UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci starostlivosti o maloleté dieťa: Kristián Mudroch, nar. 20.12.2015, trvale bytom ako matka, zastúpený opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Senica, dieťa rodičov: matka Alexandra Mudrochová, nar. 01.02.1982, trvale bytom v Holíči, Hodonínska 1527/10, zastúpená advokátkou: JUDr. Alena Arbetová, Námestie sv. Martina 3A, Holíč a otec Zoltán Baranayai, nar. 05.08.1974, trvale bytom v Bratislave, Budatínska 3230/16, zastúpený splnomocnencom: JUDr. Roman Macháč, LL.M., trvale bytom v Bratislave, Révová 4123/14, za účasti prokurátorky Krajskej prokuratúry Trnava, o zvýšenie výživného a o úpravu styku, vedenej na Okresnom súde Skalica pod sp. zn. 7P/60/2020, o dovolaní matky proti rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn. 26CoP/60/2021 zo dňa 12. januára 2022, takto
rozhodol:
Dovolanie v časti úpravy styku o d m i e t a. Rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 26CoP/60/2021 z 12. januára 2022 v napadnutej časti potvrdzujúcej výroky I., II., IV. a V. rozsudku Okresného súdu Skalica č. k. 7P/60/2020-224 z 9. júna 2021 a výrok o trovách odvolacieho konania, ako aj rozsudok Okresného súdu Skalica č. k. 7P/60/2020-224 z 9. júna 2021 vo výrokoch I., II. V., a vo výroku IV. - len v časti bežného výživného na maloletého Kristiána, z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Skalica v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Žiaden z účastníkov konania n e m á právo na náhradu trov dovolacieho konania.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Skalica (ďalej len „súd prvej inštancie“ ) rozsudkom č. k 7P/60/2020-224 zo dňa 9. júna 2021 zvýšil vyživovaciu povinnosť Zoltána Baranayaia [otca maloletého Kristiána Mudrocha (ďalej len „otec“)] na maloletého Kristiána Mudrocha zo sumy 100,- € mesačne na sumu 160,- € mesačne vždy do 15-teho dňa toho ktorého mesiaca vopred k rukám matky s účinnosťou od 6. júla 2020. Zároveň uložil odporcovi povinnosť zaplatiť zročné výživné za čas od 6. júla 2020 do 31. mája 2021 v sume 650,32 eur v pravidelných mesačných splátkach po 100,- eur spolu s bežným výživným k rukám matky počínajúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia. Súd prvej inštancie taktiež upravil styk maloletého Kristiána Mudrocha s otcom tak, ako je uvedené vo výroku III. a IV. rozsudku súdu prvejinštancie č. k 7P/60/2020-224 zo dňa 9. júna 2021. Žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal. 1.1. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že došlo k zmene pomerov jednak na strane maloletého, ale i na strane jeho rodičov. Zmenu pomerov na strane maloletého odôvodnil nielen uplynutím troch rokov od poslednej úpravy výživného, ale taktiež jeho nástupom do materskej školy a navštevovaním krúžkov. Pri poslednej úprave pomerov matka maloletého poberala rodičovský príspevok, nechodila do zamestnania, bývala s rodičmi, ktorým neprispievala na nájom, ani na stravu, či iný chod domácnosti. Aktuálne matka maloletého chodí do zamestnania, so synom býva v nájomnom byte, jej mesačný príjem je asi 750,- eur v hrubom. Otec maloletého je aktuálne živnostníkom, jeho čistý príjem predstavuje sumu 600,- až 800,- eur, býva v prenajatom byte sám. Súd prvej inštancie zobral do úvahy aj tú skutočnosť, že matka je ten z rodičov, ktorý sa o maloleté dieťa stará osobne. Matka maloletého žiadala zvýšiť výživné zo sumy 100,- eur mesačne na sumu 250,- eur mesačne. Súd prvej inštancie jej návrhu nevyhovel v plnom rozsahu, čo odôvodnil tým, že podľa súdnej praxe by malo výživné predstavovať približne 20% až 30% z dosahovaného príjmu výživou povinnej osoby a táto suma má byť rozdelená medzi osoby výživou oprávnené. Rozpätie primeraného výživného sa v danom prípade pohybuje od 160,- eur do 240,- eur, pričom súd prvej inštancie zohľadnil okrem iného i skutočnosť, že matka maloletého má vyšší štandard ako otec, okrem svojho príjmu je neustále dotovaná nemalými sumami od svojej rodiny. Na základe uvedeného súd pristúpil k sume výživného na dolnej hranici vypočítaného primeraného výživného. Pokiaľ ide u úpravu styku maloletého s otcom, súd prvej inštancie dospel k záveru, že dohoda medzi rodičmi nie je možná, keďže komunikácia a vzťahy rodičov sú problematické. Súd prvej inštancie pri úprave styku otca s maloletým dieťaťom vychádzal zo skutočností, že starostlivosť o viac ako päťročné dieťa nie je už tak zložitá, ako keď bolo dieťa mladšie, nechodilo, bolo plienkované a pod. Bol toho názoru, že otcovi je potrebné umožniť, aby preukázal, že sa vie o maloletého postarať, taktiež dieťa má právo tráviť čas s otcom plnohodnotne a nie iba hrami a obdarovaním hračkami. Ide hlavne o výchovu maloletého, jeho prípravu do školy, rozvoj osobnosti. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že otec má vážny záujem byť s dieťaťom dlhšie a chce sa podieľať na jeho starostlivosti a výchove. Záverom súd prvej inštancie dodal, že nepovažoval za potrebné vyslúchnuť maloletého Kristiána Mudrocha, a to vzhľadom na pohovor s maloletým vykonaným kolíznym opatrovníkom, ako aj vzhľadom k tomu, že sa nerozhodovalo o zverení dieťaťa do starostlivosti, ale o úprave styku s rodičom.
2. Na odvolanie matky Krajský súd v Trnave (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom s p. značka 26CoP/60/2021 zo dňa 12. januára 2022 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil podľa § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákona č. 160/2015 Z. z, v znení neskorších predpisov, ďalej len „CSP“) ako vecne správny. Rozhodol tiež, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. 2.1. V odôvodnení uviedol, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania správne dospel k záveru, že v danej veci sú splnené podmienky pre zvýšenie výživného v prospech maloletého a stotožnil sa aj s úvahami o tom, ktoré viedli ku konkrétnej výške zvýšeného výživného. Pri rozhodovaní o výške výživného je potrebné zistiť na strane oprávneného relevantné odôvodnené potreby a na strane povinného súd preskúma schopnosti, možnosti a majetkové pomery. Uvedené prieskumy vykonal súd prvej inštancie dôsledne a podrobne. Odvolací súd sa teda zhodol so závermi súdu prvej inštancie o tom, že primeraným zisteným a preukázaným pomerov účastníkov, potrebám maloletého ako i možnostiam, schopnostiam a majetkovým pomerom oboch rodičov zodpovedá určenie výživného otca pre maloletého v sume 160,- eur mesačne. Rovnako aj dlh na výživnom za obdobie od 6. júla 2020 do 31. mája 2021 v sume 650,32 eur pre maloletého určil súd prvej inštancie správne a taktiež správne povolil jeho splácanie v splátkach po 100,- eur mesačne. Odvolací súd sa taktiež stotožnil s úpravou styku maloletého s otcom tak, ako ho určil súd prvej inštancie. Mal za to, že styk tak ako je upravený, sleduje legitímny cieľ, ktorým je udržiavanie vzťahov maloletého s otcom. Súd prvej inštancie ním dosiahol čo najoptimálnejšie a najzmierlivejšie usporiadanie výkonu rodičovských práv vymedzením rozsahu, intenzity stretnutí otca s maloletým a zvolený model stretávania sa otca s maloletým mu nepochybne umožňuje naďalej prehlbovať vzájomný vzťah otca a dieťaťa. Odvolacie námietky matky vo vzťahu k zúženiu styku otca s maloletým považoval odvolací súd za nenáležité. Odvolací súd poukázal i na Dohovor o právach dieťaťa (príloha oznámenia Federálneho ministerstva zahraničných vecí ČFR č. 104/1991 Zb.) ako aj na Judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu. K námietke matky k nevykonaniu výsluchumaloletého odvolací súd uviedol, že nepriame zisťovanie názoru maloletého (prostredníctvom kolízneho opatrovníka) bolo postačujúce. Vykonanie výsluchu maloletého priamo v konaní pred súdom prvej inštancie by viedlo k neúmernému zaťaženiu maloletého konfliktami a názorovými rozdielmi medzi rodičmi spojeného s možným vznikom stresu u maloletého. Návrh na znalecké dokazovanie matka v konaní pred súdom prvej inštancie nepodala a ani podľa názoru odvolacieho súdu nebolo potrebné doplniť dokazovanie v konaní pred súdom prvej inštancie znaleckým dokazovaním, keď závery znaleckého posudku z trestného konania ako listinného dôkazu boli postačujúce na získanie obrazu o osobnosti otca a jeho prípadných patologických črtách.
3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala matka maloletého dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzovala z ustanovení § 420 písm. f/ CSP a § 421 ods. 1 písm. b/ CSP žiadajúc, aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 3.1. V súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 420 písm. f/ CSP namietala, že j e ústavne neudržateľným právnym názorom, podľa ktorého je z prieskumu podľa § 420 písm. f/ CSP vylúčený prieskum takých rozhodnutí, ktoré namietajú nesprávne právne posúdenie procesných noriem. Práve naopak, § 420 písm. f/ CSP je priestorom ochrany tých základných práv, do ktorých bolo zasiahnuté rôznym nesprávnym procesným postupom a rozhodnutiami. 3.2. V súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP matka maloletého formulovala právnu otázku: „Je povinný súd aplikovať vyvrátiteľnú právnu domnienku (§ 63 ods. 1 zákona č.36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov /ďalej len „zákon o rodine“/), ak povinný rodič hodnoverne nepreukáže svoj skutočný príjem, pričom ním uvádzané náklady vysoko prekračujú ním deklarovaný príjem, resp. má súd povinnosť aplikovať v konaní hmotnoprávnu normu, ak sa naplnili predpoklady, ktoré táto norma pre svoju aplikáciu predvída?“. 3.3. Matka maloletého namietala, že príjem deklarovaný otcom maloletého nezodpovedá jeho skutočnému príjmu, čo podľa nej vyplýva z mesačných nákladov, ktoré otec maloletého vyčíslil na sumu 955,- eur a ktoré prevyšujú ním deklarovaný príjem vo výške 600,- eur až 800,- eur. Skutočný príjem otca je podľa matky maloletého niekoľkonásobne vyšší, čo vyvodzuje aj z toho, že otec maloletého má finančne náročné koníčky, kúpil si motorku. Na preukázanie príjmu 600,- eur až 800,- eur mesačne nepredložil otec maloletého žiadne listiny. Neaplikovanie § 63 ods. 1 zákona o rodine teda podľa matky maloletého, zasiahlo najmä do práv maloletého dieťaťa. Matka maloletého taktiež namietala, že odvolací súd sa nedostatočne vysporiadal s jej odvolacími námietkami a v podstate len prevzal argumentáciu súdu prvej inštancie. Pokiaľ ide o styk maloletého s otcom, matka namietala, že súdy vychádzali zo znaleckého posudku vypracovaného v trestnom konaní a nekriticky prevzali každé slovo otca. Neboli zohľadnené závery z uznesenia Okresnej prokuratúry Skalica č. k. Pv 32/21/2206-3, podľa ktorého otcovo správanie vybočuje z rámca prihliadajúceho na najlepší záujem spoločného syna. Súdy podľa názoru matky zľahčovali otcovu narcistickú poruchu osobnosti. Opätovne matka namietala nevykonanie všetkých dôkazov, ktoré sama navrhla.
4. Otec maloletého, ani opatrovník maloletého sa k podanému dovolaniu nevyjadrili.
5. Dovolanie je v danom prípade podané vo veci upravenej v Civilnom mimosporovom poriadku (§ 154 a nasl. CMP). Vzájomný vzťah medzi CMP a CSP je vymedzený v § 2 ods. 1 CMP, podľa ktorého sa na konania podľa tohto zákona použijú ustanovenia CSP, ak tento zákon neustanovuje inak. Keďže § 76 CMP neobsahuje odlišnú právnu úpravu pre dovolanie podané vo veci výživného neplnoletých osôb ani vo veci úpravy styku rodiča s maloletým dieťaťom, prípustnosť dovolania matky bola posudzovaná podľa ustanovení CSP.
6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podal v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) účastník konania zastúpený v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že dovolanie je prípustné a treba ho považovať aj za dôvodné, avšak len čiastočne (a to, ako vyplynie z uvedeného ďalej, len v časti výživného).
7. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného konania osobitné postavenie. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.
K dôvodom dovolania matky podľa § 420 písm. f/ CSP
8. Dovolateľka vyvodzuje prípustnosť podaného dovolania z § 420 písm. f/ CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
9. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces, ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05).
10. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol konanie alebo spor) znemožňujúca účastníkovi (strane sporu) realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku (3 Cdo 110/2017, 4 Cdo 128/2017, 8 Cdo 56/2017).
11. Pokiaľ „postupom súdu“ nie je rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt prejednania veci v civilnom konaní, potom už „postupom súdu“ v zásade nemôže byť ani časť rozhodnutia - jeho odôvodnenie (obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť, presvedčivosť a úplnosť odôvodnenia), úlohou ktorej je vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré súd rozhodol (3 Cdo 173/2017, 7 Cdo 150/2017, 8 Cdo 49/2017). Otázku ústavnej súladnosti právneho záveru dovolacieho súdu založeného na takomto chápaní pojmu „procesný postup súdu“ posudzoval Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) napríklad v konaniach sp. zn. I. ÚS 21/2018, III. ÚS 614/2017, IV. ÚS 88/2018, v ktorých podané sťažnosti odmietol s odôvodnením, že nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu pri rozhodovaní o dovolaní nemajúci oporu v zákone.
12. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (3 Cdo 41/2017, 3 Cdo 214/2017, 8 Cdo 5/2017, 8 Cdo 73/2017).
13. Matka maloletého v podanom dovolaní v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f/ CSP namietala, že z dovolacieho prieskumu podľa § 420 písm. f/ CSP nemôže byť vylúčené nesprávneprávne posúdenie procesných noriem. Matka taktiež v závere dovolania namietala nedostatočné vysporiadanie sa odvolacieho súdu s odvolacími námietkami, či nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov, čo dovolací súd podradil tiež pod dovolací dôvod podľa § 420 písm. f/ CSP.
14. Z obsahu dovolania (§ 124 ods. 1 CSP) vyplýva, že matka maloletého v rámci namietanej zmätočnosti zmienila i nedostatok dôvodov, smerujúcich k nepreskúmateľnosti odôvodnenia napadnutého odvolacieho rozhodnutia. V zmysle stanoviska najvyššieho súdu publikovaného pod R 2/2016 nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 2 3 7 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku. I keď CSP v súvislosti s úpravou dovolania a dovolacieho konania nepozná pojem „iná vada“ tak, ako ho uvádzali ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, je nepochybné, že k procesným vadám odlišným od vád zmätočnosti (k vadám označovaným predchádzajúcou právnou úpravou ako „iná vada“) môže v praxi všeobecných súdov dochádzať (a dochádza) aj v súčasnosti. Uvedené stanovisko je preto v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považované (hoci len pokiaľ ide o jeho druhú vetu) za naďalej aktuálne (1 Cdo 228/2017, 2 Cdo 101/2017, 3 Cdo 92/2018, 4 Cdo 59/2017, 5 Cdo 45/2018, 7 Cdo 141/2017, 8 Cdo 49/2017). Podľa právneho názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) je toto stanovisko súladné s úpravou obsiahnutou v CSP (I. ÚS 61/2019). V danom prípade obsah spisu nedáva žiaden podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, o ktoré ide napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie.
15. Dovolací súd taktiež dáva do pozornosti záver Najvyššieho súdu SR, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením (R 54/2012). Najvyšší súd SR zotrváva na tomto závere aj naďalej (R 24/2017 a 1 Cdo 202/2017, 2 Cdo 101/2017, 3 Cdo 94/2017, 4 Cdo 47/2017, 5 Cdo 145/2016, 7 Cdo 113/2017, 8 Cdo 76/2018). V tejto súvislosti najvyšší súd uvádza, že (aj) ústavný súd (napr. IV. ÚS 196/2014, I. ÚS 61/2019) uviedol, že prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav, alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti.
16. Ustanovenie § 420 písm. f/ CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. V zmysle uvedeného ustanovenia treba za nesprávny procesný postup považovať postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnoprávnemu rámcu, a tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide, napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). Pri posudzovaní znemožnenia uskutočňovať strane jej patriace procesné práva, je nevyhnutné skúmať intenzitu zásahu do práva na spravodlivý proces a jednotlivé konkrétne porušenia procesných práv je potrebné hodnotiť v kontexte celého súdneho konania, v kontexte dopadu na ďalšie procesné postupy súdu a možnosti strany namietať alebo zvrátiť nesprávny postup súdu.
17. Pokiaľ dovolateľka namietala nevykonanie jej návrhov na vykonanie dôkazov (resp. nevykonanie ňou navrhnutých/ označených dôkazov) súdmi v konaní, namieste je uviesť, že súčasťou práva na spravodlivý proces je nepochybne aj právo označiť dôkazy na preukázanie svojich skutkových tvrdení (viď dikciu § 32 ods. 2 Civilného mimosporového poriadku).
18. Na strane druhej tomuto právu nezodpovedá povinnosť súdu (primárne prvoinštančného súdu na pojednávaní) v procese dokazovania vykonať všetky stranami navrhované dôkazy, keďže mimosporové konanie je typické dominanciou princípu oficiality a princípu materiálnej pravdy. Súd rozhoduje, ktoré znavrhnutých dôkazov vykoná (§185 ods. 1 CSP). Uvedené princípy civilného konania vyžadujú od súdu, aby zistil skutočný stav veci, a teda v rámci dokazovania sa súd nemôže spoliehať len na dôkaznú iniciatívu účastníkov konania, ale aplikuje tzv. vyšetrovací, resp. vyhľadávací princíp civilného procesu. Preto je súd povinný vykonať aj iné dôkazy, ako navrhli účastníci, ak je to potrebné na zistenie skutočného stavu veci. Nie je však vylúčené, aby si súd osvojil (fakultatívne) zhodné tvrdenia účastníkov, ale len za splnenia podmienky, že nemá pochybnosti o ich pravdivosti, a zároveň nie sú v rozpore s vykonaným dokazovaním.
19. Právu účastníka na vykonanie dôkazu v súdnom konaní zodpovedá povinnosť súdu každý dôkazný návrh posúdiť a vysporiadať sa s ním a pokiaľ takému návrhu na vykonanie dôkazu nevyhovie, tak je povinný v odôvodnení rozsudku odôvodniť, prečo nevykonal navrhnuté dôkazy (§ 220 ods. 2 CSP) a to presvedčivo s vysvetľujúcim odôvodnením z akého dôvodu je ním odmietaný návrh na vykonanie dôkazu nedôvodný (resp. neopodstatnený), či u ž z dôvodu, že sa týka okolnosti nepodstatnej pre rozhodnutie alebo okolnosti, ktorú možno zistiť, napr. inak.
20. Na splnenie požiadavky na spravodlivý proces, účastníci konania (a samozrejme aj verejnosť) musia byť schopní pochopiť verdikt súdu, ktorý bol vydaný - to je zásadná poistka proti svojvôli (Taxquet vs. Belgicko). V nadväznosti na to je úlohou súdu, aby sa jasným spôsobom vyrovnal so všetkými právnymi a skutkovými okolnosťami, ktoré tvoria podklad jeho rozhodnutia z hľadiska právneho významu (rozhodnutie IV. ÚS 14/07). 21. Civilný sporový poriadok ustanovuje, že súd je povinný v odôvodnení rozsudku jasne a výstižne vysvetliť, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané, a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
22. V prípade, ak súd nevykoná určitý, účastníkom navrhnutý dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal navrhnuté dôkazy (rozhodnutie I. ÚS 350/08).
23. Uvedený stav potom v konaní generuje možnú existenciu tzv. opomenutého dôkazu. Podľa doktríny opomenutých dôkazov je opomenutým predovšetkým taký dôkaz, ktorého vykonanie má pre rozhodnutie vo veci zásadný význam, avšak vo veci konajúci súd jeho vykonanie bez adekvátneho odôvodnenia nezrealizuje, prípadne jeho vykonanie opomenie bez akéhokoľvek odôvodnenia. Na zistenie toho, či sa o opomenutý dôkaz jedná alebo nie, s a v praxi používa tzv. Perna test ( bližšie pozri rozhodnutie Perna vs. Taliansko č. 48898/99 zo 6. mája 2003 a iné). Perna test v zásade pozostáva z posúdenia troch nasledovných kritérií, ktoré sú podľa najvyššieho súdu aplikovateľné aj vo vnútroštátnom civilnom procese:
- Je návrh na realizáciu dokazovania dostatočne odôvodnený a týka sa podstaty veci?
- Bol posúdený význam určitého dôkazu a v tejto súvislosti boli súdom poskytnuté dostatočné dôvody, prečo dôkaz nebol vykonaný v priebehu súdneho konania?
- Či toto rozhodnutie nenarušilo celkovú spravodlivosť konania. 24. Posúdenie veci musí v sebe implikovať aj posúdenie relevantnosti navrhovaného dôkazu a poskytnutie dostatočného odôvodnenia súdom. Až nesplnenie si tejto povinnosti súdom je porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f/ CSP, ako dôsledok porušenia práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
25.V predmetnej veci však takýto stav nenastal, keďže okresný aj krajský súd v dostatočnom rozsahu zdôvodnili svoje východiská i procesný postup v odôvodnení rozsudkov pri rozhodovaní o úprave styku otca s maloletým (body 31-35 odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn. 26CoP/60/2021).
26. Dovolací súd konštatuje, že námietka ohľadom nedostatočne odôvodneného rozhodnutia odvolacieho súdu v časti o úprave styku otca s maloletým dieťaťom dôvodná nie je a zvyšné námietky, podradené dovolateľkou pod dovolací dôvod podľa § 420 písm. f/ CSP nezodpovedajú vyššie uvedeným ústavnekomfortným kritériám podradeným pod porušenie práva na spravodlivý proces na základe § 420 písm. f/ CSP.
27. Dovolací súd uzatvára, že dovolateľka nedôvodne namieta existenciu procesnej vady konania uvedenej v § 420 písm. f/ CSP, preto v tejto časti dovolanie odmietol (§ 447 písm. f/ CSP).
K dôvodom dovolania matky podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP
28. Dovolateľka podala dovolanie aj podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.
29. Otázkou relevantnou z hľadiska § 421 ods. 1 písm. b/ CSP môže byť len otázka právna (nie skutková otázka). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).
30. Právnym posúdením veci je činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Ich riešeniu predchádza riešenie skutkových otázok (questio facti), teda zistenie skutkového stavu. Právne posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t.j. ak posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Nesprávnosť právneho posúdenia veci preto nemožno vymedziť nesprávnym či nedostatočným zistením skutkového stavu, ale len argumentáciou spochybňujúcou použitie právnej normy súdom na daný prípad, alebo jej interpretáciu, prípadne jej aplikáciu súdom na zistený skutkový stav.
31. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (§ 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP, je povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod (v prejednávanej veci § 421 ods. 1 CSP v spojení s § 432 ods. 2 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.
32. Dovolateľka v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP formulovala právnu otázku: „Je povinný súd aplikovať vyvrátiteľnú právnu domnienku (§ 63 ods. 1 zákona o rodine), ak povinný rodič hodnoverne nepreukáže svoj skutočný príjem, pričom ním uvádzané náklady vysoko prekračujú ním deklarovaný príjem; resp. Má súd povinnosť aplikovať v konaní hmotnoprávnu normu, ak sa naplnili predpoklady, ktoré táto norma pre svoju aplikáciu predvída?“ Dovolateľka bola toho názoru, že otec maloletého nepreukázal hodnoverným spôsobom svoje príjmy a poukazovala na skutočnosť, že jeho reálny príjem je niekoľkonásobne vyšší, ako ten, ktorý deklaroval súdu.
33. Podľa § 63 ods. 1 zákona o rodine rodič, ktorý má príjmy z inej, než závislej činnosti podliehajúcej dani z príjmu, je povinný preukázať ich súdu, predložiť podklady na zhodnotenie svojich majetkových pomerov a umožniť súdu sprístupnením údajov chránených podľa osobitného predpisu zistenie aj ďalších skutočností potrebných na rozhodnutie. Ak si rodič nesplní túto povinnosť, predpokladá sa, že výška jeho priemerného mesačného príjmu predstavuje dvadsaťnásobok sumy životného minima.
34. Cieľom citovaného ustanovenia § 63 ods. 1 zákona o rodine je umožniť súdu zistiť výšku zárobkových možností povinného rodiča, ktorý má príjmy z inej než závislej činnosti. Z dôvodovej správy k ustanoveniu § 63 ods. 1 zákona o rodine vyplýva, že cieľom tohto ustanovenia je zabezpečiť dieťaťu jeho práva. Predmetné ustanovenie v sebe zahŕňa určité, presne zadefinované povinnosti povinného rodiča, a to:
- povinnosť preukázať pred súdom príjmy z inej než závislej činnosti;
- povinnosť predložiť súdu podklady na zhodnotenie svojich majetkových pomerov (tzv. edičná povinnosť);
- povinnosť umožniť súdu sprístupnením údajov chránených podľa osobitného predpisu zistenie aj ďalších skutočností potrebných na rozhodnutie.
35. Použitie právnej domnienky podľa § 63 ods. 1 zákona o rodine sa viaže najmä na prípady, keď povinný rodič:
- zo špekulatívnych dôvodov vôbec súdu nepredloží podklady na zhodnotenie svojich majetkových pomerov;
- súdu nepreukáže alebo nesprístupní výšku príjmov z inej, ako zo závislej činnosti. V dovolacom konaní bolo potrebné na základe dovolateľkou formulovanej otázky posúdiť, či je možné vymedziť i ďalší prípad porušenia povinnosti povinného rodiča pri deklarovaní jeho príjmov na účely stanovenia výšky vyživovacej povinnosti.
36. Dovolací súd posúdil dovolateľkou sformulovanú otázku podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP a dospel k záveru, že otázka má tzv. zmiešaný charakter, keďže nejde o otázku čisto právnu, ale skutkovo- právnu. Aj napriek uvedenej charakteristike otázky, vzhľadom na záujem maloletého dieťaťa, dovolací súd vyvodil, že dovolateľka sa v zásade pýta: Či možno považovať za splnenie zákonnej povinnosti povinného rodiča upravenej v § 63 ods. 1, veta prvá zákona o rodine, aj spôsob preukázania príjmu, ktorý vzbudzuje pochybnosti. Inými slovami povinný rodič si síce splní edičnú povinnosť sprístupnením daňových priznaní k dani z príjmu za rozhodujúce obdobie, avšak v rámci výsluchu pred prvoinštančným súdom deklaruje vyššie netto príjmy, než vyplývajú z obsahu predložených daňových priznaní. V takomto prípade je podľa názoru dovolacieho súdu nevyhnutné prvoinštančným súdom dôsledne ozrejmiť spôsob nadobudnutia príjmu povinného rodiča a v prípade evidentného rozporu medzi zdaneným a deklarovaným príjmom aplikovať právnu domnienku vyplývajúcu z § 63 ods. 1 Zákona o rodine.
37. Podľa názoru dovolacieho súdu sa prvoinštančný súd pri rozhodovaní o výške výživného dôsledne nezaoberal aplikáciou § 63 ods. 1 zákona o rodine, napriek pochybnostiam o legálnom spôsobe nadobudnutia príjmu u otca maloletého. Civilný mimosporový poriadok totiž vo svojich základných princípoch veľmi striktne ukladá súdu zistiť skutočný stav veci. Pri zisťovaní majetkových pomerov povinného rodiča je dôležitá aj aktivita oprávneného rodiča, ktorý má možnosť upozorniť súd na existenciu ďalších majetkových podstát povinného (napr. autá, iné motorové prostriedky, nehnuteľnosti, nelegálny /nezdanený/ príjem a pod.). Touto právnou domnienkou však nie je dotknutá povinnosť súdu vyžiadať si príslušné podklady z vlastného podnetu, keďže každé mimosporové konanie je ovládané vyhľadávacou zásadou, v zmysle ktorej je povinnosťou súdu, čo najobjektívnejšie zistiť skutkový stav.
38. Dovolací súd dospel k záveru, že použitie právnej domnienky podľa § 63 ods. 1 Zákona o rodine sa viaže len na prípady, keď rodič zo špekulatívnych dôvodov vôbec nepredložil podklady na zhodnotenie svojich majetkových pomerov, resp. ich súdu nepreukázal alebo nesprístupnil, ako aj v prípade, ak sú pochybnosti o tom, že výška zdanených príjmov, nezodpovedá výške reálnych príjmov. V zmysle položenej právnej otázky teda dovolací súd konštatuje, že súd je povinný aplikovať právnu domnienku podľa § 63 ods. 1 Zákona o rodine obligatórne a striktne aj vtedy, ak povinný rodič síce splní edičnú povinnosť, napr. predložením daňového priznania k dani z príjmov, ale hodnoverne nepreukáže celý skutočný príjem. Pokiaľ preukázateľne existujú u ktoréhokoľvek rodiča (teda nielen u povinného rodiča) aj iné príjmy než tie, ktoré boli doložené v rámci plnenia povinností vyplývajúcich z § 63 ods. 1 Zákona o rodine, potom je súd povinný prihliadať na účely stanovenia výšky vyživovacej povinnosti aj na ne(nech aj za pomoci uplatnenia príslušnej zákonnej domnienky).
39. Záverom je potrebné dodať, že pokiaľ matka maloletého tvrdí, že otec maloletého má náklady na život vyššie ako sú ním priznané a doložené príjmy (napr. bezplatne používa motorové vozidlo od kamaráta na podnikateľskú činnosť, financuje voľnočasovú aktivitu - pretekanie na motokárach), má možnosť tieto tvrdenia preukázať v ďalšom konaní, keďže aktuálne boli tvrdenia matky v podstate vyhodnotené iba spôsobom, že nejde o prípad záporného pomeru/rozdielu príjmov a výdavkov uvedených daňovníkom na účel výpočtu základu dane z príjmov ako v prípade, na ktorý dovolateľka v dovolaní poukázala na str. 3 (sp. zn. 23CoP/69/2015). Reálnou výškou príjmov otca, ktorými disponoval (čo platí obdobne i u matky), sa však nižšie súdy dôkladne nezaoberali.
40. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie matky o výživnom je dôvodné, a teda je potrebné rozsudok odvolacieho súdu v dovolaním napadnutej časti o výživnom zrušiť (§ 449 ods. 1 C. s. p.). Keďže nápravu nemožno dosiahnuť iba zrušením rozsudku odvolacieho súdu, dovolací súd v tejto časti zrušil aj rozhodnutie súdu prvej inštancie (§ 449 ods. 2 C. s. p.) a vec mu vrátil v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie (§ 450 C. s. p.).
41. Z vyššie uvedených dôvodov dovolací súd konštatuje, že dovolaniu v časti, ktorá s a týkala rozhodnutia o výživnom, bolo možné vyhovieť, Najvyšší súd SR preto podľa § 449 ods. 1 a 2 CSP rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 26CoP/60/2021 z 12. januára 2022 v napadnutej časti potvrdzujúcej výroky I., II., IV. a V. rozsudku Okresného súdu Skalica č. k. 7P/60/2020-224 z 9. júna 2021 a o trovách odvolacieho konania zrušil. Zároveň zrušil výroky I., II., V. a výrok IV. - len v časti bežného výživného na maloletého Kristiána, rozsudku Okresného súdu Skalica č. k. 7P/60/2020-224 z 9. júna 2021 a vec vrátil prvoinštančnému súdu v rozsahu zrušenia, na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
42. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 C. s. p.). Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 C. s. p.).
43. Dovolací súd dospel k záveru, že úlohou súdu prvej inštancie bude komplexne zohľadniť životnú úroveň a majetkové pomery matky maloletého aj otca maloletého a na základe toho, v zhode so zisteným skutkovým stavom a v súlade s príslušnými právnymi predpismi rozhodne o zvýšení výživného na maloletého Kristiána Mudrocha. Nižšie súdy pri zvýšení výživného neaplikovali pravidlá určenia vyživovacej povinnosti rodičov k deťom určené v § 62, § 63 ods. 1 Zákona o rodine, dôsledne.
44. O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 52 C. m. p. tak, zˇe žiaden z u ´cˇastni´kov nemá nárok na náhradu trov dovolacieho konania.
45. Toto uznesenie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok