Najvyšší súd
6 Cdo 126/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne Ing. A. D., bývajúcej v B., proti žalovaným 1/ M. S., bývajúcemu v B., v dovolacom konaní zastúpenému,
advokátskou kanceláriou Procházka & partners, spol. s.r.o., so sídlom v Bratislave, Búdkova
4, za ktorú koná JUDr. Radoslav Procházka, advokát a konateľ, 2/ A. S., bývajúcej v B.,
o zaplatenie 69.707,23 Eur vedenej na Okresnom súde Bratislava IV pod sp.zn. 5 C
47/2003, o dovolaní žalovaného 1/ proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave
z 30.novembra 2012 sp.zn. 5 Co 496/2012, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie žalovaného 1/ o d m i e t a.
Žalobkyni náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava IV uznesením z 31. júla 2012 č.k. 5 C 47/2013-371 nepriznal
žalovaným 1/ a 2/ oslobodenie od súdnych poplatkov. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že
pri rozhodovaní o návrhu na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov zmysle § 138 ods. 1 O.s.p. súd prihliada najmä k majetkovým a sociálnym pomerom účastníka, ktorý takéto
priznanie navrhuje, k výške súdneho poplatku a k povahe uplatneného nároku. Pri skúmaní
majetkových pomerov žalovaných vychádzal zo zistení, že žalovaní sú manželia, majú tri
nezaopatrené deti, že žalovaný 1/ je podnikateľ s predmetom podnikania kuriérska služba
s ročným príjmom zo živnosti podľa daňového priznania za rok 2011 vo výške 42.753 Eur,
z toho základ dane 21.904,31 eur a že žalovaná 2/ mala v roku 2011 príjem zo živnosti
5.271,65 Eur z toho základ dane 3.435,21 Eur. Žalovaní bývajú v rodinnom dome v B. vo
vlastníctve Občianskeho združenia Naša Rodinka, ktorého štatutárnymi orgánmi sú žalovaní
(prevod vlastníctva bol vykonaný kúpnou zmluvou z 21. novembra 2011
za kúpnu cenu 7000 Eur), s mesačnými výdavkami na bývanie v sume 184,50 Eur, majú
pohľadávky v sume 22.447,74 Eur voči manželom B. a H. a vo výške 20.571,87 Eur voči žalobkyni a majú bankový úver v sume 82.984,80 Eur s mesačnou splátkou 633,41 Eur.
S prihliadnutím na príjem žalovaných za rok 2011, ktorý hodnotil ako nadštandardný a na
náklady spojené s bývaním (žalovaní nebývajú v podnájme, keďže právnická osoba vlastniaca
rodinný dom bola založená a je spravovaná samotnými žalovanými) dospel k záveru, že
majetkové a sociálne pomery žalovaných neodôvodňujú priznanie oslobodenia od súdnych
poplatkov. Nebol teda splnený jeden zo zákonných predpokladov pre priznanie tohto nároku.
Návrhu žalovaných preto nevyhovel. Za tejto situácie považoval za nadbytočné podrobne
skúmať, či v danom prípade nejde zo strany žalovaných o zrejme bezúspešné bránenie práva.
Krajský súd v Bratislave uznesením z 30. novembra 2012 sp.zn. 5 Co 496/2012
na odvolanie oboch žalovaných napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.
V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že v zmysle ustanovenia § 138 ods. 1 O.s.p.
na oslobodenie od poplatkov musia byť splnené kumulatívne dve podmienky, a to že pomery
účastníka oslobodenie odôvodňujú a že nesmie ísť o svojvoľné alebo bezúspešné uplatňovanie
alebo bránenie práva. Za správny, zákonu zodpovedajúci považoval preto postup súdu prvého
stupňa, keď na strane žiadateľov najprv zisťoval, či ich pomery (ne)odôvodňujú oslobodenie
od súdnych poplatkov. Stotožnil sa so záverom súdu prvého stupňa, že u žalovaných bol
preukázaný dostatočný príjem, ktorý v danej veci neodôvodňuje priznanie oslobodenia
od súdnych poplatkov. Zároveň sa v celom rozsahu stotožnil i s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia súdu prvého stupňa, na dôvody ktorého v podrobnostiach odkázal.
Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podal včas dovolanie žalovaný 1/. Navrhol,
aby dovolací súd zrušil uznesenie odvolacieho a tiež prvostupňového súdu a vec vrátil
okresnému súdu na ďalšie konanie. K prípustnosti dovolania uviedol, že odvolací súd a tiež aj
okresný súd odôvodnili svoje rozhodnutia nedostatočne a nepresvedčivo, čím mu odňali
možnosť pred súdom konať. V prvom rade poukázal na to, že konajúce súdy náležite
nezdôvodnili, prečo za rovnakej situácie dal ten istý súd žalovanému 1/ na tú istú otázku inú
odpoveď, keď v inom konaní vedenom pod sp.zn. 16 Er 424/2008 ho súd uznesením z 8. júna
2010 oslobodil spod povinnosti zaplatiť súdny poplatok (jeho výška bola nižšia než v tomto
konaní a jeho príjem bol vyšší než v roku 2011). Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu
(a rovnako aj odvolacieho súdu) považoval za nedostatočné aj preto, lebo okresný súd
„sledoval“ len príjmy žalovaného 1/ a nič bližšie k jeho majetkovým pomerom neuviedol,
hoci týmito údajmi disponoval. Za neprijateľné považoval, že okresný súd vychádzal len
z príjmov žalovaných (svojvoľne u nich zvolil len dve kritéria) a vôbec neprihliadol na ich
výdavky spojené s chodom domácnosti, so stravovaním, s úhradou ostatných dlhov priznaných právoplatnými a vykonateľnými súdnymi rozhodnutiami a s nákladmi na energie.
Ak konajúce súdy bez toho, aby sa riadne vyporiadali s údajmi o pomeroch žalovaných
dospeli k záveru, že majetkové pomery žalovaných oslobodenie od súdneho poplatku
neodôvodňujú, ide o konštatovanie svojvoľné, nedostatočne zdôvodnené a nepresvedčivé.
Krajský súd vydal teda nepreskúmateľné rozhodnutie, čo zakladá dovolací dôvod v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), riadne zastúpený (§ 241 ods. 1
O.s.p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno
napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 3 O.s.p.) dospel k záveru, že dovolanie bolo podané proti rozhodnutiu, voči
ktorému takýto mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný, preto ho treba odmietnuť.
Podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, (len) pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu. Dovolanie proti uzneseniu je
prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/
O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.).
Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu,
ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Keďže napadnutým je také uznesenie odvolacieho súdu, ktoré nevykazuje znaky
uznesení uvedených v § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p., nemožno prípustnosť (proti nemu
smerujúceho) dovolania vyvodiť z týchto ustanovení.
S prihliadnutím na zákonnú povinnosť vyplývajúcu z § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.
a tiež so zreteľom na námietku dovolateľa dovolací súd skúmal, či v konaní nedošlo
k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu
(aj uzneseniu), pokiaľ a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto
v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z uvedených procesných vád ako dôvodu,
ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je významné
tvrdenie účastníka o tom, že v konaní došlo k vade v zmysle § 237 O.s.p., ale len zistenie, že
konanie je skutočne postihnuté takouto vadou.
Žalovaný 1/ netvrdil, že by konanie v danej veci bolo postihnuté vadou konania
uvedenou v ustanovení § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p.; existencia takej vady v dovolacom
konaní ani nevyšla najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nemožno
vyvodiť.
K tvrdeniu žalovaného 1/, že rozhodnutia okresného a odvolacieho súdu neposkytujú
dostatok dôvodov, ktoré ich viedli k negatívnemu rozhodnutiu treba uviesť, že všeobecný
súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj
odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí
na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 115/03
z 3. júla 2003). Dovolací súd považuje za potrebné v tejto súvislosti upozorniť aj na uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 78/05 zo 16. marca 2005, podľa ktorého:
„Súčasťou základného práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo
upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.).
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú
námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní“. Naostatok
nemožno opomenúť ani ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p., v zmysle ktorého je odvolaciemu
súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Tá je
podmienená stotožnením sa so skutkovými aj právnymi dôvodmi rozhodnutia súdu prvého
stupňa v plnom rozsahu. V takomto prípade je postačujúce v odôvodnení skonštatovať
správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti
ďalšie dôvody.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších
stupňov zodpovedajú zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd
prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol dôvody, pre ktoré žalovaný 1/ žiadal
priznať oslobodenie od súdnych poplatkov, podrobne uviedol rozhodujúce skutkové
okolnosti týkajúce sa majetkových a sociálnych pomerov žalovaných, citoval právny predpis,
ktorý aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorého vyvodil svoje právne závery. Súdy oboch
stupňov síce stručne, ale primerane vysvetlili právne dôvody, pre ktoré nepriznali žalovanému
1/ oslobodenie od súdnych poplatkov v zmysle § 138 ods. 1 O.s.p.. Zhodli sa na tom, že
pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov sú rozhodujúce majetkové pomery žiadateľa a že príjem žalovaného 1/ zo živnosti za rok 2011, po zohľadnení nákladov na bývanie, je
nadštandardný a teda, že jeho pomery neodôvodňujú priznanie oslobodenia od súdnych
poplatkov. V kontexte tejto argumentácie súdov sa potom námietky dovolateľa
o nezohľadnení výdavkov javia ako nenáležité. Výdavky, ktoré žalovaný 1/ má v súvislosti
s úhradou ostatných dlhov priznaných právoplatnými a vykonateľnými rozhodnutiami súdov,
nie sú podstatnými pre rozhodnutie. Súdy preto nemuseli k týmto výdavkom zaujímať
osobitné stanovisko. Napokon treba uviesť, že žalovaný 1/ v svojom odvolaní proti uzneseniu
súdu prvého stupňa vôbec netvrdil, že by odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu trpelo
nedostatkom dôvodov, a preto bolo nepreskúmateľné. Odvolanie odôvodnil tým, že okresný
súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 1
písm. d/ O.s.p. a že vec nesprávne právne posúdil (§ 205 ods. 1 písm. f/ O.s.p.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel preto k záveru, že skutkové a právne závery
súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a aj odôvodnenie uznesenia odvolacieho súdu ako celok
s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. spĺňa parametre zákonného odôvodnenia
(§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
podľa predstáv žalovaného 1/.
Pre úplnosť treba dodať, že súd skúma zákonné predpoklady pre priznanie oslobodenia
od súdnych poplatkov v zmysle § 138 ods. 1 O.s.p. na návrh žiadateľa v každej veci
samostatne podľa stavu, aký tu je v čase rozhodovania. Nemusí preto v odôvodnení
rozhodnutia osobitne vysvetľovať, prečo rozhodol o návrhu toho istého žiadateľa inak, než
tomu bolo v inom súdnom konaní, najmä za situácie, ak v dôsledku odstupu času sa zmenili
okolnosti podstatné pre rozhodnutie vo veci.
Keďže v prejednávanej veci dovolanie žalovaného 1/ smerovalo proti uzneseniu
odvolacieho súdu, proti ktorému podľa § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. prípustné nie je a neboli
zistené ani dôvody prípustnosti uvedené v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jeho dovolanie ako neprípustné odmietol (§ 218 ods. 1 písm. c) O.s.p. v spojení s § 243b
ods. 5 O.s.p.).
Žalobkyni náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, lebo jej v tomto štádiu konania
žiadne trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 22. januára 2014
JUDr. Daniela Švecová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová