UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Mgr. W. W., bývajúceho v Z., D. X, zastúpeného splnomocnenkyňou FUTEJ & Partners, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Radlinského 2, v mene ktorej koná ako konateľ advokát JUDr. Daniel Futej, CSc., proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Národná banka Slovenska, Bratislava, Imricha Karvaša 1, o 33.996,82 eur s príslušenstvom, vedenej Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 12C/195/2011, o dovolaniach žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 1. októbra 2015 sp. zn. 10Co/52/2015 a uzneseniam rovnakého krajského súdu z 1. októbra 2015 sp. zn. 10Co/53/2015 a 10Co/54/2015, takto
rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 1. októbra 2015 sp. zn. 10Co/52/2015 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Dovolania proti uzneseniam Krajského súdu v Bratislave z 1. októbra 2015 sp. zn. 10Co/53/2015 a 10Co/54/2015 o d m i e t a.
Odôvodnenie
Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) zhora označeným rozsudkom potvrdil ako vecne správny rozsudok Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „súd prvého stupňa“ alebo „prvostupňový súd“) z 10. decembra 2014 č. k. 12C/195/2011-536 v napadnutej časti (čo do zamietnutia žaloby a trov konania, keď inak okrem toho prvostupňový súd zamietol návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie); žalovanej potom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Uznesením sp. zn. 10Co/53/2015 tiež potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa z 27. januára 2015 č. k. 12C/195/2011-581, ktorým bola žalobcovi uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok 20 eur za odvolanie s poukazom na položku 7a Sadzobníka súdnych poplatkov v zákone SNR č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „sadzobník“ a „poplatkový zákon“). Potvrdzujúce rozhodnutia odôvodnil vecnou správnosťou preskúmavaných rozhodnutí prvostupňového súdu, u rozsudku majúc predovšetkým za to, že správnym bol názor o neporušení povinností žalovanej pri výkone verejnej moci, v prípade uznesenia potom za to, že žalobcu stíhala poplatková povinnosť pre podanie odvolania až po nadobudnutí účinnosti novelizácie poplatkového zákona, ktorou bol opustený inštitút skoršieho vecného oslobodenia konaní vo veciachnárokov zo zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (zákon č. 286/2012 Z. z.) a rozhodujúcim tu bol čas začatia odvolacieho konania, resp. urobenia podania začínajúceho také konanie (nie čas začatia konania ako celku). Uznesením sp. zn. 10Co/54/2015 napokon odvolací súd zrušil ako vecne nesprávne ďalšie uznesenie prvostupňového súdu z 27. januára 2015 č. k. 12C/195/2011-583, ukladajúce žalobcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok 38,60 eur za vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní (tu s poukazom na položku 20a sadzobníka v poplatkovom zákone), v tomto prípade majúc za to, že pri vyhotovovaní rovnopisov elektronických podaní podpísaných zaručeným elektronickým podpisom, urobených ešte v prvostupňovom konaní na žalobcu dopadalo zákonné vecné oslobodenie konania od súdnych poplatkov (§ 4 ods. 1 písm. k/) poplatkového zákona v znení účinnom do 30. septembra 2012 a § 18ca poplatkového zákona v znení účinnom od 1. októbra 2012).
Proti rozsudku i obom uzneseniam odvolacieho súdu podal včas dovolania žalobca (ďalej aj „dovolateľ“). Pri rozsudku navrhol jeho zrušenie s vrátením veci na ďalšie konanie súdu prvého stupňa (?, takže tu šlo o zjavnú, nech aj v rámci dovolacieho návrhu výslovne nevyjadrenú požiadavku na zrušenie rozhodnutí súdov oboch nižších stupňov). Dovolanie odôvodnil odňatím mu (postupom odvolacieho i prvostupňového súdu) možnosti konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ v spojení s § 241 ods. 2 písm. a/, b/ a c/ Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „O. s. p.“). Rozsudok odvolacieho súdu považuje za nepreskúmateľný, keďže neprípustným spôsobom pracoval s doterajšou judikatúrou, keď sebe vhodnú citoval a rovnako dôležitú, pre dovolateľa priaznivú, zamlčal (nespomenul ju). Takéto rozhodnutie odvolacieho súdu je podľa dovolateľa potom tiež založené na nesprávnych skutkových a právnych zisteniach a i vykonané dokazovanie je neúplné. Dovolaniami voči uzneseniam sa domáhal zrušenia uznesení súdov oboch nižších stupňov o súdnych poplatkoch a vrátenia veci prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, pri uznesení sp. zn. 10Co/54/2015 inak v rozpore so skutočnosťou tvrdiac, že aj týmto došlo k potvrdeniu uznesenia prvostupňového súdu a i tu namietajúc vecnou aj právnou nesprávnosťou rozhodnutí odvolacieho súdu, ako aj odňatím mu postupom súdu možnosti konať pred súdom. Argumentoval najmä tým, že žalobu podával ešte v čase vecného oslobodenia konania od súdnych poplatkov a pre vznik akejkoľvek poplatkovej povinnosti bol rozhodujúcim tento čas (pričom splnomocnenkyňa žalobcu, zastupujúca okrem neho v druhovo totožných veciach proti rovnakej žalovanej celý rad iných žalobcov, si v tejto konkrétnej veci buď neuvedomila alebo pri doslovnom chrlení ňou prakticky identických podaní paušálne vo všetkých veciach prehliadla, že jedno z dovolaním napádaných rozhodnutí - to, ktorým došlo k zrušeniu uznesenia prvostupňového súdu o súdnom poplatku za vyhotovenie rovnopisu elektronického podania - bolo výsledkom konania o úspešnom odvolaní žalobcu, a teda v jeho prospech).
Žalovaná (vyjadrujúca sa len k dovolaniu voči rozsudku) navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) dovolanie odmietol alebo ho zamietol.
Najvyšší súd preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že ho treba zrušiť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Občiansky súdny poriadok upravuje prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu v ustanoveniach § 237 a § 238.
Podľa § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (odsek 1); proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (odsek 2) a proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p. vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky (odsek 3).
V preskúmavanej veci dovolanie žalobcu bolo nasmerované proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolaciehosúdu, proti ktorému dovolanie zásadne prípustné nie je. Nešlo tu ani o prípad niektorej zo zákonom ustanovených výnimiek z pravidla, keďže dovolací súd v tejto veci doposiaľ nerozhodoval (a vylúčeným tak bolo i odchýlenie sa odvolacieho súdu od názoru vysloveného dovolacím súdom), odvolací súd vo výroku potvrdzujúceho rozsudku prípustnosť dovolania pre zásadný právny význam takéhoto rozhodnutia nevyslovil a vzhľadom k inému než spotrebiteľskému charakteru konania v tejto veci neprichádzala do úvahy ani možnosť predstavovaná potvrdením rozsudku o vyslovení neplatnosti (a neprijateľnosti) zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve.
Práve uvedené ale neplatí a dovolanie je prípustným (a tiež dôvodným) vtedy, ak je konanie postihnuté vadami taxatívne uvedenými v § 237 O. s. p., ktoré spôsobujú tzv. zmätočnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. K týmto vadám prihliada dovolací súd - ak je dovolanie podané včas a na to oprávneným subjektom - ex offo, čiže z tzv. úradnej povinnosti (§ 242 ods. 1 veta druhá O. s. p.). Existenciu jednej z vád konania uvedených v § 237 ods. 1 O. s. p., a to konkrétne vady uvedenej pod písm. f/ dovolateľ síce tvrdil, majúc za to, že táto spočíva v nepreskúmateľnosti rozhodnutia, zapríčinenej súdom nesprávnymi skutkovými zisteniami a nesprávnym právnym posúdením veci.
Podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Na zasadnutí občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu 3. decembra 2015 bolo prijaté stanovisko, publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Pri vyjdení z takéhoto stanoviska má dovolací súd za to, že obsah spisu v prejednávanej veci neposkytuje žiaden podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá časť vyššie citovanej právnej vety. Dovolaním napadnutý rozsudok totiž uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania a právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení. Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvého stupňa a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa. Dovolateľ tu preto nedôvodne argumentoval, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné; pričom za vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv účastníka; ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom (o aký prípad tu ale nešlo).
Odňatím možnosti konať pred súdom sa však rozumie každý postup súdu, ktorým tento účastníkovi konania znemožnil realizáciu procesných práv priznávaných mu O. s. p. alebo aj iným predpisom procesného práva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, vykonávať svoje práva a povinnosti prostredníctvom zvoleného zástupcu, právo na presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia, právo na doručenie odvolania, právo vyjadriť sa k podanému odvolaniu, právo na doručenie vyjadrenia k odvolaniu a pod.). Na porušenie takýchto práv prihliada súd (ako už bolo uvedené vyššie) aj v prípade, ak ich sám účastník nenamieta.
V preskúmavanej veci je z obsahu spisu zrejmé, že odvolanie žalobcu proti rozsudku súdu prvého stupňa bolo doručené žalovanej (28. januára 2015 - por. č. l. 580 spisu s pripojenou doručenkou) a žalovaná sa k odvolaniu i písomne vyjadrila (podaním z 2. februára 2015, došlým súdu prvého stupňa 6. deň rovnakého mesiaca i roka - tu por. č. l. 591 - 596 p. v. spisu), no jej vyjadrenie, hoci obsahovalo skutkovú i právnu argumentáciu, už žalobcovi doručené nebolo. Tento nedostatok sa pokúsil zhojiť prvostupňový súd doručením žalobcovi viacerých podaní žalovanej (vrátane vyjadrenia k odvolaniu) ažpo podaní dovolaní proti všetkým vyššie označeným rozhodnutiam odvolacieho súdu, táto snaha však nemohla absolútne nič zmeniť na tom, že žalobca nemal pred rozhodnutím odvolacieho súdu v tejto veci o podaní, o ktorom je reč, žiadnu vedomosť (túto nadobudol až doručením jeho splnomocnenkyni 9. februára 2016, tu napokon por. č. l. 653 p. v. spisu s doručenkou tam pripojenou).
Európsky súd pre ľudské práva vydal 13. januára 2015 rozsudok vo veci G. proti Slovenskej republike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemožnosti vyjadriť sa k vyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho konania. V tomto rozsudku dospel k názoru, že aj keď vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje žiadne nové skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým by sa procesná strana už nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu konania, a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť druhému účastníkovi daná možnosť oboznámiť sa s ním, ak bolo formulované ako právna a skutková argumentácia. Pokiaľ súd takúto možnosť druhej procesnej strane nevytvorí, dochádza k porušeniu práva na spravodlivé konanie, ktoré je zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (príloha oznámenia Federálneho ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.).
Keďže porušenie práva na spravodlivé konanie vyššie uvedeným spôsobom (nerešpektujúcim princíp rovnosti zbraní) bolo dôsledkom nesprávneho postupu súdu v odvolacom konaní, žalobcovi bola v tomto konaní odňatá reálna možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. Práve vyslovený názor bol v preskúmavanej veci namieste zvlášť, ak vyjadrenie žalovanej obsahovalo i takú argumentáciu, s ktorou sa odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku vysporiadal, resp. ju použil za základ svojich úvah, avšak bez toho, aby ešte predtým, než tak urobil, rovnakú možnosť poskytol aj žalobcovi.
Dovolaciemu súdu preto neostalo iné než rozsudok odvolacieho súdu z takéhoto dôvodu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O. s. p.).
Naopak v prípade dovolaním napádaných uznesení odvolacieho súdu najvyšší súd dospel k záveru, že tu dovolania smerujú proti rozhodnutiam, proti ktorým dovolanie nie je prípustné (resp. v jednom prípade treba usudzovať dokonca i na nedostatok subjektívneho oprávnenia dovolateľa na jeho podanie), a preto ich odmietol.
U oboch uznesení odvolacieho súdu bol pri posudzovaní prípustnosti dovolania okrem už spomínaného § 237 O. s. p. relevantným i § 239 rovnakého zákona.
Prípustnosť dovolania podľa § 239 O. s. p. v tejto veci neprichádza do úvahy. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p., žalobcom napádané rozhodnutia však nemajú znaky žiadneho z nich. Navyše od 1. januára 2015 je podľa § 239 ods. 3 O. s. p. dovolanie (i keby smerovalo proti uzneseniam uvedeným v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p.) neprípustné (vždy), ak smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu o súdnom poplatku.
Aj tu dovolací súd skúmal prípustnosť dovolania i z pohľadu možného výskytu niektorej z vád podľa § 237 ods. 1 písm. a/ až g/ O. s. p., a to s osobitným zameraním sa na vadu tvrdenú dovolaniami podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., nezistil však, že by konanie, či jeho výsledok (dovolaním napádané potvrdzujúce ani zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu) bol postihnutý ktoroukoľvek takouto vadou.
Vo vzťahu k námietke nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím či prvostupňovým súdom pritom platí, že takáto vada - sama osebe - prípustnosť dovolania nezakladá a dovolací súd by mal možnosť sa takouto námietkou zaoberať len vtedy, ak by dovolanie bolo prípustné. K otázke akcentovanej dovolaním proti uzneseniu odvolacieho súdu sp. zn. 10Co/53/2015 pritom možno podotknúť, že už taktiež bola vyriešená stanoviskom najvyššieho súdu (inak spôsobom nedávajúcim dovolateľovi za pravdu - tu por. R 1/2016).
Dovolanie voči uzneseniu odvolacieho súdu sp. zn. 10Co/54/2015, ktorým odvolací súd vyhovelodvolaniu žalobcu a zbavil ho prvostupňovým súdom uloženej povinnosti zaplatiť súdny poplatok za vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní, bolo potom vecne neprejednateľným i pre nedostatok subjektívneho oprávnenia dovolateľa na jeho podanie (označiteľný tiež za subjektívnu neprípustnosť dovolania).
Prípustnosť dovolania má vo všeobecnosti stránku objektívnu a subjektívnu. Objektívna stránka sa nevzťahuje na osobu konkrétneho dovolateľa, ale zohľadňuje vecný aspekt tohto opravného prostriedku, teda či smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie prípustné (§§ 236 - 239 O. s. p.). Subjektívna stránka prípustnosti dovolania sa naopak viaže na osobu konkrétneho dovolateľa a zohľadňuje jeho osobný aspekt - či je u neho daný dôvod, ktorý ho oprávňuje podať dovolanie. Pri skúmaní subjektívnej stránky prípustnosti dovolania je potrebné posudzovať, či dovolateľ bol napádaným rozhodnutím negatívne dotknutý (por. tiež R 50/1999).
Kým objektívna prípustnosť dovolania vystihuje kvalifikovanú „neistotu“ v rozhodovaní, subjektívna prípustnosť reflektuje stav procesnej „ujmy“, ktorá konečným výsledkom sporu vznikla účastníkovi. Ujma sa viaže na očakávania, ktoré účastník spája so svojím návrhom, vlastným úspechom a neúspechom protistrany. Celkom zrejme sa prejaví pri porovnaní najpriaznivejšieho výsledku, ktorý odvolací súd pre účastníka mohol založiť svojím rozhodnutím a výsledku, ktorý svojím rozhodnutím skutočne založil. Z povahy dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku vyplýva, že subjektívne oprávnenie ho podať (subjektívna prípustnosť) svedčí tomu účastníkovi, v ktorého neprospech toto porovnanie vyznieva, pokiaľ je spôsobená ujma odstrániteľná tým, že dovolací súd na základe dovolania rozhodnutím poškodeného účastníka napadnuté rozhodnutie zruší.
Záver o prípustnosti dovolania vyžaduje pozitívnu odpoveď o oboch stránkach jeho prípustnosti. Otázku, či dovolateľ je alebo nie je osobou subjektívne oprávnenou na podanie dovolania, posudzuje dovolací súd. Ak dospeje k záveru, že dovolateľ nie je z určitého dôvodu subjektívne oprávnený podať dovolanie, nie je potrebné ani ďalej skúmať, či jeho dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vykazujúcemu znaky niektorého z rozhodnutí uvedených v § 236 až § 239 O. s. p.
Za situácie, v ktorej sa žalobca dovolaním domáhal zrušenia i takého uznesenia odvolacieho súdu, ktoré nespôsobilo žiaden negatívny dopad na jeho práva a povinnosti (ba práve naopak odvolací súd ním rozhodol v prospech dovolateľa a odstránením jeho rozhodnutia by nastal stav opätovného - nech aj len neprávoplatného - zaťaženia dovolateľa ním namietanou poplatkovou povinnosťou, čím dovolateľ išiel paradoxne proti sebe samému), preto i s prihliadnutím k už uvedenému vyššie nešlo inak, než dospieť k záveru, že v tomto prípade dovolanie žalobcu nie je ani subjektívne prípustné (tu por. tiež R 40/93).
Žiadne z dovolaní proti uzneseniam odvolacieho súdu preto nebolo procesne prípustným a dovolaciemu súdu tak neostávalo iné, než obe takéto podania odmietnuť (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.).
O trovách dovolacieho konania rozhodované nebolo (§ 243d O. s. p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.