6Cdo/158/2015

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom v Bratislave, Štefanovičova 4, proti žalovanej S. P., bývajúvej v O. N., O. N. XXX, zastúpenej Mgr. Dagmarou Hornákovou, advokátkou so sídlom v Seredi, Andreja Hlinku 3058/17, o zaplatenie 101,02 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 17C/32/2013, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 5. novembra 2014 sp. zn. 11Co/34/2014, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a. Žalobkyni nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

Odôvodnenie

V predmetnej veci Okresný súd Galanta (ďalej len „súd prvého stupňa") rozsudkom z 21. novembra 2013 č.k. 17C/32/2013-31 žalobu zamietol a zaviazal žalobkyňu nahradiť žalovanej trovy konania. V odôvodnení rozsudku uviedol, že medzi účastníkmi konania vznikol na základe poistnej zmluvy poistný vzťah, predmetom ktorého bolo investičné a kapitálové životné poistenie. S tvrdením žalobkyne, podľa ktorého došlo k zániku poistného vzťahu dňa 26. novembra 2010 z dôvodu neplatenia poistného žalovanou sa nestotožnil, nakoľko posúdenie skončenia poistného vzťahu k 26. novembru 2010 považoval za rozporné s § 801 ods. 2 v spojení s § 122 Občianskeho zákonníka. Zdôraznil, že žalovaná nezaplatila poistné 1. júla 2010, pričom žalobkyňa jej zaslala výzvu na zaplatenie poistného až 4. októbra 2010, a to na adresu, kde žalovaná nebývala. Uvedené konanie žalobkyne hodnotil ako priečiace sa so záujmami a právami žalovanej ako spotrebiteľky, keďže týmto konaním žalobkyňa len umelo predĺžila trvanie poistného vzťahu a navýšila sumu poistného, ktorú žalovaná má zaplatiť. Uzavrel, že žalobkyňa nedostatočne preukázala presný dátum zániku poistného vzťahu a s tým spojenú presnú sumu dlžného poistného, teda neuniesla bremeno tvrdenia a bremeno dôkazu. Súd prvého stupňa tak nemal inú možnosť len žalobu zamietnuť. Krajský súd v Trnave (ďalej len „odvolací súd") rozsudkom z 5. novembra 2014 sp. zn. 11Co 34/2014 o odvolaní žalobkyne napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že zaviazal žalovanú zaplatiť žalobkyni sumu 101,02 eur spolu s úrokom z omeškania a rozhodol o trovách konania. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že súd prvého stupňa síce zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenierozsudku, avšak na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec aj nesprávne právne posúdil. Podľa odvolacieho súdu poistný vzťah medzi účastníkmi konania nezanikol, nakoľko žalobkyňa nezaslala žalovanej výzvu podľa § 801 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a ani žalovaná zmluvu nevypovedala. Žalovaná má preto povinnosť i naďalej platiť poistné v zmysle poistnej zmluvy, a je len na žalobkyni, akú časť dlžnej sumy si voči žalovanej uplatní. Vyššie uvedené rozhodnutie odvolacieho súdu napadla žalovaná dovolaním. Dovolanie odôvodnila tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ OSP). Žalovaná v dovolaní opätovne poukázala na dôvody, na ktorých založil svoje rozhodnutie súd prvého stupňa. Navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Žalobkyňa sa k dovolaniu žalovanej nevyjadrila. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd") ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 OSP), po zistení, že dovolanie podala včas žalovaná zastúpená v súlade s ustanovením § 241 ods. 1 veta druhá OSP, skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 OSP), či jej dovolanie je procesne prípustné a dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Dovolací súd sa predovšetkým zaoberal skutočnosťou, či podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. OSP). Podmienky prípustnosti dovolania posúdil podľa právneho stavu účinného ku dňu podania dovolania, teda k 2. februáru 2015. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 OSP). Podmienky prípustnosti dovolania sú upravené v ustanoveniach § 237, § 238 a § 239 OSP. Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa § 238 OSP neprichádza do úvahy. V zmysle odseku 5 tohto ustanovenia totiž dovolanie nie je prípustné vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy, pričom na príslušenstvo pohľadávky sa neprihliada. Ak je však predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky, dovolanie v takomto prípade nie je prípustné, ak výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa prvej vety. Na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde. Dňa 25. júna 2013, kedy bol podaný návrh na súd prvého stupňa, bola výška minimálnej mzdy podľa § 1 písm. a/ nariadenia vlády č. 326/2012 Z.z., ktorým sa ustanovuje suma minimálnej mzdy na rok 2013, 337,70 eura jej trojnásobok predstavoval 1 013,10 eur. Suma 101,02 eur, zaplatenia ktorej sa žalobkyňa v konaní domáhala, teda neprevyšuje trojnásobok minimálnej mzdy v deň podania návrhu na prvostupňovom súde, preto dovolanie žalovanej v tejto veci nie je prípustné podľa ustanovenia § 238 ods. 5 OSP. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta prvá OSP ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 ods. 1 OSP (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 OSP, ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 OSP. Žalovaná procesné vady konania podľa § 237 ods. 1 písm. a/ až g/ OSP nenamietala a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení vyvodiť nemožno. Žalovaná svoje dovolanie odôvodňuje výlučne tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súdna prax je jednotná v tom, že nesprávne právne posúdenie veci je dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. c/ OSP), avšak (na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 ods. 1 OSP) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. Aj za predpokladu, že by tvrdenie žalovanej boli opodstatnené, (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), mohli by mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 OSP.

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 OSP, ani z ustanovenia § 237 OSP. Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovanej preto v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ OSP v spojení s § 243b ods. 5 OSP ako také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, odmietol. Pritom riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní úspešnej žalobkyni vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti žalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP, § 151 OSP a § 142 ods. 1 OSP). Žalobkyni však v dovolacom konaní žiadne trovy nevznikli, preto jej neboli priznané. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.