6 Cdo 15/2011

Najvyšší súd   Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného S.S., s.r.o., so sídlom v S., IČO : X., proti povinnému Doc. Ing. B. B., CSc., bývajúcemu v K.,

zastúpenému JUDr. Ing. P. H., advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom v K.,

o vymoženie 961,19 €, vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 48 Er 4023/2008,  

o dovolaní povinného proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 29. októbra 2010 sp. zn.

11 CoE 23/2010, rozhodol

t a k t o :

Dovolanie o d m i e t a.

Oprávnenému nepriznáva právo na náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Košice II (ďalej len „exekučný súd“) uznesením z 2. júla 2009 č.k.   48 Er 4023/2008-45 zamietol námietky povinného proti exekúcii vedenej súdnym exekútorom

JUDr. J. K. pod sp. zn. EX 229/2008. Súd pri posudzovaní námietok povinného vychádzal  

z ustanovenia § 50 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej iba „EP“) a § 42

ods. 1,   § 57 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho súdneho poriadku, zákona č. 99/1963 Zb. v znení

neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“), pričom konštatoval, že v danom prípade 14 dňová

lehota na podanie námietok proti exekúcii začala plynúť dňa 16. decembra 2008 a uplynula

dňa 29. decembra 2008, ktorý bol riadnym pracovným dňom (utorok). Povinný podal

námietky proti exekúcii na exekútorskom úrade osobne až dňa 8. januára 2008, t.j.  

po uplynutí zákonnej lehoty. V odôvodnení svojho rozhodnutia tiež uviedol, že na námietky

povinného proti exekúcii, ktoré boli doručené na exekútorský úrad elektronickými

prostriedkami - e-mailom dňa 26. decembra 2008 neprihliadol, nakoľko tieto v zákonnej

trojdňovej lehote neboli písomne doplnené (§ 42 ods. 1 O.s.p.).

Krajský súd v Košiciach (ďalej len „odvolací súd“) uznesením z 29. októbra 2010  

sp. zn. 11 CoE 23/2010 odvolanie povinného odmietol. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že

odvolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, nakoľko podľa

ustanovenia § 50 ods. 4 EP je odvolanie prípustné len proti rozhodnutiu, ktorým sa

námietkam vyhovelo. V predmetnej veci nejde o takéto rozhodnutie a preto bolo odvolanie

proti napadnutému uzneseniu potrebné odmietnuť ako neprípustné.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu povinný podal dovolanie. Žiadal, aby

dovolací súd zrušil uznesenia odvolacieho súdu i súdu prvého stupňa a námietkam vyhovel,

prípadne vec vrátil súdu prvého stupňa na nové rozhodnutie o jeho námietkach.  

Na odôvodnenie svojho opravného prostriedku predovšetkým uviedol, že námietky podal

včas. Vyčíta odvolaciemu súdu, že si bez ďalšieho osvojil záver exekučného súdu, že

námietky podal oneskorene. Podľa povinného trpí rozhodnutie odvolacieho súdu aj

vnútorným rozporom; odvolací súd na jednej strane „zamietol“ jeho odvolanie, na druhej

strane však pripomína exekučnému súdu, že bude jeho povinnosťou rozhodnúť o jeho návrhu

na zastavenie exekúcie. Povinný v ďalšom namieta, že „konajúce súdy prehliadli, že

exekučný titul je neplatný“, keďže oprávnený G. a rovnako jeho právny nástupca S.S., a.s.,

zanikli výmazom z obchodného registra pred vydaním „pôvodného rozhodnutia“. Označenie S., s.r.o., za oprávneného „je zavádzajúce“, lebo tento subjekt nie je právnym nástupcom S.,

a.s. Tvrdí, že konanie súdov je z tohto dôvodu postihnuté vadou podľa § 237 písm. b/

a c/O.s.p.

Oprávnený vo vyjadrení k dovolaniu povinného uviedol, že súdy nižších stupňov sa

správne vyporiadali s námietkami povinného proti exekúcii. Procesný návrh nepodal.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania, keďže dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu (§ 243a ods. 3

O.s.p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému

ho zákon pripúšťa.

Podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V danej exekučnej veci smeruje dovolanie povinného proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ktoré má procesnú formu uznesenia. Podľa § 239 ods. 1 O.s.p. dovolanie je prípustné

proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého

stupňa b/ odvolací súd rozhodol vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych

spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého

stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/. Podľa § 239

ods. 2 O.s.p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo

potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom

potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia  

na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky.

V prejednávanej veci uznesenie odvolacieho súdu, ktorým odmietol odvolanie

povinného, nevykazuje znaky žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Dovolanie podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. preto prípustné nie je.

S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. ukladajúce dovolaciemu

súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p., zaoberal

sa dovolací súd aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené

zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (rozsudku alebo

uzneseniu)   odvolacieho   súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané je postihnuté niektorou  

zo závažných procesných vád vymenovaných v písm. a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu

o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka a riadneho zastúpenia účastníka bez

procesnej spôsobilosti, prekážku právoplatne rozhodnutej veci alebo už prv začatého konania,

nedostatok návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia

možnosti účastníka konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo

nesprávne obsadeným súdom). Dovolací súd ale nezistil, že by konanie odvolacieho súdu

bolo takými vadami postihnuté.

Pokiaľ povinný odôvodňuje svoje dovolanie dovolacími dôvodmi podľa § 241 ods. 2

písm. a/ O.s.p. v spojení s ustanoveniami § 237 písm. b/ a c/ O.s.p., robí tak neodôvodnene.

Podľa ustanovenia § 237 písm. b/ a c/ O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal

spôsobilosť byť účastníkom konania, resp. ak účastník konania nemal procesnú spôsobilosť

a nebol riadne zastúpený.

Povinný vyvodzuje tieto vady konania súdu z toho, že „exekučný titul je neplatný“,

keďže „oprávnený“ G. a rovnako jeho právny nástupca S.S., a.s., zanikli výmazom

z obchodného registra a označenie S., s.r.o., za oprávneného „je zavádzajúce“, lebo tento

subjekt nie je právnym nástupcom S., a.s. Z takejto argumentácie povinného je zrejmé, že si

neuvedomuje rozdiel medzi vecnou legitimáciou a spôsobilosťou byť účastníkom konania,

najmä to, že z hľadiska naplnenia skutkovej podstaty dovolacieho dôvodu uvedeného v § 237

písm. b/ O.s.p. nie je rozhodujúci vzťah vyplývajúci z hmotného práva, ale otázka

spôsobilosti byť účastníkom konania, ktorú kategóriu upravuje Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 19 tak, že spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať

práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva. Je teda zrejmé, že predpokladom

byť účastníkom konania je hmotnoprávna subjektivita vo význame mať práva a povinnosti.

Podľa § 18 ods. 1 Obč. zák. spôsobilosť mať práva a povinnosti majú aj právnické osoby.

Právnickými osobami podľa § 18 ods. 2 písm. a/ Obč. zák. sú aj združenia fyzických alebo

právnických osôb, akým subjektom oprávnený, obchodná spoločnosť, nepochybne je.

Konanie súdov nižších stupňov preto nie je postihnuté vadou podľa § 237 písm. b/O.s.p.

K predmetnej námietke povinného dovolací súd okrem toho poznamenáva, že

nositeľom práva z rozhodnutia, splnenia ktorého sa exekúciou oprávnený domáha, sú

nepochybne S.S., s.r.o., S. [porovnaj uznesenie Okresného súdu Košice II z 26. februára 2007

č.k.31 Cb 1049/2000-143, ktorým bol opravený jeho rozsudok zo 7. júna 2006 č.k.  

31 Cb 1049/2000-110 (exekučný titul)]. Pokiaľ povinný v dovolaní tiež tvrdí, že „konajúce

súdy prehliadli, že exekučný titul je neplatný“, keďže G. a rovnako jeho právny nástupca S.S.,

a.s., zanikli výmazom z obchodného registra pred vydaním „pôvodného rozhodnutia“,

dovolací súd tiež poukazuje na to, že z podstaty exekučného konania vyplýva, že existencia

práva a tomu zodpovedajúcej povinnosti musí byť najprv určená rozhodnutím príslušného

štátu orgánu alebo iným zákonom stanoveným spôsobom. Z toho dôvodu je nutné, aby všetko, čo je potrebné pre určenie práva, bolo vykonané v konaní o veci samej (v tzv.

základnom konaní). V   konaní o vymoženie takto určeného práva (v exekučnom konaní) je

potom možné prihliadnuť už iba na to, čo sa udialo po vydaní exekučného titulu. Okolnosti

majúce za následok zánik práva, ktoré nastali pred vydaním titulu, zákon umožňuje uplatniť

len v konaní vo veci samej (v tzv. základnom konaní) a spôsobom na to určeným. Ich

relevancia sa dovršuje vydaním vykonateľného rozhodnutia, ktoré sa stáva podkladom pre

exekúciu (porovnaj napr. R 47/1970). I ustanovenie § 50 ods. 1 Exekučného poriadku

kategoricky ustanovuje, že povinný môže vzniesť proti exekúcii námietky vtedy, ak   po

vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo

bránia jej vymáhateľnosti.

Pokiaľ povinný odôvodňuje svoje dovolanie aj vadou podľa § 237 písm. c/ O.s.p.

(účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený), dovolací súd

poznamenáva, že podľa § 20 O.s.p. každý môže pred súdom ako účastník samostatne konať

(procesná spôsobilosť) v tom rozsahu, v akom má spôsobilosť vlastnými úkonmi nadobúdať

práva a brať na seba povinnosti. Ako vyplýva z ustanovenia § 19a ods. 1 Občianskeho

zákonníka pokiaľ zákon neustanoví inak, má právnická osoba plnú spôsobilosť nadobúdať

práva a povinnosti. Procesná spôsobilosť je jednou z hlavných podmienok civilného procesu.

Právnické osoby a štát ju majú bez ďalšieho; preto vo vzťahu k týmto subjektom nemôže

vzniknúť jej nedostatok (nedostatok procesnej spôsobilosti sa môže reálne vyskytnúť  

na strane fyzickej osoby ako účastníka alebo jeho zákonného zástupcu). Preto je námietka

dovolateľa o existencii vady podľa ustanovenia § 237 písm. c/ O.s.p. neopodstatnená.

So zreteľom na obsah dovolania sa dovolací súd ďalej osobitne zameral na skúmanie,

či konanie nie je zaťažené vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je

dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Vo všeobecnosti pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup

súdu, ktorým znemožní realizáciu tých procesných práv, ktoré účastníkom občianskeho

súdneho konania procesné predpisy priznávajú za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany

ich práv a právom chránených záujmov. Podľa ustálenej súdnej praxe k odňatiu možnosti

konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj

samotným rozhodnutím. Takýmto rozhodnutím je napr. uznesenie, ktorým odvolací súd nesprávne odmietne odvolanie ako oneskorené podané (porovnaj rozhodnutie uverejnené

v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR pod č. 23, ročník 1994). O taký prípad ide aj

vtedy, ak odvolací súd odmietne odvolanie z dôvodu, že odvolanie nie je prípustné (§ 218

ods. 1 písm. c/ O.s.p.), hoci pre tento záver neboli splnené zákonné podmienky.

Podľa § 201, veta prvá O.s.p. účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa

odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

V zmysle vyššie citovaného ustanovenia zásadne platí, že každé rozhodnutie súdu

prvého stupňa možno napadnúť odvolaním za predpokladu, že v konkrétnej veci zákon

podanie odvolania nevylučuje.

Podľa § 202 ods. 2 O.s.p. odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom

konaní podľa osobitného zákona 31), ak tento osobitný zákon neustanovuje inak, a ani proti

uzneseniu v konaní o vymáhanie súdnych pohľadávok podľa osobitného zákona. V poznámke 31) je uvedený zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z.z. o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok).

V prípade rozhodnutia vydaného v exekučnom konaní podľa EP teda zásadne proti

uzneseniu vydanému v tomto konaní odvolanie nie je prípustné. Takéto uznesenie súdu

prvého stupňa možno odvolaním napadnúť len vtedy, ak je v EP výslovne ustanovené, že sa

odvolanie proti nemu pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolanie povinného smerovalo proti uzneseniu exekučného

súdu, ktorým zamietol námietky povinného proti exekúcii. Exekučný poriadok ale nemá

ustanovenie, v ktorom by sa výslovne uvádzala prípustnosť odvolania proti takémuto

rozhodnutiu exekučného súdu. Ustanovenie § 50 ods. 4 Exekučného poriadku stanovuje

prípustnosť dovolania len proti rozhodnutiu, ktorým sa vyhovelo námietkam, o ktorý prípad

v danej veci nejde. Záver odvolacieho súdu o existencii zákonného dôvodu, pre ktorý nebolo

možné pristúpiť k vecnému preskúmaniu odvolania podaného povinným, ale ho treba podľa

§ 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietnuť, je preto správny. Z uvedeného je zrejmé, že odvolací

súd odmietnutím odvolania povinnému neodňal možnosť konať pred súdom. Prípustnosť

dovolania z ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. tak, ako to tvrdil dovolateľ, preto nemožno

vyvodiť.

Dovolací súd nepovažuje za náležitú námietku povinného, že dôvody rozhodnutia

odvolacieho súdu trpia vnútorným rozporom, keď odvolací súd na jednej strane „zamietol“

(správne „odmietol“) jeho odvolanie, na druhej strane však pripomína súdu prvého stupňa, že

bude jeho povinnosťou rozhodnúť o jeho návrhu na zastavenie exekúcie. Námietky povinného

proti exekúcii, o ktorých bolo rozhodnuté v preskúmavanom konaní, a návrh na zastavenie

exekúcie, sú samostatnými inštitútmi procesnej obrany povinného, o ktorých sa rozhoduje

v rôznych štádiách konania osobitne.  

Vzhľadom na to, že dovolanie povinného proti uzneseniu odvolacieho súdu nie je

podľa § 239 O.s.p. prípustné a vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli zistené, Najvyšší súd

Slovenskej republiky jeho dovolanie podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1  

písm. c/ O.s.p. ako neprípustné odmietol.

V dovolacom konaní úspešnému oprávnenému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti povinnému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224

ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd však oprávnenému nepriznal náhradu trov

dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na uloženie tejto povinnosti (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 11. mája 2011  

  JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová