UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne obchodnej spoločnosti P O T O S spol. s r. o., Malacky, Vajanského 264, IČO 31 425 291, zastúpenej splnomocnenkyňou AK Kovár a partneri s. r. o., Bratislava - mestská časť Ružinov, Bajkalská 21/A, IČO 50 971 662, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Úrad pre územné plánovanie a výstavbu Slovenskej republiky, Bratislava, Tomášikova 14366/64A, IČO 54 669 464, zastúpenej splnomocnenkyňou BADUCCI Legal, s. r. o., advokátska kancelária, Bratislava, Mostová 2, IČO 35 872 900, o zaplatenie 5.363.838,54 €, za účasti intervenienta na strane žalovanej: Mestská časť Bratislava - Ružinov, Bratislava, Mierová 21, IČO: 00 603 155, vedenom na Mestskom súde Bratislava IV (predtým na Okresnom súde Bratislava II) pod sp. zn. 50C/107/2010, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 22. novembra 2022 sp. zn. 14Co/272/2018, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovanej náhradu trov dovolacieho konania vo výške určenej súdom prvej inštancie.
Intervenientovi na strane žalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
Odôvodnenie
1. Bývalý Okresný súd Bratislava II (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo 14. marca 2017 č. k. 50C/107/2010 - 542 zamietol žalobu, ktorou sa pôvodne STAMINA spol. s r. o., Bratislava, Teslova 6, IČO 34 125 621 (v ostatnom odvolacom konaní z konania vystúpivšia právna predchodkyňa dnešnej žalobkyne) na žalovanej domáhala náhrady škody spôsobenej pri výkone verejnej moci v sume 5.363.838,54 € (okrem náhrady trov konania). Žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanej náhradu trov konania vo výške 100 % s tým, že o výške náhrady bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozsudku a intervenientovi na strane žalovanej náhradu trov konania nepriznal. Takéto svoje rozhodnutie odôvodnil, pokiaľ šlo o vec samu, právne ust. § 3, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1 a 2, § 9 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1 a § 18 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších zmien adoplnení (ďalej tiež len „zodpovednostný zákon“) a § 49 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok). Vecne mal za to, že pri nespornom splnení zákonného predpokladu zodpovednosti za škodu, predstavovaného nesprávnym úradným postupom Mestskej časti Bratislava - Ružinov (ako stavebného úradu, majúceho vydať rozhodnutie o umiestnení stavby Polyfunkčný bytový súbor STAMINA v lehote 30, resp. 60 dní od začatia konania iniciovaného pôvodnou žalobkyňou, k čomu, k požiadaniu odvolacieho orgánu o predĺženie lehoty a ani k upovedomeniu žalobkyne o nemožnosti dodržania lehoty ale nedošlo), ktorý konštatovali tiež Krajský stavebný úrad v Bratislave a Okresná prokuratúra Bratislava II a uplatnení nároku na náhradu škody vo forme skutočnej škody (na nákladoch na prípravu projektu) aj ušlého zisku (z plánovaných tržieb za predaj bytov, garáží, loggií, komôr a za správu bytov a z prenájmov nebytových priestorov a budúcich prevádzok) jednak k vynaloženiu nákladov zodpovedajúcich skutočnej škode došlo ešte pred začatím konania na stavebnom úrade a takto ešte pred škodnou udalosťou, najmä ale nebola preukázaná priama, bezprostredná a nesprostredkovaná príčinná súvislosť medzi nesprávnym postupom a škodou. Iniciátorka konania pred stavebným úradom sa totiž sama nedoložením podkladov potrebných pre požadované rozhodnutie spolupodieľala na dĺžke konania a hoci postup orgánu verejnej moci, ktorému šlo vytknúť viaceré pochybenia, založil objektívnu zodpovednosť štátu, prisvedčiť bolo treba žalovanej v tom, že požadované rozhodnutie, v konaní o vydanie ktorého došlo k prieťahom, samo osebe právnu predchodkyňu žalobkyne neoprávňovalo na realizáciu napokon nerealizovanej stavby (v neposlednom rade aj pre zmeny v územnom pláne), nakoľko na toto by bolo nevyhnutné stavebné povolenie.
2. Krajský súd v Bratislave (ďalej tiež len „odvolací súd“, odvolací súd spolu so súdom prvej inštancie potom len „nižšie súdy“) na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 22. novembra 2022 sp. zn. 14Co/272/2018 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil s poukazom na ustanovenia § 379, § 380 ods. 1, § 382, § 385 ods. 1 a § 387 ods. 1 aj 2 Civilného sporového poriadku (zákona č. 160/2015 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež len „CSP“). Ako bolo uvedené už vyššie, rozhodol tak potom, čo uznesením z 21. októbra 2022 pripustil zmenu osoby žalobkyne vystúpením z konania pôvodnej žalobkyne a vstupom na jej miesto právnickej osoby označenej aj v úvodnej časti tohto uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“). Žalovanej priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % a intervenientovi na jej strane náhradu nepriznal. Popri pomerne podrobnej rekapitulácii skoršieho priebehu konania, podstatných častí rozsudku súdu prvej inštancie, skutkových okolností prípadu, ako aj podaní strán v odvolacom konaní do odôvodnenia svojho rozsudku prakticky prevzal tiež rozhodujúce závery súdu prvej inštancie (stotožňujúc sa i s jeho dôvodmi). Nad rámec toho okrem viac-menej teoreticko- právnych úvah na tému príčinnej súvislosti (ako predpokladu vzniku zodpovednosti za škodu) a „odbočky“, pri ktorej došlo k vylúčeniu možnosti nedostatku vecnej (tzv. pasívnej) legitimácie štátu (keď nesprávny postup intervenienta nebol výkonom územnej samosprávy, ale šlo tu o prenesený výkon štátnej správy) doplnil, že žalobe ani podľa jeho názoru nešlo vyhovieť, ak nesprávny úradný postup stavebného úradu predstavovaný prieťahmi síce nebol v konaní sporným, tento však nebol príčinou škody. Tá totiž nemala byť spôsobená takýmto postupom, t. j. oneskoreným vydaním rozhodnutia, ale nevydaním kladného rozhodnutia o umiestnení stavby (právoplatným zastavením konania po skoršom zamietnutí návrhu, proti ktorému už žalobkyňa ďalej nebrojila) a na pravdepodobnosť vydania kladného rozhodnutia, na ktorom bol záujem a ani stavebného povolenia nešlo usudzovať pre existenciu zmeny územného plánu hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy (ďalej tiež len „hlavné mesto“), známej pôvodnej žalobkyni už v čase vedenia ňou konania poznačeného prieťahmi a uskutočnenie zamýšľanej výstavby prakticky znemožňujúcej.
3. Proti takémuto rozsudku podala žalobkyňa (ďalej tiež „dovolateľka“) dovolanie. Jeho prípustnosť vyvodzovala z nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom v otázke pre jeho rozhodnutie významnej a dovolacím súdom dosiaľ neriešenej (§ 421 ods. 1 písm. b) CSP). Za stavu konštatovaní odvolacieho súdu, že aj pri včasnom vydaní kladného rozhodnutia o umiestnení stavby by zmena územného plánu (hlavného mesta) bola prekážkou následného vydania stavebného povolenia a ak stavebný úrad nerozhodne o návrhu na umiestnenie stavby v určenej lehote, nemôže len z tohto titulu zodpovedať za všetko, čo nastalo po uplynutí lehoty s negatívnym dopadom na majetok účastníka stavebného konania, za dosiaľ dovolacím súdom neriešenú otázku považovala otázku vplyvu územnéhoplánu (resp. jeho zmeny) na stavebné konania začaté pred jeho účinnosťou. Mala za to, že ak záväzný územný plán hlavného mesta s účinnosťou od 1. septembra 2007 bol prijatý ako všeobecne záväzný právny predpis (formou všeobecne záväzného nariadenia hlavného mesta) bez prechodných ustanovení, rešpektovanie právnych princípov aj jej legitímnych očakávaní si vyžaduje dokončenie skôr začatých konaní podľa skorších predpisov a takto aj naplnenie tej úvahy odvolacieho súdu, podľa ktorej zmena územného plánu v tomto prípade bola priamou príčinou vzniku škody a pri pravidelnom chode udalostí a riadnom postupe stavebného úradu by bolo vydané kladné rozhodnutie. Navrhla zrušenie rozsudku odvolacieho súdu s vrátením mu veci na ďalšie konanie, eventuálne zmenu rozsudku úplným vyhovením žalobe (v tom prípade i s priznaním náhrady trov konania).
4. Žalovaná navrhla dovolanie odmietnuť ako neprípustné, eventuálne ho zamietnuť ako nedôvodné, majúc za to, že dovolaním nastolená otázka už bola dovolacím súdom vyriešená. Záver, podľa ktorého sa územný plán hlavného mesta od doby svojej účinnosti musí aplikovať i na právoplatne neskončené konania, najvyšší súd vyslovil v uznesení z 20. septembra 2017 sp. zn. 3Sžo/53/2016, ktoré prešlo aj testom ústavnosti v konaní Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 280/2018.
5. I intervenient navrhol rozhodnúť o dovolaní v zhode s dovolacím návrhom žalovanej a to prakticky z tých istých dôvodov, vyslovujúc navyše názor o vecnej správnosti napádaného rozsudku odvolacieho súdu a poukazujúc i na ďalšie rozhodnutie najvyššieho súdu podporujúce úvahy súdu odvolacieho (3Cdo/32/2007).
6. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala za účinnosti CSP v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana, v ktorej neprospech (z procesného hľadiska) bol vydaný napádaný rozsudok odvolacieho súdu i jemu predchádzajúci rozsudok súdu prvej inštancie (§ 424 CSP) a to za splnenia podmienky jej zastúpenia i spísania dovolania na to určenou osobou (§ 429 ods. 1 CSP v spojení s čl. I § 12 a nasl. zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene živnostenského zákona v znení neskorších zmien a doplnení), skúmal bez nariadenia pojednávania (§ 443, časť vety pred bodkočiarkou CSP), či sú dané procesné predpoklady pre uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu. Dospel pritom k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Na odôvodnenie, prečo bol namieste takýto postup (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP), uvádza nasledovné :
7. Aj za účinnosti CSP (podobne ako skôr za účinnosti jemu predchádzajúceho OSP, t. j. Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, platného a účinného do 30. júna 2016 vrátane) dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie aj podľa novej právnej úpravy nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani sebou samým) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (tu porovnaj napríklad 1Cdo/113/2012, 2Cdo/132/2013, 3Cdo/18/2013, 4Cdo/280/2013, 5Cdo/275/2013, 6Cdo/107/2012 a 7Cdo/92/2012).
8. Vyššie naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.
9. Podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.
10. Podľa 432 ods. 1 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci a podľa odseku 2 tu citovaného ustanovenia sa dovolací dôvod vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, včom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
11. Dovolanie v prejednávanej veci bolo opreté výlučne o dovolací dôvod nesprávneho právneho posúdenia veci, s vyvodzovaním tu prípustnosti dovolania z okolnosti doterajšieho neriešenia nastolenej právnej otázky dovolacím súdom. K tomuto sa žiada uviesť, že pri tomto type dovolaní (na rozdiel od dovolaní pre tzv. zmätočnosť podľa § 420 CSP) sa principiálne osobitne posudzuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania. Pri dovolaniach uplatňujúcich tvrdenie o stave doterajšieho neriešenia rozhodnej právnej otázky dovolacím súdom to (pri obraznom „rozmenení na drobné“) znamená, že dovolací súd sa najskôr zaoberá pravdivosťou tvrdenia, že na položenú otázku ešte nezaznela v jeho rozhodovacej praxi odpoveď. Len vtedy, ak sa mu nepodarí tvrdenie dovolateľa vyvrátiť, je tak daná prípustnosť dovolania a zároveň toto otvára cestu k posúdeniu dôvodnosti dovolania, teda opodstatnenosti ďalšieho tvrdenia dovolateľa, že odvolací súd (a pred ním môžbyť aj súd prvej inštancie) nastolenú právnu otázku nevyriešil správne (a teda za správne treba považovať riešenie reprezentované významovým protikladom riešenia ponúkaného odvolacím súdom, za ktoré sa obvykle zasadzuje dovolateľ - pokiaľ pravda do úvahy neprichádza aj viac riešení).
12. Z pohľadu prípustnosti dovolania potom pre všetky dovolania podávané z dôvodu, o ktorom je reč (nerozhodno či pre tvrdený odklon odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu podľa písmena a/, pre doterajšie neriešenie problému dovolacím súdom podľa písmena b/ alebo pre stav rozdielnosti rozhodovania dovolacieho súdu podľa písmena c/) je jednotiacim prvkom to, že u otázky riešenej podľa dovolateľa odvolacím súdom nesprávne musí ísť o otázku právnu (questio iuris) a zároveň pre rozhodnutie rozhodujúcu (teda takú, od ktorej určitého zodpovedania závisí celkom konkrétny spôsob rozhodnutia o odvolaní, kým pri inej odpovedi na ňu by bol očakávateľným úplne iný výsledok odvolacieho konania). Otázka musí byť formulovaná (už v dovolaní) buď celkom jasne, alebo prinajmenšom spôsobom, ktorý umožňuje z obsahu podania vyvodiť jej podstatu bez rizika omylu (dovolacieho súdu) o tom, čo presne mal dovolateľ na mysli a to tak, aby aj poskytnutá odpoveď mala judikatórny presah a predstavovala formuláciu zovšeobecňujúceho pravidla pre všetky obdobné (druhovo totožné) situácie. To z podstaty veci vylučuje zakomponovanie do znenia otázky takých špecifík, resp. premenných, ktoré sú vlastné práve a len konkrétnej veci a v iných veciach môžu vykazovať odchýlky, pre ktoré aj skoncipované pravidlo nemusí byť použiteľným. Už uvedené vylučuje z prieskumu správnosti na základe dovolaní pre nesprávne právne posúdenie veci aj také právne otázky, ktoré majú len akademický charakter (teda ich vyriešenie nie je spôsobilé samo osebe ovplyvniť výsledok sporu, v ktorom došlo k položeniu otázky) a rovnako tiež také otázky, ktoré nevedú k dostatočne komplexnému posúdeniu problému v tom smere, že napádané rozhodnutie nezáviselo výlučne na vyriešení položenej otázky, resp. aj viacerých takýchto otázok, ale aj na vyriešení prinajmenšom jednej ďalšej otázky (ktorá však predmetom dovolacieho prieskumu urobená nebola).
13. To, či nastolená otázka bola už dovolacím súdom riešená, nie je pritom podmienené existenciou akéhokoľvek rozhodnutia najvyššieho súdu, ale musí tu ísť práve o rozhodnutie vydané najvyšším súdom v dovolacom konaní (teda v konaní o dovolaní ako mimoriadnom opravnom prostriedku proti právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa rieši buď správnosť procesného postupu alebo právneho posúdenia veci súdom rozhodujúcim inak v druhej a principiálne poslednej inštancii).
14. Pri riadení sa úvahami zhora preto nešlo súhlasiť so žalovanou a intervenientom na jej strane, pokiaľ tvrdeniu dovolateľky o doterajšom neriešení ňou formulovanej právnej otázky oponovali s poukazom na jedno z rozhodnutí najvyššieho súdu vydané ním v agende správneho súdnictva (v čase pred vznikom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky), hocako také rozhodnutie riešilo problém akcentovaný aj dovolaním v tentoraz prejednávanej veci.
1 5. Toto ale zároveň neznamenalo, že dovolanie treba považovať za prípustné a takto aj za vecne prejednateľné. Tým, čo tu bolo najdôležitejším a čo sa dovolateľka v rámci dovolania pokúsila (nerozhodno či úmyselne alebo nevedomky) zastrieť, bolo, že odvolací súd napádaný rozsudok založil popri dovolaním zvýraznených úvahách, týkajúcich sa hypotetického vývinu situácie v prípade neexistencie zmeneného územného plánu hlavného mesta aj na závere, podľa ktorého sa po zastaveníkonania o umiestnenie stavby, poznačeného nesprávnym úradným postupom, právoplatnosti takéhoto rozhodnutia a ďalšej (následnej) procesnej pasivite právnej predchodkyne dnešnej žalobkyne nad problémom (povedané obrazne) „zavrela voda“. Šlo tu pritom o záver, ktorý bol zásadným nielen z pohľadu možností konštruovať iné hypotetické konce, ale aj z pohľadu úvah o schopnosti žalobkyne preukázať takú príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou s náhradou požadovanou žalobou, ktorej atribúty nižšie súdy vyjadrili adjektívami „priama“, „bezprostredná“ a „nesprostredkovaná“ (pominúc tu to, že žalobkyňa sa v dovolaní vyhla i ďalšiemu rozdielu zdôraznenému odvolacím súdom a síce tomu, že existencia nesprávneho postupu spočívajúceho v prieťahoch alebo aj v iných pochybeniach procesného rázu sama osebe nemusí byť príčinou škody, ak tú môže spôsobiť až nevydanie rozhodnutia - rozumej kladného a vôbec).
16. Dovolaním nastolená otázka za opísaného stavu vecí nebola spôsobilá nazeranie na problém zmeniť, to z nej robilo (bez súčasného spochybnenia tiež záveru o tom, že významným tu je aj už právoplatné skončenie konania, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu a to bez vydania požadovaného rozhodnutia) otázku len akademickú a dovolaciemu súdu takto neostávalo iné než, s dovolaním naložiť podľa § 447 písm. c) CSP spôsobom uvedeným v prvej vete výroku tohto uznesenia.
17. Rozhodnutia o trovách dovolacieho konania v podobných prípadoch síce dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP), tu sa však práve pre odchylnosť rozhodnutí vo vzťahu k žalovanej a intervenientovi na jej strane žiada urobiť výnimku a poznamenať, že výsledok dovolacieho konania (odmietnutie dovolania obdobné zastaveniu konania - § 256 ods. 1 CSP per analogiam) zavinila žalobkyňa, právo na náhradu trov preto vzniklo jej procesným súperom a z tých preukázateľne trovy v dovolacom konaní (na právnej službe) vznikli výlučne žalovanej.
18. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.



