Najvyšší súd
6 Cdo 161/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Ing. B. Z., bývajúceho v B. zastúpeného JUDr. Ľ. H., advokátom so sídlom v B., proti žalovanému JUDr. V. S.,
bývajúcemu v B., o zaplatenie 8 630,42 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde
Bratislava II pod sp. zn. 6 C 198/2005, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave z 31. marca 2011 sp. zn. 3 Co 56/2010 rozhodol
t a k t o :
Dovolanie žalovaného o d m i e t a.
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava II rozsudkom z 31. januára 2006 č. k. 6 C 198/2005-39 uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 8 630,42 € (260 000,-- Sk) s úrokmi z omeškania
vo výške 13% ročne od 1.1.2003 do 1.8.2004 zo sumy 400 000,-- Sk, od 2.8.2004
do 31.8.2004 zo sumy 300 000,-- Sk a od 1.9.2004 do zaplatenia zo sumy 260 000,-- Sk,
a to z titulu nevrátenej časti pôžičky poskytnutej žalobcom žalovanému podľa zmluvy
o pôžičke, uzavretej medzi účastníkmi 10. októbra 2002. Žalovaného tiež zaviazal
na zaplatenie náhrady trov konania žalobcovi vo výške 1 726,08 € (52 000,-- Sk) a vo zvyšku
žalobu zamietol. Po vyhodnotení vykonaných dôkazov dospel k záveru, že žalovaný
neuniesol dôkazné bremeno svojho tvrdenia o vrátení celej pôžičky, keď svedeckými
výpoveďami nepreukázal existenciu originálu potvrdenia o jej vrátení.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalovaného predmetný prvostupňový rozsudok
v napadnutej vyhovujúcej časti potvrdil rozsudkom z 31. marca 2011 sp. zn. 3 Co 56/2010
potom, čo bol uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. februára 2010
sp. zn. 4 Cdo 13/2009 zrušený jeho zmeňujúci rozsudok z 11. septembra 2008 sp. zn. 3 Co 158/06, ktorým žalobu najskôr zamietol. V odôvodnení rozsudku uviedol, že
s poukazom na povinnosť rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu (podľa ktorej sa
neexistencia určitej právnej skutočnosti majúca trvajúci charakter zásadne nepreukazuje)
a názor dovolacieho súdu vyslovený v predmetnej veci, že v prípade popretia pravosti
súkromnej listiny vystaviteľom (v tomto prípade žalobcom), leží dôkazné bremeno ohľadne
jej pravosti na tom účastníkovi, ktorý zo skutočností v listine uvedených vyvodzuje pre seba
priaznivé právne dôsledky (v tomto prípade na žalovanom), bolo povinnosťou žalovaného
preukázať pravosť predloženej listiny. Žalovaný však neuniesol dôkazné bremeno ohľadne
preukázania pravosti písomného potvrdenia o vrátení celej pôžičky, ani inými dôkazmi
nepreukázal tvrdenú skutočnosť, preto odvolací súd, stotožňujúc sa so skutkovými
a právnymi závermi súdu prvého stupňa a posudzujúc vec v intenciách odôvodnenia
uznesenia dovolacieho súdu, považoval prvostupňový rozsudok za vecne správny.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu ako odvolacieho súdu podal dovolanie
žalovaný. Žiadal, aby dovolací súd predmetné rozhodnutie spolu s rozsudkom
prvostupňového súdu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie z dôvodov
podľa § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. Odvolaciemu aj prvostupňovému súdu teda vytýkal
nesprávne právne posúdenie veci a inú vadu konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Namietal tiež, že súdy na základe vykonaných dôkazov dospeli
k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Žalobca vo vyjadrení k podanému dovolaniu žalovaného uviedol, že podľa jeho
názoru nemá dovolanie hmotnoprávny základ a smeruje len k predlžovaniu sporu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236
a nasl. O.s.p.). Dospel pritom k záveru, že dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V preskúmavanej veci dovolateľ napadol dovolaním rozhodnutie odvolacieho súdu
vydané vo forme rozsudku, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa.
Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku odvolacieho súdu sú
upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 O.s.p.
Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa § 238 O.s.p. neprichádza do úvahy.
Nejde totiž o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom
by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci
(právny názor dovolacieho súdu v procesnej otázke týkajúcej sa povinnosti zopakovať dôkazy
výsluchom svedkov platil za situácie, keď odvolací súd v predchádzajúcom rozhodnutí
vychádzal z odlišných skutkových záverov, než ktoré z výsluchu svedkov vyvodil
prvostupňový súd, nie však v situácii, keď pri novom rozhodnutí sa odvolací súd od týchto
záverov neodklonil), rovnako nejde o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil
prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ani
o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého
stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 O.s.p.,
možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 238 O.s.p. neprípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta
druhá O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané
v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p.,
dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto
zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu,
spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,
o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie
návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia možnosti
účastníkovi pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom
nesprávne obsadeným.
Vady uvedené v tomto zákonnom ustanovení však dovolací súd nezistil.
K námietke dovolateľa spochybňujúcej posúdenie skutkových zistení, treba uviesť, že
v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe
nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241
ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa
dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého
a druhého stupňa, ani prieskumu hodnotenia nimi vykonaného dokazovania. Ťažisko
dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený
dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže vykonávať
dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by
mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmavať správnosť
a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôže
dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať
vykonané dôkazy, pretože na rozdiel od súdu prvého a druhého stupňa nemá možnosť podľa
zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je
zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní podľa ustanovenia § 243a
ods. 2, in fine O.s.p. (arg. „dokazovanie však nevykonáva“).
Na ďalšie dovolacie dôvody žalovaného, ktoré mali spočívať v nesprávnom právnom
posúdení veci odvolacím súdom a inej vade konania, dovolací súd taktiež nemohol prihliadať,
pretože uvedené skutočnosti by mohli byť relevantné len v prípade, ak by dovolanie bolo
prípustné.
Možno teda uzavrieť, že dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali
prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. a keďže dovolanie nie je prípustné ani podľa § 238
O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný prostriedok žalovaného
odmietol podľa § 218 ods. l písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. bez toho, aby sa
zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.
O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
(s použitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., keď neboli dané dôvody pre použitie
odseku 2 tohto ustanovenia, pretože trovy žalobcu, ktoré vznikli v súvislosti s vyjadrením
jeho zástupcu k dovolaniu, nepovažoval, vzhľadom na neprípustnosť dovolania, za potrebné
na účelné bránenie práva.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 3. októbra 2011
JUDr. Rudolf Č i r č, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová