6 Cdo 102/2011
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Z., spol. s r.o., so sídlom v B., zastúpeného JUDr. F. N., advokátom Advokátskej kancelárie F. so sídlom v B., proti
žalovanému I. so sídlom podnikania v B., o zaplatenie 251,45 € s príslušenstvom, ktorá vec
sa viedla na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp.zn. 14 C 124/2009, o dovolaní
žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 30. júna 2010 sp.zn. 14 Co
333/2009, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie z a m i e t a.
Žalovanému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „súd prvého stupňa“) rozsudkom z 15. októbra 2009 č.k. 14 C 124/2009-60 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal, aby
súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 251,45 €, pozostávajúcu jednak
z poplatku z omeškania so zaplatením dlžného poistného na zdravotné poistenie a jednak
z úroku z omeškania so zaplatením poplatku z omeškania, v ktorom bol žalovaný so svojim
plnením od 15. júna 2004 do 30. marca 2005. O trovách konania rozhodol tak, že účastníci
nemajú nárok na ich náhradu. Vo veci samej tak rozhodol majúc za to, že právo žalobcu sa
premlčalo a žalovaný sa dovolal premlčania práva.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa žalobca podal odvolanie, v ktorom, okrem
námietky nesprávneho posúdenia otázky premlčania súdom prvého stupňa, obšírne
argumentoval, že prejednanie tejto veci a rozhodovanie v nej nepatrí do právomoci Úradu
pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou v Bratislave (ďalej len „úrad“) a že „jediným 2
orgánom, ktorého právomoc prichádza do úvahy v záujme prevencie denegácie
spravodlivosti, je súd.“
Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „odvolací súd“) uznesením z 30. júna 2010
sp.zn. 14 Co 333/2009 zrušil odvolaním žalobcu napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
a konanie zastavil s tým, že vec bude po nadobudnutí právoplatnosti jeho rozhodnutia
postúpená úradu. Účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania. Rozhodnutie o veci
samej odôvodnil tým, že súd prvého stupňa nesprávne posúdil otázku právomoci súdu danú
vec prejednať a rozhodnúť. Vychádzal pritom z toho, že žalobca sa domáhal splnenia
povinnosti žalovaným zaplatiť poplatok z omeškania s plnením poistného na zdravotné
poistenie a úrok z omeškania s plnením poplatku z omeškania, ktoré povinnosti boli
žalovanému uložené platobnými výmermi. Platobné výmery ale vydal správca konkurznej
podstaty úpadcu P., ktorý takéto rozhodnutia nebol oprávnený vydať. V zmysle záverov
uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky zn. III. ÚS 86/2010 z 18. februára 2010 treba
správcom konkurznej podstaty vydané platobné výmery považovať za nulitné akty.
Vychádzajúc z uvedeného ustálil, že žalobou sa tak uplatňuje poplatok z omeškania podľa §
23 ods. 2 zákona č. 273/1994 Z.z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia,
o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových,
podnikových a občianskych zdravotných poisťovní (ďalej len „zákon č. 273/1994 Z.z.“) z poistného, ktoré ale nikdy platne platobným výmerom predpísané nebolo. Pre priznanie
poplatku z omeškania ale je nevyhnutné, aby bol platiteľovi poistného predpísaný v zmysle §
23 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z.z. platobným výmerom; pre vznik nároku na poplatok
z omeškania nepostačuje iba skutočnosť, že platiteľ poistného neuhradil včas poistné na
zdravotné poistenie. Pre posúdenie, či vec patrí do právomoci súdu považoval ďalej za
zásadné posúdenie povahy (charakteru) žalobou uplatňovaného práva. K tomu uviedol, že
„tento nárok vznikol ako zákonný následok oneskoreného plnenia povinností vyplývajúcej
a upravenej právnou normou z oblasti verejného práva a nemožno ho preto, a to ani
v dôsledku jeho postúpenia na ďalší subjekt, považovať v žiadnom prípade za pohľadávku z
práva súkromného“. Vzhľadom na uvedené každé nakladanie s ním, ako aj jeho následný
právny režim sa môže uskutočniť len v rámci zákonných ustanovení práva verejného.
Nadobudnutím účinnosti zákona č. 581/2004 Z.z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad
zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č.
581/2004 Z.z.“) prešlo oprávnenie vydávať platobné výmery o pohľadávkach na poistnom
vyplývajúcich z neodvedených preddavkov na poistné alebo neodvedeného nedoplatku na 3
poistnom podľa osobitného predpisu, o úrokoch z omeškania a pohľadávkach vyplývajúcich z
nezaplatenej úhrady za neodkladnú zdravotnú starostlivosť podľa osobitného predpisu, na
úrad. Na základe uvedeného odvolací súd ustálil, že pokiaľ v čase uplatnenia nároku na súde
bol v účinnosti a platnosti osobitný zákon, ktorý kompetenciu rozhodovať o uplatnenom
nároku vydávaním platobných výmerov zveril osobitnému správnemu orgánu, a to
v intenciách zákonnej úpravy normy verejného práva, nemôže byť daná právomoc súdu
rozhodovať o tomto nároku podľa ustanovení súkromného práva.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, ktoré odôvodnil dovolacím
dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení v § 237 písm. f/ O.s.p. tvrdiac, že
postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. V odôvodnení
dovolania žalobca poukázal predovšetkým na to, že ustanovenia zákona č. 273/1994 Z.z.
nekonštituovali právo na poplatok z omeškania s plnením poistného, ale priamo zákonnú
povinnosť platiteľa poistného zaplatiť poistné spolu s poplatkom z omeškania. Platba
poplatku z omeškania je zákonnou povinnosťou a ako taká nepredstavuje dispozičné
oprávnenie zdravotnej poisťovne, ale explicitnú zákonnú povinnosť platiteľa poistného. Právo na zaplatenie poplatku z omeškania vzniká na základe omeškania platiteľa poistného
s platením poistného a na jeho vznik nie je potrebná ďalšia právna skutočnosť. Predpis
poplatku z omeškania príslušným orgánom „je len judikovanie práva, resp. jemu
zodpovedajúcej povinnosti, a teda vznik exekučného titulu“. Uviedol, že „platobné výmery,
vo vzťahu k zaplateniu časti poplatku z omeškania, plnia len funkciu preukázania počiatku
plynutia doby, od ktorej je v zmysle zákonných ustanovení,navrhovateľ´(zrejme správne
,odporca´; poznámka dovolacieho súdu) povinný zaplatiť zostávajúcu časť poplatku
z omeškania. Je jednoznačné, že nárok na zaplatenie zvyšnej časti poplatku z omeškania nie je
založený platobnými výmermi, a ich prípadná neplatnosť nespôsobuje zánik nároku.“ K tejto
časti svojho dovolania žalobca ešte uviedol, že právne nesprávnu argumentáciu, ktorá
napokon viedla k napadnutému rozhodnutiu, použil až odvolací súd a preto sa k nemu
nemohol žiadnym spôsobom vyjadriť. Žalobca ďalej argumentoval, že právomoc rozhodnúť
o nároku na poplatok z omeškania nemá úrad, ale nemal ju ani pôvodný veriteľ (okrem iného
aj vzhľadom na jeho zánik). Keďže jeho právo na zaplatenie poplatku z omeškania
bezpochyby vzniklo, ale neexistuje relevantný právny predpis upravujúci právomoc nejakého
orgánu a proces, akým má svoj nárok uplatniť, jediným orgánom, ktorého právomoc
prichádza do úvahy, je súd. Žalobca tiež namietal, že odvolací súd „absolútne“ opomenul
vyporiadať sa s jeho argumentmi v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa. Navrhol 4
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, a rovnako aj rozsudok súdu prvého stupňa, zrušiť
a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Žalovaný sa k dovolaniu žalobcu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý je príslušný rozhodnúť o dovolaniach proti
rozhodnutiam krajských súdov, ako súdov odvolacích (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, že
dovolanie bolo podané včas na tento procesný úkon oprávnenou osobou (§ 240 ods. 1 O.s.p.),
prejednal vec bez nariadenia pojednávania, keďže ide o dovolanie proti uzneseniu
odvolacieho súdu (§ 243a ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu treba
zamietnuť, pretože v ňom uvádzané dôvody nie sú dané a konanie odvolacieho súdu nemá ani
vady, pre ktoré by bol potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť.
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je podľa zákona (§ 242 ods. 1 O.s.p.)
viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi a obligatórne sa
zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ
tieto mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje
len podľa toho, ako ich označil dovolateľ, ale aj podľa ich obsahu.
Vzhľadom na vyššie uvedenú zákonnú povinnosť ustanovenú v § 242 ods. 1, druhá
veta O.s.p. skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní
postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., dovolací súd sa
predovšetkým zaoberal otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád
vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j či v danej veci nejde o prípad nedostatku
právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku
riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne
rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam,
kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníka
pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne
obsadeným). V dovolacom konaní žiadna z týchto vád nevyšla najavo.
5
Pokiaľ žalobca vyvodzuje dôvod svojho dovolania podľa § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.
v spojení v § 237 písm. f/ O.s.p. z toho, že odvolací súd odôvodnil svoje rozhodnutie
skutočnosťami, ku ktorým sa nemohol predtým vyjadriť, robí tak neodôvodnene. Podľa
obsahu takto vymedzeného dovolacieho dôvodu ide tu o námietku porušenia ustanovenia
§ 213 ods. 2 O.s.p. Prieskum postupu odvolacieho súdu z hľadiska citovaného ustanovenia
vykonal dovolací súd aj z dôvodu, že prípadné porušenie tejto povinnosti odvolacím súdom
by malo za následok vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. (porovnaj
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. októbra 2010 sp.zn. 5 Cdo 322/2009),
na ktorú vadu by bol dovolací súd povinný prihliadnuť z úradnej povinnosti (§ 242 ods. 1
O.s.p.). Vadu spočívajúcu v porušení ustanovenia § 213 ods. 2 O.s.p. ale dovolací súd nezistil.
Podľa predmetného ustanovenia, ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje
ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je
pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu
tohto ustanovenia vyjadrili.
V preskúmavanej veci ale nešlo o procesnú situáciu riešenú v ustanovení § 213 ods. 2
O.s.p. Otázka právomoci súdu, ktorá bola výlučne rozhodujúca pre rozhodnutie odvolacieho
súdu, nebola totiž v konaní nová a nevyskytla sa prvýkrát až bezprostredne pred konečným
rozhodnutím odvolacieho súdu. Žalobca už v odvolaní obšírne argumentoval, že prejednanie
a rozhodovanie v tejto veci nepatrí do právomoci úradu a že „jediným orgánom, ktorého
právomoc prichádza do úvahy v záujme prevencie denegácie spravodlivosti, je súd.“
Majúc na zreteli uvedené dovolací súd dospel k záveru, že konanie odvolacieho súdu
nemá vadu podľa § 237 písm. f/ O.s.p. spočívajúcu v porušení § 213 ods. 2 O.s.p.
Dovolací súd potom plniac si zákonnú povinnosť v zmysle ustanovenia § 242 ods. 1.
druhá veta O.s.p. skúmal, či konanie odvolacieho súdu nie je prípadne postihnuté vadami
podľa § 237 písm. a/ až e/ a d/ O.s.p. majúcimi za následok tzv. zmätočnosť konania
a rozhodnutia. Takéto vady konania nezistil; existenciu takýchto vád netvrdil ani žalobca
vo svojom dovolaní.
Po tomto zistení dovolací súd skúmal, či je dovolanie žalobcu prípustné podľa iných
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku upravujúcich prípustnosť dovolania proti 6
uzneseniam odvolacieho súdu, akú procesnú formu má aj dovolaním napadnuté rozhodnutie.
Dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je prípustné podľa § 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p., pretože
odvolací súd tým, že otázku právomoci súdu posúdil inak než súd prvého stupňa,
v skutočnosti zmenil jeho rozhodnutie o veci samej [prípustnosť dovolania je tu založená
na zásade diformity, teda rozdielnosti (nesúladu) rozhodnutia odvolacieho súdu a súdu prvého
stupňa].
Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd potom pristúpil ku skúmaniu, či rozhodnutie
odvolacieho súdu spočíva na správnom právnom posúdení veci, ktoré posúdenie žalobca
v dovolaní tiež namieta. Mal pritom na zreteli, že právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej
na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je
chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil
správny (náležitý) právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne
ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne
závery. Dospel k záveru, že žalobca neopodstatnene vytýka odvolaciemu súdu chybu
pri právnom posúdení veci.
Odvolací súd pri rozhodovaní o zrušení rozsudku súdu prvého stupňa, zastavení konania a postúpení veci úradu, vychádzal z toho, že na prejednanie danej veci nie je daná
právomoc súdu, keďže rozhodovanie o žalobou uplatnených nárokoch patrí do právomoci
iného orgánu, do právomoci úradu. Tento svoj záver odôvodnil tým, že pre posúdenie, či vec
patrí do právomoci súdu, za primárne treba považovať posúdenie povahy (charakteru)
žalobou uplatňovaného práva. K tomu uviedol, že „tento nárok vznikol ako zákonný následok
oneskoreného plnenia povinností vyplývajúcej a upravenej právnou normou z oblasti
verejného práva a nemožno ho preto, a to ani v dôsledku jeho postúpenia na ďalší subjekt,
považovať v žiadnom prípade za pohľadávku z práva súkromného“. Vzhľadom na uvedené
každé nakladanie s ním, ako aj jeho následný právny režim, sa môže uskutočniť len v rámci
zákonných ustanovení práva verejného. Nadobudnutím účinnosti zákona č. 581/2004 Z.z.
prešlo oprávnenie vydávať platobné výmery o pohľadávkach na poistnom vyplývajúcich
z neodvedených preddavkov na poistné alebo neodvedeného nedoplatku na poistnom podľa
osobitného predpisu, o úrokoch z omeškania a pohľadávkach vyplývajúcich z nezaplatenej
úhrady za neodkladnú zdravotnú starostlivosť podľa osobitného predpisu, na úrad. Na základe
uvedeného odvolací súd ustálil, že pokiaľ v čase uplatnenia nároku na súde bol v účinnosti
a platnosti osobitný zákon, ktorý kompetenciu rozhodovať o uplatnenom nároku vydávaním 7
platobných výmerov zveril osobitnému správnemu orgánu, a to v intenciách zákonnej úpravy
normy verejného práva, nemôže byť daná právomoc súdu rozhodovať o tomto nároku podľa
ustanovení súkromného práva.
Tento právny záver odvolacieho súdu považuje dovolací súd za správny.
Právomoc sa všeobecne posudzuje ako oprávnenie určitého štátneho orgánu riešiť
otázky, ktoré sú zákonom zverené do jeho kompetencie.
Občiansky súdny poriadok vymedzuje právomoc súdov v ustanoveniach § 7. V odseku
1 tohto paragrafu určuje, že v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú veci
(nároky), ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, družstevných, ako aj
z obchodných vzťahov (včítane podnikateľských a hospodárskych vzťahov). Takto
ohraničený súbor sa týka vzťahov súkromného práva, ktoré sa spravujú princípmi právnej
rovnosti a vôľovej autonómie účastníkov. Veci, zaradené do tohto súboru, prejednávajú
a rozhodujú prevažne súdy; len výnimočne, ak to ustanovuje zákon, prejednávajú ich
a rozhodujú o nich iné orgány. Podľa § 7 ods. 2 O.s.p. v občianskom súdnom konaní súdy
preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí,
opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci a rozhodujú o súlade všeobecne
záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy vo veciach územnej samosprávy
so zákonom a pri plnení úloh štátnej správy aj s nariadením vlády a so všeobecne záväznými
právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy, pokiaľ ich
podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány. Nad rámec, vymedzený
uvedenými súbormi vzťahov, súdy podľa § 7 ods. 3 O.s.p. v občianskom súdnom konaní
prejednávajú a rozhodujú aj iné veci, ktoré sa už, na rozdiel od predchádzajúcich, nezakladajú
priamo na práve súkromnom, tieto však vždy len vtedy, ak to ustanovuje zákon.
Vzhľadom na predmet daného konania a subjekty, ktoré v ňom majú postavenie
účastníkov, a právny základ, z ktorého je žaloba na zaplatenie úrokov z omeškania
vyvodzovaná, nie je podľa dovolacieho súdu za potrebné bližšie vysvetliť, ktoré vzťahy
považuje zákon za pracovné, rodinné a družstevné. Pokiaľ ale ide o ostatné vzťahy,
vypočítané v § 7 ods.1 O.s.p., je pre účely ďalšieho výkladu vhodné podať ich stručnú
charakteristiku:
8
Za občianskoprávne vzťahy sa považujú predovšetkým v ustanovení § 1 ods.2
Občianskeho zákonníka uvedené majetkové vzťahy fyzických a právnických osôb, majetkové
vzťahy medzi týmito osobami a štátom, ako aj vzťahy vyplývajúce z práva na ochranu osôb,
pokiaľ tieto občianskoprávne vzťahy neupravujú iné zákony (napr. § 261 ods. 2 Obchodného
zákonníka). Úpravu niektorých osobitných majetkových a osobných vzťahov
občianskoprávnej povahy obsahujú ďalšie zákony, napr. zákon č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve
bytov a nebytových priestorov. Príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka sa podporne
použijú aj vtedy, ak v niektorých predpisoch nie je upravená vlastná osobitná úprava.
Napríklad podľa § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka platí, že ak niektoré otázky nemožno
riešiť podľa ustanovení tohto zákonníka, riešia sa podľa občianskeho práva.
Obchodnoprávnymi vzťahmi sú vzťahy podnikateľov, ďalej obchodné záväzkové vzťahy, ako
aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním (viď bližšie najmä § 1 ods.1 Obchodného
zákonníka). Tak pre občianskoprávne vzťahy, ako aj pre obchodnoprávne vzťahy platí to, čo
bolo uvedené vyššie o všetkých vzťahoch vymenovaných v § 7 ods.1 O.s.p., totiž že sú
upravené normami súkromného práva a že sú založené na princípoch právnej rovnosti
a autonómie ich subjektov.
Pre vyriešenie otázky, či tá - ktorá vec patrí do právomoci súdu v zmysle uvedených
ustanovení, je nevyhnutné predovšetkým zistiť, z ktorého právneho vzťahu žalobca vyvodzuje
žalobou uplatnený nárok (predmet súdneho konania), tento vzťah dôsledne analyzovať
a následne po právnej stránke správne vyhodnotiť a posúdiť. Za účelom zabezpečenia
podkladov, nevyhnutných pre tento postup, ukladá zákon žalobcovi povinnosť uviesť vždy už
v návrhu (žalobe) rozhodujúce skutočnosti (§ 79 ods.1 O.s.p.). Tie majú súdu umožniť, aby
daný právny vzťah a z neho vyvodzovaný nárok analyzoval a právne kvalifikoval z aspektov,
významných tak pre posúdenie rôznych otázok procesnej povahy (napr. právomoci,
príslušnosti, spôsobilosti byť účastníkom konania), ako aj pre prípadné posúdenie veci samej.
Žalobca je povinný svoj nárok skutkovo vymedziť, nemusí ho však právne vyhodnotiť
a zdôvodniť. Je totiž vždy vecou súdu, aby podal jeho právnu kvalifikáciu. Ak ho ale predsa
len v žalobe právne vyhodnotí, súd tým nie je viazaný.
Pre analýzu právneho vzťahu účastníkov a posúdenie jeho povahy z hľadiska
právomoci súdu na prejednanie a rozhodnutie o nároku, ktorý žalobca vyvodzuje z tohto
právneho vzťahu je rozhodujúce obsahové hľadisko, teda akú majú povahu práva a povinnosti
účastníkov, tvoriace obsah tohto právneho vzťahu. Len uvedené kritérium je určujúce
9
pre posúdenie, či žalobou uplatnený nárok je vyvodzovaný z takého právneho vzťahu, ktorý
možno podriadiť pod niektorý z právnych vzťahov vymenovaných v § 7 ods. 1 O.s.p.
(porovnaj tiež rozhodnutie sp.zn. 4 Cdo 128/97).
Žalobca v žalobe o splnenie povinnosti žalovanou zaplatiť mu poplatok z omeškania
s platením poistného na zdravotné poistenie v sume 140,80 € a úrok z omeškania s platením
poplatku z omeškania v sume 110,65 €, ako rozhodujúce skutočnosti uviedol, že na základe
zmluvy zo 7. júla 2005 o postúpení pohľadávok uzavretej s P., nadobudol aj pohľadávku na
poistnom na zdravotné poistenie a pohľadávku na poplatku z omeškania, ktoré pohľadávky
bol žalovaný povinný zaplatiť P.na základe ňou vydaných platobných výmerov č. 603/2004
zo 14. júna 2004 a č. 604/2004 zo 14. júna 2004. Žalovaný postúpené pohľadávky na
poistnom a poplatku z omeškania žalobcovi síce zaplatil, urobil tak ale oneskorene a preto mu
vznikla povinnosť zaplatiť žalobcovi poplatok z omeškania v zmysle ustanovenia § 23 ods. 2
zákona č. 273/1994 Z.z. vo výške 0,2% z dlžnej sumy poistného za každý kalendárny deň
a úrok z omeškania v zmysle ustanovenia § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.
Podľa § 2 zákona č. 273/1994 Z.z. povinné zdravotné poistenie je poistenie,
na ktorého základe sa poskytuje zdravotná starostlivosť v rozsahu a za podmienok
ustanovených osobitnými predpismi a služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti v rozsahu a za podmienok ustanovených osobitnými predpismi.
Podľa § 18 ods. 9 zákona č. 273/1994 Z.z. príslušná poisťovňa predpíše platiteľovi
poistného (§ 16 ods. 1 až 3) platobným výmerom dlžné poistné, ak ho neodviedol v termíne
splatnosti podľa odsekov 1 až 4.
Podľa § 23 ods. 2 zákona č. 273/1994 Z.z., ak poisťovňa zistí nedostatky uvedené
v odseku 1, predpíše platiteľovi poistného poplatok z omeškania vo výške 0,2% z dlžnej sumy
poistného za každý kalendárny deň, prípadne odo dňa pôvodnej splatnosti poistného za
príslušný kalendárny mesiac alebo odo dňa skrátenia tohto poistného za príslušný kalendárny
mesiac do dňa, keď bola dlžná suma poukázaná na účet príslušnej poisťovne.
Podľa § 23 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z.z. príslušná poisťovňa predpíše platiteľovi
poplatok z omeškania platobným výmerom.
Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 580/2004 Z.z. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení
zákona č. 95/2002 Z.z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
„zákon č. 580/2004 Z.z.“) zdravotné poistenie je
a) povinné verejné zdravotné poistenie, na základe ktorého sa poskytuje poistencom
verejného zdravotného poistenia (ďalej len "poistenec") za podmienok ustanovených týmto
zákonom zdravotná starostlivosť a služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti
(ďalej len "zdravotná starostlivosť") v rozsahu ustanovenom osobitným predpisom, 1)
b) individuálne zdravotné poistenie, na základe ktorého sa poskytuje poistencom
individuálneho zdravotného poistenia zdravotná starostlivosť v rozsahu určenom v zmluve
podľa osobitného predpisu. 2)
Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 580/2004 Z.z. vykonávanie verejného zdravotného
poistenia je činnosť vo verejnom záujme, pri ktorej sa hospodári s verejnými prostriedkami.
Verejné zdravotné poistenie vykonávajú zdravotné poisťovne za podmienok ustanovených v osobitnom predpise.
Podľa § 77a ods. 1 zákona č. 580/2004 Z.z. na konanie a rozhodovanie
o pohľadávkach z verejného zdravotného poistenia sa vzťahujú všeobecné predpisy
o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 77a ods. 2 zákona č. 580/2004 Z.z. ustanovenie odseku 1 sa použije rovnako
na rozhodovanie o pohľadávkach na poistnom a poplatkoch z omeškania, ktoré bol platiteľ
poistného povinný uhradiť podľa predpisov účinných do 31. decembra 2004.
Podľa § 77a ods. 3 zákona č. 580/2004 Z.z. nárok na pohľadávky podľa odsekov 1 a 2
môže zdravotná poisťovňa uplatniť podaním návrhu na vydanie platobného výmeru na úrade.
Podanie je možné vykonať písomnou alebo elektronickou formou. Spôsob a náležitosti
elektronickej formy podania určí úrad.
Podľa § 18 ods. 1 písm. a/, bod 3. zákona č. 581/2004 Z.z., úrad vykonáva dohľad
nad verejným zdravotným poistením tým, že vydáva platobné výmery vo veciach uplatnených
zdravotnou poisťovňou, ak ide o pohľadávky na poistnom vyplývajúce z neodvedených preddavkov na poistné alebo neodvedeného nedoplatku na poistnom podľa osobitného
predpisu 38),úroky z omeškania 38a) a pohľadávky vyplývajúce z nezaplatenej úhrady za
neodkladnú zdravotnú starostlivosť podľa osobitného predpisu, 38b) (podľa poznámok 38), 38a)
a 38b) osobitným predpisom treba rozumieť zákon č. 580/2004 Z.z. o zdravotnom poistení
a o zmene a doplnení zákona č. 95/2002 Z.z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých
zákonov; poznámka dovolacieho súdu).
Podľa prechodného ustanovenia § 85h ods. 1 zákona č. 581/2004 Z.z. zdravotná
poisťovňa uplatňuje na úrade nárok na dlžné poistné, nárok na poplatok z omeškania
z neodvedeného alebo oneskorene odvedeného poistného na zdravotné poistenie, na ktoré
mala zdravotná poisťovňa nárok podľa predpisov účinných do 31. decembra 2004.
Podľa prechodného ustanovenia § 85h ods. 3 zákona č. 581/2004 Z.z. úrad vydáva
platobné výmery vo veciach poplatkov z omeškania, ak ide o pohľadávky na poistnom
vyplývajúce z neodvedeného alebo oneskorene odvedeného poistného na zdravotné poistenie,
na ktoré mala zdravotná poisťovňa nárok podľa predpisov účinných do 31. decembra 2004.
Zohľadniac žalobcom vymedzený rozhodujúci skutkový stav (ktorý zostal v priebehu
súdneho konania nezmenený) považuje dovolací súd za potrebné podčiarknuť, že žalobca svoj
nárok vyvodzuje z právneho vzťahu, ktorý:
a) vznikol medzi ním ako postupníkom pohľadávky poistného na zdravotné poistenie
a platiteľom poistného, predmetom ktorého je platenie poistného, resp. poplatku z omeškania
z neodvedeného resp. oneskorene odvedeného poistného na zdravotné poistenie žalovanou
vzniknutých ešte podľa zákona č. 273/1994 Z.z. Právny rámec, v ktorom vzniklo ním
uplatnené právo, vymedzil sám žalobca svojimi skutkovými tvrdeniami, pričom
ho lokalizoval práve len do tohto právneho vzťahu; tým zároveň (nepriamo) vylúčil, že
k nemu došlo v inom právnom vzťahu,
b) sa netýkal niektorej z typických súkromných oblastí života fyzickej osoby alebo
existencie právnickej osoby a nevyplýval zo súkromného práva. Išlo o verejnoprávny vzťah
sledujúci zabezpečenie riadneho fungovania verejného zdravotného poistenia, teda cieľ,
odlišný od tých, pre ktoré fyzické a právnické osoby vstupujú do vzťahov občianskoprávnych,
pracovných, rodinných, družstevných a obchodných (vrátane podnikateľských a hospodárskych). Účastníci v danom vzťahu nemali autonómne a rovnoprávne postavenie,
charakteristické pre tie právne vzťahy založené na súkromnom práve, ktoré vypočítava § 7
ods.1 O.s.p., naopak, ich odlišné postavenie v tomto právnom vzťahu vykazovalo znaky,
odzrkadľujúce osobitný význam zdravotného poistenia, na ktorého základe sa poskytuje
zdravotná starostlivosť v rozsahu a za podmienok ustanovených osobitnými predpismi
a služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti v rozsahu a za podmienok
ustanovených osobitnými predpismi,
c) je upravený právnym predpisom, samostatne riešiacim dôsledky nezaplatenia,
resp. oneskoreného zaplatenia poistného na zdravotné poistenie osobitným postupom
zákonom na to určeného orgánu.
Tým, že zmluvou zo 7. júla 2005 došlo k postúpeniu pohľadávok poisteného
na zdravotné poistenie a poplatku z omeškania na postupníka (na žalobcu), nedošlo k zmene
povahy pohľadávok a ich príslušenstva.
Z ostatne citovaných prechodných ustanovení zákona č. 581/2004 Z.z. vyplýva, že
nárok na dlžné poistné a nárok na poplatok z neodvedeného alebo oneskorene odvedeného
poistného na zdravotné poistenie, na ktoré vznikol nárok podľa predpisov účinných
do 31. decembra 2004, sa uplatňuje na úrade a že rozhodovanie o takýchto pohľadávkach
patrí do právomoci úradu. Predpokladom vzniku oprávnenia úradu (a žiadneho iného orgánu)
rozhodovať (jeho právomoci) je, aby išlo o pohľadávky na poistnom vyplývajúce
z neodvedeného alebo oneskorene odvedeného poistného na zdravotné poistenie, na ktoré
mala zdravotná poisťovňa nárok podľa predpisov účinných do 31. decembra 2004.
Vychádzajúc z uvedených charakteristických znakov predmetného právneho vzťahu
dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že právny vzťah medzi žalobcom ako
postupníkom pohľadávky na zaplatenie poistného na zdravotné poistenie a žalovaným ako
platiteľom tohto poistného, je vzťahom verejnoprávnej povahy, ktorý nemožno podriadiť
pod vzťahy výslovne vypočítané v § 7 ods. 1 O.s.p. (nejde o vzťah občianskoprávny,
pracovný, rodinný, družstevný, obchodný, podnikateľský a hospodársky), ani pod vzťahy,
na ktoré dopadá § 7 ods. 3 O.s.p. (žiaden zákon neustanovuje, že o poplatku z omeškania
s platením poistného na zdravotné poistenie rozhoduje súd). Vec, vyplývajúcu z tohto verejnoprávneho vzťahu, preto súdy v občianskom súdnom konaní podľa tretej a štvrtej časti
O.s.p. neprejednávajú a nerozhodujú.
Vzhľadom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že uznesenie odvolacieho súdu je
správne a preto dovolanie žalobcu proti nemu treba uznesením zamietnuť podľa § 243b ods. 1
a 4 O.s.p.
V dovolacom konaní úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov konania
proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 4 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd napriek tomu nepriznal žalovanému náhradu trov
dovolacieho konania, pretože nepodal návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy
dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1
O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 18. apríla 2012
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová