6 Cdo 144/2010
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ Dr. E. D., bývajúceho v S., 2/ A. D., bývajúcej v S., 3/ M. M., bývajúcej v T., 4/ M. M., bývajúceho v T., 5/ J. L.,
bývajúcej v T., 6/ A. L., bývajúcej v B., všetci v dovolacom konaní zastúpení JUDr. M. Č.,
advokátkou so sídlom v T. proti žalovanému M., o určenie splniť povinnosť a iné, vedenej
na Okresnom súde Trenčín pod sp.zn. 24 C 61/2006, o dovolaní žalobcov proti rozsudku
Krajského súdu v Trenčíne z 9. februára 2010, sp.zn. 17 Co 260/2009, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie žalobcov 1/ až 6/ o d m i e t a.
Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Trenčín rozsudkom z 24. februára 2009, č.k. 24 C 61/2006-395 zamietol
žalobu žalobkyne 2/ o zaplatenie 8 342 eur a žalobu žalobcov 3/ až 6/ o zaplatenie sumy
2 562,07 eur, ktorých plnení sa domáhali z titulu vkladu do zámeny nehnuteľnosti a z titulu
platby za vyňatie z pôdneho fondu. V tejto časti zamietol i žalobu žalobcu 1/. Rovnako
zamietol aj žalobu, ktorou sa žalobcovia domáhali uložiť žalovanému povinnosť prevziať
do svojho vlastníctva plynovod, vodovod a kanalizáciu s následným zabezpečením ich
prevádzkovania odborne spôsobilým prevádzkovateľom a povinnosť dokončiť výstavbu
prečerpávajúcej stanice s výtlakom, prípadne ČOV a komunikácie podľa stavebného
povolenia č. sp. O. s následným zabezpečením jej údržby. Žalobu žalobcov 1/ až 6/ o
zaplatenie 3 896,97 eur z titulu náhrady za vklad do verejného osvetlenia, o zaplatenie 39
500,76 eur z titulu náhrady za vklad do výstavby plynovodu a o zaplatenie 52 592,31 eur
z titulu vkladu do výstavby vodovodu vylúčil na samostatné konanie. V odôvodnení
rozhodnutia uviedol, že nárok žalobcov týkajúci sa zaplatenia peňažnej sumy ako vkladu do zámeny nehnuteľnosti a platby za vyňatie z pôdneho fondu, je premlčaný. Keďže žalovaný
sa premlčania dovolal, nemohol premlčané právo žalobcom priznať. V prípade žalobcu 1/
dospel k záveru, že v tejto časti konania nie je aktívne vecne legitimovaný. Pokiaľ ide o
výrok, ktorým žalobcovia žiadali uložiť žalovanému povinnosť prevziať do svojho vlastníctva
plynovod, vodovod, kanalizáciu a zabezpečovať ich prevádzku odborne spôsobilým
prevádzkovateľom, vyslovil názor, že zo žiadneho hmotnoprávneho predpisu nevyplýva
možnosť komukoľvek súdnym rozhodnutím uložiť, aby čokoľvek prevzal do svojho
vlastníctva proti svojej vôli. Zamietnutie žaloby o uloženie povinnosti dokončiť výstavbu
prečerpávajúcej stanice s výtlakom, prípadne ČOV a komunikácie podľa stavebného
povolenia č. sp. O. s následným zabezpečením jej údržby odôvodnil tým, že zo žiadneho
hmotnoprávneho, ale ani procesného predpisu nevyplýva možnosť súdu uložiť plnenie
povinnosti, ktorá vyplýva zo stavebného povolenia, a to bez ohľadu na to, či toto stavebné
povolenie je platné alebo zaniklo.
Krajský súd v Trenčíne rozsudkom z 9. februára 2010, sp.zn. 17 Co 260/2009
na odvolanie žalobcov rozsudok okresného súdu preskúmal v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p.
v medziach odvolania, t.j. v celom rozsahu s výnimkou výroku, ktorým bola časť žaloby
vylúčená na samostatné konanie a zistil, že v napadnutej časti je potrebné rozsudok okresného
súdu potvrdiť ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. V celom rozsahu sa stotožnil
so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa a tiež s dôvodmi jeho rozhodnutia.
V odôvodnení preto iba doplnil na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody a reagoval na niektoré skutočnosti vyplývajúce z odvolania (§ 219 ods. 2 O.s.p.).
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podali včas dovolanie žalobcovia 1/ až 6/.
Žiadali, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie. Vyčítali odvolaciemu súdu, že vo veci nenariadil pojednávanie, hoci ide
o zložitú kauzu. Okrem toho vec sa dotýka práv aj iných subjektov, z ktorého dôvodu
nariadenie pojednávania vyžadoval dôležitý verejný záujem. Odvolací súd mal podľa
dovolateľov pojednávanie nariadiť aj preto, lebo dokazovanie, ktoré navrhli vykonať, malo
rozhodujúci význam pre správne rozhodnutie vo veci. Namietali tiež, že žalobca 1/ bol počas
výpovede neustále prerušovaný a teda, že prvostupňový súd mu neumožnil vypovedať
o všetkých právne významných skutočnostiach. V tejto súvislosti na súde prvého stupňa
vzniesli opakovane aj námietky proti zneniu zápisnice z pojednávania z 25. septembra 2009. Dovolanie odôvodnili tiež tým, že napadnuté rozhodnutie je založené na nesprávnom
právnom posúdení veci.
Žalované mesto vo vyjadrení k dovolaniu navrhlo, aby dovolací súd dovolanie
žalobcov zamietol a zaviazal ich nahradiť trovy dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podali včas oprávnené osoby (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), či tento opravný prostriedok
smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť. Dospel k záveru, že dovolanie
žalobcov smeruje proti takému rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, preto ho treba
odmietnuť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom.
V zmysle ustanovenia § 238 O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu
vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok
vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.), alebo rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo
rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil,
že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p).
V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného
v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p., pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku
ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné, ani nebola vyslovená
neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4. Dovolanie nie je prípustné ani podľa
ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, že dovolací súd vo veci doposiaľ nerozhodoval. Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237
O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.), dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či konanie nie je
postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci
nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho
zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo
už prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona
potrebný, odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom,
či konania súdom nesprávne obsadeným).
Dovolací súd však nezistil existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania
uvedenej v tomto zákonnom ustanovení.
Pokiaľ dovolatelia namietali, že odvolací súd postupoval nesprávne, keď nenariadil
pojednávanie, hoci navrhli vykonať dôkazy, ktoré mali rozhodujúci význam pre správne
rozhodnutie vo veci a nariadenie pojednávania si vyžadovala aj zložitosť veci a dôležitý
verejný záujem, tejto námietke nemožno prisvedčiť.
Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. v znení účinnom od 15. októbra 2008 na prejednanie
odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu
pojednávanie vždy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého
stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania, c/ to vyžaduje dôležitý verejný
záujem.
Podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez
nariadenia pojednávania.
Z dikcie ustanovenia § 214 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že na prejednanie odvolania, ktoré
smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, musí predseda senátu pojednávanie nariadiť okrem
iného aj vtedy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie. Či v konkrétnom
prípade je nevyhnutné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, je však vecou úvahy
odvolacieho súdu a nie účastníkov konania. Ak odvolací súd dospeje k záveru, že súd prvého
stupňa náležitým spôsobom zistil skutkový stav veci a preto nie je potrebné dokazovanie zopakovať alebo doplniť, nič mu nebráni (ak nejde o ostatné dva v zákone vymenované
prípady) o odvolaní rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
Z obsahu spisu vyplýva, že v posudzovanej veci odvolací súd považoval skutkové
zistenia súdu prvého stupňa za úplné a ich právne posúdenie za správne. Nepovažoval preto
za potrebné súdom prvého stupňa vykonané dokazovanie zopakovať alebo dokazovanie
doplniť, o čom rozhodnúť je v jeho plnej kompetencii. Nemožno mu preto vyčítať, že jeho
postup, keď prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania, bol v rozpore so zákonom.
Dovolací súd sa nestotožňuje ani s názorom dovolateľov, že v danej veci bolo treba
pojednávanie nariadiť z dôvodu uvedeného v § 214 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Podľa dôvodovej
správy novely O.s.p. vykonanej zákonom 384/2008 Z.z., ktorým bolo do znenia včlenené toto
ustanovenie, zákon necháva na voľnej úvahe odvolaciemu súdu, kedy nariadi pojednávanie
z dôvodu dôležitého verejného záujmu. Spravidla pôjde o veci týkajúce sa v rôznych
súvislostiach väčšieho okruhu osôb, napr. spory týkajúce sa územného celku, sídliska.
Dovolatelia však neuviedli, v čom konkrétne bola táto vec z hľadiska verejného záujmu tak
dôležitá, že si to vyžadovalo na prejednanie odvolania nariadiť pojednávanie. Len samotné tvrdenie dovolateľov o existencii dôležitého verejného záujmu bez bližšieho zdôvodnenia
vplyvu konania na širší okruh subjektov, neobstojí. Samotná skutočnosť, že jedným
z účastníkov konania je M., nemôže znamenať, že automaticky ide o vec z hľadiska
verejného záujmu za dôležitú.
Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd dospel k záveru, že odvolací súd
postupoval v súlade so zákonom, pokiaľ prejednal odvolanie žalobcov smerujúce proti
rozhodnutiu vo veci samej bez nariadenia odvolacieho pojednávania. Uvedený postup
odvolacieho súdu nemal preto za následok procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p.
Námietky dovolateľov spočívajúce v tom, že súd prvého stupňa neumožnil žalobcovi
1/ vypovedať o všetkých právne významných skutočnostiach a že nesprávne uviedol
do zápisnice na pojednávaní dňa 25. septembra 2008 obsah jeho prednesu, považoval
dovolací súd za nedôvodné. Skutočnosť, že by žalobca 1/ nemal možnosť riadne sa vyjadriť
ku všetkým právne významným okolnostiam prípadu, z obsahu zápisnice z 25. septembra
2008, ale ani z následných podaní žalobcov (ich právnej zástupkyni), nevyplýva. Nesprávnosť znenia zápisnice z 25. septembra 2008 bola odstránená následne v zápisnici o pojednávaní
z 13. novembra 2008.
Dovolateľmi namietané nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.)
je síce prípustným dovolacím dôvodom, samotné ale prípustnosť dovolania nezakladá.
Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny
opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu;
pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté
rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu a preto ani zohľadniť prípadné vecné
nesprávnosti rozhodnutia.
Keďže prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p.,
a dovolacím súdom neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd
Slovenskej republiky dovolanie žalobcov v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení
s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento
opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho
konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej
správnosti.
Dovolací súd žalovanému nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, ktoré
pozostávali z odmeny jeho právneho zástupcu za vyjadrenie k dovolaniu, nakoľko ich
nepovažoval, vzhľadom na neprípustnosť dovolania, za trovy potrebné na účelné bránenie
práva (§ 142 ods. 1 v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 11. mája 2011
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová