6 Cdo 143/2010

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E  

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľov: 1/ M. B., bývajúca vo V. a 2/ J. Š., bývajúci v K., proti odporcom: 1/ P. B., bývajúci vo V., v dovolacom konaní

zastúpený JUDr. G. Z., advokátkou Advokátskej kancelárie so sídlom v B., a 2/ O. B.,

bývajúca vo V., o určenie vlastníckeho práva, ktorá vec je vedená na Okresnom súde

Galanta pod sp.zn. 8 C 105/2006, o dovolaní odporcu 1/ proti uzneseniu Krajského súdu v

Trnave z 26. augusta 2009 sp.zn. 23 Co 289/2009, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

  Navrhovateľom nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

V konaní o určenie vlastníckeho práva Okresný súd Galanta (súd prvého stupňa)

uznesením zo 7. mája 2009 č.k. 8 C 105/2006-93 nariadil predbežné opatrenie, ktorým

zakázal odporcom 1/ a 2/, aby akýmkoľvek spôsobom nakladali, najmä predali, darovali,

postúpili, prenajali tretej osobe, resp. aby inak zaťažili nehnuteľnosti nachádzajúce sa v obci

V. zapísané na liste vlastníctva č. X. katastrálneho územia V. ako parc.č. X. - zastavaná

plocha vo výmere X. m2, parc.č. X. - zastavaná plocha vo výmere X. m2, parc.č. X. - záhrada

vo výmere X. m2 a parc.č. X. - orná pôda vo výmere X. m2 s tým, že uvedené obmedzenie

platí do právoplatného skončenia konania o určenie vlastníckeho práva. Prvostupňový súd

vyhovel návrhu na vydanie predbežného opatrenia s poukazom na ustanovenie § 75 ods. 1 a 9,

§ 76 ods. l, písm. e/ a f/ a ods. 4 O.s.p. Na odôvodnenie svojho rozhodnutia uviedol, že

navrhovatelia návrhom na začatie konania sa domáhajú určenie vlastníckeho práva ich

právnej predchodkyne k nehnuteľnostiam zapísaným na liste vlastníctva č. X. katastrálneho

územia V.. Po začatí konania je potrebné dočasne upraviť pomery účastníkov konania

z dôvodu, že navrhovatelia „sa odvolávajú na to“, že majú vedomosť o tom, že odporca 1/ má v úmysle previesť svoj spoluvlastnícky podiel na predmetných nehnuteľnostiach na svoju

dcéru.

Krajský súd v Trnave (odvolací súd) uznesením z 26. augusta 2009 sp.zn.  

23 Co 289/2009 v znení opravného uznesenia z 3. marca 2010 potvrdil uznesenie súdu prvého

stupňa. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že súd prvého stupňa správne poukázal  

na podmienky vydania predbežného opatrenia (§ 102 O.s.p.) a na jeho predbežný charakter

a väzbu medzi predbežným opatrením a právnym vzťahom, ktorý je predmetom konania  

vo veci samej, ako aj na to, že súd rozhoduje o predbežnom opatrení (len) na základe

osvedčenia tvrdení navrhovateľa. Za správne považoval aj aplikáciu ustanovení § 76 ods. 1

písm. e/ a f/ O.s.p. súdom prvého stupňa, ako aj jeho záver, že navrhovatelia osvedčili

nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy. Vzhľadom na uvedené s poukazom  

na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd sa obmedzil len na skonštatovanie správnosti

dôvodov napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu napadol odporca 1/ dovolaním, ktoré

odôvodnil tým, že v konaní mu bola odňatá možnosť konať pred súdom (dovolací dôvod

podľa § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p. a) a tiež tým, že

rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (dovolací

dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Žiadal rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec

mu vrátiť na ďalšie konanie. Na bližšie odôvodnenie svojho mimoriadneho opravného

prostriedku uviedol, že možnosť konať pred súdom mu bola odňatá tým, že odvolací súd

nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie. Odvolací súd založil svoje rozhodnutie len  

na skutočnostiach uvedených navrhovateľmi, ktoré ale boli nepresné, nepravdivé a aj

zmätočné. S jeho argumentáciou v odvolaní sa vôbec nezaoberal a na jeho podstatné dôvody

neodpovedal. Odvolací súd tiež nepostrehol, že spolu s uznesením o nariadení predbežného

opatrenia nebol mu doručený návrh na jeho nariadenie a tak mu bola odňatá možnosť

argumentácie proti skutočnostiam, z ktorých navrhovatelia vyvodzovali svoj návrh  

na nariadenie predbežného opatrenia. Podľa odporcu 1/ odvolanie sa odvolacieho súdu  

na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. bez toho, že by sa súd riadne vyporiadal s jeho

argumentáciou v rámci ktorej namietal i nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa,

je v rozpore so zmyslom predmetnej právnej úpravy.

Navrhovatelia navrhli dovolanie odporcu 1/ zamietnuť, pretože ním napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu je vecne správne.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,

že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) riadne zastúpená (§ 241

ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti

ktorému je tento opravný prostriedok prípustný.

Na tomto mieste považuje dovolací súd za potrebné pripomenúť, že dovolanie nie je

„ďalším odvolaním“, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len

výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/, b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241

ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád a že dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu len pokiaľ to pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

Dovolanie v danom prípade smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu. Dovolanie

proti uzneseniu odvolacieho súdu je podľa § 239 ods. 1 O.s.p. prípustné, ak a/ odvolací súd

zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (viď § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie

stanoviska; dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým  

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu  

na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. dovolanie

je tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu

prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je

dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide

o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského

rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho

vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. V § 239 ods. 3

O.s.p. sú ale uvedené uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým dovolanie nie je procesne

prípustné, i keď prípadne vykazujú znaky uznesení uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.

Ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p. takto spod úpravy danej § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. vyníma určité

uznesenia (medziiným uznesenie odvolacieho súdu o predbežnom opatrení), proti ktorým

v dôsledku toho dovolanie podľa tohto ustanovenia nie je prípustné.

Dovolanie odporcu 1/, ktoré smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu o predbežnom

opatrení, je preto podľa § 239 ods. 3 O.s.p. neprípustné.  

Dovolanie v predmetnej právnej veci by v dôsledku toho mohlo byť procesne

prípustné len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú uvedené v § 237 O.s.p., ktoré vady dovolací súd skúma vždy bez ohľadu na to, či sú v dovolaní namietané  

(§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.).

Podľa ustanovenia § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu  

(aj uzneseniu) odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,  

c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci  

sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania  

sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo

bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba uviesť, že  

§ 237 O.s.p. nemá žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú

spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného

ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád

vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je

inak dovolanie z hľadiska § 239 O.s.p. vylúčené.

Dovolateľ v danej veci nenamietal vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/

O.s.p. a dovolací súd procesné vady tejto povahy ani nezistil. Odporca 1/ ale tvrdí, že

odvolací súd tým, že svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, odňal mu   možnosť konať

pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dovolací súd ale tento dovolací dôvod odporcu 1/

nepovažuje za opodstatnený. Dovolací súd z obsahu spisu nezistil, že by konanie pred súdmi

nižších stupňov bolo postihnuté procesnou vadou znemožňujúcou odporcovi 1/ realizáciu jeho

procesných práv.

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ale právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Z práva na spravodlivé súdne konanie

vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi  

a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Súd sa z tohto dôvodu nemusí v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberať úplne

všetkými dôvodmi a argumentmi procesných strán - postačujúcim je, ak z odôvodnenia

rozhodnutia sú zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový

a právny základ rozhodnutia (viď tiež II. ÚS 76/07).

Na tomto mieste, s prihliadnutím na predmet preskúmavej časti konania (nariadenie

predbežného opatrenia), považuje dovolací súd za potrebné pripomenúť, že predbežné

opatrenie je procesným inštitútom, ktorý umožňuje poskytnúť ochranu porušeným alebo

ohrozeným subjektívnym právam do toho času, kým sa definitívne nerozhodne o veci samej.

Pred nariadením predbežného opatrenia nemusí byť nárok dokázaný, musí však byť aspoň

osvedčený. Osvedčenie (na rozdiel od dokázania) znamená, že súd pomocou ponúknutých

dôkazných prostriedkov zisťuje najvýznamnejšie skutočnosti (teda nie všetky rozhodujúce

skutočnosti). Pri ich zisťovaní nemusí dbať na všetky formality, ako je to pri dokazovaní;

postačuje, že osvedčená skutočnosť sa mu vzhľadom na všetky okolnosti javí ako nanajvýš

pravdepodobná. Pri nariadení predbežného opatrenia teda súd poskytne oprávnenému

účastníkovi dočasnú ochranu, prípadne zabraňuje ďalšiemu zhoršovaniu jeho postavenia aj  

za cenu, že skutočný stav veci nie je ešte náležite zistený, a teda že subjektívne právo  

ani jemu zodpovedajúca povinnosť nie sú celkom nepochybné. Dočasnou úpravou urobenou

vo forme predbežného opatrenia sa preto neprejudikujú práva a povinnosti účastníkov  

ani posúdenie právneho vzťahu medzi nimi. Znamená to, že obsahom dočasnej úpravy

v neskoršom konaní nie je súd viazaný a môže rozhodnúť inak.

Vyššie uvedeným zákonným pravidlám, ktorým sa súd riadi pri rozhodovaní o návrhu

na nariadenie predbežného opatrenia, zodpovedá i zákonná požiadavka na spôsob

odôvodnenia rozhodnutia súdu o tomto návrhu v prípade že si súd osvojil skutkové a právne

dôvody uvádzané v návrhu na nariadenie predbežného opatrenia. Podľa § 76 ods. 4 O.s.p.  

ak súd návrhu na nariadenie predbežného opatrenia v celom rozsahu vyhovie a stotožňuje  

sa so skutkovými a s právnymi dôvodmi návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, súd  

to skonštatuje v odôvodnení a ďalšie dôvody nemusí uvádzať.

Obsah rozhodnutia súdu prvého stupňa zodpovedá týmto zákonným požiadavkám.  

Zo spisu vyplýva, že v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol stručne rozhodujúci skutkový

stav, opísal priebeh konania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad

a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Stručne vysvetlil, prečo považoval za potrebné

dočasne upraviť právne pomery účastníkov. Odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia s poukazom  

na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. skonštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého

stupňa. Odvolací súd navyše tiež stručne uviedol rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh

konania, stanoviská oboch procesných strán k prejednávanej veci, vysvetlil, čoho sa odporca

1/ odvolaním domáhal a čím v odvolacom konaní argumentoval a uviedol právne predpisy,

ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté

právne závery (dovolací súd sa ich správnosťou nezaoberal) tiež stručne vysvetlil. Uviedol, že

považuje za správny záver súdu prvého stupňa, že navrhovatelia osvedčili „nebezpečenstvo

bezprostredne hroziacej ujmy“ a na zdôraznenie správnosti jeho záveru poukázal aj na obsah

vyjadrenia odporkyne 2/ k odvolaniu odporcu 1/ a jeho prílohy. Z odôvodnenia napadnutého

uznesenia odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných

ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu,

podstaty a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na vyššie uvedené

skutočnosti dospel k záveru, že skutkové alebo právne závery odvolacieho súdu nie sú

v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky a že odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu ako celok

spĺňa parametre zákonného odôvodnenia. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací

súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odporcu 1/.

Súd rozhoduje o nariadení predbežného opatrenia aj bez vyjadrenia ostatných

účastníkov. Návrh na nariadenie predbežného opatrenia sa pred rozhodnutím súdu  

o predbežnom opatrení ostatným účastníkom konania nedoručuje. Návrh na nariadenie

predbežného opatrenia súd doručí ostatným účastníkom až spolu s uznesením, ktorým bolo

predbežné opatrenie nariadené. Takáto úprava vytvára priestor na to, aby sa odporca dozvedel

o predbežnom opatrení až v okamihu, keď je voči nemu účinné. Ak by sa návrh na nariadenie

predbežného opatrenia doručoval odporcovi skôr, ako o ňom bolo rozhodnuté, odporca by

mohol veci zariadiť tak, aby následne nariadené predbežné opatrenie stratilo význam. Záujem

na rýchlej a účinnej dočasnej ochrane práv navrhovateľa má prednosť pred právom odporcu

vyjadriť sa k navrhovaným skutočnostiam.

Je síce pravdou, že odporcovi 1/ (ním zvolenému zástupcovi), spolu s rozhodnutím,

ktorým bolo predbežné opatrenie nariadené, nebol doručený aj návrh na nariadenie

predbežného opatrenia, súd prvého stupňa ale tak urobil dodatočne spolu  

s doručením uznesenia o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie (zástupkyňa odporcu 1/ zásielku prevzala 12. júna 2009). Odporcovi 1/ tým, že mu súčasne s uznesením,

ktorým bolo predbežné opatrenie nariadené, nebol doručený i návrh na nariadenie

predbežného opatrenia sa neodňalo žiadne právo konať pred súdom. Odporca 1/ podal proti

uzneseniu, ktorým bolo predbežné opatrenie nariadené, včas odvolanie, ktoré podrobne

odôvodnil. Po dodatočnom doručení návrhu na nariadenie predbežného opatrenia odporca 1/

mal možnosť doplniť dôvody svojho odvolania a prípadne tak reagovať na skutočnosti

tvrdené v návrhu. Dovolací súd poznamenáva, že dôvody, z ktorých sa navrhovatelia

domáhali nariadenia predbežného opatrenia, boli pojaté do odôvodnenia rozhodnutia o návrhu

na nariadenie predbežného opatrenia (str. 3 uznesenia súdu prvého stupňa).

V tej časti dovolania, v ktorej sa uvádza, že napadnuté uznesenie nezodpovedá súdmi

aplikovaným ustanoveniam Občianskeho súdneho poriadku určujúcim predpoklady vydania

predbežného opatrenia, odporca 1/ z hľadiska obsahového namieta, že napadnuté rozhodnutie

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym

posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery

a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym

posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu

aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Treba však zdôrazniť, že súd právnym

posúdením veci neodníma účastníkovi konania možnosť uplatnenia jeho procesných práv

v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.  

2 Cdo 112/2001 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky  

sp.zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne

posúdenie veci súdmi nižších stupňov je aj v súčasnosti Najvyšším súdom Slovenskej

republiky považované za relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesne

prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), zároveň je ale zhodne zastávaný názor,

že nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nezakladá procesnú vadu konania

v zmysle § 237 O.s.p. (porovnaj napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky   sp.zn. 1 Cdo 102/2004,   sp.zn. 2 Cdo 282/2006, sp.zn. 3 Cdo 174/2005 a sp.zn.  

4 Cdo 165/2003). I keby teda tvrdenia odporcu 1/ o tom, že napadnuté rozhodnutie spočíva  

na nesprávnom právnom posúdení boli prípadne aj opodstatnené, nezakladalo by  

to prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky

k záveru, že v prejednávanej veci je dovolanie odporcu 1/ podľa Občianskeho súdneho

poriadku procesne neprípustné. So zreteľom na to jeho mimoriadny opravný prostriedok

odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúci

proti rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie neprípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou

dovolacieho konania, nemohol sa zaoberať vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia

odvolacieho súdu.

V dovolacom konaní procesne úspešným navrhovateľom vzniklo právo na náhradu

trov dovolacieho konania proti odporcovi 1/, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224

ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal navrhovateľom náhradu trov

dovolacieho konania, lebo v dovolacom konaní nepodali návrh na uloženie povinnosti

nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p., s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1

O.s.p.).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. augusta 2010

JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová