Najvyšší súd

6 Cdo 161/2011

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Ing. B. Z., bývajúceho v B. zastúpeného JUDr. Ľ. H., advokátom so sídlom v B., proti žalovanému JUDr. V. S.,

bývajúcemu v B., o zaplatenie 8 630,42 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde

Bratislava II pod sp. zn. 6 C 198/2005, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu

v Bratislave z 31. marca 2011 sp. zn. 3 Co 56/2010 rozhodol

t a k t o :

Dovolanie žalovaného o d m i e t a.

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava II rozsudkom z 31. januára 2006 č. k. 6 C 198/2005-39 uložil

žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 8 630,42 € (260 000,-- Sk) s úrokmi z omeškania

vo výške 13% ročne od 1.1.2003 do 1.8.2004 zo sumy 400 000,-- Sk, od 2.8.2004  

do 31.8.2004 zo sumy 300 000,-- Sk a od 1.9.2004 do zaplatenia zo sumy 260 000,-- Sk,  

a to z titulu nevrátenej časti pôžičky poskytnutej žalobcom žalovanému podľa zmluvy

o pôžičke, uzavretej medzi účastníkmi 10. októbra 2002. Žalovaného tiež zaviazal  

na zaplatenie náhrady trov konania žalobcovi vo výške 1 726,08 € (52 000,-- Sk) a vo zvyšku

žalobu zamietol. Po vyhodnotení vykonaných dôkazov dospel k záveru, že žalovaný

neuniesol dôkazné bremeno svojho tvrdenia o vrátení celej pôžičky, keď svedeckými

výpoveďami nepreukázal existenciu originálu potvrdenia o jej vrátení.

Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalovaného predmetný prvostupňový rozsudok

v napadnutej vyhovujúcej časti potvrdil rozsudkom z 31. marca 2011 sp. zn. 3 Co 56/2010

potom, čo bol uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. februára 2010  

sp. zn. 4 Cdo 13/2009 zrušený jeho zmeňujúci rozsudok z 11. septembra 2008   sp. zn. 3 Co 158/06, ktorým žalobu najskôr zamietol. V odôvodnení rozsudku uviedol, že

s poukazom na povinnosť rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu (podľa ktorej sa

neexistencia určitej právnej skutočnosti majúca trvajúci charakter zásadne nepreukazuje)  

a názor dovolacieho súdu vyslovený v predmetnej veci, že v prípade popretia pravosti

súkromnej listiny vystaviteľom (v tomto prípade žalobcom), leží dôkazné bremeno ohľadne

jej pravosti na tom účastníkovi, ktorý zo skutočností v listine uvedených vyvodzuje pre seba

priaznivé právne dôsledky (v tomto prípade na žalovanom), bolo povinnosťou žalovaného

preukázať pravosť predloženej listiny. Žalovaný však neuniesol dôkazné bremeno ohľadne

preukázania pravosti písomného potvrdenia o vrátení celej pôžičky, ani inými dôkazmi

nepreukázal tvrdenú skutočnosť, preto odvolací súd, stotožňujúc sa so skutkovými  

a právnymi závermi súdu prvého stupňa a posudzujúc vec v intenciách odôvodnenia

uznesenia dovolacieho súdu, považoval prvostupňový rozsudok za vecne správny.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu ako odvolacieho súdu podal dovolanie

žalovaný. Žiadal, aby dovolací súd predmetné rozhodnutie spolu s rozsudkom

prvostupňového súdu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie z dôvodov

podľa § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. Odvolaciemu aj prvostupňovému súdu teda vytýkal

nesprávne právne posúdenie veci a inú vadu konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Namietal tiež, že súdy na základe vykonaných dôkazov dospeli

k nesprávnym skutkovým zisteniam.

Žalobca vo vyjadrení k podanému dovolaniu žalovaného uviedol, že podľa jeho

názoru nemá dovolanie hmotnoprávny základ a smeruje len k predlžovaniu sporu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či tento

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236  

a nasl. O.s.p.). Dospel pritom k záveru, že dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V preskúmavanej veci dovolateľ napadol dovolaním rozhodnutie odvolacieho súdu

vydané vo forme rozsudku, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa.

Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku odvolacieho súdu sú

upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 O.s.p.

Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa § 238 O.s.p. neprichádza do úvahy.

Nejde totiž o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom

by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci

(právny názor dovolacieho súdu v procesnej otázke týkajúcej sa povinnosti zopakovať dôkazy

výsluchom svedkov platil za situácie, keď odvolací súd v predchádzajúcom rozhodnutí

vychádzal z odlišných skutkových záverov, než ktoré z výsluchu svedkov vyvodil

prvostupňový súd, nie však v situácii, keď pri novom rozhodnutí sa odvolací súd od týchto

záverov neodklonil), rovnako nejde o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil

prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ani

o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého

stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 O.s.p.,

možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 238 O.s.p. neprípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta

druhá O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané

v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p.,

dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto

zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu,

spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,

o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie

návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia možnosti

účastníkovi pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom

nesprávne obsadeným.

Vady uvedené v tomto zákonnom ustanovení však dovolací súd nezistil.

K námietke dovolateľa spochybňujúcej posúdenie skutkových zistení, treba uviesť, že

v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe

nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241  

ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa

dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého  

a druhého stupňa, ani prieskumu hodnotenia nimi vykonaného dokazovania. Ťažisko

dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený

dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže vykonávať

dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by

mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmavať správnosť  

a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôže

dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať

vykonané dôkazy, pretože na rozdiel od súdu prvého a druhého stupňa nemá možnosť podľa

zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je

zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní podľa ustanovenia § 243a

ods. 2, in fine O.s.p. (arg. „dokazovanie však nevykonáva“).

Na ďalšie dovolacie dôvody žalovaného, ktoré mali spočívať v nesprávnom právnom

posúdení veci odvolacím súdom a inej vade konania, dovolací súd taktiež nemohol prihliadať,

pretože uvedené skutočnosti by mohli byť relevantné len v prípade, ak by dovolanie bolo

prípustné.

Možno teda uzavrieť, že dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali

prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. a keďže dovolanie nie je prípustné ani podľa § 238

O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný prostriedok žalovaného

odmietol podľa § 218 ods. l písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. bez toho, aby sa

zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.

O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p.  

(s použitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., keď neboli dané dôvody pre použitie

odseku 2 tohto ustanovenia, pretože trovy žalobcu, ktoré vznikli v súvislosti s vyjadrením

jeho zástupcu k dovolaniu, nepovažoval, vzhľadom na neprípustnosť dovolania, za potrebné

na účelné bránenie práva.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 3. októbra 2011

JUDr. Rudolf Č i r č, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová