6 Cdo 137/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu J.. Z. P., bývajúceho v Č. T., U J. 976, Č. R., proti žalovanej Národnej transfúznej službe SR, so sídlom v Bratislave,

Limbova 3, o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 19 C

133/1998, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 3. decembra 2012

sp. zn. 3 Co 179/2011, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie žalobcu o d m i e t a.

Žalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 27. septembra 2006 č. k. 19 C 133/1998-159

zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia škody na zdraví v sume 853 000,-- Sk

na tom skutkovom základe, že pôvodne zistená vírová hepatitída, ktorou sa infikoval  

pri darovaní krvi 25. apríla 1977 na Klinike hematológie a transfúzie krvi na Partizánskej ul.

v Bratislave, sa postupne transformovala na hepatitídu typu „C“, čo bolo potvrdené  

3. apríla 1998, v dôsledku čoho došlo k ďalším závažným poruchám a poškodeniam jeho

zdravia. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že na základe výsledkov vykonaného

dokazovania (najmä znaleckých posudkov znalkyne M.. E. S. C.. a Lekárskej fakulty

Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach) nebolo preukázané, že chronická hepatitída typu C,

ktorá bola u žalobcu diagnostikovaná v roku 1998, vznikla v príčinnej súvislosti s vírovou

hepatitídou, ktorou bol infikovaný v roku 1977. Podľa znaleckého posudku lekárskej fakulty

totiž nie sú vylúčené iné príčiny vzniku tohto ochorenia. Žalobe preto s poukazom na

ustanovenie § 421a ods.1, ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) nevyhovel. K nároku

na zaplatenie sumy   43 800,-- Sk z titulu náhrady zvýšených nákladov na diétu za 15 rokov liečenia, poukázal tiež na to, že pacienti s chronickou hepatitídou typu C nemajú žiadne

zvýšené nároky na diétu, čo vyplýva zo znaleckého dokazovania.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 19. marca 2009 sp. zn. 6 Co 11/2007  

na odvolanie žalobcu rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a rozhodol o náhrade trov

odvolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 9. februára 2011 sp. zn.  

6 Cdo 61/2010 zrušil rozsudok krajského súdu z 19. marca 2009 sp. zn. 6 Co 11/2007,

nakoľko odvolací súd nerešpektoval právo žalobcu byť prítomný pri vykonávaní dôkazu

dožiadaným súdom vyplývajúceho z ustanovenia § 122 ods. 2 O.s.p. a čl. 48 ods. 2 Ústavy

SR, a týmto nesprávnym postupom krajský súd mu odňal možnosť konať pred súdom

v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Do doplnení dokazovania - vykonaní dôkazu dožiadaným súdom už za prítomnosti

žalobcu - Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 3. decembra 2012 sp. zn. 3 Co 179/2011

opätovne potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a rozhodol o náhrade trov

odvolacieho konania. Z vykonaného znaleckého dokazovania nemožno vyvodiť jednoznačný

záver, že chronická hepatitída typu C sa u žalobcu vyvinula z vírovej hepatitídy, ktorou bol

infikovaný v roku 1977 pri odbere krvnej plazmy. Tak znalkyňa M.. E. S., C., ako aj Lekárska

fakulta Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach vo svojich znaleckých posudkoch konštatovali,

že žalobca sa mohol infikovať vírusom hepatitídy typu C v roku 1980 pri operácii žlčníka,

resp. pri hospitalizácii na chirurgickom oddelení v Ústí nad Orlici. V súlade so závermi súdu

prvého stupňa dospel k záveru, že nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi vznikom

škody a jej pôvodom v povahe prístroja alebo inej veci, ktorú použil právny predchodca

žalovanej pri odbere krvnej plazmy žalobcu v roku 1977. Nebol tak naplnený jeden zo

základných predpokladov zodpovednosti za škodu v zmysle § 238 OZ v znení platnom do l.

januára 1992. Považoval preto napadnutý rozsudok okresného súdu za vecne správny.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal včas dovolanie žalobca. Navrhol,  

aby dovolací súd rozsudok krajského súdu zmenil tak, že sám medzitýmnym rozsudkom  

vo veci rozhodne   a vec vrátil na ďalšie konanie za účelom určenia výšky odškodnenia.

Dovolanie odôvodnil v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., nakoľko podľa jeho

názoru je konanie postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie   vo veci. Uviedol, že odvolací súd nesprávne vyhodnotil vykonané dokazovanie.

Žalovaný sa k dovolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,

že dovolanie podala včas oprávnená osoba (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či tento

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť  

(§ 236 a nasl. O.s.p.). Dovolanie prejednal bez nariadenia dovolacieho pojednávania  

(§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že smeruje proti takému rozhodnutiu, proti ktorému

nie je prípustné, preto ho treba odmietnuť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku odvolacieho súdu  

sú upravené v § 237 O.s.p. a § 238 O.s.p.

V zmysle ustanovenia § 238 O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu

vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok

vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.), alebo rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil

od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo

rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil,

že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu

alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku

vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a ods. 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.).

Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 1

a ods. 3 O.s.p.

Podľa § 243d ods. 1 O.s.p. je právny názor dovolacieho súdu vyslovený v jeho

zrušujúcom rozhodnutí pre súdy nižších stupňov, ktorým sa vec vracia na ďalšie konanie,

záväzný. Pokiaľ má byť súd, ktorému je vec po zrušujúcom rozsudku dovolacieho súdu

vrátená na ďalšie konanie, viazaný právnym názorom dovolacieho súdu, musí byť tento

právny názor uvedený v odôvodnení rozsudku dovolacieho súdu. Musí z neho preto

vyplývať, prečo bolo rozhodnutie súdu nižšieho stupňa zrušené, prečo bolo považované za nesprávne, v čom spočívajú nedostatky dokazovania, skutkových záverov, prípadne

nedostatky právneho posúdenia veci. Nižší súd je teda viazaný (len) takým právnym

názorom, ktorý bol základom pre rozhodnutie dovolacieho súdu. Súd nižšieho stupňa  

je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu tak pri posudzovaní otázok hmotného práva

(napríklad z hľadiska toho, ktorý právny predpis má byť aplikovaný, ako ho treba

interpretovať), ako aj pri aplikácii procesných predpisov (napríklad z aspektu dovolacím

súdom vytýkaných vád dokazovania, iných vád majúcich za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci). Skutočnosť, že právny záver dovolacieho súdu vyslovený v zrušujúcom rozsudku

súd nižšieho stupňa v ďalšom konaní nerešpektoval, zakladá prípustnosť dovolania podľa

§ 238 ods. 2 O.s.p. Viazanosť nižších súdov právnym názorom dovolacieho súdu

neprichádza do úvahy vtedy, keď sa dovolací súd v zrušujúcom rozsudku obmedzil  

len na pokyn súdu, ako má v ďalšom konaní postupovať po procesnej stránke (že napríklad

treba vykonať ďalšie dôkazy), lebo v takomto prípade nejde o zaujatie právneho názoru.

Pre úplnosť možno uviesť, že súd nižšieho stupňa nie je viazaný právnym názorom

dovolacieho súdu zaujatým v zrušujúcom rozhodnutí ani vtedy, keď po zrušení napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu, prípadne aj súdu prvého stupňa, sa skutkový základ zmení

natoľko, že je vylúčená aplikácia právneho názoru dovolacieho súdu na nový skutkový

základ.

Dovolací súd uznesením z 9. februára 2011 sp. zn. 6 Cdo 61/2010 zrušil rozsudok

krajského súdu z 19. marca 2009 sp. zn. 6 Co 11/2007, nakoľko nerešpektoval právo žalobcu

byť prítomný pri vykonávaní dôkazu dožiadaným súdom vyplývajúceho z ustanovenia § 122

ods. 2 O.s.p. a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, a týmto nesprávnym postupom mu krajský súd odňal

možnosť konať pred súdom. Nevyjadril sa k hmotnoprávnym otázkam, pričom odvolací súd

naplnil pokyn dovolacieho súdu a sporný dôkaz bol vykonaný za účasti žalobcu, pričom  

ani samotný žalobca v dovolaní nerešpektovanie právneho názoru dovolacieho súdu

nenamietal.

Pri riešení otázky prípustnosti dovolania žalobcu podľa § 238 ods. 2 O.s.p. dovolací

súd dospel preto k záveru, že odvolaciemu súdu nemožno vytýkať nerešpektovanie právnych

názorov dovolacieho súdu zaujatých v jeho zrušujúcom rozhodnutí.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v ustanovení § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie

prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie nie

je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p.  

(t. j., či v prejednávanej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti

účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne

rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nepodania návrhu na začatie konania, hoci

podľa zákona bol potrebný, odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania

vylúčeným sudcom, či konania nesprávne obsadeným súdom).

Dovolací súd vady takejto povahy v dovolacom konaní nezistil. Prípustnosť dovolania

preto nemožno vyvodiť ani z tohto zákonného ustanovenia.

Pokiaľ dovolateľ spochybňuje správnosť toho, ako súdy vyhodnotili jednotlivé dôkazy

(znalecké posudky, lekárske správy), dovolací súd uvádza, že v prípade nesprávnosti

hodnotenia dôkazov (pozn.: dovolací súd sa hodnotením dôkazov nezaoberal) nejde o dôvod

zakladajúci prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. (viď R 42/1993). Z prieskumnej povahy

dovolacieho konania a z jeho charakteru vyplýva, že dokazovanie sa v ňom nevykonáva  

(§ 243a ods. 2 O.s.p.) a dovolaciemu súdu ani neprislúcha dôkazy vykonané v konaní  

na súdoch nižších stupňov prehodnocovať. To, akým spôsobom sa vykonávajú a vyhodnotia

jednotlivé dôkazy, na ktoré z nich sa prihliadne a v akej miere, je vždy vecou súdu a preto  

ani nemôže byť porušením rovnosti účastníkov, pokiaľ títo mali rovnakú možnosť navrhovať

vykonanie dôkazov a k jednotlivým vykonávaným dôkazom sa vyjadriť. Preto ani námietka

žalobcu, podľa ktorej pri vykonávaní a vyhodnocovaní dôkazov došlo k vadám konania, nie je

opodstatnená.

Rovnako ani tzv. iné vady namietané žalobcom sami o sebe prípustnosť dovolania

nezakladajú. Skutočnosť, že by konanie bolo postihnuté tzv. inou vadou, môže byť  

len odôvodnením dovolania za predpokladu, ak je toto prípustné, nie však dôvodom jeho

prípustnosti podľa § 236 a nasl. O.s.p. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho

poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti

dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu a preto  

ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.

So zreteľom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že dovolanie žalobcu smerovalo proti

takému rozsudku odvolacieho súdu, proti ktorému prípustné nie je (§ 238 ods. 2 a ods. 3

O.s.p.) a keďže neboli zistené ani dôvody prípustnosti uvedené v § 237 O.s.p., Najvyšší súd

Slovenskej R. jeho dovolanie ako neprípustné odmietol (§ 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení

s § 243b ods. 5 veta prvá O.s.p.) bez toho, aby mohla byť preskúmaná vecná správnosť

napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Dovolací súd žalovanej nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, ktoré pozostávali

z odmeny jej právneho zástupcu za vyjadrenie k dovolaniu, nakoľko ich nepovažoval,

vzhľadom na neprípustnosť dovolania, za trovy potrebné na účelné bránenie práva (§ 142  

ods. 1 v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p.).  

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 11. júna 2014  

  JUDr. Daniela Švecová, v.r.

  predsedníčka senátu  

Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Pudmarčíková