6 Cdo 156/2010
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľov 1/ Ľ. Š., bývajúceho v S. a 2/ M. V., bývajúcej v S., v dovolacom konaní zastúpených advokátskou kanceláriou
Š.Š. s.r.o., so sídlom v B., v mene ktorej koná advokát JUDr. J. Š., proti odporcom 1/ A. S.,
bývajúcej v N., 2/ E. S., bývajúcej v N., 3/ V. V., bývajúceho v S., a 4/ C. S., bývajúceho v
S., v dovolacom konaní zastúpeným JUDr. M. Z., advokátom so sídlom v D., o určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, vedenej na Okresnom súde Nové Zámky,
pod sp.zn. 11 C 9/2000, o dovolaní navrhovateľov proti rozsudku Krajského súdu v Nitre
zo 4. júna 2009 sp.zn. 7 Co 203/2008, takto
r o z h o d o l :
Rozsudok Krajského súdu v Nitre zo 4. júna 2009 sp.zn. 7 Co 203/2008 a rozsudok
Okresného súdu Nové Zámky z 18. januára 2008 č.k. 11 C 9/2000-281 z r u š u j e a vec
vracia Okresnému súdu Nové Zámky na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Návrhom na začatie konania podaným na súde 31. júla 2000 sa navrhovatelia
domáhali, aby súd určil, že nehnuteľnosti zapísané na LV č. X., katastrálne územie S., a to
parcela č. X. - orná pôda vo výmere 1863 m2, parcela č. X. - orná pôda vo výmere 914 m2,
parcela č. X.- trvalé trávne porasty vo výmere 806 m2, parcela č. X. - orná pôda vo výmere
12880 m2, parcela č. X. - orná pôda vo výmere 17620 m2, parcela č. X. - orná pôda vo výmere
26982 m2 a parcela č. X. - orná pôda vo výmere 27230 m2 sú v podielovom spoluvlastníctve
navrhovateľov a to každého z nich v pomere 16/32 k celku. Svoj návrh odôvodnili tým, že ich
otcovi Š. Š. boli výmerom vydaným Osídľovacím úradom pre Slovensko v Bratislave č.
6479-3-30/1948 z 15. decembra 1948 pridelené do výlučného vlastníctva okrem iného aj
pozemky nachádzajúce sa v katastrálnom území S., ktoré boli zapísané v pozemno-knižnej vložke č. X.. Napriek tomu boli navrhovatelia zapísaní na list vlastníctva č. X. len ako
podieloví spoluvlastníci predmetných nehnuteľností v podieloch po 6/32. Ako ďalší podieloví
spoluvlastníci pozemkov zapísaných na liste vlastníctva č. X. sú evidovaní odporcovia, resp.
ich právni predchodcovia [pôvodnou odporkyňou 2/ bola K. K., odporcom 4/ J. K. (ktorí svoje
spoluvlastnícke podiele potom v priebehu odvolacieho konania previedli na terajšieho
odporcu 4/), odporcom 6/ S. K. a odporkyňou 7/ R. W. – poznámka dovolacieho súdu].
Okresný súd Nové Zámky rozsudkom z 18. januára 2008 č.k. 11 C 9/2000-281 určil,
že nehnuteľnosti vedené v kat. nehnuteľností na Správe katastra Nové Zámky, zapísané na LV
č. X., kat. Ú.S. ako parc. č. X. - orná pôda vo výmere 1863 m2, parc. č. X. - orná pôda
vo výmere 914 m2, parc. č. X. - trvalé trávnaté porasty vo výmere 806 m2, parc. č. X. - orná
pôda vo výmere 12880 m2, parc. č. X. - orná pôda vo výmere 17620 m2, parc. č. X. - orná
pôda vo výmere 26982 m2, parc. č. X. - orná pôda vo výmere 27230 m2 sú v podielovom
spoluvlastníctve navrhovateľov, každého z nich v podiele 3/8-iny k celku. Vo zvyšnej časti
návrh zamietol. Zároveň zamietol návrh aj voči odporcom 6/ a 7/ a o trovách konania
rozhodol tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov. Vo veci samej súd rozhodol
po prijatí záveru, že sporné nehnuteľnosti boli pôvodne zapísané v pozemkovej knihe
vo vložke č. X. na pôvodných pozemno-knižných spoluvlastníkov Š. K. v podiele 3/8, V. K. v podiele 2/8 a J. K. v podiele 3/8, ktoré im však boli v celosti skonfiškované a následne boli
štátom pridelené do vlastníctva právneho predchodcu navrhovateľov Š. Š. na základe Výmeru
o prídele do vlastníctva z 15. decembra 1948, vydaného Osídľovacím úradom pre Slovensko
v Bratislave pod č. 6479-3-30 podľa zákona č. 148/1947 Sb. o opatreniach na vykonanie
československo-maďarskej dohody o výmene obyvateľstva a vládneho nariadenia č. 30/1948
Sb. o majetku, ktorý zanechali v ČSR osoby presťahované do Maďarska, ako aj podľa zák. č.
75/1946 Sb. o priznávaní hospodárskych a právnych úľav krajanom vracajúcim sa do vlasti,
hlavne z Maďarska. Konfiškácia sa týkala všetkých nehnuteľností zapísaných v tejto
pozemnoknižnej vložke. Majúc za to, že výmer o prídele je vkladu schopnou listinou, súd
určil, že navrhovatelia ako právni nástupcovia Š. Š. nadobudli do podielového
spoluvlastníctva nehnuteľnosti po ich právnom predchodcovi, ktorý ich nadobudol
do vlastníctva výmerom o prídele ešte v roku 1948. V súčasnosti sú tieto nehnuteľnosti
zapísané na LV č. X., pričom na navrhovateľov je zapísaný podiel v rozsahu 3/8 (pôvodne
patriaci J. K.), ktorý nadobudli v dedičskom konaní po Š. Š.. V dedičskom konaní však neboli
prejednané pridelené nehnuteľnosti v celosti, hoci boli v celosti pridelené výmerom
do vlastníctva Š. Š., pretože sú v katastri nehnuteľností vedené aj na ďalších spoluvlastníkov. Súd dospel k záveru, že návrh je dôvodný len čiastočne, a to len v podiele 3/8 k celku, t.j.
podiel pôvodne patriaci pozemno-knižnému spoluvlastníkovi Š. K. (právnemu predchodcovi
odporcov), keďže po J. K. už majú navrhovatelia zapísaný jeho podiel ako ich
spoluvlastníctvo. Pokiaľ ide o pozemno-knižnú spoluvlastníčku V. K., ktorá bola manželka J.
K. a podielová spoluvlastníčka v podiele 2/8-ín k celku, súd návrh v tejto časti zamietol z
dôvodu, že navrhovatelia neoznačili právnych nástupcov uvedenej pozemno-knižnej
spoluvlastníčky, ktorá je síce stále vedená v listinách ako podielová spoluvlastníčka, ale podľa
úmrtného listu dňa X. zomrela. Odporcovia 6/ a 7/ (S. K. a R. W.), ktorých označili
navrhovatelia ako právnych nástupcov V. K., však nie sú jej dedičia, a preto súd návrh v
podiele pripadajúcom na V. K. zamietol a rovnako zamietol aj návrh voči odporcom 6/ a 7/,
pretože títo odporcovia nemajú pasívnu legitimáciu, keďže nie sú právnymi nástupcami
pôvodnej pozemno-knižnej spoluvlastníčky V. K.. Výrok o trovách konania odôvodnil
ustanovením § 142 ods. 2. Občianskeho súdneho poriadku, zákona č. 99/1963 Zb. v znení
neskorších predpisov (O.s.p.).
Proti rozsudku súdu prvého stupňa podali pôvodne označení odporcovia 1/ až 5/ odvolanie.
Odvolací súd listom z 20. apríla 2009 vyzval účastníkov konania, aby sa vyjadrili
„k možnosti odlišného právneho posúdenia veci vyplývajúceho z ustanovení § 91 ods. 2
a § 159 ods. 2 O.s.p. s ohľadom na zápis vlastníckeho práva sporných nehnuteľností s tým, že
rozhodnutie súdu o vlastníckom práve sa vzťahuje na všetkých spoluvlastníkov týchto
nehnuteľností“.
Účastníci námietky proti prípadnému odlišnému právnemu posúdeniu veci neuplatnili.
Zástupca navrhovateľov na pojednávaní odvolacieho súdu konanom 4. júna 2009,
na výzvu súdu, aby vysvetlil svoje podanie doručené súdu 27. mája 2009, uviedol: „My sa
domáhame, aby napadnutým rozsudkom bolo určené, že nehnuteľnosti nachádzajúce sa v kat.
Ú.S. zap. na LV č. X. patria do spoluvlastníctva žalobcu v 1. rade v podiele 24/128
a žalobkyne v 2. rade v podiele 24/128 a vo zvyšku berieme žalobu späť. Nežiadame teda
určiť do vlastníctva ten podiel, ktorý už žalobcovia majú zapísaný ako ich vlastníctvo a ani
podiel, ktorý je zapísaný na V. K. My chceme určiť vlastníctvo len k tomu podielu, ktorý voľakedy patril pôvodnému spoluvlastníkovi Š. K. a ktorého právnymi zástupcami sú terajší
žalovaní.“
Odvolací súd potom rozsudkom zo 4. júna 2009 sp.zn. 7 Co 203/2008 pripustil
späťvzatie návrhu v časti určenia vlastníctva k nehnuteľnostiam v kat. Ú.S., zapísaných na LV
č. X. Správy katastra v Nových Zámkoch v podiele 48/128, v tejto časti rozsudok súd prvého
stupňa zrušil a konanie zastavil. V ostatnej napadnutej návrhu vyhovujúcej časti odvolací súd
rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh zamietol. O trovách rozhodol tak, že
navrhovateľom uložil povinnosť zaplatiť odporcom 1/, 2/ a 3/, ich zástupcovi, náhradu trov
odvolacieho konania v sume 926,57 € a odporcovi 4/ náhradu trov nepriznal (dovolací súd
v ďalšom zachováva odvolacím súdom použité označenie odporcov). Po prejednaní veci
dospel k záveru, že „súd prvého stupňa zistil správne skutkový stav a správne vo veci
rozhodol, keď žalobu zamietol. Zamietnutie žaloby však bolo potrebné oprieť o iný právny
záver súvisiaci s vecnou legitimáciou účastníkov tohto konania. Súd prvého stupňa sa totiž
mal zaoberať v prvom rade tým, či žalobcovia označili ako účastníkov konania všetkých
nositeľov hmotnoprávnej povinnosti v tomto konaní, t.j. všetkých spoluvlastníkov predmetnej
nehnuteľnosti.“ Aktuálny zápis v katastri nehnuteľnosti na LV č. X. je taký, že navrhovatelia
sú zapísaní každý na podiel 24/128, V. K. na podiel 32/128, odporkyne 1/ a 2/ po 9/128, odporca 3/ rade v podiele 12/128 a odporca v 4/ rade v podiele 18/128, z čoho mal súd prvé-
ho stupňa vyvodiť záver, že navrhovatelia v návrhu neoznačili všetkých spoluvlastníkov
sporných nehnuteľností v nadväznosti na zápis vlastníctva v katastri nehnuteľností. V. K. na-
priek tomu, že bola podielovou spoluvlastníčkou a stále je vedená aj na liste vlastníctva ako
spoluvlastníčka, nikdy nebola označená ako účastníčka konania, resp. jej právni nástupcovia,
pretože podľa tvrdenia navrhovateľov zomrela. Nimi označení odporcovia v 6/ a 7/ však nie
sú jej právnymi nástupcami. V priebehu celého konania teda navrhovatelia neoznačili jednu
zo spoluvlastníčok (V. K.) ako odporkyňu, resp. jej právnych nástupcov, keďže bolo
preukázané, že nežije a nič na tom nemení ani skutočnosť, že navrhovatelia zobrali čiastočne
návrh späť, tvrdiac, že ide práve o podiel patriaci tejto spoluvlastníčke. Navrhovatelia tak v
konaní o určenie vlastníckeho práva neoznačili za účastníkov všetky osoby, ktorých vecná
legitimácia vyplýva z hmotného práva, pričom bolo ich povinnosťou pred podaním návrhu
o určenie vlastníctva k nehnuteľnosti zistiť, kto okrem nich je ešte spoluvlastníkom sporného
pozemku. Podľa ich návrhu sa totiž domáhali určenia vlastníctva k celej nehnuteľnosti
a nielen k podielu nimi označených odporcov. Keďže požadované rozhodnutie sa má
vzťahovať na všetkých spoluvlastníkov, teda aj na tých, ktorých navrhovatelia neoznačili (V. K., resp. jej právni nástupcovia), potom bolo potrebné pre nedostatok vecnej legitimácie
všetkých účastníkov konania ich návrh zamietnuť. Odvolací súd dodal, že navrhovatelia
nemali od začiatku ujasnené, čoho sa vlastne domáhajú, pretože žiadali určiť vlastníctvo aj
k tomu podielu, ktorý už mali vo vlastníctve. Ani v odvolacom konaní, napriek výzve
odvolacieho súdu o možnom inom právnom posúdení veci, nedoplnili okruh odporcov
o všetkých účastníkov, ktorých vecná legitimácia vyplýva z hmotného práva, čo samo osebe
je dôvodom pre zamietnutie návrhu. O trovách odvolacieho konania súd rozhodol podľa
§ 224 ods. 2 a § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že v odvolacom konaní úspešným odporcom priznal
náhradu trov odvolacieho konania. Odporcovi v 4/ rade súd náhradu trov prvostupňového ani
odvolacieho konania nepriznal, pretože v prvostupňovom konaní mu žiadne trovy nevznikli,
lebo nebol účastníkom sporu (do konania vstúpil až v odvolacom konaní) a náhradu trov
odvolacieho konania mu nepriznal.
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu navrhovatelia podali dovolanie. Navrhli,
aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil v celom rozsahu tak napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu, ako aj prvostupňový rozsudok, a aby vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Na odôvodnenie dovolania uviedli, že odvolací súd mylne uvádza
v odôvodnení svojho rozhodnutia, že „súd prvého stupňa zistil správne skutkový stav
a správne vo veci rozhodol, keď žalobu zamietol“. Súd prvého stupňa totiž v skutočnosti
návrhu sčasti, pokiaľ ide o určenie ich vlastníctva v rozsahu 6/8-ín k celku, vyhovel
a zamietol ho iba v časti týkajúcej sa spoluvlastníckeho podielu zapísaného na mene pôvodnej
spoluvlastníčky V. K.. Súdom obidvoch stupňov vytýkali, že ohľadne tohto spoluvlastníckeho
podielu skutkový stav riadne nezistili a rozhodli bez toho, že by riadne mali preukázané, že
odporcovia 6/ a 7/ skutočne nie sú právnymi nástupcami V. K.. Keďže v predmetnej veci sa
malo konať so všetkými podielovými spoluvlastníkmi, ktorí tvorili nerozlučné spoločenstvo,
odvolací súd mal prejednať vec v celom rozsahu. Za právne neudržateľné považujú to, aby vo
vzťahu k niektorým spoluvlastníkom bolo o určení vzťahu rozhodnuté a voči ďalších bol
návrh zamietnutý. Vzhľadom na uvedené, bez ohľadu na chybné procesné úkony ich
zástupcu, mali súdy konať so všetkými nimi označenými účastníkmi konania, vrátane
odporcov 6/ a 7/, ktorí sú deťmi V. K., ktorých odvolací súd nariadil aj vypočuť, k čomu však
v konaní nedošlo a odvolací súd s bezdôvodne priklonil k chybnému záveru súdu prvého
stupňa, že odporcovia 6/ a 7/ nie právnymi nástupcami V. K.. Odvolací súd o späťvzatí časti
návrhu rozhodol iba na základe vyjadrení iba odporcov 1/ až 4/, odporcovia 6/ a 7/ sa k veci nemali možnosť vyjadriť, čím im bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle
ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.
Odporcovia 1/ až 4/ vo vyjadrení k dovolaniu žiadali predovšetkým posúdiť, či
navrhovatelia podali dovolanie včas, keďže ním napadnutý rozsudok nadobudol
právoplatnosť „25. októbra 2009“, na rovnopise dovolania, ktoré im bolo doručené
na vyjadrenie, je ale prezenčná pečiatka súdu prvého stupňa s vyznačením dňa 26. októbra
2009. K dôvodom dovolania uviedli, že tie nie sú dôvodné. Navrhli aby dovolací súd
dovolanie navrhovateľov zamietol a zaviazal navrhovateľov zaplatiť im náhradu trov
dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podali účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorí sú zastúpení advokátom
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), v prvom rade, i s prihliadnutím na výhradu odporcov v ich vyjadrení
k dovolaniu, skúmal, či navrhovatelia podali dovolanie včas a proti rozhodnutiu, proti
ktorému ho zákon pripúšťa.
Dospel k záveru, že navrhovatelia dovolanie podali včas, v zákonnej mesačnej
dovolacej lehote.
Podľa ustanovenia § 240 ods. 1 O.s.p. účastník môže podať dovolanie do jedného
mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na súde, ktorý rozhodoval v prvom
stupni. Ak odvolací súd vydal opravné uznesenie, plynie táto lehota od doručenia opravného
uznesenia.
Podľa § 57 ods. 2 a 3 O.s.p. lehoty určené podľa týždňov, mesiacov alebo rokov
končia sa uplynutím toho dňa, ktorý sa svojím označením zhoduje s dňom, keď došlo
k skutočnosti určujúcej začiatok lehoty, a ak ho v mesiaci niet, posledným dňom mesiaca.
Ak koniec lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty
najbližší nasledujúci pracovný deň. Lehota je zachovaná, ak sa posledný deň lehoty urobí
úkon na súde alebo podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť.
Rozsudok odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť 24. septembra 2009 (nie „
25. októbra 2009“ ako to odporcovia mylne uvádzajú vo vyjadrení). Koniec mesačne dovolacej lehoty tak pripadol na deň 24. október 2009, ktorý ale bola sobota. Najbližším
pracovným dňom bol preto deň 26. október 2009, kedy dovolanie navrhovateľov bolo súdu aj
doručené. Zo spisu súdu prvého stupňa vyplýva, že dovolanie bolo zasielané súdu poštou.
Obálka, v ktorej dovolanie bolo zasielané, síce v spise nie je, a teda nie je možné ustáliť, kedy
bolo podané na poštovú prepravu, z vyššie uvedeného je napriek tomu zrejmé, že k tomu
muselo dôjsť ešte pred uplynutím dovolacej lehoty.
Po zistení, že dovolanie bolo podané včas, dovolací súd pristúpil ku skúmaniu, či
navrhovateľmi napadnutý rozsudok odvolacieho súdu je takým rozhodnutím, proti ktorému
zákon pripúšťa podanie tohto mimoriadneho opravného prostriedku. Dospel k záveru, že
dovolanie navrhovateľov je prípustné, a to proti všetkým jeho výrokom.
Odvolací súd svojím rozsudkom jednak pripustil späťvzatie návrhu „v časti určenia
vlastníctva k nehnuteľnostiam v kat. Ú.S., zapísaným na LV č. X. Správy katastra v Nových
Zámkoch v podiele 48/128-ín“, v tejto časti rozsudok súd prvého stupňa zrušil a konanie
zastavil, a v ostatnej odvolaním odporcov napadnutej časti rozsudok súdu prvého stupňa
zmenil tak, že návrh zamietol.
Časť rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorou bolo pripustené späťvzatie návrhu
„v podiele.48/128-ín“, rozsudok súdu prvého stupňa bol v dotknutej časti zrušený a konanie
v tejto časti zastavené, má procesnú povahu uznesenia. Podľa § 223 O.s.p. totiž odvolací súd
rozhoduje rozsudkom, ak potvrdzuje alebo mení rozsudok; inak rozhoduje uznesením. Tým,
že tento výrok odvolacieho súdu je súčasťou jeho rozsudku (ktorým bol zmenený rozsudok
súdu prvého stupňa v ostatnej napadnutej časti), nedošlo k zmene charakteru rozhodnutia.
Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené
v ustanoveniach § 239 O.s.p. Prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia v predmetnej
veci ale neprichádza do úvahy, keďže nejde o uznesenie uvedené v § 239 ods. 1 písm. a/ a b/
O.s.p., ale ani o potvrdzujúce uznesenie, ktoré by patrilo do niektorej z kategórii
potvrdzujúcich uznesení vymenovaných v § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie
navrhovateľov napádajúce rozhodnutie odvolacieho súdu aj v tejto časti, by preto bolo
prípustné len vtedy, ak by konanie súdu, ktoré jeho vydaniu predchádzalo alebo samotné
rozhodnutie, bolo postihnuté vadou majúcou za následok tzv. zmätočnosť konania v zmysle
ustanovení § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. Dovolací súd dospel k záveru, že konanie a na neho
nadväzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu v tejto časti takúto vadu má. Na vadu majúcu za následok tzv. zmätočnosť bol dovolací súd povinný prihliadnuť bez ohľadu na to, či boli
uplatnené v dovolaní (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.). Proti výroku rozsudku odvolacieho
súdu, ktorým bol rozsudok súdu prvého stupňa v jeho ostatnej napadnutej časti zmenený tak,
že návrh bol zamietnutý, je dovolanie navrhovateľov prípustné podľa § 238 ods. 1 O.s.p.
Naostatok, prípustnosť a dôvodnosť dovolania navrhovateľov proti ostatne uvedenej časti
rozhodnutia je možné vyvodiť i z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie je i v tejto časti
postihnuté vadou majúcou za následok tzv. zmätočnosť konania. Ak by totiž posúdenie
otázky, na vyriešení ktorej odvolací súd založil svoje rozhodnutie, bolo nesprávne, znamenalo
by to vo svojich dôsledkoch odopretie súdnej ochrany, teda popretie samej podstaty
základného práva na súdnu ochranu. Vyplýva to zo skutočnosti, že ak súd dospel k záveru, že
navrhovatelia vymedzili okruh účastníkov neúplne, rozhodol o návrhu bez skúmania jeho
podstaty. Dovolací súd dospel k záveru, že k takejto vade konania došlo, pretože odvolací súd
predmetnú otázku posúdil nesprávne.
Odvolací súd pri svojom procesnom postupe a rozhodovaní o veci samej vychádzal
z toho, že návrh na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v zmysle ustanovenia § 80
písm. c/ O.s.p., o aký návrh v danej právnej veci ide, je návrhom, ktorého procesné dôsledky
sa týkajú všetkých spoluvlastníkov. V takomto prípade ide u všetkých spoluvlastníkov o nerozlučné spoločenstvo vyplývajúce z hmotnoprávneho vzťahu účastníkov bez zreteľa
na ich vôľu. Ide o nútené spoločenstvo, kedy sa rozhodnutie súdu musí vzťahovať
na všetkých účastníkov právneho vzťahu (§ 91 ods. 2 O.s.p.), z čoho vyplýva, že účastníkmi
konania, či už na strane navrhovateľa alebo odporcu, musia byť všetci účastníci právneho
vzťahu. Účinky rozsúdenej veci sa totiž musia vzťahovať na všetkých (§ 159 ods. 2 prvá veta
O.s.p.); inak návrh musí byť zamietnutý pre nedostatok vecnej legitimácie. Ustálil, že v danej
veci navrhovateľmi označený okruh účastníkov konania, „napriek výzve odvolacieho súdu
na možnosti iného právneho posúdenia veci práve z hľadiska ust. 91 ods. 2 O.s.p.“, nie je
úplný. Navrhovatelia totiž neoznačili za účastníkov všetky osoby, ktorých vecná legitimácia
vyplýva z hmotného práva, pričom bolo ich povinnosťou pred podaním návrhu zistiť, kto
okrem nich je ešte spoluvlastníkom sporného pozemku. Podľa ich návrhu na určenie sa totiž
domáhali určenia vlastníctva k celej nehnuteľnosti a nielen k podielu nimi označených
odporcov. Takže nimi požadované rozhodnutie súdu sa má vzťahovať na všetkých
spoluvlastníkov. Navrhovatelia ale napriek tomu V. K., ktorá je stále evidovaná ako podielová
spoluvlastníčka predmetných pozemkov, prípadne jej právnych nástupcov, keďže menovaná
zomrela, navrhovatelia za účastníkov konania „nikdy“ neoznačili. Podľa odvolacieho súdu, „nič na tom nemení ani skutočnosť, že žalobcovia zobrali čiastočne žalobu späť, tvrdiac, že
ide práve o podiel patriaci tejto spoluvlastníčke.“
Tieto závery odvolacieho súdu ale nemajú oporu v spise súdu prvého stupňa.
Za situácie, keď v dôsledku nedoložených zmien, býva ťažké zistiť okruh osôb, ktoré
sú v konaní vecne legitimované. I keď hlavná ťarcha v tomto smere spočíva
na navrhovateľovi pri formulácii návrhu na začatie konania, je povinnosťou súdu skúmať
v každom štádiu konania vecnú legitimáciu označených účastníkov konania, prípadne
zisťovať okruh osôb vecne legitimovaných bez ohľadu na to, či boli v návrhu uvedené.
Závažnosť toho zistenia je o to dôležitejšia, že dostatok či nedostatok vecnej legitimácie sa
odrazí v konečnom rozhodnutí súdu vo veci (porovnaj Zborník IV, str. 177).
Podľa výpisu z listu vlastníctva č. X. (č.l. 52 spisu), aktuálneho v čase podania návrhu
na začatie konania, sú ako podieloví spoluvlastníci parciel uvedených v časti A listu
vlastníctva evidovaní okrem navrhovateľov ako ďalší podieloví spoluvlastníci V. K., V. V., A. S., K. K., E. S. a J. K.. V návrhu na začatie konania podanom na súde 31. júla 2000 sú
všetci takto evidovaní spoluvlastníci, okrem V. K., označení ako účastníci konania; namiesto
spoluvlastníčky V. K. sú v návrhu uvedení ako odporcovia 6/ a 7/ S. K. a R. W., ako jej
právni nástupcovia.
Podľa dovolacieho súdu z doteraz zistených skutočností zatiaľ nemožno vyvodiť
jednoznačný záver prijatý odvolacím súdom, že odporcovia 6/ a 7/ S. K. a R. W. nie sú
právnymi nástupcami ešte stále evidovanej spoluvlastníčky V. K., ktorá zomrela X. v M. u
(úmrtný list vydaný matrikou v Kisbéri dňa 24. októbra 2007 založený na č.l. 259 spisu).
Odvolací súd pri ustálení nedostatku právneho nástupníctva odporcov 6/ a 7/, keďže
sám dokazovanie v tomto smere nevykonal, nepochybne vychádzal zo záverov súdu prvého
stupňa. Ten ale právne nástupníctvo označených odporcov vylúčil len s poukazom na to, že
navrhovatelia toto nástupníctvo nijak nepreukázali. Pokyn daný odvolacím súdom v jeho
uznesení z 29. novembra 2002 sp.zn. 7 Co 95/02, ktorým bol zrušený skorší rozsudok súdu
prvého stupňa zo 14. mája 2001 č.k. 11C 9/2000-67, aby súd prvého stupňa vo vzťahu
k odporcom 6/ a 7/ „v súlade s medzinárodnou zmluvou, overil právny dôvod ich nástupníctva po V. K. a vypočul ich k veci prostredníctvom príslušného maďarského súdu (pokiaľ nedôjde
z ich strany k udeleniu plnej moci tunajšiemu zástupcovi)“, nebol splnený.
Zatiaľ teda neobstojí záver odvolacieho súdu, že navrhovateľmi označený okruh
účastníkov konania nie je úplný, pretože V. K. alebo jej právni nástupcovia, „nikdy“ neboli
označení ako účastníci konania.
Správne vyriešenie tejto otázky právneho nástupníctva po menovanej je pritom
rozhodujúce pre ďalší postup v konaní.
Dovolací súd pre postup súdu v ďalšom konaní, na ktorý sa vec vracia, poukazuje tiež
na závery rozboru a zhodnotenia rozhodovacej činnosti súdov vo veciach ochrany vlastníctva
k nehnuteľnostiam a stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SSR
z 27.6.1972, Cpj 59/71 (R 65/1972, str. 244).
Procesnými dôsledkami nerozlučného procesného spoločenstva (§ 91 ods. 2 O.s.p.), za
ktoré odvolací súd považoval spoločenstvo odporcov v danej právnej veci, sú tie že a/ rozhodnutie súdu sa týka všetkých spoločníkov (s rovnakým výsledkom), b/ práva
a povinnosti spoločníkov sú nerozlučné, c/ procesné dôsledky rozhodnutia sa týkajú všetkých spoločníkov, čoho dôsledkom je aj to, že procesný úkon niektorého zo spoločníkov sa týka
všetkých spoločníkov. Dôsledky nerozlučného spoločenstva vyplývajú z hmotnoprávneho
vzťahu účastníkov, bez zreteľa na ich vôľu. Preto ide o nútené spoločenstvo. Pri nerozlučnom
spoločenstve môže vzniknúť medzi spoločníkmi rozpor v otázke ďalšieho procesného
postupu. V prípade rozporu napríklad dispozitívnymi úkonmi (späťvzatie návrhu, zmena
návrhu), sa rešpektuje nerozlučnosť vzťahu. Preto sa na takýto úkon vyžaduje súhlas všetkých
spoločníkov. Ak sa takáto zhoda nedosiahne, ide o neúčinné prejavy. Vo vzťahu k tretím
subjektom procesný úkon čo len jedného zo spoločníkov (napr. podanie odvolania) je účinný
aj vo vzťahu k ostatným spoločníkom.
Ak teda odvolací súd vychádzal z toho, že v ním preskúmavanom konaní ide
o nerozlučné procesné spoločenstvo, bol jeho postup a rozhodovanie v rozpore s vyššie
uvedenými procesnými dôsledkami nerozlučného spoločenstva. Rozsudok súdu prvého stupňa
preskúmal len v časti, ktorou bolo návrhu na určenie vyhovené majúc za to, že „výrok
rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá (v časti podielu patriaceho V. K. – 2/8) a výrok, ktorým bola žaloba voči žalovaným S. K. a R. W., ako
právnym nástupcom V. K., zamietnutá, neboli odvolaním napadnuté, a preto nadobudli
právoplatnosť.“
Z hľadiska procesných dôsledkov existencie nerozlučného procesného spoločenstva je
potom vadné i rozhodnutie odvolacieho súdu o pripustení späťvzatia návrhu v časti určenia
vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam „v podiele 48/128.-ín“, o zrušení rozsudku súdu
prvého stupňa a zastavenie konania v dotknutej časti.
Na základe uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že konanie odvolacieho súdu je
postihnuté vadou, pre ktoré bolo potrebné napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť
(§ 243b ods. 2 O.s.p.). Keďže vadu, pre ktorú sa zrušilo rozhodnutie odvolacieho súdu
spočívajúcu v neúplnom zistení právneho nástupníctva po podielovej spoluvlastníčke V. K.,
má aj rozhodnutie súdu prvého stupňa, dovolací súd zrušil aj toto rozhodnutie a vec vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 243b ods. 3 O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania
(§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 14. septembra 2011
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová