Najvyšší súd

6 Cdo 144/2011

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne A. R., bývajúcej v P., proti žalovanej V. R., bývajúcej vo V., v dovolacom konaní zastúpenej JUDr. Hanou

Kováčikovou, PhD., advokátkou so sídlom v Bratislave, Odborárske nám. 3, o zaplatenie

2 389,96 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn.  

11 C 153/2007, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu Trenčíne z 18. januára

2011 sp. zn. 5 Co 44/2010 takto

r o z h o d o l :

Dovolanie žalovanej o d m i e t a.

Žalobkyni právo na náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Prievidza rozsudkom zo 14. decembra 2009, č.k. 11 C 153/2007-207

uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 2 389,96 Eur spolu s úrokom z omeškania

vo výške 9 % ročne od 20.4.2007 do zaplatenia, nahradiť žalobkyni trovy konania v sume

1 585,13 Eur na účet jej právnej zástupkyne Mgr. Diany Šiagyovej a uložil jej povinnosť

zaplatiť štátu na účet súdu prvého stupňa preddavkované trovy v sume 27,29 Eur, všetko  

do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že v konaní bolo

nesporné, že žalovaná vybrala dňa 12. decembra 2006 z vkladnej knižky vedenej vo VÚB a.s.

na meno žalobkyne sumu 72 000,-- Sk a že peniaze na vkladnej knižke pochádzali z predaja

nehnuteľnosti patriacej žalobkyni a jej manželovi J. R.. Nevzal za preukázané tvrdenie

žalovanej, podľa ktorého peniaze mala odovzdať svojmu otcovi J. R.. Keďže peniaze sa

nedostali do sféry manžela žalobkyne J. R. (otca žalovanej) dospel k záveru, že žalovaná sa

bezdôvodne o túto sumu obohatila a musí bezdôvodné obohatenie vydať tomu, na úkor koho

sa obohatila, teda žalobkyni. Žalobe preto v celom rozsahu vyhovel, pričom vec právne posúdil s poukazom na ustanovenia § 145 ods. 1, 2, § 451 ods. 1, 2 a § 456 Občianskeho

zákonníka (ďalej aj OZ).  

Krajský súd v Trenčíne rozsudkom z 18. januára 2011 sp.zn. 5 Co 44/2010  

na odvolanie žalovanej rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a žalobkyni náhradu trov

odvolacieho konania nepriznal. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že súd prvého stupňa

vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, dôkazy správne vyhodnotil a vec aj správne

právne posúdil. Stotožnil sa so záverom súdu prvého stupňa, že žalovaná nepreukázala, že

sumu 70 000,-- Sk po výbere z vkladnej knižky previedla na svoj účet vo VÚB a že by tieto

peniaze dala svojmu otcovi J. R.. Rovnako ako súd prvého stupňa nebral do úvahy svedeckú

výpoveď J. R., nakoľko v čase jeho výpovede pred súdom prvého stupňa prebiehalo medzi

žalobkyňou a ním rozvodové konanie a bolo potrebné ju hodnotiť ako zaujatú a účelovú. Za

správny považoval preto záver súdu prvého stupňa, že peniaze ostali vo sfére žalovanej a teda

že žalovaná získala na úkor žalobkyni bezdôvodné obohatenie, ktoré je povinná vydať.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalovaná, ktorá ho žiadala

zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, resp. žiadala ho zmeniť, tak že dovolací súd žalobu zamietne a prizná jej náhradu trov konania. K prípustnosti dovolania uviedla, že odvolací súd

jej nesprávnym postupom odňal možnosť konať pred súdom a to tým, že sa nemohla vyjadriť k zmenenému skutkovému stavu, ku ktorému odvolací súd dospel bez zopakovania resp.

doplnenia dokazovania a na základe ktorého rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Až

z odôvodnenia jeho rozhodnutia sa dozvedela, že odvolací súd posudzoval vierohodnosť

výpovede svedka J. R. z iných dôvodov ako prvostupňový súd (okresný súd hodnotil

vierohodnosť svedka s ohľadom na jeho zlý zdravotný stav; odvolací súd s ohľadom na v tom

čase prebiehajúce rozvodové konanie. Nesúhlasila ďalej so záverom odvolacieho súdu, podľa

ktorého obálka s peniazmi ostala v byte žalovanej (v čase ich preberania žil J. R. v jej byte,

nemal vlastný účet a v Domove dôchodcov, v ktorom žil neskôr bolo pre neho riskantné si

peniaze brať so sebou) a že nebolo preukázané, že v rámci vkladu 120 524,-- Sk, bolo

i predmetných 70 000,-- Sk. Dovolanie odôvodnila tiež tým, že konanie pred odvolacím

súdom je postihnuté inou vadou majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Žalobkyňa sa k dovolaniu žalovanej nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) skúmal

predovšetkým prípustnosť dovolania a dospel k záveru, že smeruje proti takému rozhodnutiu,

proti ktorému nie je prípustné, preto ho treba odmietnuť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V preskúmavanej veci žalovaná napadla dovolaním rozsudok odvolacieho súdu,

ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (§ 219 O.s.p.).

Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti potvrdzujúcemu rozsudku

odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 ods. 2 a ods. 3 O.s.p.

Rozhodnutiu odvolacieho súdu nepredchádzalo rozhodnutie dovolacieho súdu

obsahujúce právny názor v tejto veci. Preto dovolanie podľa § 238 ods. 2 O.s.p. neprichádza

do úvahy. Nejedná sa ani o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť

dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ani nešlo  

o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil

neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolanie nie je preto

prípustné ani podľa § 238 ods. 3 O.s.p.

Dovolací súd preskúmal prípustnosť dovolania aj z hľadísk uvedených pod písmenami

a/ až g/ ustanovenia § 237 O.s.p. Nezistil však existenciu žiadnej podmienky prípustnosti

dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení.

K dovolateľkou namietanej vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., že odvolací súd

považoval výpoveď svedka J. R. za nevierohodnú z iných dôvodov ako súd prvostupňový,

dovolací súd uvádza, že v prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov (pozn.: dovolací súd sa

hodnotením dôkazov nezaoberal) nejde o dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania podľa §

237 písm. f/ O.s.p. (viď R 42/1993). Z prieskumnej povahy dovolacieho konania

a z charakteru dovolacieho konania vyplýva, že dokazovanie sa v ňom nevykonáva   (§ 243a

ods. 2 O.s.p.) a dovolaciemu súdu ani neprislúcha prehodnocovať dôkazy vykonané v konaní

na súdoch nižších stupňov. To, akým spôsobom podľa návrhu účastníkov vykonáva a

vyhodnocuje jednotlivé dôkazy, na ktoré prihliadne a v akej miere, je vždy vecou súdu a preto ani nemôže byť porušením rovnosti účastníkov, pokiaľ títo mali rovnakú možnosť navrhovať

vykonanie dôkazov a k jednotlivým vykonávaným dôkazom sa vyjadriť. Do obsahu práva

účastníka občianskeho súdneho konania vyjadriť sa k všetkým vykonaným dôkazom v zmysle

čl. 48 Ústavy SR nepatrí právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia súdom   vykonaných

dôkazov, prípadne sa dožadovať ním navrhovaného spôsobu vyhodnotenia vykonaných

dôkazov (pozri I. ÚS 98/97).

Pokiaľ dovolateľka v dovolaní uvádza, že odvolací súd sa odchýlil od skutkových

zistení prvostupňového súdu bez toho, aby zopakoval dokazovanie, prípadne ho doplnil treba

uviesť, že sama dovolateľka správne uvádza, že v prípade zmeňujúceho rozhodnutia ide o tzv.

inú vadu, na ktorú je dovolací súd povinný prihliadnuť, ak má za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci. Existencia tzv. inej vady (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) je síce prípustným

dovolacím dôvodom (možno ju však uplatniť len vtedy, ak je dovolanie prípustné), sama

osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá a ani nespôsobuje vadu v zmysle § 237 O.s.p.

Preto aj v prípade výskytu uvedenej vady by v posudzovanej veci prípustnosť dovolania

nebola daná. Treba však dodať, že odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa nezmenil, ale

ho ako vecne správne potvrdil. Navyše, svoje rozhodnutie založil na skutkových zisteniach

zhodných so súdom prvého stupňa, včítane jeho záveru o tom, že výpovedi svedka J. R.

neuveril (rozdiel spočíval len v spôsobe hodnotenia vierohodnosti jeho výpovede).  

V ďalšej časti dovolania žalovaná napáda skutkové zistenia súdov nižších stupňov.  

K tejto námietke žalovanej spochybňujúcej nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, že  

v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dovolanie nie je možné odôvodniť tým, že odvolací

súd neúplne zistil skutkový stav veci, resp. že dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.

Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom

určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.)  

a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne

domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu

nimi vykonaného dokazovania. Námietky v tomto smere vznesené bez ďalšieho nespôsobujú

ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p.

Na základe uvedeného možno uzavrieť, že dovolanie žalovanej nie je prípustné podľa

ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.

Dovolací súd nezistil ani existenciu žiadneho ďalšieho dôvodu obsiahnutého  

v taxatívnom výpočte uvedenom pod písmenami a/ až e/ a g/ § 237 O.s.p. Dovolanie v tejto

veci preto ani podľa týchto zákonných ustanovení prípustné nie je.

Keďže v posudzovanej veci prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia  

§ 238 O.s.p. a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania uvedené

v ustanovení § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovanej podľa  

§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti

rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.

Žalobkyňa mala v dovolacom konaní úspech, preto jej patrí právo na náhradu trov

konania proti žalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 veta prvá O.s.p. v spojení  

s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd však nepriznal žalobkyni náhradu

trov dovolacieho konania, pretože nepodala návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy

dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1

O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. júna 2012

JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.

  predseda senátu  

Za správnosť vyhotovenia : Mgr. Patrícia Špacírová