UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu W. Š., podnikajúceho pod obchodným menom Marian Švaňa, miesto podnikania Nesluša, Nesluša 393, IČO: 33 919 135, zastúpeného Mgr. Ladislavom Švaňom, advokátom so sídlom v Žiline, Veľká Okružná 39, proti žalovaným 1/ W.. V. B., narodenému XX. XX. XXXX, bývajúcemu vo O. Y., O. Y. XXX, 2/ B. K., narodenému XX. XX. XXXX, bývajúcemu v X., X. XXX, zastúpených JUDr. Petrom Belicom, advokátom so sídlom v Martine, M. R. Štefánika 36, o určenie neúčinnosti právnych úkonov, vedenom Okresným súdom Liptovský Mikuláš pod sp. zn. 7C/32/2011, o dovolaní žalovaných proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 30. novembra 2017, sp. zn. 8Co/31/2017, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a. Žalovaní 1/ a 2/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania, o výške ktorej bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Liptovský Mikuláš (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 27. júna 2016 sp. zn. 7C/32/2011 určil, že kúpne zmluvy uzatvorené 22. júna 2010 medzi predávajúcim CDS Slovakia, s. r. o., so sídlom Nobelova 5, Bratislava, IČO: 44 614 110 a kupujúcimi žalovaným 1/ a 2/, ktorých predmetom bol odplatný prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam bližšie špecifikovaným v petite rozsudku súdu prvej inštancie, sú voči žalobcovi právne neúčinné. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že vyššie spomenuté právne úkony spoločnosti CDS Slovakia, s. r. o. ukracujú uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky žalobcu, ktorú má voči dotknutej obchodnej spoločnosti. Spor preto právne posúdil podľa § 42a ods. 1, § 42a ods. 2, § 42a ods. 4 písm. a), § 42b ods. 1, § 42b ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník. Pokiaľ išlo o primeranosť kúpnej ceny, vychádzal z potvrdení realitných kancelárií, podľa ktorých sa podobné nehnuteľnosti v tom čase a v danej lokalite predávali v rozmedzí od 50.000 eur do 80.000 eur, čiže spodná hranica cien uvádzaných realitnými kanceláriami predstavovala dvojnásobok kúpnej ceny za predmetné nehnuteľnosti. Pred posledným pojednávaním žalovaní síce predložili listinný dôkaz, z ktorého vyplýva, že predmetné nehnuteľnosti mali v tom čase reálnu hodnotu 33.000 eur, čo však nebráni záveru, že kúpna cena za predmetné nehnuteľnosti bola neprimerane nízka. Osobitne sa zaoberal aj tým, či obchodná spoločnosť CDS Slovakia, s. r. o. vlastnilataký majetok, ktorý aj po uzatvorení odporovaných právnych úkonov postačoval na to, aby sa z neho veriteľ uspokojil pri exekúcii. V spore bolo zistené, že obchodná spoločnosť CDS Slovakia, s. r. o., sa postupnými krokmi zbavovala svojho majetku, čím sa z prosperujúcej firmy, stala nefungujúca obchodná spoločnosť bez majetku a s dlhmi, ktorej nie je možné ani doručiť súdne písomnosti a ktorej súčasný konateľ a spoločník je taktiež neznámy na adrese uvedenej v obchodnom registri. Dôsledkom všetkých týchto krokov, medzi ktorými bolo aj uzatvorenie predmetných kúpnych zmlúv je to, že v súčasnej dobe je nárok žalobcu nevymožiteľný. Aj keby mala obchodná spoločnosť CDS Slovakia, s. r. o., k dátumu uzatvorenia odporovaných právnych úkonov majetok, z ktorého by sa v tom okamihu mohol uspokojiť nárok žalobcu, nemožno to spravodlivo posudzovať tak, že návrh žalobcu je nedôvodný. Ukracovanie veriteľa je totiž spravidla sústavná činnosť, pričom v spore bolo nesporne dokázané, že obchodná spoločnosť CDS Slovakia, s. r. o., prostredníctvom svojich konateľov a spoločníkov sa postupne zbavila svojho majetku, pričom nadobúdateľmi tohto majetku boli buď priamo žalovaní, resp. ich druhá obchodná spoločnosť. K úmyslu obchodnej spoločnosti CDS Slovakia, s. r. o. ukrátiť veriteľa uviedol, že v konaní nebolo preukázané, že by žalovaní vyvinuli akúkoľvek aktivitu smerujúcu k tomu, aby zistili, či uskutočnením odporovaných právnych úkonov dlžník nemá v úmysle ukrátiť veriteľa. Poukázal pritom na skutočnosť, že žalovaní za neprimerane nízku cenu jedného eura predali obchodnú spoločnosť pre nich neznámej osobe, a to aj napriek tomu, že podľa ich tvrdení išlo o prosperujúcu spoločnosť, ktorá mala v čase predaja obchodných podielov majetok, ktorý by uspokojil aj pohľadávku žalobcu. Pokiaľ obchodná spoločnosť dosahuje obrat milión eur, ako tvrdil žalovaný 1/ a následne sa postupne zbavuje svojho majetku, čo je zavŕšené predajom obchodného podielu za jedno euro, možno uzavrieť, že takýto subjekt má úmysel ukrátiť svojich veriteľov. Za tejto situácie dospel k záveru, že boli splnené všetky zákonné podmienky odporovateľnosti právnemu úkonu vyplývajúce z ustanovenia § 42a a nasl. Občianskeho zákonníka a preto žalobe v celom rozsahu vyhovel.
2. Proti predmetnému rozsudku súdu prvej inštancie podali žalovaní odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Žiline (ďalej len „odvolací súd“) v záhlaví označeným rozsudkom tak, že ho potvrdil a rozhodol o trovách odvolacieho konania. Stotožnil sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie. V odôvodnení sa zaoberal námietkami žalovaných o neexistencii reálnej možnosti nahliadnuť do pripojených spisov, ktoré súd prvej inštancie na pojednávaní oboznámil len rámcovo, o neprimeranosti kúpnej ceny za nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom odporovaných právnych úkonov, o nepravdivosti tvrdenia o nedostatku iného majetku spoločnosti CDS Slovakia, s. r. o. na uspokojenie veriteľa, ako aj námietkou o nemožnosti nadobudnutia vedomosti o úmysle spoločnosti ukrátiť svojho veriteľa. Všetky tieto námietky vyhodnotil ako nedôvodné, a preto rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správne.
3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali žalovaní dovolanie. Dovolanie odôvodnili dovolacím dôvodom podľa § 431 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C. s. p. alebo Civilný sporový poriadok“) tvrdiac, že súd prvej inštancie im nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces [§ 420 písm. f) C. s. p.]. Porušenie práva na spravodlivý proces videli v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý sa nezaoberal podstatnými odvolacími námietkami, rozhodol svojvoľne a arbitrárne. Odvolaciemu súdu vyčítali, že neurobil nápravu vo vzťahu k nesprávnemu postupu súdu prvej inštancie, ktorý žalovaným neumožnil oboznámiť sa s obsahom pripojených spisov. Za porušenie práva na spravodlivý proces považovali žalovaní aj nesprávne zistený skutkový stav veci. Dovolanie odôvodnili aj nesprávnym právnym posúdením veci, pričom prípustnosť vyvodzovali z § 421 ods. 1 písm. b) C. s. p., keďže v dovolaní neuviedli ustálenú rozhodovaciu prax, prípadne rozdielnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v otázke, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu. Podľa žalovaných odvolací súd vec nesprávne právne posúdil, pričom poukázali na nesprávne zistený skutkový stav veci. Na základe uvedeného potom žiadali, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „dovolací súd“ alebo „najvyšší súd“) rozsudok odvolacieho súdu, ako aj súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne rozsudok odvolacieho súdu zmenil a žalobu zamietol.
4. Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu žalovaných uviedol, že podľa jeho názoru nedošlo k nesprávnemuprocesnému postupu zo strany odvolacieho súdu, ktorým by znemožnil žalovaným, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Pokiaľ ide o žalovanými namietané nesprávne právne posúdenie veci bol toho názoru, že žalovaní vymedzili tento dovolací dôvod nejasne, pretože nie je možné z dovolania zistiť právnu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu. Na základe uvedeného navrhol, aby dovolací súd dovolanie žalovaných zamietol.
5. Najvyšší súd po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.), zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 C. s. p., zaoberal sa bez nariadenia pojednávania jeho prípustnosťou a dospel k záveru, že dovolanie žalovaných je potrebné ako neprípustné odmietnuť. Dovolací súd na stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 C. s. p.) uvádza nasledovné:
6. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie treba preto považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami, ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (v tejto súv. por. napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012).
7. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v ustanoveniach § 420 a § 421 C. s. p. V preskúmavanej veci žalovaní odôvodňovali prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) C. s. p. a obsahovo aj podľa § 421 ods. 1 písm. b) C. s. p.
8. Podľa § 420 písm. f) C. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces je treba rozumieť taký nesprávny postup súdu, ktorý sa prejavuje v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, vymykajúcich sa nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca. Podstatou tohto práva je zabezpečiť fyzickým a právnickým osobám možnosť domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty, ktoré im právny poriadok priznáva. Nesprávnym procesným postupom sa rozumie iba faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu. V zmysle § 420 písm. f) C. s. p. je teda relevantný taký nesprávny procesný postup, ktorý vylučuje stranu sporu z realizácie jej procesných oprávnení a ktorý marí možnosť jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Pre procesnú stranu z práva na spravodlivý súdny proces nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom (I. ÚS 50/04, II. ÚS 251/03, IV. ÚS 252/04).
9. Pokiaľ žalovaní namietali, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnené, najvyšší súd predovšetkým pripomína, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Treba zdôrazniť, že len výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje žiadne dôvody alebo neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných prerozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť a súčasne aj dôvodnosť dovolania podľa § 420 písm. f) C. s. p.
10. Najvyšší súd po preskúmaní veci nezistil, že by v danej veci išlo o takýto extrémny prípad vybočenia z medzí ustanovenia § 393 ods. 2 C. s. p., ktorým by došlo k porušeniu práva žalovaných na spravodlivý proces.
11. Dovolaním napádaný rozsudok totiž uvádza ako vo veci rozhodol súd prvej inštancie, obsah odvolania žalovaných a vyjadrení sporových strán, zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie a za týmto účelom aj doplnenie ďalších dôvodov. Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia v takomto prípade postačí, ak odvolací súd v rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie a musí byť preto posudzované v kontexte s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým, ako už bolo uvedené, vytvára organickú jednotu. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, ako aj rozsudku súdu prvej inštancie, nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Konajúce súdy dali dostatočnú odpoveď, prečo sú kúpne zmluvy voči žalobcovi právne neúčinné, ako aj odpovede na podstatné námietky žalovaných. Žalovaní preto nedôvodne argumentovali, že rozsudok odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvej inštancie je nedostatočne odôvodnený, svojvoľný, arbitrárny; pričom za vadu konania v zmysle § 420 písm. f) C. s. p. v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovaných.
12. Vychádzajúc z obsahu podaného dovolania videli žalovaní zmätočnostnú vadu aj v nesprávnom zistení skutkového stavu. Podľa názoru dovolacieho súdu len tvrdenia o nesprávne zistenom skutkovom stave nezakladajú bez ďalšieho vadu vyplývajúcu z § 420 písm. f) C. s. p. Dovolací súd je totiž v zmysle § 442 C. s. p. viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. Námietku žalovaných o porušení ich práva na spravodlivý proces preto naďalej nemožno považovať za dôvodnú. Zároveň je nutné dodať, že prípadné nesprávne zistenie skutkového stavu, nie je podľa Civilného sporového poriadku ani samostatným dovolacím dôvodom.
13. Nenáležitou je aj námietka žalovaných o nemožnosti oboznámiť sa s obsahom pripojených spisov. Podstatný obsah týchto spisov bol totiž súdom prvej inštancie oboznámený na pojednávaní konanom 27. júna 2016, čo potvrdzuje aj zápisnica z pojednávania. Skutočnosti zistené z týchto spisov boli použité len na dotvorenie predstavy o majetkovej situácii spoločnosti CDS Slovakia, s. r. o. Nie je preto na ujmu žalovaným, že nemali možnosť oboznámiť sa s celým obsahom pripojených spisov, keďže tento pre rozhodnutie v spore nehral podstatnú úlohu. Postačovalo preto oboznámenie v rozsahu, v akom tak učinil súd prvej inštancie.
14. So zreteľom na uvedené možno uzavrieť, že zo strany žalovaných nebol preukázaný nesprávny procesný postup súdu, ktorým by boli vylúčení z uskutočňovania im patriacich procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) C. s. p.
15. Dovolací súd následne pristúpil k preskúmaniu dovolania žalovaných, pokiaľ uplatnili ako dovolací dôvod nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom (§ 432 ods. 1 C. s. p.).
16. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 1 a ods. 2 C. s. p.).
17. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C. s. p.).
18. Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že na to, aby sa dovolací súd mohol zaoberať prípustnosťou a následne dôvodnosťou dovolania, v ktorom sa namieta nesprávne právne posúdenie veci, musí byť splnená podmienka vymedzenia tohto dovolacieho dôvodu spôsobom uvedeným v § 432 C. s. p. v spojení s § 421 C. s. p.
19. Právnym posúdením veci treba považovať činnosť súdu spočívajúcu v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio juris). Ich riešeniu predchádza riešenie skutkových otázok (qustio fakty), teda zistenie skutkového stavu. Právne posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Nesprávne právne posúdenie veci nemožno preto vymedziť nesprávnym či nedostatočným zistením skutkového stavu. Ani sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo jednoduché spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci, významovo nezodpovedajú kritériám uvedeným v § 432 ods. 2 C. s. p.
20. Okrem toho nevyhnutným predpokladom, aby dovolací súd mohol posúdiť prípustnosť dovolania v zmysle § 421 ods. 1 C. s. p., je, že dovolateľ uvedie právnu (nie skutkovú) otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 C. s. p. musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom. Inak dovolací súd nemá možnosť posúdiť, či ide skutočne o právnu otázku, či ide o právnu otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a či sú splnené osobitné podmienky uvedené v jednotlivých prípadoch, kedy je dovolanie prípustné.
21. V preskúmavanej veci žalovaní v dovolaní síce uviedli, že uplatňujú dovolací dôvod nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 432 ods. 1 C. s. p., no v dovolaní absentuje uvedenie právneho posúdenia veci, ktoré pokladajú za nesprávne a v čom konkrétne spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Vymedzeniu dovolacieho dôvodu podľa § 432 C. s. p. nezodpovedá opis nesprávne zisteného skutkového stavu. Dovolanie je tak koncipované ako prosté spochybňovanie záverov odvolacieho súdu. V dovolaní sa vôbec neuvádza ani právna otázka, ktorá bola odvolacím súdom nesprávne vyriešená. Dovolací súd tak nemal možnosť ani posúdiť splnenie osobitných podmienok vyplývajúcich z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) C. s. p., a to, či ide o právnu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a či táto právna otázka (ne)bola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená. Dovolací súd v tomto smere pripomína, že úlohou najvyššieho súdu nie je domýšľanie právnych otázok a dotváranie dovolania žalovaných. Dovolanie podané žalovanými pre nesprávne právne posúdenie veci preto nezodpovedá požiadavkám z hľadiska vymedzenia dovolacieho dôvodu v zmysle § 432 ods. 1 a ods. 2 C. s. p. v spojení s ustanovením § 421 ods. 1 C. s. p.
22. Najvyšší súd Slovenskej republiky so zreteľom na vyššie uvedené dôvody, dovolanie žalovaných odmietol podľa § 447 písm. c) C. s. p. a podľa § 447 písm. f) C. s. p.
23. O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 453 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. tak, že žalobcovi úspešnému v dovolacom konaní priznal ich plnú náhradu, a to uložením povinnosti žalovaným zaplatiť náhradu týchto trov s tým, že o výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 1 a 2 C. s. p.).
24. Toto uznesenie bolo prijaté senátom najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.