Najvyšší súd
6 Cdo 114/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu PhDr. J. M., zastúpeného JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátkou so sídlom v Košiciach, Štúrova 20, proti žalovanému Krajskému školskému úradu, so sídlom v Prešove, Nám. Mieru 3, o ochranu osobnosti,
vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 20 C 111/2006, o dovolaní žalobcu proti
uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 22. februára 2011 sp.zn. 19 Co 131/2010, takto
r o z h o d o l :
Uznesenie Krajského súdu v Prešove z 22. februára 2011 sp.zn. 19 Co 131/2010
a uznesenie Okresného súdu Prešov zo 17. septembra 2010 sp.zn. 20 C 111/2006 z r u š u j e
a vec vracia Okresnému súdu Prešov na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Prešov uznesením zo 17. septembra 2010 sp.zn. 20 C 111/2006 prerušil
konanie vedené na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 20C 111/2006 až do právoplatného
skončenia konania vedeného na Krajskom školskom úrade v Prešove pod sp.zn. 1/2004.
V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že zo záverov Nálezu Ústavného súdu SR z 20. januára
2010 sp.zn. II ÚS 349/2009, prevzatých do zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Prešove
z 30. marca 2010 sp.zn. 19 Co 28/2010, okrem iného vyplýva, že bude potrebné zistiť, či bolo
už právoplatne rozhodnuté o zaradení žalobcu do funkcie, ako aj o skončení jeho
štátnozamestnaneckého pomeru u právneho predchodcu žalovaného a že až po tomto zistení
bude môcť súd opätovne „vyhodnotiť“ uplatnený nárok žalobcu o ochranu jeho osobnosti.
Z uvedeného vyvodil, že posúdenie otázky právoplatného rozhodnutia o zaradení žalobcu
do funkcie, ako aj skončenia jeho štátnozamestnaneckého pomeru, ktoré sa rieši v konaní vedenom na Krajskom Školskom úrade v Prešove pod sp.zn. Spr. 1/2004 je nevyhnutné
pre rozhodnutie v danej veci. Vyhovel preto v zmysle § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. návrhu
žalovaného na prerušenie konania.
Krajský súd v Prešove uznesením z 22. februára 2011 sp.zn. 19 Co 131/2010
na odvolanie žalobcu potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa. V odôvodnení rozhodnutia
uviedol, že žalobca si nepochybne uplatňuje svoje právo na ochranu osobnosti v súvislosti
so skončením jeho štátnozamestnaneckého pomeru. Otázka existencie štátnozamestnaneckého
pomeru môže mať preto vplyv a význam pre rozhodnutie predmetnej právnej veci. Stotožnil
sa teda s názorom okresného súdu, že výsledok konania na Krajskom školskom úrade
v Prešove, ktorého predmetom je konanie o skončenie štátnozamestnaneckého pomeru
žalobcu, môže podstatne ovplyvniť posúdenie jeho nároku na ochranu osobnosti. Keďže
o tejto skutočnosti nebolo doposiaľ právoplatne rozhodnuté, dospel zhodne so súdom prvého
stupňa k záveru, že je potrebné vyčkať na rozhodnutie príslušného orgánu a konanie v tejto
veci prerušiť. Poukázal tiež na Nález Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 349/09 z 20. januára
2010, v zmysle ktorého je pre posúdenie nároku žalobcu v tejto veci potrebné vyhodnotiť
právoplatné rozhodnutie o zaradení žalobcu do funkcie, ako aj skončenie jeho
štátnozamestnaneckého pomeru. Považoval preto rozhodnutie okresného súdu za vecne
správne.
Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podal včas dovolanie žalobca. Žiadal, aby
dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zmenil tak, že návrh žalovaného
na prerušenie konania zamietne. Dovolateľ mal za to, že rozhodnutím odvolacieho súdu
o prerušení konania mu bola odňatá možnosť pred súdom konať. V tejto súvislosti uviedol, že
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na súde alebo inom orgáne Slovenskej republiky a že v konaní postupuje súd
v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná (§ 6
O.s.p.). Opätovne zdôraznil, že svoj nárok na ochranu osobnosti odvodzuje od nezákonného
rozhodnutia právneho predchodcu žalovaného zo dňa 16. júla 2003 o skončení jeho
štátnozamestnaneckého pomeru, ktoré bolo zrušené rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 24. novembra 2004 sp.zn. 6 Sž 179/2003 (práve ním a nie iným budúcim
rozhodnutím, došlo k zásahu do jeho práva na ochranu súkromia a ľudskej dôstojnosti). Ak
preto v danej veci okresný súd prerušil konanie a odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil, išlo
o postup nesprávny a nezákonný, v dôsledku ktorého nie je naplnená účinná a rýchla ochrana jeho práv. Poukázal tiež na to, že zo záverov Ústavného súdu Slovenskej republiky, na ktoré
je v konaní odkazované, nevyplýva, že by bolo potrebné vyčkať na rozhodnutie o jeho
zaradení do funkcie a o skončení jeho štátnozamestnaneckého pomeru, o ktorých otázkach sa
vedú konania na Krajskom školskom úrade v Prešove. Nevidel preto dôvod na prerušenie
konania a žiadal v konaní pokračovať.
Žalovaný sa k podanému dovolaniu žalobcu vyjadril tak, že dôvody v ňom uvádzané
považoval za právne irelevantné. Stotožnil sa s rozhodnutím prvostupňového aj odvolacieho
súdu o prerušení konania do právoplatného skončenia veci vedenej na správnom orgáne
o vymenovaní žalobcu do štátnej služby, ako aj o skončení jeho štátnozamestnaneckého
pomeru, ktorých výsledok môže významne ovplyvniť posúdenie prejednávanej veci, a teda aj
konečné rozhodnutie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), riadne zastúpený (§ 241 ods. 1
O.s.p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno
napadnúť dovolaním.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu. Dovolanie proti uzneseniu je
prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/
O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.).
Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu,
ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom
potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky.
Dovolateľ napadol potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu, ktoré nevykazuje znaky
žiadneho z vyššie citovaných uznesení. Jeho prípustnosť podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. preto
neprichádza do úvahy.
Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 O.s.p.,
možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie
z hľadiska § 239 O.s.p. vylúčené. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá
O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní
postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p., dovolací
súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto zákonného
ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť
účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci
právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie
konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia možnosti účastníkovi pred súdom
konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným. Osobitne
sa zaoberal námietkou dovolateľa, že konanie trpí vadou uvedenou v § 237 písm. f/ O.s.p.
Žalobca v dovolaní namietal, že rozhodnutím o prerušení konania mu bola odňatá
možnosť konať pred súdom.
Podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže
konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam
pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.
Vyššie citované zákonné ustanovenie upravuje tzv. fakultatívne prerušenie konania,
teda také, ktoré nie je pre samotné konanie nevyhnutné. Predmetné ustanovenie dopadá
na procesné situácie, v ktorých súd môže konanie prerušiť, no nemusí tak urobiť. Prerušenie
konania je tu na úvahe vec prejednávajúceho súdu a je upravené len ako procesná možnosť
tohto súdu, nie však ako jeho povinnosť. Súd má najskôr zvážiť možnosť iných vhodných
opatrení a až keď tieto zlyhajú, môže konanie prerušiť. Prerušenie konania v zmysle vyššie
citovaného zákonného ustanovenia predpokladá, že prebieha konanie, v ktorom sa rieši
otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu. Z hľadiska kritéria významu riešenej
otázky pre rozhodnutie súdu môže ísť iba o otázku, ktorá je pre rozhodnutie súdu podstatná.
Ak by sa v inom konaní riešila len celkom okrajová otázka, prípadne otázka, od ktorej posúdenia rozhodnutie súdu nezávisí, nebude prerušenie konania na mieste. V takomto
prípade by prerušením konania išlo o postup súdu v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a so zákonnou požiadavkou rýchlej a účinnej ochrany práv účastníkov v súdnom
konaní vyplývajúcou z ustanovenia § 6 O.s.p. (v konečnom dôsledku ide o odmietnutie
vykonať spravodlivosť účinne a rýchlo). Procesnoprávnym následkom prerušenia konania
totiž je, že sa nevykonávajú pojednávania a že sa zastavuje plynutie všetkých procesných
lehôt (§ 111 ods. 1 O.s.p.).
V posudzovanej veci je z obsahu žaloby zrejmé, že zásah do osobnostných práv (práva
na súkromie a ľudskú dôstojnosť) mal byť žalobcovi spôsobený vydaním rozhodnutia
Okresného úradu vo Vranove nad Topľou zo 16. júla 2003 o skončení štátnozamestnaneckého
pomeru v spojení s potvrdzujúcim rozhodnutím Úradu pre štátnu službu zo 4. novembra 2003
č.j. UŠS-18404/2003, ktoré rozhodnutie bolo rozsudkom Najvyššieho súdu SR
z 24. novembra 2004 sp.zn. 6 Sž 179/2003 zrušené a vec bola úradu vrátená na ďalšie
konanie. Žalobca v žalobe teda nepochybne tvrdí, že k neoprávnenému zásahu do jeho
osobnostných práv došlo formou vydania vyššie uvedených nezákonných rozhodnutí
správnych orgánov. Pre rozhodnutie súdu je preto významné predovšetkým to, či zásah
v podobe vydania týchto nezákonných rozhodnutí (nie) je objektívne spôsobilý vyvolať
následky týkajúce sa osobnosti žalobcu. Vydanie ďalších rozhodnutí Krajským školským
úradom vo veci skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, prípadne vo veci zaradenia
žalobcu do funkcie, nemá preto, podľa dovolacieho súdu, žiaden právny význam
pre rozhodnutie o uplatnenom nároku. Ak za tohto stavu okresný súd predmetné konanie
vo veci prerušil až do právoplatného skončenia konania vedeného na Krajskom školskom
úrade v Prešove pod sp.zn. 1/2004 a krajský súd toto rozhodnutie potvrdil, ide o rozhodnutia,
ktoré boli vydané, hoci pre ich vydanie neboli splnené zákonné podmienky uvedené v § 109
ods. 2 psím. c/ O.s.p. Výsledkom tohto nesprávneho postupu je v podstate odmietnutie
vykonať spravodlivosť účinne a v primeranej lehote, čím súdy porušili právo žalobcu
na súdnu ochranu. Ide nepochybne o nesprávny postup, ktorý napĺňa skutkovú podstatu
ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky preto neostalo iné,
než uznesenie odvolacieho súdu a tiež súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu
na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2 prvá veta O. s. p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 11. apríla 2012
JUDr. Ladislav Górász, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová