6 Cdo 165/2010

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkýň : 1/ A. T., bývajúca v K. a 2/ Ing. J. W., bývajúca X., v dovolanom konaní zastúpené JUDr. J. K., advokátom

Advokátskej kancelárie so sídlom v K., proti žalovanému : F. T., bývajúci v K., v dovolacom

konaní zastúpený JUDr. P. S., advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom v K.,

o vypratanie nehnuteľností a iné, ktorá vec sa viedla na Okresnom súde Košice I pod sp.zn.

38 C 204/2007, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 25.marca

2010 sp.zn. 4 Co 111/2009, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

  Žalobkyniam 1/ a 2/ nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Košice I (súd prvého stupňa) rozsudkom z 24. apríla 2009 č.k.  

38 C 204/2007-120 uložil žalovanému povinnosť vypratať do 60 dní nehnuteľnosti, rodinný

dom spolu s priľahlými pozemkami, bližšie označené vo výroku rozsudku. Vzájomnú žalobu

žalovaného o určenie, že má právo doživotného bezplatného užívania predmetných

nehnuteľností, zamietol. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyniam, na účet ich

zástupcu, náhradu trov konania a v konaní o vzájomnej žalobe žalovanému náhradu trov

konania nepriznal. Dospel k záveru, že z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že

žalobkyne sú podielovými spoluvlastníčkami predmetných nehnuteľností; tieto nadobudli ešte

ako maloleté v roku 1987 kúpou schválenou súdom. Medzi účastníkmi bolo sporné, či

žalovaný má nejaký právny dôvod užívania predmetných nehnuteľností, a ak áno, akým

spôsobom a v akom rozsahu. Vyhodnotením dôkazov dospel k záveru, že medzi účastníkmi

„nikdy a žiadnou formou“ nedošlo k uzavretiu dohody o spôsobe a rozsahu užívania predmetných nehnuteľností, resp. o ich prenechaní do užívania žalovanému a o výške odplaty

za ich užívania. Žalovaný užíva predmetné nehnuteľnosti bez právneho dôvodu a proti vôli

žalobkýň a takýmto konaním protiprávne zasahuje do ich vlastníckeho práva a bráni im

v užívaní nehnuteľností. Žalovanému nesvedčí k predmetným nehnuteľnostiam žiadne právo;

nenadobudol ani právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Vychádzal pritom z toho, že

vydržacia doba na nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, práva

doživotného užívania nehnuteľnosti žalovaným, mohla začať plynúť až dňom, kedy

žalobkyne opustili spoločnú domácnosť, t.j. v roku 1998. Desaťročná vydržacia doba ale

neuplynula, keďže žalobkyne svojimi úkonmi urobenými už v roku 2005, ktorými sa

domáhali na žalovanom platenia nájomného, a potom podaním žaloby v predmetnej právnej

veci dňa 2. októbra 2007, prerušili jej plynutie.

Krajský súd v Košiciach (odvolací súd) rozsudkom z 25. marca 2010 sp.zn.  

4 Co 111/2009 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť

žalobkyniam, na účet ich zástupcu, náhradu trov dovolacieho konania. Odvolací súd sa

stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2

zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (O.s.p.) sa

obmedzil na skonštatovanie jeho správnosti. K dôvodom rozhodnutia súdu prvého stupňa dodal, že z výsledkov vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že medzi účastníkmi

„nikdy a žiadnou formou“ nedošlo k uzavretiu zmluvy o spôsobe a rozsahu užívania

a prenechaní nehnuteľností do užívania, resp. o výške odplaty za ich užívanie. Podľa

odvolacieho súdu bolo preukázané, že žalovaný užíva nehnuteľnosti bez právneho dôvodu

a proti vôli žalobkýň. Žalovaný svojím konaním zasahuje do vlastníckeho práva žalobkýň.

Považoval za potrebné zdôrazniť, že k vydržaniu medzi rodinnými príslušníkmi nemohlo

dôjsť a že žalobkyne naostatok svojimi úkonmi prerušili plynutie vydržacej doby. Poukázal  

na veľmi zlé vzťahy účastníkov a na to, že žalovaný pod vplyvom alkoholických nápojov

žalobkyne bil. Dodal, že i spôsob odchodu žalobkýň a ich matky svedčí o tom, ako sa

žalovaný voči nim správal a aký vzťah k nim vlastne mal.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie. Navrhol napadnutý

rozsudok odvolacieho súdu i rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť Okresnému

súdu Košice I na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil dovolacím dôvodom podľa § 241  

ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p. tvrdiac, že rozhodnutiami

súdov nižších stupňom mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Podľa žalovaného spočíva uvedená procesná vada v tom, že rozsudky súdov nevyhovujú kritériám kladeným  

na odôvodnenie rozhodnutí z hľadiska princípov spravodlivého procesu, a to najmä pokiaľ ide

o ich úplnosť, zrozumiteľnosť a presvedčivosť. Uviedol, že odvolací súd v predmetnej

právnej veci nenáležite postupoval podľa ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. Podľa žalovaného

uvedené ustanovenie umožňuje odvolaciemu súdu len to, že nemusí v odôvodnení svojho

potvrdzujúceho rozhodnutia opakovať podstatnú časť odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého

stupňa; nezbavuje ho ale povinnosti vyporiadať sa s podstatnými tvrdeniami účastníka v jeho

odvolaní. Vytýka odvolaciemu súdu i súdu prvého stupňa, že sa v dôvodoch svojich

rozhodnutí riadne nevyporiadali so skutočnosťou, že hoci tu nebol formálny právny úkon

účastníkov upravujúci užívanie nehnuteľnosti, bolo preukázané, že „došlo k rozhodnutiu

o vlastníctve dvoch nehnuteľností, pričom koniec užívania jednej nehnuteľnosti bol

podmienený možnosťou užívať nehnuteľnosť inú“. Súdy nižších stupňov tvrdenia a právnu

argumentáciu účastníkov, ktoré mohli mať v prejednávanej právnej veci právnu relevanciu  

pri posúdení otázky dohody o užívaní nehnuteľností, nevyhodnotili a s rozpornými tvrdeniami

účastníkov o tom sa nijak nevyporiadali. Odvolací súd sa rovnako nevyporiadal s jeho

námietkou, že výkon práva žalobkyňami je v rozpore s dobrými mravmi a s jeho tvrdením, o vydržaní práva z vecného bremena zodpovedajúceho doživotnému užívaniu predmetných

nehnuteľností. Nedostatky v odôvodnení má i rozhodnutie súdu prvého stupňa. Napr. nie je

v ňom uvedené, akými úvahami sa súd riadil pri prijatí záveru, že začiatkom plynutia doby  

na vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu je deň, kedy žalované opustili

spoločnú domácnosť a nie je uvedené ani to, prečo nie je pre posúdenie veci relevantná doba

plynúca od plnoletosti žalobkýň. Z týchto dôvodov má žalovaný za to, že rozhodnutia súdov

nižších stupňov nie sú spôsobilé prieskumu. V konaní tak nemal možnosť efektívne využiť

svoje procesné práva argumentovať proti záverom súdu prvého stupňa. Odvolací súd potvrdil

nepreskúmateľné rozhodnutie súdu prvého stupňa bez toho, aby sa relevantným spôsobom

vyporiadal s jeho tvrdeniami.

Žalobkyne navrhli dovolanie žalovaného zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento

opravný prostriedok bol podaný proti takému rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním

(§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania, keďže jeho nariadenie

vzhľadom na povahu veci nepovažoval za potrebné (§ 243a ods. 1 O.s.p.), dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je

prípustný.

  Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok je teda

prípustné len proti zákonom výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho

súdu.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.), alebo rozsudok,

v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto

veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo taký rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa,  

vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke

ide o rozhodnutie zásadného významu (§ 238 ods. 3 O.s.p. v znení do 28. februára 2010).

  V danom prípade dovolanie žalovaného smeruje proti rozsudku, ktorý nevykazuje

znaky niektorého z rozsudkov uvedených v označených zákonných ustanoveniach.

  S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa

zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok

právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv

začatého konania, nedostatok návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným

sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu uvedených vád konania dovolací súd

nezistil.

Pokiaľ žalovaný tvrdí, že rozsudky súdov nižších stupňov nevyhovujú požiadavkám

kladeným na odôvodnenie rozhodnutí z hľadiska princípov spravodlivého procesu, a to najmä pokiaľ ide o ich úplnosť, zrozumiteľnosť a presvedčivosť, a vyvodzuje z toho, že absenciou

riadneho odôvodnenia súdnych rozhodnutí mu bola odňatá možnosť konať pred súdom

v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p., dovolací súd pripomína, že podľa uznesenia

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 115/03 z 3. júla 2003: "Všeobecný súd

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj

odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí  

na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka  

na spravodlivý proces". Dovolací súd považuje za potrebné v tejto súvislosti upozorniť aj  

na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 78/05 zo 16. marca 2005,

podľa ktorého: "Súčasťou základného práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní

podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je

rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní  

(§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať

na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú

rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné  

na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom

konaní". Podľa dovolacieho súdu nemožno naostatok opomenúť, že zákonom č. 384/2008

Z.z., ktorý nadobudol účinnosť 15. októbra 2008, bol dovtedajší text § 219 O.s.p. doplnený

okrem iného odsekom 2, podľa ktorého, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje  

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len  

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť  

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Citované nové

ustanovenie tak reagovalo na súdnu prax v prípadoch úplných a presvedčivých rozhodnutí

súdov prvého stupňa, kedy odôvodnenie rozhodnutia odvolacích súdov je len kopírovaním

vecne správnych dôvodov. V takých prípadoch rozhodnutia obsahujú účastníkom známe

podania, známy napadnutý rozsudok a v závere obsahujú už len stručné konštatovania  

o správnosti a presvedčivosti napádaného rozhodnutia, s ktorým sa odvolací súd plne

stotožňuje. Ide o ustanovenie v rovine fakultatívnej a umožňuje odvolaciemu súdu sa

sústrediť už len na doplnenie presvedčivosti rozhodnutia a odvolacie súdy sa tak môžu

sústrediť na judikatúru a odbornú literatúru. Tým sa môže zvýšiť aj dôvera v apelačné súdy,

ktoré by v rozhodnutí menej kopírovali a viac argumentovali, čo nepochybne bude verejnosťou vítane (porovnaj dôvodovú správu k predmetnej novele). Ustanovením § 219  

ods. 2 O.s.p. je teda odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného

odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým,

že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, a to

po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito

závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť

dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore

so závermi súdu prvého stupňa, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že ďalšie závery

odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd prirodzene

musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť

len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie

správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane mimo limitov

práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj čl. 6 ods. 1

Dohovoru.

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov

zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd

prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia (rozhodnutie má 21 strán) uviedol

rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská

procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne

predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery.

Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva

jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa primerane

vysvetlil, z akých úvah vychádzal pri závere, že žalovanému nesvedčí žiadny právny dôvod

užívania sporných nehnuteľností a že žalovaný nenadobudol ani právo zodpovedajúce

vecnému bremenu. Dostatočne vysvetlil, prečo mal za to, že vydržacia doba na nadobudnutie

práva začala plynúť dňom, kedy žalobkyne opustili spoločnú domácnosť, a nie vtedy, ako to

tvrdil žalovaný, a aké skutočnosti ho viedli k záveru, že vydržacia doba sa nedovŕšila.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu prvého

stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky a že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu

ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie

základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv

žalovaného.

Pokiaľ žalovaný spochybňuje záver súdu o tom, že tu nebola dohoda účastníkov

o užívaní sporných nehnuteľností, v skutočnosti spochybňuje správnosť toho, ako súdy

vyhodnotili jednotlivé dôkazy. Dovolací súd k tomu uvádza, že v prípade nesprávnosti

hodnotenia dôkazov (pozn.: dovolací súd sa hodnotením dôkazov nezaoberal) nejde o dôvod

zakladajúci prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. (viď R 42/1993). Z prieskumnej povahy

dovolacieho konania a z charakteru dovolacieho konania vyplýva, že dokazovanie sa v ňom

nevykonáva (§ 243a ods. 2 O.s.p.) a dovolaciemu súdu ani neprislúcha prehodnocovať dôkazy

vykonané v základnom konaní. Nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov nezakladá

procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. V súvislosti s vyššie uvedeným treba

ešte dodať, že pod spravodlivým súdnym procesom sa v žiadnom prípade nechápe právo

účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil

právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Do obsahu základného práva podľa čl. 46

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa  

k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním

navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy

preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Podľa dovolacieho súdu nebol vadný ani postup odvolacieho súdu, ktorý, majúc za to,

že odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa je správne, sa s ním stotožnil a v odôvodnení

svojho rozhodnutia sa obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia. Žalovaný v odvolaní neuviedol také pre posúdenie veci významné skutočnosti,

s ktorými by sa už nevyporiadal súd prvého stupňa. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia

súdu prvého stupňa odvolací súd navyše poukázal na to, že z výsledkov vykonaného

dokazovania jednoznačne vyplynulo, že medzi účastníkmi „nikdy a žiadnou formou“ nedošlo

k uzavretiu zmluvy o spôsobe a rozsahu užívania a prenechaní nehnuteľností do užívania,

resp. o výške odplaty za ich užívanie a že bolo preukázané, že žalovaný užíva nehnuteľnosti

bez právneho dôvodu a proti vôli žalobkýň. Považoval za potrebné zdôrazniť, že k vydržaniu

medzi rodinnými príslušníkmi nemohlo dôjsť a že žalobkyne naostatok svojimi úkonmi

prerušili plynutie vydržacej doby. Poukázal na veľmi zlé vzťahy účastníkov a na to, že žalovaný pod vplyvom alkoholických nápojov žalobkyne bil a dodal, že i spôsob odchodu

žalobkýň a ich matky svedčí o tom, ako sa žalovaný voči nim správal a aký vzťah k nim, ako

k dcéram, vlastne mal. Práve s prihliadnutím na ostatne uvedené závery súdu, negatívne

hodnotiace konanie žalovaného, nie je možné súhlasiť s námietkou žalovaného, že odvolací

súd sa nijak nevyporiadal s tým, či výkon práva žalobkyňami nie je v rozpore s dobrými

mravmi. Podľa dovolacieho súdu odvolací súd práve takýmto hodnotením konania

žalovaného vyjadril (argumentum e contrario) záver, že výkon práv žalobkyňami nie je  

v rozpore s dobrými mravmi.

Zo všetkých uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru,

že v prejednávanej veci je dovolanie žalovaného podľa Občianskeho súdneho poriadku

procesne neprípustné. So zreteľom na to jeho mimoriadny opravný prostriedok odmietol

podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúci proti

rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie neprípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou

dovolacieho konania, nemohol sa zaoberať vecnou správnosťou napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu.

Dovolací súd nepriznal náhradu trov konania žalobkyniam, nakoľko ich trovy

vzhľadom na neprípustnosť dovolania v danej veci nepovažoval za trovy potrebné na účelné

bránenie práva (§ 142 ods. 1 v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p.).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 16. novembra 2010

  JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová