6Cdo/104/2019

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu X. Z., trvale bytom v H., G. XX, zastúpeného JUDr. Vincentom Lechmanom, advokátom v Košiciach, Štefánikova 40, proti žalovanej KON TIKI SLOVAKIA s.r.o., so sídlom v Košiciach, Slovenskej jednoty 33, IČO: 36 572 527, zastúpenej splnomocneným IURISTICO s. r. o., so sídlom v Košiciach-Sever, Cimborkova 13, IČO: 36 588 041, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 18C/304/2010, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1Co/110/2017 zo 7. marca 2018, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 18C/304/2010-324 z 11. augusta 2016 určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalobcovi 29. októbra 2010 je neplatné. Nárok žalobcu na náhradu mzdy vylúčil na samostatné konanie, v ktorom bude rozhodnuté aj o trovách celého konania. Dopĺňacím rozsudkom č. k. 18C/304/2010-354 zo 7. októbra 2016 rozhodol o vylúčení na samostatné konanie o určenie, že zamestnanie žalobcu u zamestnávateľa naďalej trvá s právoplatnosťou od 1. decembra 2016.

2. Právne vec posúdil v súlade s ustanoveniami § 68 ods. 1, § 70 a § 77 Zákonníka práce (zákona č. 311/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov, ďalej len,,Zákonník práce“) a vecne tým, že vo vzťahu k posúdeniu zachovania lehoty na podanie žaloby o neplatnosť skončenia pracovného pomeru zo strany žalovanej, bol viazaný vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu v zrušujúcom uznesení. Podotkol, že správnosť záveru odvolacieho súdu bola potvrdená aj dovolacím súdom, preto sa otázkou zachovania lehoty v zmysle ustanovenia § 77 Zákonníka práce už nemohol zaoberať. K veci samej uviedol, že po zhodnotení vykonaného dokazovania dospel k záveru, že právny úkon žalovanej, týkajúci sa okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobcom, nebol dostatočne jasne, určite azrozumiteľne formulovaný v tom, že nebolo špecifikované konkrétne bezpečnostné zariadenie (snímač), spred ktorého žalobca neodstránil prekážky a aké, ako aj čoho sa týkala výzva konateľa žalovanej a príslušníka Policajného zboru Slovenskej republiky (ďalej len,,policajný príslušník“). Vykonaným dokazovaním bol tento nedostatok čiastočne odstránený tým, že sám žalobca rozumel tomu, čo sa mu vytýkalo v okamžitom skončení pracovného pomeru, teda vedel, aké porušenie pracovnej disciplíny sa mu vytýkalo, ako aj ktorého bezpečnostného snímača sa to týkalo. Nebolo sporné, že sa jednalo o bezpečnostný snímač, ktorý sa nachádzal priamo v hardvérovom sklade, z ktorého boli 21. a 27. septembra 2010 odcudzené veci. Spornou bola skutočnosť, čoho sa výzva konateľa spoločnosti a službukonajúceho policajného príslušníka týkala. Iba z výpovede Ing. K. H. (konateľa žalovanej) vyplynulo, že on osobne dal príkaz žalobcovi odstrániť krabice spred snímača pri krádeži 21. septembra 2010. V priebehu konania a dokazovania nebolo preukázané, že by takýto pokyn dal žalobcovi aj službukonajúci policajný príslušník (podpráporčík E.), ktorý v konaní túto skutočnosť nepotvrdil, nepamätal si na to a nevedel sa ani k tomu bližšie vyjadriť. Tým nepotvrdil, že by nejaký pokyn (a aký) dal konateľ žalovanej v jeho prítomnosti žalobcovi. Z jeho výpovede len vyplynulo, že upozorňoval na snímač založený krabicami, ale zároveň upozorňoval aj na nedostatočnú ochranu a zabezpečenie objektu. Z výpovede žalobcu vyplynulo, že jeho priamym nadriadeným bol K. H., s ktorým prichádzal denne do kontaktu. Svedeckú výpoveď K. H. však súd prvej inštancie vyhodnotil ako účelovú, z dôvodu, že vo výpovedi sa dostal do vzájomného rozporu, navyše je aj bratom konateľa žalovanej. Súd prvej inštancie ustálil, že svedok K. H. bol priamym nadriadeným žalobcu, preto bol oprávnený riadiť a kontrolovať jeho prácu. Pokiaľ by bol príkaz (výzvu) žalobcovi na odstránenie krabíc spred snímača dal on alebo konateľ žalovanej, bol to práve svedok K. H., ktorý mal a mohol vykonanie tohto príkazu skontrolovať, najmä za tých okolností, že sa krádeže opakovali, ako aj za okolností, že nesplnenie výzvy následne žalovaná považovala za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Z ďalších svedeckých výpovedí (svedkov G.V. a I.) nevyplynulo, že by boli prítomní pri vydávaní priameho príkazu zo strany konateľa žalovanej žalobcovi na odstránenie prekážok spred snímača. Svedok I. vo výpovedi iba potvrdil, že K. H. im uložil odstrániť krabice spred snímača, keď na to budú mať čas. Na základe týchto dôkazov súd prvej inštancie skonštatoval, že nemal jednoznačne preukázané, akú výzvu dal konateľ žalovanej žalobcovi, ani to, že by priamy nadriadený žalobcu bol splnenie výzvy skontroloval.

3. Napokon ustálil, že z výsledkov vykonaného dokazovania nebolo možné vyvodiť jednoznačný záver, že žalobca sa dopustil takého závažného porušenia pracovnej disciplíny, ktoré by odôvodňovalo okamžité skončenie pracovného pomeru. Pri posúdení intenzity porušenia pracovnej disciplíny prihliadol na konkrétne okolnosti prípadu, osobu zamestnanca, doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, spôsob a intenzitu porušenia konkrétnych pracovných povinností, situáciu, v ktorej došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, a teda či konanie bolo spôsobilé privodiť zamestnávateľovi škodu. Konštatoval, že medzi stranami nebolo sporné, že žalobca do dátumu konštatovaného porušenia pracovnej disciplíny, ktorého sa mal dopustiť 21. septembra 2010, nemal zo strany žalovanej vytýkané žiadne pracovné nedostatky, porušenie pracovnej disciplíny, alebo porušovanie pracovných povinností. Napriek tomu žalovaná na udalosť, ktorá sa udiala 21. septembra 2010, reagovala okamžitým skončením pracovného pomeru. Pri posudzovaní konkrétnych skutkových okolností danej veci, súd prvej inštancie prihliadol na časový odstup ukončenia pracovného pomeru (zisteného porušenia pracovnej disciplíny 21. septembra 2010 a dátumu okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu zo strany žalovanej 29. októbra 2010), resp. dôvodov, ktoré žalovaná uvádzala, t. j. čo jej bránilo v tom, aby so žalobcom okamžite skončili pracovný pomer hneď potom, ako nastalo závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré zistil konateľ žalovanej 27. septembra 2010. Zároveň poukázal na to, že skutočnosti, ktoré uvádzala žalovaná neboli v spore preukázané žiadnym spôsobom, a teda konštatoval, že žalovaná neuniesla dôkazné bremeno. Podotkol, že ak žalovaná ponechala žalobcu na pôvodnom pracovnom mieste a žalobca naďalej pracoval ako vedúci skladu s hmotnou zodpovednosťou aj po 27. septembri 2010, nebolo možné zo strany žalovanej dôvodne tvrdiť skutočnosť, že nemohli ponechať žalobcu pracovať po dobu výpovednej doby, pokiaľ tak urobili po dobu jedného mesiaca. Za daných okolností súd prvej inštancie uzavrel, že takéto konanie žalovanej oslabuje závažnosť porušenia pracovnej disciplíny žalobcom a vyvracia jej tvrdenie o existencii dôvodu pre okamžité skončenie pracovného pomeru. Z týchto dôvodov žalobe v tejto časti vyhovel. Nárok žalobcu na náhradu mzdy vylúčil na samostatné konanie z dôvodu, že rozhodnutie o náhrade mzdyzávisí od právoplatnosti samotného rozhodnutia o neplatnom skončení pracovného pomeru.

4. Krajský súd v Košiciach (ďalej len,,odvolací súd“) na odvolanie žalovanej rozsudkom sp. zn. 1Co/110/2017 zo 7. marca 2018 rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku potvrdil, v súlade s ustanoveniami § 387 ods. 1 a 2 zákona č 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku účinného od 1. júla 2016 v znení neskorších predpisov (ďalej len,,CSP“).

5. V odôvodnení konštatoval, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci, ako aj správne právne vec posúdil, preto sa stotožnil i s jeho odôvodnením. K odvolacej námietke žalovanej týkajúcej sa včasného podania žaloby o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru odvolací súd uviedol, že k uvedenej otázke zaujal stanovisko v zrušujúcom uznesení zo 14. mája 2014, preto v celom rozsahu odkázal na dôvody tohto zrušujúceho uznesenia. Za nedôvodnú považoval námietku týkajúcu sa posúdenia obsahovej a formálnej stránky právneho úkonu - okamžitého skončenia pracovného pomeru z 29. októbra 2010. Bol toho názoru, že súd prvej inštancie sa s touto otázkou správne vysporiadal. Nedostatky v jasnom a určitom formulovaní porušenia pracovnej disciplíny v okamžitom skončení pracovného pomeru boli odstránené tým, že sám žalobca potvrdil, že mu bolo zrejmé, čo sa mu v okamžitom skončení pracovného pomeru vytýkalo, o aké porušenie pracovnej disciplíny sa malo jednať, ako aj ktorého bezpečnostného snímača sa malo týkať. Rovnako považoval za správny záver súdu prvej inštancie, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že štatutárny zástupca žalovanej dal žalobcovi priamy pracovný príkaz na odstránenie krabíc spred snímača pri krádeži 21. septembra 2010. Za správny považoval odvolací súd aj záver súdu prvej inštancie v súvislosti s posúdením intenzity porušenia pracovnej disciplíny vzhľadom na konkrétne skutkové okolnosti, ktoré mu predchádzali. Podotkol, že i napriek tvrdeniu žalovanej o významnosti splnenia uloženej povinnosti, ku ktorej malo dôjsť 21. septembra 2010, splneniu tejto úlohy žalovaná nevenovala žiadnu pozornosť a nekontrolovala ju. Závažnosť tvrdeného nesplnenia povinnosti žalovaná následne konštatovala až potom, keď došlo k ďalšej krádeži v objekte. Takýto postup žalovanej vyhodnotil ako snahu o následné hľadanie vinníka smerom k nedostatočnému zabezpečeniu objektu po opakovanej krádeži.

6. Proti tomuto rozsudku podala dovolanie žalovaná (ďalej aj,,dovolateľka“), ktorého prípustnosť vyvodzovala z ustanovení § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Namietala porušenie procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces a to z dôvodu zmätočnosti a nesprávneho procesného postupu odvolacieho súdu. Argumentovala tým, že súd prvej inštancie bez toho, aby zásadným spôsobom zopakoval relevantné dokazovanie a bez toho, aby z opakovane vykonaného dokazovania vyplynuli nové, odlišné skutočnosti, pomerne schizofrenicky dospel k opačnému skutkovému záveru (ohľadom existencie pokynu zo strany konateľa žalovanej k odstráneniu krabíc) ako v pôvodnom konaní a v rozhodnutí z 1. februára 2013, čím súdne konanie zaťažil vadou nesprávne zisteného skutkového stavu, resp. skutkových zistení, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Pokiaľ sa súd odvolával na výpovede svedkov G. a Vargu, ich výpovede v priebehu opakovaného konania neboli doplnené. Z doplnenej výpovede konateľa Ing. K. H. tiež nevyplynuli nové skutkové zistenia a prítomný policajný príslušník si vzhľadom na veľký časový odstup na okolnosti nepamätal. Len uviedol, že ak by bol snímač zakrytý, určite by na to upozornil konateľa, predovšetkým však skladníka, ktorého úlohou by bolo krabice fyzicky premiestniť (čím de facto nepriamo potvrdil tvrdenia, že aj samotný policajný príslušník upozorňoval na potrebu odkrytia snímača). Odvolací súd túto zásadnú vadu neodstránil, ale rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil. Spornou otázkou bolo len ponímanie pokynu na odstránenie krabíc, nakoľko žalobca tvrdil, že tento pokyn ponímal ako prosbu. Žalobca mal hmotnú zodpovednosť za tovar na sklade, preto bolo jeho povinnosťou dbať na zabezpečenie tovaru. Podľa názoru dovolateľky vecná, miestna a časová súvislosť s plnením pracovných úloh žalobcu bola jasná a nepripúšťala iný výklad. V tejto súvislosti uviedla, že súd prvej inštancie bol viazaný pokynom odvolacieho súdu vysloveným v zrušujúcom uznesení, avšak odvolací súd žiadne dokazovanie nezopakoval, ani nedoplnil, keď spor posudzoval. Len vytýkal súdu prvej inštancie, že jeho záver o hrubom porušení pracovnej disciplíny, považoval za predčasný. Následne argumentovala tým, že odvolací súd sa k ich argumentácii nevyjadril ani pri prvom posudzovaní odvolania, ani pri druhom rozhodovaní vo veci, odpovedal len na časť ich argumentov, aj to nepreskúmateľným spôsobom. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nepovažovala za presvedčivé,resp. odklon od ustálenej rozhodovacej praxe za dôkladne odôvodnený. Napokon vyjadrila nespokojnosť s rozhodnutím odvolacieho súdu pri prvom zrušení rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým nesúhlasila.

7. K uplatnenému dovolaciemu dôvodu v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP namietala nesprávne právne posúdenie týkajúce sa otázky zachovania lehoty na podanie žaloby o neplatnosť skončenia pracovného pomeru vyplývajúcej z ustanovenia § 77 Zákonníka práce. Poukázala sa skutkový stav týkajúci sa podania žaloby z 19. novembra 2010, v ktorej žalobca tvrdil, že došlo k okamžitému skončeniu pracovného pomeru ústne a bez uvedenia dôvodov, potom až na pojednávaní konanom 13. mája 2011 zmenil skutkové tvrdenie tak, že tvrdil, že okamžité skončenie pracovného pomeru mu bolo dané písomne a bolo odôvodnené. Následne súd prvej inštancie pripustil zmenu žaloby. V tejto súvislosti poukázala na R 75/1977 a tvrdila, že žalobca neplatnosť písomného skončenia pracovného pomeru konkretizovaného aj skutkovo napadol až návrhom na zmenu žaloby na pojednávaní 13. mája 2011, preto mal súd na zmeškanie prekluzívnej lehoty prihliadať bez námietky z úradnej povinnosti (Z III s. 68, R 40/1969, 1MObdo 19/2007). Podotkla, že pre počítanie lehoty podľa ustanovenia § 77 v spojení s § 36 Zákonníka práce, ktorá je prekluzívnou, je podľa zákona a relevantnej judikatúry rozhodujúce uplatnenie neplatnosti až písomného okamžitého skončenia pracovného pomeru, ku ktorému došlo na pojednávaní 13. mája 2011. Je teda zrejmé, že žalobca tak učinil až po uplynutí prekluzívnej lehoty, ktorá uplynula 29. decembra 2010. Túto otázku považoval za podstatnú pre rozhodnutie vo veci samej. K zrozumiteľnému, určitému a jasnému vymedzeniu právneho úkonu - dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,najvyššieho súdu“ alebo,,dovolacieho súdu“) sp. zn. 5Cdo 56/2008 z 10. februára 2009 a 5Cdo 205/2007 z 22. februára 2008, ktoré závery z nich vyplývajúce považovala za ustálené a opakovane preberané do súdnych rozhodnutí všeobecných súdov. Dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru nebol z hľadiska jeho vymedzenia medzi stranami sporný. Zároveň argumentovala tým, že právne závery oboch súdov v tejto otázke neobstoja z hľadiska existujúcej ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, keďže vytýkané nedostatky v obsahu okamžitého skončenia pracovného pomeru majú povahu detailov, ktorých uvedenie nebolo z hľadiska platnosti právneho úkonu nevyhnutné. Napokon nesúhlasila s hodnotením intenzity porušenia pracovnej disciplíny. Kritéria posúdenia súdmi a to časový odstup medzi zistením porušenia pracovnej disciplíny a skončením pracovného pomeru (v trvaní zhruba jedného mesiaca) a skutočnosť, že splneniu pracovnej úlohy nevenovala žalovaná žiadnu pozornosť a jej splnenie nekontrolovala, považovala za svojvoľné, nezodpovedajúce zákonu a ustálenej rozhodovacej praxi. Právny záver odvolacieho súdu je v rozpore so znením Zákonníka práce, ktoré limituje možnosť skončiť pracovný pomer okamžite uplynutím dvojmesačnej lehoty, ktorá lehota nie je žiadnou lehotou, v ktorej by sa zamestnanec stihol úplne osvedčiť a pod. Ak Zákonník práce umožňuje, aby zamestnávateľ skončil pracovný pomer okamžite v lehote dvoch mesiacov, túto možnosť má zamestnávateľ počas celých dvoch mesiacov. Opačný názor tak odníma zákonnú možnosť, ktorú zamestnávateľovi priznáva zákon. Navyše postup, keď pristúpili k okamžitému skončeniu pracovného pomeru až cca po jednom mesiaci v konaní vysvetlili, konali tak z dôvodu uľahčenia vyšetrovania. Povaha zákonnej lehoty je v rozhodovacej praxi súdov spoľahlivo ustálená (R 91/1967, V 2/1076).

8. K druhému kritériu, týkajúcemu sa tvrdenia, že zamestnávateľ splnenie pokynu nekontroloval, dovolateľka uviedla, že žalobca vykonával pracovnú funkciu vedúceho skladu. Na vedúcich zamestnancov sa musí vedieť zamestnávateľ spoľahnúť aj bez toho, aby ich nepretržite kontroloval. V podnikateľskej sfére je nepredstaviteľná predstava, že nadriadený bude zamestnanca (tobôž vedúceho zamestnanca) neustále vzápätí kontrolovať, či sa jeho pokyn splnil. Nie je možné spravodlivo od zamestnávateľa požadovať, aby zamestnával takého zamestnanca, ktorý bude plniť pokyny len pod neustálym dohľadom a kontrolou. V tejto súvislosti zdôraznila, že intenzitu porušenia pracovnej disciplíny zo strany zamestnanca možno posudzovať len z hľadiska povahy, okolností a dôsledkov samotného konania zamestnanca, tak ako to uvádza ustálená rozhodovacia prax. Kritéria pre hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny v zmysle judikatúry spočívajú výlučne v povahe samotného konania zamestnanca. Navrhla zrušiť rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

9. Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu nesúhlasil s uplatnenými dovolacími dôvodmi. V úvode vyjadrenia poznamenal, že napriek skutočnosti, že skutkové okolnosti sa inak nezmenili a právne posúdenieodvolacieho súdu ostalo nezmenené, žalovaná v dovolaní naďalej rieši otázky, ktoré v spore boli a sú už vyriešené. Jedná sa predovšetkým o posúdenie lehoty na podanie žaloby o neplatnosť skončenia pracovného pomeru vyplývajúcej z ustanovenia § 77 Zákonníka práce. K tomu uviedol, že žalobca pri podávaní žaloby postupoval v zmysle ustanovenia § 79 Občianskeho súdneho poriadku účinného v tom čase, a pravdivo opísal rozhodujúce skutočnosti (skutkový stav), podľa jeho poznania a vnímania. Žalobca tým, že odmietol prevziať okamžité skončenie pracovného pomeru v listinnej forme, v čase podania žaloby nemohol mať vedomosť o obsahu okamžitého skončenia pracovného pomeru, preto nemohol takto žalobu formulovať. Zo žaloby jasne vyplynulo, že sa domáhal neplatnosti skončenia pracovného pomeru z 29. októbra 2010 a v konaní sa preukázalo, že takéto okamžité skončenie pracovného pomeru bolo len jedno. Keďže súdmi nižších inštancií bolo ustálené, že žaloba bola podaná včas, dovolací dôvod týkajúci sa odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu k tejto otázke nie je daný. Nestotožnil sa ani s dovolacími námietkami týkajúcimi sa posúdenia jasnosti, určitosti a zrozumiteľnosti právneho úkonu. Podľa jeho názoru dovolateľkou uvádzané rozhodnutia najvyššieho súdu nepodporujú jednoznačne závery uplatňované žalovanou. Napríklad z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo 56/2008 z 10. februára 2009 vyplýva, že,,na splnenie požiadavky písomnej formy výpovede, v ktorej musí byť dôvod výpovede uvedený, stačí niekedy stručné skutkové uvedenie dôvodu. Ak so zreteľom na to, čo výpovedi predchádzalo, je medzi účastníkmi skutkovo nepochybné, čo je dôvodom výpovede, stačí aj citácia zákona. Preto ak dôvod vo výpovedi je uvedený nejakým spôsobom, môže súd vyhlásiť výpoveď za neplatnú pre neuvedenie dôvodu len vtedy, ak na základe vykonaného dokazovania a za použitia výkladu podľa ustanovenia § 240 ods. 3 Zákonníka práce zistí, že uvedený výpovedný dôvod je medzi účastníkmi sporný. Inak výpoveď spĺňa náležitosti ustanovenia § 44 ods. 2 Zákonníka práce“. Z priebehu konania jasne vyplynulo, že dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru bol medzi stranami sporný. Nesúhlasil preto s názorom žalovanej ohľadne kontrolovania zamestnanca zamestnávateľom. V kontexte situácie, aká nastala u žalovanej, požiadavka splnenia pokynu žalovanej bola žiadúca. Ak údajný pokyn bol žalobcovi uložený, tak bol daný nad rámec jeho bežných pracovných povinností, preto z tohto dôvodu by sa očakávala aj zo strany zamestnávateľa kontrola jeho splnenia. Nestotožnil sa preto s výhradou žalovanej, že sa jedná v podnikateľskej sfére o nerealizovateľnú predstavu. K námietkam žalovanej, týkajúcim sa uskutočnenia okamžitého skončenia pracovného pomeru po uplynutí mesiaca odo dňa, kedy pre okamžité skončenie pracovného pomeru nastali podľa žalovanej dôvody podotkol, že tieto nezohľadňujú stav v danej veci. Uplynutie lehoty viac ako mesiac od skutočnosti zakladajúcej podľa žalovanej dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru bez toho, aby žalovaná akýmkoľvek spôsobom upravila pracovné podmienky žalobcu (preradenie na inú prácu, čerpanie dovolenky a pod.), a bez toho, aby došlo k ďalšej krádeži, neguje zákonnú podmienku výnimočnosti takéhoto spôsobu skončenia pracovného pomeru. Navrhol dovolanie zamietnuť.

10. Najvyšší súd príslušný na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú splnené podmienky podľa § 429 CSP v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť.

11. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých civilný súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádia konania, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011). Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu. Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu (m. m. napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 550/2012).

12. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421 CSP. Ak teda zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, takéto rozhodnutie nemožno úspešne napadnúť dovolaním.

13. Podľa § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

14. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.

15. Podľa § 440 CSP dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (tak, ako sú obsahovo vymedzené v podanom dovolaní).

16. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v ustanovení § 420 písm. f) CSP sú zásah súdu do práva na spravodlivý proces a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstata práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky a ich spravodlivé rozhodnutie (I. ÚS 26/94).

17. Pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov v tom - ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia znamená porušenie práva na spravodlivý proces; jeho súčasťou je aj náležité odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 559/2018, III. ÚS 47/2019).

18. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. V zmysle uvedeného ustanovenia treba za nesprávny procesný postup považovať postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnoprávnemu rámcu, a tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). Pri posudzovaní znemožnenia uskutočňovať strane jej patriace procesné práva, je nevyhnutné skúmať intenzitu zásahu do práva na spravodlivý proces a jednotlivé konkrétne porušenia procesných práv je potrebné hodnotiť v kontexte celého súdneho konania, v kontexte dopadu na ďalšie procesné postupy súdu a možnosti strany namietať alebo zvrátiť nesprávny postup súdu.

19. V súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP dovolateľka namietala zmätočnosť, nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, ktorý po zrušení rozhodnutia vo veci samej bez zopakovania a doplnenia dokazovania svedkov (G.V. a I.), z doplnenej výpovede svedka K. H. a výpovede svedka práporčíka Š. E. (službukonajúceho policajného príslušníka)dospel k iným skutkovým zisteniam, ako v predchádzajúcom rozhodnutí č. k. 18C/304/2010-182 z 1. februára 2013, ktoré bolo uznesením odvolacieho súdu sp. zn. 1 Co 220/2013 zo 14. mája 2014 zrušené a vrátené na ďalšie konanie.

20. Pojem,,procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda proces prejednania sporu znemožňujúci strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaci možnosti jej aktívnej účasti na konaní (R129/1999, 1Cdo 6/2014, 3Cdo 38/2015, 5Cdo 201/2011, 6Cdo 90/2012). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu.,,Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. Pod nesprávnym procesným postupom súdu treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa znemožnila strane realizácia tých procesných práv, ktoré majú slúžiť na ochranu a obranu jej práv a záujmov v tom- ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia bude znamenať nespravodlivý proces.

21. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) uznesením č. k. III. ÚS 730/2016-19 z 25. októbra 2016 odmietol ako zjavne neopodstatnenú proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 358/2014 z 19. augusta 2015, ktorým odmietol dovolanie dovolateľky proti uzneseniu odvolacieho súdu sp. zn. 1Co/220/2013 zo 14. mája 2014 o zrušení rozsudku súdu prvej inštancie a vrátení veci na ďalšie konanie. Z jeho záveru vyplýva, že odvolací súd sa nestotožnil so závermi napadnutého rozsudku (preklúzia uplatneného nároku, kvalifikácia správania sa žalobcu ako hrubé porušenie pracovnej disciplíny) a ani s rozsahom ním vykonaného dokazovania. Odvolací súd prezentoval odlišný záver, a to včasnosť uplatnenia nároku z neplatného skončenia pracovného pomeru, ktorý podložil podrobnou úvahou, v rámci ktorej logicky objasnil základnú okolnosť - moment skončenia pracovného pomeru (v danom prípade doručenie písomného prejavu - okamžitého skončenia pracovného pomeru zamestnávateľom), ktorý bol rozhodný pre určenie počiatku plynutia dvojmesačnej prekluzívnej lehoty na podanie návrhu. Takisto odvolací súd jasne definoval vecný rozsah dokazovania potrebný k vecne správnemu posúdeniu platnosti zrušovacieho prejavu, ktorý nebol podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňovým súdom naplnený. Samotná skutočnosť, že si odvolací súd neosvojil interpretáciu okolností relevantných pre posúdenie včasnosti žaloby a okolností relevantných pre posúdenie platnosti zrušovacieho prejavu, ako aj ich právne zhodnotenie z pohľadu sťažovateľky (v danom prípade dovolateľky), neviedla ústavný súd k záveru o porušení práv sťažovateľky garantovaných čl. 46 ods. 1 Ústavy (ústavného zákona SNR č. 460/1992 Z. z. Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších ústavných zákonov, ďalej len,,Ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb., ďalej len,,Dohovor“). Z dôvodu kasačnej záväznosti zrušujúcich rozhodnutí bol súd prvej inštancie v ďalšom konaní viazaný vysloveným právnym názorom dovolacieho aj odvolacieho súdu, ktoré boli podrobené aj testu ústavnosti (§ 391 ods. 2 a § 455 CSP). Posúdenie otázky včasného uplatnenia žalobného návrhu v zmysle ustanovenia §77 Zákonníka práce bolo teda pre ďalšie konanie ustálené a záväzné. Dovolací súd sa preto s námietkou týkajúcou sa tejto otázky nezaoberal, i napriek nesúhlasu dovolateľky s jej posúdením v predchádzajúcom rozhodnutí. Navyše ani dovolaním napadnuté rozhodnutie túto otázku neriešilo.

22. Civilný sporový poriadok umožňuje odvolaciemu súdu v zmysle ustanovenia § 387 ods. 2 CSP použiť tzv. skrátené odôvodnenie rozsudku v prípade, ak sa v celom rozsahu stotožní s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. V takom prípade sa môže len obmedziť na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Zákon však vyžaduje, aby aj v prípade skráteného odôvodnenia odvolací súd zaujal jasné stanovisko k podstatným vyjadreniam strán predneseným v konaní na súde prvej inštancie, pokiaľ sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Povinnosťou odvolacieho súdu je zároveň vysporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. Za podstatný je potrebné považovať taký argument, ktorý je relevantný, teda má vecnú súvislosť s prejednávanou vecou a zároveň je takej povahy, že v prípade jeho preukázania (samostatne alebo v spojitosti s ostatnými okolnosťami) môže priniesť rozhodnutie priaznivejšie pre odvolateľa (Števček, M., Ficová, S.,Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 1296 s.).

23. K namietanému nedostatočnému vysporiadaniu sa s uplatnenými odvolacími námietkami dovolateľky dovolací súd uvádza, že rozsudok odvolacieho súdu spĺňa náležitosti odôvodňovania rozhodnutia vyplývajúce z ustanovenia § 393 ods. 2 CSP, preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený. Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Z jeho odôvodnenia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Argumentácia odvolacieho súdu je koherentná a jeho rozhodnutie konzistentné, logické a presvedčivé, premisy v ňom zvolené aj závery, ku ktorým na ich základe dospel, sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť. V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné poznamenať, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky odvolacie námietky uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam, ktoré zostali sporné, alebo na ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné dať odpoveď z hľadiska doplnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05).

24. Aj z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia (I. ÚS 188/06). Len výnimočne, pokiaľ písomné vyhotovenie neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá spôsobuje porušenie práva na spravodlivý proces. O takýto prípad v praxi napríklad ide vtedy, ak rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, čo však nie je naplnené v danom prípade.

25. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, Higgins proti Francúzsku z 19. februára 1998).

26. K namietanému inému skutkovému záveru, ku ktorému dospel súd prvej inštancie po zrušení a vrátení veci odvolacím súdom, dovolací súd uvádza, že v ďalšom konaní bol súd prvej inštancie povinný doplniť dokazovanie o skutkové okolnosti rozhodné pre posúdenie platnosti zrušovanie prejavu - okamžitého skončenia pracovného pomeru, lebo odvolací súd považoval za predčasný záver súdu prvého stupňa, podľa ktorého sa žalobca dopustil hrubého porušenia pracovnej disciplíny, z dôvodu, že konanie žalobcu nebolo hodnotené aj z hľadiska jeho závažnosti. V tejto súvislosti označil skutočnosti, ktoré považoval z tohto hľadiska za podstatné a teda, na ktoré bol súd prvého stupňa povinný v ďalšom konaní prihliadnuť. Osobitne poukázal na nevyhnutnosť vysporiadať sa s okolnosťou, či zamestnávateľ mal možnosť od 21. septembra 2010 kontrolovať splnenie priameho pokynu žalobcovi, ak jeho porušenie považoval za zvlášť závažné porušenie pracovnej disciplíny.

27. Z okolností preskúmavanej veci vyplýva, že súd prvej inštancie doplnil dokazovanie v zmysle pokynu odvolacieho súdu a následne na základe vyhodnotenia vykonaných dôkazov jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov vyplývajúcou z ustanovenia § 191 CSP, dospel k správnym skutkovým zisteniam. Záver súdu prvej inštancie potvrdil aj odvolací súd, ktorý konštatoval, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že štatutárny zástupca žalovanej dal žalobcovi priamy pracovný príkaz na odstránenie krabíc spred snímača pri predposlednej krádeži 21. septembra 2010. Z spôsobu vyjadrenia k tejto otázke, tak ako to popísal žalobca, odvolací súd ustálil, že ho nebolo možné hodnotiť ako príkaz nadriadeného na vykonanie konkrétneho pracovného úkonu. Zároveň podotkol, že žalobca nebol v žiadnom pracovnoprávnom vzťahu s policajným príslušníkom, preto službukonajúci policajný príslušník nebol oprávnený dávať žalobcovi žiadne príkazy, ani ichsplnenie vyhodnocovať. Napokon jeho neurčité vyjadrenie s odôvodnením, že si s odstupom času na skutkové okolnosti nepamätá, nemali na zistenie skutkového stavu žiaden vplyv. Odvolací súd považoval za správne aj vyhodnotenie skutkových okolností týkajúcich sa posúdenia intenzity porušenia pracovnej disciplíny, s ktorým záverom súdu prvej inštancie sa stotožnil. Na základe uvedeného možno preto konštatovať, že hodnotiaca úvaha súdu zodpovedá zásadám formálnej logiky, vychádza zo správne zisteného skutkového stavu, preto uplatnená námietka nie je dôvodná.

28. Nie je porušením práva na spravodlivý proces iné hodnotenie vykonaných dôkazov, skutkových tvrdení účastníkov, ako aj iný právny názor súdu na dôvodnosť podaného nároku, resp. uplatnených námietok. Právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom účastníka, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania, vrátane ich dôvodov a námietok (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010).

29. Z ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu vyplýva, že prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci v zásade nezakladá vadu zmätočnosti konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP, preto dovolanie v tejto časti nie je prípustné, ani dôvodné.

30. Podľa § 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

31. Podľa § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

32. Otázkou relevantnou podľa ustanovenia § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna (nie skutková). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu, ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Na to, aby na základe dovolania podaného podľa uvedeného ustanovenia mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť (najskôr) splnené predpoklady prípustnosti (vecnej prejednateľnosti) dovolania, zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP (4 Cdo 64/2018). K posúdeniu dôvodnosti dovolania a teda vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení), môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti dovolania.

33. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli ustanovenie § 421 ods. 1 písm. a) CSP, je charakteristický „odklon“ jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (R 71/2018). Ak dovolateľ odôvodnil prípustnosť dovolania odklonom od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP, potom je povinný v dovolaní výslovne uviesť právne posúdenie odvolacieho súdu, ktoré považuje za nesprávne, konkretizovať, ako mal odvolací súd právnu otázku správne vyriešiť a zároveň musí špecifikovať ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa mal podľa jeho názoru odvolací súd pri svojom rozhodovaní odkloniť (R 83/2018).

34. V súvislosti s namietaným nesprávnym právnym posúdením dovolateľka nesúhlasila s posúdením dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru z hľadiska jeho vymedzenia, určitosti, jasnosti a zrozumiteľnosti, ako aj s posúdením intenzity porušenia pracovnej disciplíny odvolacím súdom. Poukázala za rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo 56/2008 z 10. februára 2009 a 5Cdo 205/2007 z 22. februára 2008, ktoré právne závery z nich vyplývajúce považovala za ustálené, opakovane sa vyskytujúce v rozhodnutiach všeobecných súdov.

35. Dovolací súd v rámci dovolacieho prieskumu skúmal, či dovolateľka vymedzila dovolací dôvod v súlade s náležitosťami vymedzenia vyplývajúcimi z ustanovenia § 432 ods. 2 CSP a to právnu otázku pri riešení ktorej sa mal odvolací súd odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a dospel k záveru, že dovolateľka dovolací dôvod zákonu zodpovedajúcim spôsobom nevymedzila. Samotná polemika dovolateľky s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, či nesúhlas s právnymi závermi konajúcich súdov a kritika ich prístupov zvolených pri právnom posudzovaní veci, významovo nezodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení § 421 ods. 1 CSP v spojení s § 432 ods. 2 CSP. Prípustnosť dovolania nezakladá všeobecná nespokojnosť dovolateľky s rozhodnutím odvolacieho súdu (resp. jeho právnymi závermi), alebo všeobecné tvrdenie, že rozhodnutie odvolacieho súdu nie je v súlade s rozhodovacou praxou dovolacieho súdu.

36. Dovolateľka v podstate nesúhlasila s hodnotením zistených skutkových tvrdení súdmi nižších inštancií, ktoré vyplynuli z výsledkov vykonaného dokazovania. Riešenie skutkovej otázky je v civilnom sporovom konaní spojené s obstarávaním skutkových poznatkov súdu v procese dokazovania; pri jej riešení sa súd zameriava na skutkové okolnosti významné napríklad z hľadiska toho, čo a kedy sa stalo alebo malo stať, čo (ne)urobil žalobca alebo žalovaný, čo (ne)bolo dohodnuté, či a aké skutočnosti nastali po konaní (opomenutí konania) niektorej fyzickej alebo právnickej osoby, čo obsahuje určitá listina, čo vypovedal svedok, čo uviedol znalec. S istým zjednodušením možno konštatovať, že otázkou skutkovou (faktickou) je pravdivosť či nepravdivosť skutkových tvrdení procesných strán. Na rozdiel od toho riešenie právnej otázky prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej právnej norme, jej obsahu, zmyslu a účelu, normu interpretuje a zo svojich skutkových zistení (to znamená po vyriešení skutkových otázok a na ich podklade) prijíma právne závery o (ne) -existencii dôvodu pre aplikovanie predmetnej právnej normy na posudzovaný prípad.

37. Zákonník práce v ustanovení § 68 ods. 1 písm. b) nevymedzuje intenzitu porušenia pracovnej disciplíny, ktorá by bola dostatočným právnym základom na uplatnenie okamžitého skončenia pracovného pomeru. V zmysle súdnej praxe iba závažné porušenie pracovnej disciplíny je dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru. Vzhľadom na právnu normu s neurčitou (abstraktnou) hypotézou jej vymedzenie teda závisí v každom konkrétnom prípade na úvahe súdu. Súd môže prihliadnuť pri skúmaní intenzity porušenia pracovnej disciplíny na osobu zamestnanca, na funkciu, ktorú zastával, na jeho doterajší postoj k plneniu pracovných úloh, na čas a situáciu, v ktorých došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, na mieru zavinenia zamestnanca, na spôsob a intenzitu porušenia konkrétnych povinností zamestnanca, na dôsledky porušenia pracovnej disciplíny, a to na základe konkrétnych skutkových okolností a preukázaných tvrdení strán v spore v rámci dokazovania.

38. Dovolací súd už len poznamenáva, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižšej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Inými slovami, na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú teda povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle ustanovenia § 442 CSP viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (I. ÚS 6/2018).

39. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody dovolací súd odmietol dovolanie v súlade s ustanovením § 447 písm. c) CSP vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu uplatnenému podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP, lebo smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. A vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu uplatnenému podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP dovolanie odmietol v súlade s ustanovením § 447 písm. f) CSP z dôvodu nevymedzenia dovolacieho dôvodu spôsobom uvedeným v § 431 až 435.

40. O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v súlade s ustanovením § 453 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP a zásadou úspechu žalobcu v dovolacom konaní vyplývajúcou z ustanovenia § 255 ods. 1 CSP, ktorému priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania proti žalovanej v plnom rozsahu. O výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).

41. Rozhodnutie bolo prijaté senátom najvyššieho súdu v pomere 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.