Najvyšší súd

6 Cdo 148/2010

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej V., s.r.o., so sídlom   v H., IČO : X., proti povinnej T. L., naposledy bývajúcej vo Z., o vymoženie 350,20 EUR s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 18 Er 1899/2002,  

o dovolaní súdneho exekútora JUDr. M. B., so sídlom Exekútorského úradu vo S., proti

uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 10. februára 2010 sp. zn. 3 CoE 4/2010, takto  

r o z h o d o l :

Dovolanie súdneho exekútora o d m i e t a.

Oprávnenej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Humenné (exekučný súd) uznesením z 25. novembra 2009 č. k.  

18 Er 1899/2002-23 vyhlásil exekúciu za neprípustnú, exekúciu zastavil a oprávnenej uložil

povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie v sume 305,13 EUR.

Krajský súd v Prešove (odvolací súd) uznesením z 10. februára 2010 sp. zn.  

3 CoE 4/2010 na odvolanie oprávnenej zmenil uznesenie okresného súdu vo výroku o trovách

exekúcie tak, že súdnemu exekútorovi náhradu trov exekučného konania nepriznal a rozhodol

o trovách odvolacieho konania tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal súdny exekútor dovolanie. Navrhol

napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.  

K prípustnosti dovolania uviedol, že trovy exekúcie nemožno považovať za trovy konania,

lebo nie sú uvedené v ustanovení § 137 O.s.p., v ktorom sa podáva výpočet druhov trov

konania. Na daný prípad sa preto ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p., ktoré vylučuje prípustnosť dovolania proti uzneseniam o trovách konania, nevzťahuje. Keďže ide o zmeňujúce uznesenie, dovolanie je proti nemu prípustné. Dovolanie po vecnej stránke odôvodnil tým, že

napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci a že konanie je

postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Oprávnená vo svojom vyjadrení navrhla, aby dovolací súd dovolanie súdneho

exekútora zamietol a priznal jej náhradu trov dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) skúmal

najskôr, či dovolanie súdneho exekútora, ako subjektu oprávneného podať tento mimoriadny

opravný prostriedok, smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným

prostriedkom.

Podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V danej exekučnej veci smeruje dovolanie súdneho exekútora proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ktoré má procesnú formu uznesenia. Podmienky prípustnosti dovolania

proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 239 O.s.p.

Hoci v danom prípade ide o uznesenie uvedené v § 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p., ktorým

odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, prípustnosť dovolania podľa tohto

zákonného ustanovenia neprichádza do úvahy.

V treťom odseku ustanovenia § 239 O.s.p. sú totiž vymenované prípady, ktoré

vylučujú prípustnosť dovolania proti uzneseniam odvolacieho súdu, proti ktorým by inak bolo

dovolanie podľa odsekov 1 a 2 prípustné. Jedným z nich je aj prípad, keď dovolanie smeruje

proti uzneseniu o trovách konania, pričom nie je významný spôsob rozhodnutia odvolacieho

súdu v porovnaní s rozhodnutím súdu prvého stupňa.

V posudzovanej veci je nepochybné, že súdny exekútor napáda dovolaním uznesenie

odvolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnuté o trovách exekúcie, t.j. napáda uznesenie

o trovách exekučného konania. Dovolanie súdneho exekútora preto podľa § 239 O.s.p.

prípustné nie je.

Najvyšší súd v súvislosti s tvrdeniami súdneho exekútora o prípustnosti dovolania

podľa § 239 O.s.p. uvádza, že ustanovenie § 137 O.s.p. upravujúce druhy trov konania,

obsahuje len demonštratívny výpočet výdavkov, ktoré sú považované za trovy konania. Tento výpočet nie je konečný. Exekučné konanie je postup súdu, súdneho exekútora a účastníkov

konania pri nútenom výkone judikovaného práva. Ide o osobitný typ občianskeho súdneho

konania. Exekučné konanie je upravené Exekučným poriadkom a subsidiárne Občianskym

súdnym poriadkom (§ 251 ods. 4 O.s.p.). Neexistuje žiadne ustanovenie právneho predpisu

(ani iný relevantný dôvod), ktoré by osobitne vyňalo trovy exekúcie spomedzi trov konania

podľa § 137 O.s.p. Napokon, konštantná judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

považuje trovy exekúcie za trovy konania (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR  

z 13. októbra sp. zn. 6 Cdo 80/2010 alebo uznesenie Najvyššieho súdu SR z 15. októbra 2010

sp. zn. 3 Cdo 170/2009) a nie je dôvod sa od nej odchýliť. Tvrdenia dovolateľa o tom, že  

na trovy exekúcie sa nevzťahuje vylúčenie prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 239

ods. 3 O.s.p. považuje preto dovolací súd za neopodstatnené.

Dovolací súd, postupujúc podľa § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p., preskúmal prípustnosť

dovolania aj podľa ustanovení § 237 písm. a/ až g/ O.s.p., ktoré pripúšťajú dovolanie proti

každému rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu vtedy, ak konanie,

v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných v ňom vymenovaných

procesných vád (ide o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho

zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už

prv začatého konania, nedostatok návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol

potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania

vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).

Dovolateľ žiadne bližšie okolnosti existencie niektorej z citovaných procesných vád

neuviedol, a ani v dovolacom konaní vady takejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť

dovolania preto nemožno vyvodiť ani z tohto ustanovenia.

Námietky súdneho exekútora, ktorými vytýka odvolaciemu súdu existenciu tzv. inej

vady a omyl pri aplikácii práva, treba považovať za dovolacie dôvody podľa § 241 ods. 2

písm. b/ a c/ O.s.p., ktoré však sami o sebe prípustnosť dovolania nezakladajú. Skutočnosť, že

by konanie bolo postihnuté tzv. inou vadou, resp. že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo  

na nesprávnom právnom posúdení veci, môže byť len odôvodnením dovolania za

predpokladu, ak je toto prípustné, nie však dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl.

O.s.p. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako

mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu a preto ani zohľadniť

prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.

Nakoľko v danom prípade prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia  

§ 239 O.s.p. a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody jeho prípustnosti uvedené

v ustanovení § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie súdneho exekútora

podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti

rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.

V dovolacom konaní oprávnenej nepriznal náhradu trov konania. Na jej písomné

vyjadrenie zo 6. mája 2010 z hľadiska rozhodovania o trovách dovolacieho konania

neprihliadol, lebo advokát nepredložil plnomocenstvo, z ktorého by bolo zrejmé, že je

povolaný zastupovať oprávnenú, v mene ktorej sa vyjadril, aj v dovolacom konaní.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. februára 2011

JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.

  predseda senátu  

Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová