6 Cdo 156/2010

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľov 1/ Ľ. Š., bývajúceho v S. a 2/ M. V., bývajúcej v S., v dovolacom konaní zastúpených advokátskou kanceláriou

Š.Š. s.r.o., so sídlom v B., v mene ktorej koná advokát JUDr. J. Š., proti odporcom 1/ A. S.,

bývajúcej v N., 2/ E. S., bývajúcej v N., 3/ V. V., bývajúceho v S., a 4/ C. S., bývajúceho v

S., v dovolacom konaní zastúpeným JUDr. M. Z., advokátom so sídlom v D., o určenie

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, vedenej na Okresnom súde Nové Zámky,  

pod sp.zn. 11 C 9/2000, o dovolaní navrhovateľov proti rozsudku Krajského súdu v Nitre

zo 4. júna 2009 sp.zn. 7 Co 203/2008, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Nitre zo 4. júna 2009 sp.zn. 7 Co 203/2008 a rozsudok

Okresného súdu Nové Zámky z 18. januára 2008 č.k. 11 C 9/2000-281 z r u š u j e a vec

vracia Okresnému súdu Nové Zámky na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Návrhom na začatie konania podaným na súde 31. júla 2000 sa navrhovatelia

domáhali, aby súd určil, že nehnuteľnosti zapísané na LV č. X., katastrálne územie S., a to

parcela č. X. - orná pôda vo výmere 1863 m2, parcela č. X. - orná pôda vo výmere 914 m2,

parcela č. X.- trvalé trávne porasty vo výmere 806 m2, parcela č. X. - orná pôda vo výmere

12880 m2, parcela č. X. - orná pôda vo výmere 17620 m2, parcela č. X. - orná pôda vo výmere

26982 m2 a parcela č. X. - orná pôda vo výmere 27230 m2 sú v podielovom spoluvlastníctve

navrhovateľov a to každého z nich v pomere 16/32 k celku. Svoj návrh odôvodnili tým, že ich

otcovi   Š. Š. boli výmerom vydaným Osídľovacím úradom pre Slovensko v Bratislave č.

6479-3-30/1948 z 15. decembra 1948 pridelené do výlučného vlastníctva okrem iného aj

pozemky nachádzajúce sa v katastrálnom území S., ktoré boli zapísané v pozemno-knižnej vložke č. X.. Napriek tomu boli navrhovatelia zapísaní na list vlastníctva č. X. len ako

podieloví spoluvlastníci predmetných nehnuteľností v podieloch po 6/32. Ako ďalší podieloví

spoluvlastníci pozemkov zapísaných na liste vlastníctva č. X. sú evidovaní odporcovia, resp.

ich právni predchodcovia [pôvodnou odporkyňou 2/ bola K. K., odporcom 4/ J. K. (ktorí svoje

spoluvlastnícke podiele potom v priebehu odvolacieho konania previedli na terajšieho

odporcu 4/), odporcom 6/ S. K. a odporkyňou 7/ R. W. – poznámka dovolacieho súdu].

Okresný súd Nové Zámky rozsudkom z 18. januára 2008 č.k. 11 C 9/2000-281 určil,

že nehnuteľnosti vedené v kat. nehnuteľností na Správe katastra Nové Zámky, zapísané na LV

č. X., kat. Ú.S. ako parc. č. X. - orná pôda vo výmere 1863 m2, parc.   č. X. - orná pôda  

vo výmere 914 m2, parc. č. X. - trvalé trávnaté porasty vo výmere 806 m2, parc. č. X. - orná

pôda vo výmere 12880 m2, parc. č. X. - orná pôda vo výmere 17620 m2, parc. č. X. - orná

pôda vo výmere 26982 m2, parc. č. X. - orná pôda vo výmere 27230 m2 sú v podielovom

spoluvlastníctve navrhovateľov, každého z nich   v podiele 3/8-iny k celku. Vo zvyšnej časti

návrh zamietol. Zároveň zamietol návrh aj voči odporcom   6/ a 7/ a o trovách konania

rozhodol tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov. Vo veci samej súd rozhodol

po prijatí záveru, že sporné nehnuteľnosti boli pôvodne zapísané v pozemkovej knihe  

vo vložke č. X. na pôvodných pozemno-knižných spoluvlastníkov Š. K. v podiele 3/8, V. K.   v podiele 2/8 a J. K. v podiele 3/8, ktoré im však boli v celosti skonfiškované a následne boli

štátom pridelené do vlastníctva právneho predchodcu navrhovateľov Š. Š. na základe Výmeru

o prídele do vlastníctva z 15. decembra 1948, vydaného Osídľovacím úradom pre Slovensko

v Bratislave pod č. 6479-3-30 podľa zákona č. 148/1947 Sb.   o opatreniach na vykonanie

československo-maďarskej dohody o výmene obyvateľstva a vládneho nariadenia č. 30/1948

Sb. o majetku, ktorý zanechali v ČSR osoby presťahované do Maďarska, ako aj podľa zák. č.

75/1946 Sb. o priznávaní hospodárskych a právnych úľav krajanom vracajúcim sa do vlasti,

hlavne z Maďarska. Konfiškácia sa týkala všetkých nehnuteľností zapísaných v tejto

pozemnoknižnej vložke. Majúc za to, že výmer o prídele je vkladu schopnou listinou, súd

určil, že navrhovatelia ako právni nástupcovia Š. Š. nadobudli do podielového

spoluvlastníctva nehnuteľnosti po ich právnom predchodcovi, ktorý ich nadobudol  

do vlastníctva výmerom o prídele ešte v roku 1948. V súčasnosti sú tieto nehnuteľnosti

zapísané na LV č. X., pričom na navrhovateľov je zapísaný podiel v rozsahu 3/8 (pôvodne

patriaci J. K.), ktorý nadobudli v dedičskom konaní po Š. Š.. V dedičskom konaní však neboli

prejednané pridelené nehnuteľnosti v celosti, hoci boli v celosti pridelené výmerom  

do vlastníctva Š. Š., pretože sú v katastri nehnuteľností vedené aj na ďalších spoluvlastníkov. Súd dospel k záveru, že návrh je dôvodný len čiastočne, a to len v podiele 3/8 k celku, t.j.

podiel pôvodne patriaci pozemno-knižnému spoluvlastníkovi Š. K. (právnemu predchodcovi

odporcov), keďže po J. K. už majú navrhovatelia zapísaný jeho podiel ako ich

spoluvlastníctvo. Pokiaľ ide o pozemno-knižnú spoluvlastníčku V. K., ktorá bola manželka J.

K. a podielová spoluvlastníčka v podiele 2/8-ín k celku, súd návrh v tejto časti zamietol z

dôvodu, že navrhovatelia neoznačili právnych nástupcov uvedenej pozemno-knižnej

spoluvlastníčky, ktorá je síce stále vedená v listinách ako podielová spoluvlastníčka, ale podľa

úmrtného listu dňa X. zomrela. Odporcovia 6/ a 7/ (S. K. a R. W.), ktorých označili

navrhovatelia ako právnych nástupcov V. K., však nie sú jej dedičia, a preto súd návrh v

podiele pripadajúcom na V. K. zamietol a rovnako zamietol aj návrh voči odporcom 6/ a 7/,

pretože títo odporcovia nemajú pasívnu legitimáciu, keďže nie sú právnymi nástupcami

pôvodnej pozemno-knižnej spoluvlastníčky V. K.. Výrok o trovách konania odôvodnil

ustanovením § 142 ods. 2. Občianskeho súdneho poriadku, zákona č. 99/1963 Zb. v znení

neskorších predpisov (O.s.p.).

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podali pôvodne označení odporcovia 1/ až 5/ odvolanie.

Odvolací súd listom z 20. apríla 2009 vyzval účastníkov konania, aby sa vyjadrili

„k možnosti odlišného právneho posúdenia veci vyplývajúceho z ustanovení § 91 ods. 2  

a § 159 ods. 2 O.s.p. s ohľadom na zápis vlastníckeho práva sporných nehnuteľností s tým, že

rozhodnutie súdu o vlastníckom práve sa vzťahuje na všetkých spoluvlastníkov týchto

nehnuteľností“.

Účastníci námietky proti prípadnému odlišnému právnemu posúdeniu veci neuplatnili.

Zástupca navrhovateľov na pojednávaní odvolacieho súdu konanom 4. júna 2009,  

na výzvu súdu, aby vysvetlil svoje podanie doručené súdu 27. mája 2009, uviedol: „My sa

domáhame, aby napadnutým rozsudkom bolo určené, že nehnuteľnosti nachádzajúce sa v kat.

Ú.S. zap. na LV č. X. patria do spoluvlastníctva žalobcu v 1. rade v podiele 24/128  

a žalobkyne v 2. rade v podiele 24/128 a vo zvyšku berieme žalobu späť. Nežiadame teda

určiť do vlastníctva ten podiel, ktorý už žalobcovia majú zapísaný ako ich vlastníctvo a ani

podiel, ktorý je zapísaný na V. K.   My chceme určiť vlastníctvo len k tomu podielu, ktorý voľakedy patril pôvodnému spoluvlastníkovi Š. K. a ktorého právnymi zástupcami sú terajší

žalovaní.“  

Odvolací súd potom rozsudkom zo 4. júna 2009 sp.zn. 7 Co 203/2008 pripustil

späťvzatie návrhu v časti určenia vlastníctva k nehnuteľnostiam v kat. Ú.S., zapísaných na LV

č. X. Správy katastra v Nových Zámkoch v podiele 48/128, v tejto časti rozsudok súd prvého

stupňa zrušil a konanie zastavil. V ostatnej napadnutej návrhu vyhovujúcej časti odvolací súd

rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh zamietol. O trovách rozhodol tak, že

navrhovateľom uložil povinnosť zaplatiť odporcom 1/, 2/ a 3/, ich zástupcovi, náhradu trov

odvolacieho konania v sume 926,57 € a odporcovi 4/ náhradu trov nepriznal (dovolací súd

v ďalšom zachováva odvolacím súdom použité označenie odporcov). Po prejednaní veci

dospel k záveru, že „súd prvého stupňa zistil správne skutkový stav a správne vo veci

rozhodol, keď žalobu zamietol. Zamietnutie žaloby však bolo potrebné oprieť o iný právny

záver súvisiaci s vecnou legitimáciou účastníkov tohto konania. Súd prvého stupňa sa totiž

mal zaoberať v prvom rade tým, či žalobcovia označili ako účastníkov konania všetkých

nositeľov hmotnoprávnej povinnosti v tomto konaní, t.j. všetkých spoluvlastníkov predmetnej

nehnuteľnosti.“ Aktuálny zápis v katastri nehnuteľnosti na LV č. X. je taký, že navrhovatelia

sú zapísaní každý na podiel 24/128, V. K. na podiel 32/128, odporkyne 1/ a 2/ po 9/128, odporca 3/ rade v podiele 12/128 a odporca v 4/ rade v podiele 18/128, z čoho mal súd prvé-

ho stupňa vyvodiť záver, že navrhovatelia v návrhu neoznačili všetkých spoluvlastníkov

sporných nehnuteľností v nadväznosti na zápis vlastníctva v katastri nehnuteľností. V. K. na-

priek tomu, že bola podielovou spoluvlastníčkou a stále je vedená aj na liste vlastníctva ako

spoluvlastníčka, nikdy nebola označená ako účastníčka konania, resp. jej právni nástupcovia,

pretože podľa tvrdenia navrhovateľov zomrela. Nimi označení odporcovia v 6/ a 7/ však nie

sú jej právnymi nástupcami. V priebehu celého konania teda navrhovatelia neoznačili jednu

zo spoluvlastníčok (V. K.) ako odporkyňu, resp. jej právnych nástupcov, keďže bolo

preukázané, že nežije a nič na tom nemení ani skutočnosť, že navrhovatelia zobrali čiastočne

návrh späť, tvrdiac, že ide práve o podiel patriaci tejto spoluvlastníčke. Navrhovatelia tak v

konaní o určenie vlastníckeho práva neoznačili za účastníkov všetky osoby, ktorých vecná

legitimácia vyplýva z hmotného práva, pričom bolo ich povinnosťou pred podaním návrhu  

o určenie vlastníctva k nehnuteľnosti zistiť, kto okrem nich je ešte spoluvlastníkom sporného

pozemku. Podľa ich návrhu sa totiž domáhali určenia vlastníctva k celej nehnuteľnosti  

a nielen k podielu nimi označených odporcov. Keďže požadované rozhodnutie sa má

vzťahovať na všetkých spoluvlastníkov, teda aj na tých, ktorých navrhovatelia neoznačili   (V. K., resp. jej právni nástupcovia), potom bolo potrebné pre nedostatok vecnej legitimácie

všetkých účastníkov konania ich návrh zamietnuť. Odvolací súd dodal, že navrhovatelia

nemali od začiatku ujasnené, čoho sa vlastne domáhajú, pretože žiadali určiť vlastníctvo aj  

k tomu podielu, ktorý už mali vo vlastníctve. Ani v odvolacom konaní, napriek výzve

odvolacieho súdu o možnom inom právnom posúdení veci, nedoplnili okruh odporcov  

o všetkých účastníkov, ktorých vecná legitimácia vyplýva z hmotného práva, čo samo osebe

je dôvodom pre zamietnutie návrhu. O trovách odvolacieho konania súd rozhodol podľa  

§ 224 ods. 2 a § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že v odvolacom konaní úspešným odporcom priznal

náhradu trov odvolacieho konania. Odporcovi v 4/ rade súd náhradu trov prvostupňového ani

odvolacieho konania nepriznal, pretože v prvostupňovom konaní mu žiadne trovy nevznikli,

lebo nebol účastníkom sporu (do konania vstúpil až v odvolacom konaní) a náhradu trov

odvolacieho konania mu nepriznal.

Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu navrhovatelia podali dovolanie. Navrhli,

aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil v celom rozsahu tak napadnutý rozsudok

odvolacieho súdu, ako aj prvostupňový rozsudok, a aby vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Na odôvodnenie dovolania uviedli, že odvolací súd mylne uvádza

v odôvodnení svojho rozhodnutia, že „súd prvého stupňa zistil správne skutkový stav  

a správne vo veci rozhodol, keď žalobu zamietol“. Súd prvého stupňa totiž v skutočnosti

návrhu sčasti, pokiaľ ide o určenie ich vlastníctva v rozsahu 6/8-ín k celku, vyhovel

a zamietol ho iba v časti týkajúcej sa spoluvlastníckeho podielu zapísaného na mene pôvodnej

spoluvlastníčky V. K.. Súdom obidvoch stupňov vytýkali, že ohľadne tohto spoluvlastníckeho

podielu skutkový stav riadne nezistili a rozhodli bez toho, že by riadne mali preukázané, že

odporcovia 6/ a 7/ skutočne nie sú právnymi nástupcami V. K.. Keďže v predmetnej veci sa

malo konať so všetkými podielovými spoluvlastníkmi, ktorí tvorili nerozlučné spoločenstvo,

odvolací súd mal prejednať vec v celom rozsahu. Za právne neudržateľné považujú to, aby vo

vzťahu k niektorým spoluvlastníkom bolo o určení vzťahu rozhodnuté a voči ďalších bol

návrh zamietnutý. Vzhľadom na uvedené, bez ohľadu na chybné procesné úkony ich

zástupcu, mali súdy konať so všetkými nimi označenými účastníkmi konania, vrátane

odporcov 6/ a 7/, ktorí sú deťmi V. K., ktorých odvolací súd nariadil aj vypočuť, k čomu však

v konaní nedošlo a odvolací súd s bezdôvodne priklonil k chybnému záveru súdu prvého

stupňa, že odporcovia 6/ a 7/ nie právnymi nástupcami V. K.. Odvolací súd o späťvzatí časti

návrhu rozhodol iba na základe vyjadrení iba odporcov 1/ až 4/, odporcovia 6/ a 7/ sa k veci nemali možnosť vyjadriť, čím im bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle

ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.  

Odporcovia 1/ až 4/ vo vyjadrení k dovolaniu žiadali predovšetkým posúdiť, či

navrhovatelia podali dovolanie včas, keďže ním napadnutý rozsudok nadobudol

právoplatnosť „25. októbra 2009“, na rovnopise dovolania, ktoré im bolo doručené  

na vyjadrenie, je ale prezenčná pečiatka súdu prvého stupňa s vyznačením dňa 26. októbra

2009. K dôvodom dovolania uviedli, že tie nie sú dôvodné. Navrhli aby dovolací súd

dovolanie navrhovateľov zamietol a zaviazal navrhovateľov zaplatiť im náhradu trov

dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,

že dovolanie podali účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorí sú zastúpení advokátom  

(§ 241 ods. 1 O.s.p.), v prvom rade, i s prihliadnutím na výhradu odporcov v ich vyjadrení  

k dovolaniu, skúmal, či navrhovatelia podali dovolanie včas a proti rozhodnutiu, proti

ktorému ho zákon pripúšťa.

Dospel k záveru, že navrhovatelia dovolanie podali včas, v zákonnej mesačnej

dovolacej lehote.

Podľa ustanovenia § 240 ods. 1 O.s.p. účastník môže podať dovolanie do jedného

mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na súde, ktorý rozhodoval v prvom

stupni. Ak odvolací súd vydal opravné uznesenie, plynie táto lehota od doručenia opravného

uznesenia.

Podľa § 57 ods. 2 a 3 O.s.p. lehoty určené podľa týždňov, mesiacov alebo rokov

končia sa uplynutím toho dňa, ktorý sa svojím označením zhoduje s dňom, keď došlo  

k skutočnosti určujúcej začiatok lehoty, a ak ho v mesiaci niet, posledným dňom mesiaca.  

Ak koniec lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty

najbližší nasledujúci pracovný deň. Lehota je zachovaná, ak sa posledný deň lehoty urobí

úkon na súde alebo podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť.

Rozsudok odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť 24. septembra 2009 (nie „  

25. októbra 2009“ ako to odporcovia mylne uvádzajú vo vyjadrení). Koniec mesačne dovolacej lehoty tak pripadol na deň 24. október 2009, ktorý ale bola sobota. Najbližším

pracovným dňom bol preto deň 26. október 2009, kedy dovolanie navrhovateľov bolo súdu aj

doručené. Zo spisu súdu prvého stupňa vyplýva, že dovolanie bolo zasielané súdu poštou.

Obálka, v ktorej dovolanie bolo zasielané, síce v spise nie je, a teda nie je možné ustáliť, kedy

bolo podané na poštovú prepravu,   z vyššie uvedeného je napriek tomu zrejmé, že k tomu

muselo dôjsť ešte pred uplynutím dovolacej lehoty.

Po zistení, že dovolanie bolo podané včas, dovolací súd pristúpil ku skúmaniu, či

navrhovateľmi napadnutý rozsudok odvolacieho súdu je takým rozhodnutím, proti ktorému

zákon pripúšťa podanie tohto mimoriadneho opravného prostriedku. Dospel k záveru, že

dovolanie navrhovateľov je prípustné, a to proti všetkým jeho výrokom.

Odvolací súd svojím rozsudkom jednak pripustil späťvzatie návrhu „v časti určenia

vlastníctva k nehnuteľnostiam v kat. Ú.S., zapísaným na LV č. X. Správy katastra v Nových

Zámkoch v podiele 48/128-ín“, v tejto časti rozsudok súd prvého stupňa zrušil a konanie

zastavil, a v ostatnej odvolaním odporcov napadnutej časti rozsudok súdu prvého stupňa

zmenil tak, že návrh zamietol.

Časť rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorou bolo pripustené späťvzatie návrhu  

„v podiele.48/128-ín“, rozsudok súdu prvého stupňa bol v dotknutej časti zrušený a konanie

v tejto časti zastavené, má procesnú povahu uznesenia. Podľa § 223 O.s.p. totiž odvolací súd

rozhoduje rozsudkom, ak potvrdzuje alebo mení rozsudok; inak rozhoduje uznesením. Tým,

že tento výrok odvolacieho súdu je súčasťou jeho rozsudku (ktorým bol zmenený rozsudok

súdu prvého stupňa v ostatnej napadnutej časti), nedošlo k zmene charakteru rozhodnutia.

Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené

v ustanoveniach § 239 O.s.p. Prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia v predmetnej

veci ale neprichádza do úvahy, keďže nejde o uznesenie uvedené v § 239 ods. 1 písm. a/ a b/

O.s.p., ale ani o potvrdzujúce uznesenie, ktoré by patrilo do niektorej z kategórii

potvrdzujúcich uznesení vymenovaných v § 239 ods. 2 písm. a/   až c/ O.s.p. Dovolanie

navrhovateľov napádajúce rozhodnutie odvolacieho súdu aj v tejto časti, by preto bolo

prípustné len vtedy, ak by konanie súdu, ktoré jeho vydaniu predchádzalo alebo samotné

rozhodnutie, bolo postihnuté vadou majúcou za následok tzv. zmätočnosť konania v zmysle

ustanovení § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. Dovolací súd dospel k záveru, že konanie a na neho

nadväzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu v tejto časti takúto vadu má. Na vadu majúcu za následok tzv. zmätočnosť bol dovolací súd povinný prihliadnuť bez ohľadu na to, či boli

uplatnené v dovolaní (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.). Proti výroku rozsudku odvolacieho

súdu, ktorým bol rozsudok súdu prvého stupňa v jeho ostatnej napadnutej časti zmenený tak,

že návrh bol zamietnutý, je dovolanie navrhovateľov prípustné podľa § 238 ods. 1 O.s.p.

Naostatok, prípustnosť a dôvodnosť dovolania navrhovateľov proti ostatne uvedenej časti

rozhodnutia je možné vyvodiť i z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie je i v tejto časti

postihnuté vadou majúcou za následok tzv. zmätočnosť konania. Ak by totiž posúdenie

otázky, na vyriešení ktorej odvolací súd založil svoje rozhodnutie, bolo nesprávne, znamenalo

by to vo svojich dôsledkoch odopretie súdnej ochrany, teda popretie samej podstaty

základného práva na súdnu ochranu. Vyplýva to zo skutočnosti, že ak súd dospel k záveru, že

navrhovatelia vymedzili okruh účastníkov neúplne, rozhodol o návrhu bez skúmania jeho

podstaty. Dovolací súd dospel k záveru, že k takejto vade konania došlo, pretože odvolací súd

predmetnú otázku posúdil nesprávne.

Odvolací súd pri svojom procesnom postupe a rozhodovaní o veci samej vychádzal

z toho, že návrh na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v zmysle ustanovenia § 80

písm. c/ O.s.p., o aký návrh v danej právnej veci ide, je návrhom, ktorého procesné dôsledky

sa týkajú všetkých spoluvlastníkov. V takomto prípade ide u všetkých spoluvlastníkov o nerozlučné spoločenstvo vyplývajúce z hmotnoprávneho vzťahu účastníkov bez zreteľa  

na ich vôľu. Ide o nútené spoločenstvo, kedy sa rozhodnutie súdu musí vzťahovať  

na všetkých účastníkov právneho vzťahu (§ 91 ods. 2 O.s.p.), z čoho vyplýva, že účastníkmi

konania, či už na strane navrhovateľa alebo odporcu, musia byť všetci účastníci právneho

vzťahu. Účinky rozsúdenej veci sa totiž musia vzťahovať na všetkých (§ 159 ods. 2 prvá veta

O.s.p.); inak návrh musí byť zamietnutý pre nedostatok vecnej legitimácie. Ustálil, že v danej

veci navrhovateľmi označený okruh účastníkov konania, „napriek výzve odvolacieho súdu  

na možnosti iného právneho posúdenia veci práve z hľadiska ust. 91 ods. 2 O.s.p.“, nie je

úplný. Navrhovatelia totiž neoznačili za účastníkov všetky osoby, ktorých vecná legitimácia

vyplýva z hmotného práva, pričom bolo ich povinnosťou pred podaním návrhu zistiť, kto

okrem nich je ešte spoluvlastníkom sporného pozemku. Podľa ich návrhu na určenie sa totiž

domáhali určenia vlastníctva k celej nehnuteľnosti a nielen k podielu nimi označených

odporcov. Takže nimi požadované rozhodnutie súdu sa má vzťahovať na všetkých

spoluvlastníkov. Navrhovatelia ale napriek tomu V. K., ktorá je stále evidovaná ako podielová

spoluvlastníčka predmetných pozemkov, prípadne jej právnych nástupcov, keďže menovaná

zomrela, navrhovatelia za účastníkov konania „nikdy“ neoznačili. Podľa odvolacieho súdu, „nič na tom nemení ani skutočnosť, že žalobcovia zobrali čiastočne žalobu späť, tvrdiac, že

ide práve o podiel patriaci tejto spoluvlastníčke.“

Tieto závery odvolacieho súdu ale nemajú oporu v spise súdu prvého stupňa.

Za situácie, keď v dôsledku nedoložených zmien, býva ťažké zistiť okruh osôb, ktoré

sú v konaní vecne legitimované. I keď hlavná ťarcha v tomto smere spočíva  

na navrhovateľovi pri formulácii návrhu na začatie konania, je povinnosťou súdu skúmať

v každom štádiu konania vecnú legitimáciu označených účastníkov konania, prípadne

zisťovať okruh osôb vecne legitimovaných bez ohľadu na to, či boli v návrhu uvedené.

Závažnosť toho zistenia je o to dôležitejšia, že dostatok či nedostatok vecnej legitimácie sa

odrazí v konečnom rozhodnutí súdu vo veci (porovnaj Zborník IV, str. 177).

Podľa výpisu z listu vlastníctva č. X. (č.l. 52 spisu), aktuálneho v čase podania návrhu

na začatie konania, sú ako podieloví spoluvlastníci parciel uvedených v časti A listu

vlastníctva evidovaní okrem navrhovateľov ako ďalší podieloví spoluvlastníci V. K., V. V., A. S., K. K., E. S. a J. K.. V návrhu na začatie konania podanom na súde 31. júla 2000 sú

všetci takto evidovaní spoluvlastníci, okrem V. K., označení ako účastníci konania; namiesto

spoluvlastníčky V. K. sú v návrhu uvedení ako odporcovia 6/ a 7/ S. K. a R. W., ako jej

právni nástupcovia.

Podľa dovolacieho súdu z doteraz zistených skutočností zatiaľ nemožno vyvodiť

jednoznačný záver prijatý odvolacím súdom, že odporcovia 6/ a 7/ S. K. a R. W. nie sú

právnymi nástupcami ešte stále evidovanej spoluvlastníčky V. K., ktorá zomrela X. v M. u

(úmrtný list vydaný matrikou v Kisbéri dňa 24. októbra 2007 založený na č.l. 259 spisu).

Odvolací súd pri ustálení nedostatku právneho nástupníctva odporcov 6/ a 7/, keďže

sám dokazovanie v tomto smere nevykonal, nepochybne vychádzal zo záverov súdu prvého

stupňa. Ten ale právne nástupníctvo označených odporcov vylúčil len s poukazom na to, že

navrhovatelia toto nástupníctvo nijak nepreukázali. Pokyn daný odvolacím súdom v jeho

uznesení z 29. novembra 2002 sp.zn. 7 Co 95/02, ktorým bol zrušený skorší rozsudok súdu

prvého stupňa zo 14. mája 2001 č.k. 11C 9/2000-67, aby súd prvého stupňa vo vzťahu

k odporcom 6/ a 7/ „v súlade s medzinárodnou zmluvou, overil právny dôvod ich nástupníctva po V. K. a vypočul ich k veci prostredníctvom príslušného maďarského súdu (pokiaľ nedôjde

z ich strany k udeleniu plnej moci tunajšiemu zástupcovi)“, nebol splnený.

Zatiaľ teda neobstojí záver odvolacieho súdu, že navrhovateľmi označený okruh

účastníkov konania nie je úplný, pretože V. K. alebo jej právni nástupcovia, „nikdy“ neboli

označení ako účastníci konania.

Správne vyriešenie tejto otázky právneho nástupníctva po menovanej je pritom

rozhodujúce pre ďalší postup v konaní.  

Dovolací súd pre postup súdu v ďalšom konaní, na ktorý sa vec vracia, poukazuje tiež

na závery rozboru a zhodnotenia rozhodovacej činnosti súdov vo veciach ochrany vlastníctva

k nehnuteľnostiam a stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SSR  

z 27.6.1972, Cpj 59/71 (R 65/1972, str. 244).

Procesnými dôsledkami nerozlučného procesného spoločenstva (§ 91 ods. 2 O.s.p.), za

ktoré odvolací súd považoval spoločenstvo odporcov v danej právnej veci, sú tie že   a/ rozhodnutie súdu sa týka všetkých spoločníkov (s rovnakým výsledkom), b/ práva  

a povinnosti spoločníkov sú nerozlučné, c/ procesné dôsledky rozhodnutia sa týkajú všetkých spoločníkov, čoho dôsledkom je aj to, že procesný úkon niektorého zo spoločníkov sa týka

všetkých spoločníkov. Dôsledky nerozlučného spoločenstva vyplývajú z hmotnoprávneho

vzťahu účastníkov, bez zreteľa na ich vôľu. Preto ide o nútené spoločenstvo. Pri nerozlučnom

spoločenstve môže vzniknúť medzi spoločníkmi rozpor v otázke ďalšieho procesného

postupu. V prípade rozporu napríklad dispozitívnymi úkonmi (späťvzatie návrhu, zmena

návrhu), sa rešpektuje nerozlučnosť vzťahu. Preto sa na takýto úkon vyžaduje súhlas všetkých

spoločníkov. Ak sa takáto zhoda nedosiahne, ide o neúčinné prejavy. Vo vzťahu k tretím

subjektom procesný úkon čo len jedného zo spoločníkov (napr. podanie odvolania) je účinný

aj vo vzťahu k ostatným spoločníkom.  

Ak teda odvolací súd vychádzal z toho, že v ním preskúmavanom konaní ide

o nerozlučné procesné spoločenstvo, bol jeho postup a rozhodovanie v rozpore s vyššie

uvedenými procesnými dôsledkami nerozlučného spoločenstva. Rozsudok súdu prvého stupňa

preskúmal len v časti, ktorou bolo návrhu na určenie vyhovené majúc za to, že „výrok

rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá (v časti podielu patriaceho V. K. – 2/8) a výrok, ktorým bola žaloba voči žalovaným S. K. a R. W., ako

právnym nástupcom V. K., zamietnutá, neboli odvolaním napadnuté, a preto nadobudli

právoplatnosť.“

Z hľadiska procesných dôsledkov existencie nerozlučného procesného spoločenstva je

potom vadné i rozhodnutie odvolacieho súdu o pripustení späťvzatia návrhu v časti určenia

vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam „v podiele 48/128.-ín“, o zrušení rozsudku súdu

prvého stupňa a zastavenie konania v dotknutej časti.

Na základe uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že konanie odvolacieho súdu je

postihnuté vadou,   pre ktoré bolo potrebné napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť  

(§ 243b ods. 2 O.s.p.). Keďže vadu, pre ktorú sa zrušilo rozhodnutie odvolacieho súdu

spočívajúcu v neúplnom zistení právneho nástupníctva po podielovej spoluvlastníčke V. K.,

má aj rozhodnutie súdu prvého stupňa, dovolací súd zrušil aj toto rozhodnutie a vec vrátil

súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 243b ods. 3 O.s.p.).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania

(§ 243d ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 14. septembra 2011

JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.

  predseda senátu  

Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová