UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne F.I. U., narodenej XX. D. XXXX, A. XX, zastúpenej splnomocnenkyňou ADIUVANTE s. r. o., Trnava, Halenárska 412/7, IČO: 52 341 046, proti žalovanému M. U., narodenému XX. Z. XXXX, trvale bytom A. XX, toho času v ÚVV a ÚVTOS N. N., N. N., G. X, o nariadenie neodkladného opatrenia, vedenom na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn. RA-4C/7/2023 (pôvodne na Okresnom súde Revúca pod sp. zn. 4C/7/2023), o dovolaní žalobkyne proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 20. marca 2023, sp. zn. 14Co/15/2023, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.
Odôvodnenie
1. Pôvodne Okresný súd Revúca (ďalej len „súd prvej inštancie“) uznesením zo 6. februára 2023, č. k. 4C/7/2023-30 zamietol návrh na nariadenie neodkladného opatrenia (ktorým sa žalobkyňa domáhala uloženia povinnosti žalovanému nevstupovať do obydlia žalobkyne a nepribližovať sa k žalobkyni na vzdialenosť menšiu ako 50 metrov s výnimkou vymedzených prípadov) a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie právne zdôvodnil ust. § 324 ods. 1, § 325 ods. 1 a ods. 2 písm. e), f) a h), § 328 ods. 2 a § 329 ods. 2 a 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“). Vecne dôvodil, že žalobkyňa neosvedčila podmienky pre nariadenie navrhovaného neodkladného opatrenia, keďže neosvedčila potrebu bezodkladnej a naliehavej úpravy pomerov strán. Z predložených listinných dôkazov mal súd prvej inštancie osvedčené, že 23. januára 2023 bol žalovaný vykázaný zo spoločného obydlia zdieľaného so žalobkyňou na dobu 14 dní, avšak už 26. januára 2023 bol žalovaný obmedzený na osobnej slobode a vzatý do väzby pre skutok, ktorý nesie znaky zločinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 a 3 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného zákona v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona (pre ktorý trestný čin mu hrozí trest odňatia slobody vo výmere 3 až 8 rokov), lebo existuje dôvodná obava, že bude ďalej pokračovať v páchaní trestnej činnosti, keďže predmetného skutku sa žalovaný navyše dopustil v skúšobnej dobe podmienečnéhoodsúdenia v trestnej veci vedenej pôvodne Okresným súdom Revúca pod sp. zn. 0T/3/2023. Nakoľko žalovaný je obmedzený na osobnej slobode z dôvodu väzobného stíhania, nemá v súčasnosti reálnu možnosť vstúpiť do obydlia žalobkyne a ani sa k nej priblížiť. Z uvedeného dôvodu žalobkyni nehrozí žiaden kontakt so žalovaným, zásah do jej telesnej alebo duševnej integrity z jeho strany, teda ani žiadna ujma na zdraví, resp. živote. I keď ust. § 79 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) oprávňuje žalovaného kedykoľvek žiadať o prepustenie z väzby na slobodu, žalobkyňa ako poškodená má v zmysle ust. § 46 ods. 8 písm. a) a ods. 9 Trestného poriadku právo požiadať o poskytnutie informácie o prepustení alebo úteku obvineného z väzby. Takéto informácie poskytne žalobkyni orgán činný v trestnom konaní alebo súd aj bez jej žiadosti, ak zistí, že poškodenému hrozí nebezpečenstvo v súvislosti s pobytom obvineného na slobode. Uvedená informačná povinnosť tak vytvára pre žalobkyňu priestor pre prijatie a realizáciu opatrení v snahe vyhnúť sa kontaktu s obvineným. Jedným z týchto opatrení je aj možnosť znova podať návrh na nariadenie neodkladného opatrenia v dôsledku zmeny skutkových okolností, t. j. prepustenia, prípadne úteku obvineného z väzby, o ktorom návrhu je súd povinný rozhodnúť do 24 hodín od doručenia návrhu. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie nepovažoval návrh žalobkyne na nariadenie neodkladného opatrenia za dôvodný. Rozhodnutie o trovách konania bolo odôvodnené právne ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a vecne úspechom žalovaného v konaní v plnom rozsahu, ktorý si však náhradu trov konania neuplatnil, pričom mu v konaní žiadne trovy nevznikli a ani zo spisu nevyplývajú.
2. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej tiež len „odvolací súd“ a spolu so súdom prvej inštancie tiež len „nižšie súdy“) uznesením z 20. marca 2023, sp. zn. 14Co/15/2023 na odvolanie žalobkyne podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie. Potvrdenie uznesenia súdu prvej inštancie odôvodnil jeho vecnou správnosťou. Uviedol, že rozhodnutie súdu o zamietnutí návrhu na nariadenie neodkladného opatrenie je správne z dôvodu nepreukázania potreby neodkladnej úpravy pomerov žalobkyňou navrhovaným neodkladným opatrením. Nebolo osvedčené, že by žalobkyni bezprostredne hrozila ujma na zdraví alebo na živote, resp. že by bezprostredne hrozila ujma spočívajúca v zásahu do jej telesnej alebo duševnej integrity zo strany žalovaného, nakoľko tento sa v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie (ako i v čase rozhodnutia odvolacieho súdu) nachádzal vo väzbe. Neodkladné opatrenie možno nariadiť len za účelom zabránenia bezprostredne hroziacej ujmy. V danej veci je žalovaný vo výkone väzby, ktorú vykonáva od 26. januára 2023 (do väzby bol žalovaný vzatý ako obvinený zo zločinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 a 3 Trestného zákona). V čase rozhodovania odvolacieho súdu nenastala situácia, keď by maximálna lehota väzby v zmysle Trestného poriadku žalovanému uplynula alebo by v krátkom čase mala uplynúť, resp. že by požiadal o prepustenie z väzby. Odvolací súd zdôraznil, že skutok z 26. januára 2023, ktorý nesie znaky zločinu porušovania domovej slobody, spáchal žalovaný v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia trestným rozkazom Okresného súdu Revúca z 25. januára 2023, sp. zn. 0T/3/2023. Vzhľadom na páchanie trestnej činnosti počas plynutia skúšobnej doby podmienečného prepustenia, nie je odôvodnený predpoklad, že by žalovaný mal byť v dohľadnej dobe prepustený na slobodu, a to z dôvodu potreby výkonu podmienečne odloženého trestu odňatia slobody žalovaným (ako odsúdeným). Odvolací súd poukázal i na to, že žalobkyňa má možnosť dosiahnuť ochranu svojej integrity využijúc inštitúty na ochranu poškodenej osoby v zmysle ustanovení Trestného poriadku (poškodený ktorému hrozí nebezpečenstvo v súvislosti s pobytom obvineného alebo odsúdeného na slobode má právo požiadať o poskytnutie informácie o prepustení alebo úteku obvineného z väzby). Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania odvolací súd právne odôvodnil ust. § 255 ods. 1 CSP a vecne úspechom žalovaného v odvolacom konaní v plnom rozsahu, ktorému však v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.
3. Proti takémuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej tiež „dovolateľka“) dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzovala z ustanovenia § 421 CSP (rozhodnutia nižších súdov spočívajú v nesprávnom právnom posúdení veci). Navrhla zmenu uznesenia odvolacieho súdu tak, že návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia bude vyhovené. Alternatívne navrhla zrušiť napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Uviedla, že nižšie súdy mohli rozhodnúť o nariadení neodkladného opatrenia s trvalými účinkami. V danej veci bola spochybnená len bezodkladnosť potreby úpravy pomerov, pretože žalovaný sa nachádza vo väzbe. V reakcii na odôvodnenie nižších sudov žalobkyňa uviedla, že má obavu z toho, že prepustenie žalovaného na slobodu jej nebude oznámené včasa z toho, čo jej žalovaný bude chcieť urobiť (motivovaný aj pomstou). Z praxe sú totiž známe situácie, kedy v dôsledku zlyhania ľudského faktora nebolo takéto oznámenie vykonané. Uvedená situácia je pre žalobkyňu stresujúca. Poukázala na iné rozhodnutia nižších súdov (Okresný súd Rimavská Sobota a Okresný súd Brezno), kedy tieto súdy vzhliadli existenciu podmienky bezodkladnosti a naliehavosti potreby úpravy pomerov napriek umiestneniu žalovaného vo väzbe. Nižšie súdy v týchto prípadoch postupujú odlišne a aplikačnú prax je potrebné zjednotiť. Ďalej poukázala na násilné správanie žalovaného, ktoré preukázala (žalovaný sa za niekoľko hodín dopustil viacerých závažných trestných činov, čo poskytuje obraz o jeho osobe). Riziko prepustenia žalovaného z väzby tu je a rovnako tu je riziko ujmy na zdraví žalobkyne i z dôvodu existencie právneho vákua, t. j. doby na rozhodnutie o prípadnom ďalšom návrhu žalobkyne. Má za to, že bola preukázaná potreba bezodkladnej úpravy pomerov. Nižšie súdy vôbec neposudzovali otázku a možnosť úpravy pomerov medzi stranami natrvalo (§ 336 ods. 1 a § 337 ods. 1 CSP) a nevysporiadali sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami. Rozhodnutie tiež považuje za rozporné s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.
4. Žalovaný dovolací návrh nepodal.
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v neprospech ktorej bolo nižšími súdmi rozhodnuté, a to za splnenia podmienky jej reprezentácie v dovolacom konaní i spísania dovolania na to určenou osobou (§ 429 ods. 1 CSP), skúmal predovšetkým bez nariadenia pojednávania (§ 443, časť vety pred bodkočiarkou) prípustnosť dovolania, pričom dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.
6. Podľa § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 CSP.
7. V zmysle § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú vymenované v § 420 písm. a) až f) CSP.
8. Najvyšší súd už v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/236/2016 (publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 19/2017) uviedol, že základným a spoločným znakom všetkých rozhodnutí odvolacieho súdu, proti ktorým je prípustné dovolanie podľa § 420 CSP, je to, že ide buď o rozhodnutie vo veci samej alebo o rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. V prípade, že dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z § 420 CSP, dovolací súd prednostne skúma, či ide o rozhodnutie v ňom uvedené; k preskúmaniu opodstatnenosti v dovolaní tvrdenej procesnej vady v zmysle § 420 písm. a) až f) CSP pristúpi dovolací súd len vtedy, ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu uvedenému v tomto ustanovení.
9. V danej veci bola uvedená podmienka splnená, nakoľko rozhodnutie o navrhovanom neodkladnom opatrení možno považovať za rozhodnutie vo veci samej (smeruje k rozhodnutiu, ktoré nevykazuje charakter dočasnosti a predbežnosti poskytovanej petitórnej ochrany a samotné nariadenie neodkladného opatrenia tak konzumuje vec samu) a súčasne sa z obsahu dovolania (i keď nebola vada v zmysle § 420 CSP výslovne namietaná) dá vyvodiť námietka nedostatku odôvodnenia rozhodnutí nižších súdov (§ 420 písm. f) CSP), keď žalobkyňa vytýkala súdom nevysporiadanie sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami.
10. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1Cdo/42/2017, 2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto posudzoval opodstatnenosť argumentácie žalobkyne, že v konaní (pred nižšími súdmi) došlo k ňou tvrdenej vade zmätočnosti.
11. Pojmovým znakom vady zmätočnosti uvedenej v ustanovení § 420 písm. f) CSP je, že k nej došlo nesprávnym „procesným“ postupom súdu, ktorý znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že sa ním rozumie faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol konanie), znemožňujúca strane sporu (skôr a dnes ešte v mimosporových konaniach stále účastníkovi konania) realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (tu por. R 129/1999 a 1Cdo/202/2017, 2Cdo/162/2017, 3Cdo/22/2018, 4Cdo/87/2017, 5Cdo/112/2018, 7Cdo/202/2017 a 8Cdo/85/2018). Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.
12. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces, ktorý je chránený v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov, ďalej tiež len „Ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (príloha oznámenia FMZV ČSFR č. 209/1992 Zb., ďalej len,,Dohovor“), je okrem práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu) aj právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia síce neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania, avšak z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia.
13. Pokiaľ ide o druhú vetu stanoviska R 2/2016, hovoriacu o nedostatku dôvodov rozhodnutia ako o postupe súdu odnímajúcom účastníkom konania možnosť konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30. júna 2016), možno i naďalej považovať v tejto časti stanovisko za použiteľné (1Cdo/228/2017, 2Cdo/101/2017, 3Cdo/92/2018, 4Cdo/59/2017, 5Cdo/45/2018, 7Cdo/141/2017, 8Cdo/49/2017), pričom však je potrebné si uvedomiť, že včlenením formulácie o práve na spravodlivý súdny proces do textu zákona (§ 420 písm. f) CSP) sa požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia neliberalizovali, ale naopak, sprísnili (IV. ÚS 314/2020, ZNaU 69/2020).
14. Súd prvej inštancie podrobne uviedol v odsekoch 4 až 17 odôvodnenia svojho uznesenia, z čoho vychádzal a ako uvedené právne posúdil. V posudzovanom prípade odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP so záverom, že nebola osvedčená potreba bezodkladnej potreby úpravy pomerov vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný je vo väzbe, nehrozí jeho prepustenie, pretože predmetného skutku sa žalovaný dopustil navyše v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia (pričom ani o prepustenie z väzby nepožiadal).
15. Z odôvodnení rozhodnutí týchto súdov, chápaných v ich organickej jednote ako celok (I. ÚS 259/2018), je dostatočne zrejmé, z ktorých skutočností a dôkazov súdy vychádzali, akými úvahami sa riadil prvoinštančný súd, ako ich posudzoval odvolací súd a aké závery zaujal k jeho právnemu posúdeniu. Odvolací súd a pred ním súd prvej inštancie odôvodnili svoje rozhodnutia podrobne, spôsobom zodpovedajúcim zákonu. S potrebnou presvedčivosťou vysvetlili tak všeobecné právne úvahy, ktoré mali na zreteli pri rozhodovaní, ako aj individuálne okolnosti preskúmavaného prípadu.
16. Dovolací súd považuje za potrebné ešte poznamenať, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Súd v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnomprostriedku, ale iba na tie, ktoré majú (podľa názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
17. Prípustnosť dovolania z ust. § 420 písm. f) CSP nevyplýva.
18. Žalobkyňa prípustnosť dovolania vyvodzuje (výslovne) z § 421 CSP, t. j. namieta nesprávne právne posúdenie.
19. Podľa § 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
20. Podľa § 421 ods. 2 CSP dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
21. Dovolaním napadnutým uznesením odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu súdu prvej inštancie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia (§ 357 písm. d) CSP).
22. Z citovaných ustanovení vyplýva, že prípustnosť dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým tento rozhodol o odvolaní proti uzneseniu súdu prvej inštancie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorú dovolateľka vyvodzuje z § 421 CSP, je vylúčená ustanovením § 421 ods. 2 CSP.
23. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobkyne ako neprípustné odmietol podľa § 447 písm. c) CSP i v spojení s § 421 ods. 2 CSP bez toho, aby sa zaoberal jeho dôvodnosťou.
24. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).
25. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.