UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu Ing. E. K., trvale bytom V. XX, O., právne zastúpenému Advokátskou kanceláriou JUDr. Almáši Gabriel, spol. s r. o., so sídlom Šumavská 3, Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 36 856 592, proti žalovanému Q. S., trvale bytom S. X, O., o vylúčenie veci z exekúcie, vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 17C/166/2007, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 26. septembra 2018 sp. zn. 6Co/344/2015, takto
rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 26. septembra 2018 sp. zn. 6Co/344/2015 a rozsudok Okresného súdu Bratislava II z 12. marca 2015 č. k. 17C/166/2007-280 z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Bratislava II na ďalšie konanie.
Odôvodnenie
1. Žalobca sa žalobou došlou Okresnému súdu Bratislava II (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“, predtým „súd prvého stupňa“) 24. júla 2007 okrem iného domáhal vylúčenia veci z exekúcie (EX 644/2006, súdny exekútor JUDr. Dušan Noskovič), a to nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území W. Z., obec W. Z., okres P., zapísaných v katastri nehnuteľností na liste vlastníctva č. XXX (parc. č. CKN XXXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere 600 m2, rodinný dom súpisné číslo XXX, postavený na parc. č. CKN XXXX/X), a na liste vlastníctva č. XXX (parc. č. CKN XXXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere 3.750 m2) vo vlastníctve Ing. W. S.. V žalobe uviedol, že na predmetných nehnuteľnostiach viazne záložné právo a vecné bremeno v prospech žalobcu. Medzi žalobcom a vlastníčkou týchto nehnuteľností bola uzavretá zmluva o pôžičke v roku 2001. Dňa 13. marca 2006 bola medzi žalobcom a dlžníčkou uzavretá záložná zmluva na zabezpečenie pohľadávky zo zmluvy o pôžičke (V-491/06). Hodnota založených nehnuteľností nestačí na vykrytie podlžnosti dlžníčky, a preto nie je možné na nich zriadiť exekučné záložné právo.
2. Súd prvej inštancie rozsudkom z 12. marca 2015 č. k. 17C/166/2007-280 žalobu zamietol ažalovanému náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 151h ods. 6 Občianskeho zákonníka (zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež „Občiansky zákonník“ alebo len „O. z.“) a § 55 ods. 1 a 2, § 61a ods. 1 až 3, § 63 ods. 1, § 114, § 114a, § 115 ods. 1 až 4 Exekučného poriadku [zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež „Exekučný poriadok“ alebo len „E. p.“]. Vecne dôvodil, že k sporným nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v katastrálnom území W. Z. vzniklo exekučné záložné právo v exekučnom konaní u JUDr. Dušana Noskoviča, ako aj zmluvné záložné právo na základe zmluvy uzavretej medzi Ing. E. K. a Ing. W. S. dňa 13. marca 2006. V danom prípade sa žalovaný stal zriadením exekučného záložného práva na zálohu ďalším záložným veriteľom, ktorý už súhlas na zákonné vedenie exekúcie na záloh nepotrebuje. Súdny exekútor pri tomto úkone nepotrebuje súhlas prednostného záložného veriteľa. V exekučnom konaní nie je prípustnosť zriadenia exekučného záložného práva podmienená súhlasom existujúcich záložných veriteľov. Účelom záložného práva nie je znemožniť jeho realizáciu ďalším záložným veriteľom, ale zvýhodnenie pri realizácii, a to najmä pri rozvrhu výťažku. Prednostný záložný veriteľ má najsilnejšie postavenie pri uspokojovaní svojej pohľadávky. Poradie uspokojenia exekučne vymáhaných pohľadávok sa v prípade realizácie skoršieho zmluvného záložného práva určuje podľa poradia, v akom súdni exekútori z časového hľadiska zaťažili nehnuteľný majetok povinného svojimi exekučnými záložnými právami. Po realizácii skoršieho zmluvného záložného práva sa prebytok výťažku predaja zloží do notárskej úschovy v prospech zvyšných záložných veriteľov a dlžníka. Súd prvej inštancie konštatoval, že nehnuteľnosti nie sú z exekúcie vylúčené podľa § 115 E. p. a nie je tiež vylúčené, aby na nehnuteľnostiach, na ktorých bolo zriadené zmluvné záložné právo, bolo neskôr zriadené i exekučné záložné právo. Preto bolo potrebné považovať žalobu za nedôvodnú. Rozhodnutie o trovách konania bolo odôvodnené právne ust. § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (zákona č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení účinného do 30. júna 2016, ďalej tiež len „O. s. p.“) a vecne úspechom žalovaného v spore v plnom rozsahu. Náhradu trov konania mu však nepriznal, pretože žalovaný si trovy konania neuplatnil, tieto mu ani nevznikli.
3. Krajský súd v Bratislave (ďalej tiež len „odvolací súd“ a spolu so súdom prvej inštancie tiež len „nižšie súdy“) na odvolanie žalobcu rozsudkom z 26. septembra 2018 sp. zn. 6Co/344/2015 rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „C. s. p.“) a žalovanému nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie odôvodnil jeho vecnou správnosťou. Uviedol, že súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie o nedôvodnosti žaloby na názore, že veci, ktorých vylúčenia z exekúcie sa žalobca domáha, nezodpovedajú taxatívnemu výpočtu vecí vylúčených z exekúcie podľa § 115 E. p. a súčasne konštatoval, že ustanovenia § 61a ods. 2 E. p. a § 151h ods. 6 O. z. nevylučujú, aby na nehnuteľnostiach, na ktorých bolo zriadené skoršie zmluvné záložné právo, bolo zriadené aj exekučné záložné právo. Tento záver súdu prvej inštancie zodpovedá právnemu názoru vyslovenému v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj len „ústavný súd“) sp. zn. I. ÚS 324/2010. Dodal, že súd prvej inštancie opomenul, že ust. § 55 ods. 1 E. p. poskytuje ochranu len takým právam tretích osôb k veci, ktorými sú vlastnícke právo, oprávnená držba, detencia, pričom záložné právo, zádržné právo a vecné bremená dôvodom na úspešné vylúčenie veci z exekúcie nie sú. Nesúhlas žalobcu ako zmluvného záložného veriteľa s vedením exekúcie nezakladá jeho právo domáhať sa na súde vylúčenia veci z exekúcie tak, ako to predpokladá § 55 ods. 1 E. p. Žalobca teda nie je v spore ani aktívne legitimovaný. K namietanému porušeniu procesných práv odvolací súd dodal, že odvolateľ neuviedol, ktoré dôkazy mu neboli doručené (preto touto námietkou sa bližšie nezaoberal), rozsudok súdu prvej inštancie bol vyhlásený za prítomnosti sporových strán, ktoré boli poučené v zmysle § 120 ods. 4 O. s. p. a následne súd prvej inštancie dokazovanie vyhlásil za skončené. Na výsluchu navrhovanej svedkyne žalobca ďalej netrval, pričom jej výpoveď pre záver súdu nebola podstatná. Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania bolo odôvodnené právne ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 C. s. p. a vecne úspechom žalovaného v odvolacom konaní v plnom rozsahu. Pretože mu však žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli, odvolací súd mu ich náhradu nepriznal.
4. Proti takémuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej tiež len „dovolateľ“) dovolanie.Dovolanie odôvodnil ustanovením § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p., t. j. nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím súdom v otázke doteraz nevyriešenej v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu, za ktorú považoval otázku, „či sa vyžaduje súhlas záložného veriteľa na vedenie exekučného konania na záloh.“ Odkázal na prax ústavného súdu (III. ÚS 51/2014, III. ÚS 20/08, PL. ÚS 20/05). Ústavný súd rozhodujúc o návrhu generálneho prokurátora na vyslovenie nesúladu § 151h ods. 6 O. z. s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov, ďalej tiež len „ústava“) vo veci sp. zn. PL. ÚS 20/05 zdôraznil, že ak záložný veriteľ nesúhlasí s exekúciou, nemožno ju viesť. Exekučný súd nesmie vydať súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie, keď spolu so žiadosťou o vydanie poverenia nie je predložený aj súhlas záložného veriteľa. V opačnom prípade je exekúcia neprípustná. Ďalej ústavný súd zdôraznil, že účelom § 151h ods. 6 O. z. je zvýšená ochrana záložného veriteľa, ktorý ako prednostný veriteľ má najsilnejšie postavenie pri uspokojovaní svojich pohľadávok zo zálohu a toto právo by nemalo byť obmedzované ani záložnými veriteľmi so záložnými právami, ktorá vznikli neskôr. Odvolacím súdom uvádzané rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 324/2010 predstavuje len ojedinelý odklon od ustálenej rozhodovacej praxe. Na základe uvedeného nie je zrejmé, prečo súd prvej inštancie a odvolací súd nevychádzali z ustálenej judikatúry ústavného súdu, pričom svoj odklon žiadnym spôsobom neodôvodnili (§ 220 ods. 3 C. s. p.). Zo strany odvolacieho súdu došlo teda aj k porušeniu práva na spravodlivý proces, keďže do uvedeného práva sa zaraďuje aj právo na odôvodnenie rozhodnutia v požadovanej kvalite. Rovnako nedostatočne odvolací súd odôvodnil svoj právny názor o nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu, pretože tento záver nepodložil relevantnou právnou úpravou. Názor o tom, že § 55 ods. 1 E. p. poskytuje ochranu len vlastníckemu právu, držbe a detencii (a nie aj záložnému právu) zo žiadnej normy nevyplýva. Odvolací súd sa ďalej nevysporiadal s početnými argumentmi dovolateľa, čím je naplnený i ďalší dovolací dôvod v zmysle § 420 písm. f/ C. s. p. Dodal, že exekúcia nebola dôvodná. Súd prvej inštancie procesne pochybil, keď mal v konaní pokračovať až po právoplatnom skončení konania vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 8C/121/2008. Odvolací súd sa nedostatočne zaoberal ďalšími námietkami žalobcu a to nedoručením dôkazov žalobcovi, nevypočutím navrhovanej svedkyne a nepredvolaním na pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený rozsudok súdu prvej inštancie. Navrhol odložiť vykonateľnosť a právoplatnosť napadnutého rozhodnutia.
5. Žalovaný dovolací návrh nepodal.
6. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 C. s. p.) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 C. s. p.) strana, v ktorej neprospech boli vydané dovolaním napadnuté rozhodnutia oboch nižších súdov (§ 424 C. s. p.) a to za splnenia podmienky jej reprezentácie v dovolacom konaní i spísania dovolania na to určenou osobou (§ 429 ods. 1 C. s. p.), bez nariadenia pojednávania (§ 443, časť vety pred bodkočiarkou C. s. p.) dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu i jemu predchádzajúci rozsudok súdu prvej inštancie treba zrušiť.
7. Dovolanie je prípustné, ak jeho prípustnosť vyplýva z ustanovenia § 420 C. s. p. alebo § 421 C. s. p. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 C. s. p.). V prípade dovolania prípustného podľa § 420 C. s. p. je dovolacím dôvodom vytýkaná tzv. zmätočnostná vada (§ 431 ods. 1 C. s. p.) a dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C. s. p.); v prípade dovolania prípustného podľa § 421 ods. 1 C. s. p. je potom dovolacím dôvodom nesprávne právne posúdenie veci (§ 432 ods. 1 C. s. p.) a dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C. s. p.).
8. Žalobca vyvodzoval prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia § 420 písm. f/ C. s. p. a § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p. Dovolací súd, vychádzajúci z konštrukcie dovolacieho konania v podmienkach aktuálnej právnej úpravy civilného sporového procesu a tiež z ostatného záveru veľkého senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu o prípustnosti kumulácie dovolacích dôvodov podľa § 420 a § 421 C. s. p. (v tejto súvislosti porovnaj uznesenie najvyššieho súdu z 21. marca 2018 sp. zn. 1 VCdo 1/2018), preto pristúpil ku skúmaniu existencie dovolacích dôvodov (a tiež dôvodov prípustnostidovolania), uplatnených dovolaním v tejto veci, podľa chronológie priradenej im ustanoveniami zákona, ktorého sú súčasťou.
9. Podľa § 420 písm. f/ C. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
10. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f/ C. s. p. nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1 Cdo 42/2017, 2 Cdo 20/2017, 3 Cdo 41/2017, 4 Cdo 131/2017, 7 Cdo 113/ 2017, 8 Cdo 73/2017). Dovolací súd preto posudzoval opodstatnenosť argumentácie žalobcu, že v konaní (pred nižšími súdmi) došlo k ním tvrdenej vade zmätočnosti. 11. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).
12. Procesným postupom v zmysle § 420 písm. f/ C. s. p. sa v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu rozumie (len) faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu (1 Cdo 166/2018, 2 Cdo 19/2019, 3 Cdo 150/2018, 4 Cdo 27/2018, 5 Cdo 21/2018, 7 Cdo 27/2019, 8 Cdo 181/2018), teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol konanie, vykonával dokazovanie, zohľadňoval procesné oprávnenia strán sporu, dbal o ich rovné postavenie a vytváral im procesnú možnosť na realizáciu ich procesných oprávnení v súlade so zákonom). Pojem „procesný postup“ principiálne nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním na meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu; je ním len samotný priebeh konania, nie však rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou (návrhom) uplatneného nároku (1 Cdo 228/2017, 2 Cdo 220/2017, 3 Cdo 110/2017, 4 Cdo 128/2017, 5 Cdo 45/2018, 7 Cdo 35/2018, 8 Cdo 56/2017).
13. O nesprávny procesný postup, ktorý je relevantný podľa § 420 písm. f/ C. s. p., ide v prípade takého vedenia sporu, pri ktorom konajúci súd nerešpektuje procesné ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich civilné sporové (mimosporové) konanie, v dôsledku čoho je strane zmarená možnosť jej aktívnej účasti na konaní a prekazená realizácia jej patriacich procesných práv až v takej miere (intenzite), že tým dochádza k porušeniu jej práva na spravodlivý proces (porovnaj napríklad R 129/1999 a 1 Cdo 202/2017, 2 Cdo 162/2017, 3 Cdo 22/2018, 4 Cdo 87/2017, 5 Cdo 112/2018, 7 Cdo 202/2017, resp. 8 Cdo 85/2018).
14. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladala prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. (druhá veta zjednocujúceho stanoviska R 2/2016), teraz podľa § 420 písm. f/ C. s. p.
15. Podľa názoru žalobcu tým, že odôvodnenie rozhodnutia nebolo v požadovanej kvalite (nebolo zrejmé, prečo súd prvej inštancie a odvolací súd nevychádzali z ustálenej judikatúry ústavného súdu, pričom svoj odklon žiadnym spôsobom neodôvodnili, odvolací súd nedostatočne odôvodnil svoj právny názor o nedostatku aktívnej legitimácie, pretože tento záver nepodložil relevantnou právnou úpravou a súčasne sa nevysporiadal s početnými argumentmi žalobcu týkajúcimi sa nedoručenia dôkazov žalobcovi, nevypočutia navrhovanej svedkyne, nepredvolania na pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený rozsudok súdu prvej inštancie) došlo zo strany súdu k znemožneniu strane, aby uskutočňovala jejpatriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Z obsahu dovolania (§ 124 ods. 1 C. s. p.) vyplýva i to, že žalobca vytýka nižším súdom nesprávnosť alebo neúplnosť skutkových zistení súdov, nevykonanie dôkazu, ako aj prijatie nenáležitých skutkových záverov. Najvyšší súd preto pripomína, že nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu nie je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu považované za vadu konania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ C. s. p. (1 Cdo 41/2017, 2 Cdo 232/2017, 3 Cdo 26/2017, 4 Cdo 56/2017, 5 Cdo 90/2017, 7 Cdo 11/2017, 8 Cdo 187/2017). Súlad tohto právneho názoru s ústavou posudzoval ústavný súd, nedospel však k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti (II. ÚS 465/2017). Dovolací súd dopĺňa, že je iba vecou súdu posúdiť, či je pre rozhodnutie potrebné vykonanie toho alebo onoho dôkazu (v danom prípade výsluchom svedkyne).
16. Vo vzťahu k námietkam dovolateľa týkajúce sa ne/vysporiadania sa s námietkami žalobcu odvolacím súdom je potrebné uviesť, že na tieto odvolací súd reagoval v odseku 9 odôvodnenia rozsudku, keď uviedol, že žalobca v odvolaní nekonkretizoval, ktoré dôkazy mu súd prvej inštancie nedoručil, preto sa odvolací súd touto námietkou bližšie nemohol zaoberať. Dodal, že z obsahu spisu vyplynulo (zápisnica o pojednávaní z 12. marca 2015), že rozsudok súdu prvej inštancie bol vyhlásený na pojednávaní dňa 12. marca 2015 za prítomnosti oboch sporových strán (za žalobcu bol prítomný jeho právny zástupca) a zo zápisnice z pojednávania vyplýva, že strany boli v zmysle § 120 ods. 4 O. s. p. poučené a pred vyhlásením rozsudku súd prvej inštancie vyhlásil uznesením dokazovane za skončené. K nevypočutiu navrhovanej svedkyne odvolací súd uviedol, že žalobca na výsluchu tejto svedkyne netrval a doplnil, že bolo zrejmé, že jej svedecká výpoveď nebola pre prijatie skutkového a právneho záveru súdu prvej inštancie podstatná. Odvolací súd súčasne skonštatoval i to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Uvedená námietka dovolateľa preto nebola opodstatnená.
17. Za procesnú vadu konania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ C. s. p. pritom v žiadnom prípade nemožno považovať ani to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa. Tvrdenie žalobcu, že nižšie súdy postupovali v rozpore s ustanovením § 220 ods. 3 C. s. p., keď v odôvodnení rozhodnutia nevysvetlili odklon od rozhodnutí ústavného súdu, podľa názoru dovolacieho súdu neobstojí. Odvolací súd sa v bode 8 rozsudku stotožnil s názorom súdu prvej inštancie s tým, že svoj právny názor o tom, že zriadenie skoršieho záložného práva nebráni zriadeniu neskoršieho exekučného záložného práva bez súhlasu záložného veriteľa oprel o názor ústavného súdu vyslovený v náleze sp. zn. I. ÚS 324/2010. Preto nie je možné sa stotožniť s názorom dovolateľa, že odklon od iných rozhodnutí ústavného súdu nebol odôvodnený, nakoľko odvolanie sa do časti judikatúry ústavného súdu v sebe zahŕňa aj implicitné odmietnutie inej časti judikatúry (tej, ktorá vyslovený názor nepodporuje). Rovnako nebola opodstatnená námietka, že odvolací súd svoj názor o nedostatku aktívnej legitimácie nepodložil žiadnym zákonným ustanovením, nakoľko odvolací súd poukázal na relevantné ustanovenie § 55 ods. 1 E. p., ktorý bol citovaný už v rozhodnutí súdu prvej inštancie. Tu pritom treba mať na zreteli, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu.
18. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05 ). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07 ).
19. Prípustnosť dovolania žalobcu preto z ustanovenia § 420 písm. f/ C. s. p. vyvodiť nejde.
20. V prejednávanej veci ale dovolateľ odôvodnil dovolanie i ďalším a prípustným dovolacím dôvodom, a to nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím súdom, keď v ňom vymedzil nielen to, ktoré právne posúdenie veci pokladá za nesprávne (označením právnej otázky, od ktorej vyriešenia záviselorozhodnutie odvolacieho súdu i jemu predchádzajúce rozhodnutie súdu prvej inštancie), ale aj to, v čom ním namietaná nesprávnosť spočíva (v nesprávnej aplikácii práva na zistený skutkový stav).
21. Podľa § 421 ods. 1 C. s. p. dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (písmeno a/), ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (písmeno b/) alebo ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (písmeno c/).
22. Podľa § 432 C. s. p. dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (odsek 1). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (odsek 2).
23. Dovolací súd po zistení, že v tejto časti sú splnené všetky podmienky dovolacieho konania (vrátane odôvodnenia dovolania prípustným dovolacím dôvodom a jeho riadneho vymedzenia) pristúpil k skúmaniu predpokladov prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 C. s. p., pričom dospel k záveru, že tieto sú splnené.
24. Rozhodnutie odvolacieho súdu totiž záviselo od dovolateľom vymedzenej právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p.).
25. Záložné právo patrí k najvýznamnejším zabezpečovacím inštitútom. Slúži veriteľovi na zabezpečenie pohľadávky, jej príslušenstva a plní svoju funkciu tým, že umožňuje, aby veriteľ uspokojil svoju pohľadávku z predmetu zálohu, ak pohľadávka, ktorá ním bola zabezpečená, nebude riadne a včas splnená.
26. Občiansky zákonník v § 151h ods. 6 ako hmotnoprávna norma obsahuje predpoklad prípustnosti postupu súdneho exekútora pri exekúcii predajom nehnuteľnosti (v znení účinnom od 1. januára 2003).
27. Podľa § 151h ods. 6 Občianskeho zákonníka konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie na záloh možno viesť iba vtedy, ak oprávneným je záložný veriteľ alebo ak záložný veriteľ s výkonom rozhodnutia alebo s exekúciou súhlasí.
28. Predmetné ustanovenie Občianskeho zákonníka bolo premietnuté aj do Exekučného poriadku, ktorého § 61a bol doplnený (zákonom č. 341/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov) o odsek 2 v znení, že exekučné konanie na záloh možno viesť iba vtedy, ak oprávneným je záložný veriteľ alebo ak záložný veriteľ s exekúciou súhlasí. Podľa dôvodovej správy bolo cieľom priamo v Exekučnom poriadku výslovne upraviť postup súdneho exekútora, za akých podmienok je možné vykonať exekúciu na záloh.
29. Ak záložný veriteľ (bez postavenia oprávneného) nesúhlasí s exekúciou, nemožno ju viesť. Exekučný súd nesmie vydať exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie, ak exekútor so žiadosťou o vydanie poverenia nepredloží aj súhlas záložného veriteľa. Ak by napriek nedostatku súhlasu záložného veriteľa došlo k vydaniu poverenia, v takom prípade by tento nedostatok súhlasu viedol k zastaveniu exekúcie pre jej neprípustnosť. Cieľom § 151h ods. 6 Občianskeho zákonníka je v danom prípade zvýšená právna ochrana záložného veriteľa.
30. Záložný veriteľ ako prednostný veriteľ má mať najsilnejšie postavenie pri uspokojovaní svojich pohľadávok zo zálohu a toto právo by nemalo byť obmedzované ani záložnými veriteľmi so záložnými právami, ktoré vzniknú neskôr. Obmedzenie rozsahu exekúcie vyplývajúce z ustanovenia § 151h ods. 6 Občianskeho zákonníka súvisí s hmotnoprávnou úpravou záložného práva (§ 151a nasl. Občianskeho zákonníka), ktorá posilňuje ochranu záložného veriteľa. Súčasťou tejto ochrany je súhlas záložnéhoveriteľa s exekúciou na záloh. Tento súhlas treba považovať za súčasť vzniku práva na súdnu a inú právnu ochranu v exekučnom konaní a za predpoklad na úspešné začatie a vedenie exekúcie. Zmyslom tohto súhlasu a základným účelom obmedzenia exekúcie podľa tohto a súvisiacich ustanovení Občianskeho zákonníka je hmotnoprávna ochrana postavenia záložného veriteľa (tu porovnaj nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. decembra 2006 sp. zn. PL. ÚS 20/05, z 23. apríla 2008 sp. zn. III. ÚS 20/08 a z 1. júla 2014 sp. zn. III. ÚS 51/2014).
31. Dovolací súd preto dospel k záveru, že predmetná vec, ktorá závisela od vyriešenia otázky potreby súhlasu záložného veriteľa na vedenie exekučného konania na záloh, bola odvolacím súdom nesprávne právne posúdená. Ak žalobca (skorší zmluvný záložný veriteľ) neudelil súhlas na predaj nehnuteľnosti (zálohu) v exekučnom konaní, exekútor podľa § 61a ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 151h ods. 6 Občianskeho zákonníka nemohol viesť exekučné konanie na záloh, a teda ani zriadiť exekučné záložné právo na záloh.
32. Dovolací súd pre úplnosť k súvisiacej otázke aktívnej vecnej legitimácie dodáva, že žalobcovi ako osobe, v prospech ktorej bolo zriadené skoršie zmluvné záložné právo a ktorá nie je účastníkom exekučného konania, musí byť poskytnutá možnosť ochrany jej práv prostredníctvom súdu. Preto ani záver odvolacieho súdu, že predmetná žaloba je (bez ďalšieho) vylúčená, nie je možné považovať za správny (keďže v takomto prípade nie je zrejmé, aký iný prostriedok ochrany svojich práv by žalobca mohol využiť).
33. Nakoľko vyššie opísanou nesprávnosťou právneho posúdenia veci (otázky potreby súhlasu záložného veriteľa na vedenie exekučného konania na záloh) nebol dotknutý len rozsudok odvolacieho súdu, ale i jemu predchádzajúci rozsudok súdu prvej inštancie, dovolací súd z už vyššie priblížených dôvodov rozsudky oboch nižších súdov zrušil (§ 449 ods. 1 aj 2 C. s. p. v spojení s § 439 písm. a/ C. s. p.) a vec vrátil na ďalšie konanie súdu prvej inštancie (§ 450 C. s. p.).
34. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazané právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 C. s. p.). Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 C. s. p.).
35. Na záver sa žiada podotknúť, že neuniklo pozornosti dovolacieho súdu ani to, že predmetom konania (pred nižšími súdmi) nebolo len vylúčenie nehnuteľností z exekúcie, keď podanie žalobcu bolo odmietnuté iba v časti o vylúčenie hnuteľných vecí z exekúcie (uznesenie súdu prvej inštancie z 28. januára 2008 č. k. 17C/166/2007-57 v spojení s uznesením odvolacieho súdu z 26. marca 2009 sp. zn. 14Co/502/2008). Preto v následnom konaní bude potrebné vysporiadať sa i so zvyšnou časťou predmetu konania (o zdržanie sa zásahov do práv žalobcu).
36. Podľa § 444 ods. 1 C. s. p. dovolací súd môže na návrh odložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Najvyšší súd nezistil splnenie podmienok pre odloženie vykonateľnosti/právoplatnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia v zmysle § 444 ods. 1 C. s. p. (nešlo o rozhodnutie, ktoré ukladalo povinnosť plniť) a v súlade s ustálenou predchádzajúcou praxou o tom nevydal samostatné rozhodnutie.
37. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.