré pripúšťajú dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných v ňom vymenovaných

procesných vád (ide o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho

zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už

prv začatého konania, nedostatok návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol

potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania

vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). So zreteľom na obsah dovolania

dovolací súd sa pritom osobitne zameral na skúmanie, či konanie nie je zaťažené vadou podľa

§ 237 písm. f/ O.s.p., t.j. či postupom odvolacieho súdu sa žalovanému neodňala možnosť

konať pred súdom. Odňatím možnosti konať pred súdom sa pritom rozumie postup súdu,

ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky

súdny poriadok priznáva, napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať

dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, vykonávať svoje práva a povinnosti

prostredníctvom zvoleného zástupcu a pod.

Podľa dovolateľa odvolací súd mu odňal možnosť konať pred súdom v zmysle § 237

písm. f/ O.s.p. tým, že ho vylúčil z realizácie jeho procesných práv. Uviedol, že k tejto vade

došlo v dôsledku nesprávneho právneho názoru odvolacieho súdu ohľadne podstatnej

skutočnosti dôležitej pre posúdenie veci, a to otázky vecnej pasívnej legitimácie, ktorú

odvolací súd, na rozdiel od súdu prvého stupňa, nielenže nevyriešil správne, ale bez toho, že

by ho na svoj odlišný právny názor upozornil a dal mu možnosť argumentovať proti nemu.

Pripomenul, že na uplatnenie svojich odlišných záverov a argumentácie nebude mať priestor ani v ďalšom konaní pred súdom prvého stupňa, na ktoré dovolací súd vec vrátil, pretože súd

prvého stupňa bude v ňom viazaný právnym názorom vysloveným odvolacím súdom.

Pokiaľ žalovaný vidí základ vady konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. v nesprávnom

právnom posúdení otázky pasívnej vecnej legitimácie odvolacím súdom, dovolací

poznamenáva, že v zmysle ustálenej judikatúry nesprávnym právnym posúdením sa

účastníkovi konania neodníma možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237

písm. f/ O.s.p. (R 43/2003). Právne posúdenie je relevantný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2

písm. c/ O.s.p.), ktorým ale možno úspešne odôvodniť iba procesne prípustné dovolanie;

samotné nesprávne právne posúdenie veci ale nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle  

§ 237 písm. f/ O.s.p. (porovnaj napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   sp. zn. 1 Cdo 102/2004, sp. zn. 2 Cdo 282/2006, sp. zn. 3 Cdo 174/2005 a sp. zn.  

4 Cdo 165/2003).

Podľa dovolacieho súdu žalovaný nenáležite vytýka odvolaciemu súdu ani vadu

spočívajúcu podľa neho v tom, že odvolací súd ho na svoj odlišný právny názor na otázku

vecnej pasívnej legitimácie vopred neupozornil, a teda že mu nedal možnosť argumentovať

proti nemu. Z obsahu predmetnej časti dovolania podľa dovolacieho súdu vyplýva, že

žalovaný tvrdí vadu konania spočívajúcu v tom, že odvolací súd, hoci bol toho názoru, že sa

na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci

nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, ho nevyzval, aby sa k možnému

použitiu tohto ustanovenia vyjadril, teda to, že odvolací súd nepostupoval v súlade

s ustanovením § 213 ods. 2 O.s.p. V predmetnom ustanovení upravený procesný postup

odvolacieho súdu ale v danej veci neprichádzal do úvahy. Jeho zaradením do Občianskeho

súdneho poriadku zákonom č. 384/2008 Z.z. účinným od 15. októbra 2008 sa sledovalo, aby

účastníci konania neboli vystavení tzv. prekvapivým konečným rozhodnutiam odvolacieho

súdu. V danej veci ale nešlo o procesnú situáciu, v ktorej mal odvolací súd zachovať

v predmetnom ustanovení uvedený postup. Odvolací súd vec meritórne totiž nerozhodol, ale

rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Takýmto

rozhodnutím odvolací súd neodňal účastníkom žiadne procesné práva v ďalšom konaní.

Naostatok treba poznamenať, že otázka pasívnej vecnej legitimácie nebola otázkou nastolenou prvýkrát odvolacím súdom, ale rezonovala počas celého konania; žalovaný sa  

k nej vyjadril niekoľkokrát (napr. jeho podanie osobne podané na súde prvého stupňa 10. júna

2008 označené, ako procesné podanie žalovaného, námietka pasívnej legitimácie - č.l. 80

a nasl. spisu, jeho podanie z 27. augusta 2008 označené, ako vyjadrenie žalovaného  

na podanie vedľajšej účastníčky - č.l. 109, 110 spisu).

Pokiaľ žalovaný tvrdí, že rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný a vyvodzuje

z toho, že absenciou riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia mu bola odňatá možnosť

konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p., dovolací súd pripomína, že

podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 115/03 z 3. júla 2003 :

"Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len

na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový  

a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale

aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí  

na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka  

na spravodlivý proces". Dovolací súd považuje za potrebné v tejto súvislosti upozorniť aj  

na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 78/05 zo 16. marca 2005,

podľa ktorého : "Súčasťou základného práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní

podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je

rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní  

(§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať

na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú

rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné  

na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom

konaní".

Odvolací súd v napadnutom uznesení uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným

spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky

vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad  

a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery, ktoré ho viedli k zrušeniu

rozhodnutia súdu prvého stupňa v napadnutom rozsahu a vráteniu veci na ďalšie konanie,

primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho uznesenia nevyplýva jednostrannosť, ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Jeho skutkové a právne závery súdu nie sú v danom

prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky  

a odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia ako celok spĺňa parametre zákonného

odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1

Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd

neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovaného.

Možno teda uzavrieť, že dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali

prípustnosť dovolania žalovaného podľa § 237 O.s.p. a keďže dovolanie nie je prípustné ani

podľa § 239 O.s.p., mimoriadny opravný prostriedok žalovaného odmietol podľa § 218 ods. l

písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou

napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.

V dovolacom konaní procesne úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224  

ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd mu však nepriznal náhradu trov dovolacieho

konania, nakoľko nepodal návrh na ich priznanie (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p.  

a § 151 ods. 1 O.s.p.).

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 9. februára 2011

  JUDr.Ladislav G ó r á s z, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová