Najvyšší súd

6 Cdo 1/2013

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci maloletých N. B.B. a G. B.B., v konaní zastúpených kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny

Košice, so sídlom v Košiciach, Staničné námestie č. 9, deti rodičov otca S. B., bývajúceho

T.X., zastúpeného advokátskou kanceláriou s obchodným menom AZARIOVÁ &

RUŽBAŠÁN Law firm s.r.o., so sídlom v Košiciach, Kmeťova č. 26, v mene ktorej vykonáva

advokáciu ako konateľ advokát Mgr. Róbert Ružbašán, a matky Mgr. Ľ. H., bývajúcej

v P.P., zastúpenej Mgr. Kristínou Hoholíkovou, advokátkou so sídlom v Poprade, Námestie

sv. Egídia č. 18/41,o návrhu otca na nariadenie návratu maloletých do krajiny obvyklého pobytu, vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp.zn. 22 P 21/2012, o dovolaní otca proti

uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 11. októbra 2012 sp.zn. 8 CoP 420/2012 takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Košiciach

z 11. októbra 2012 sp.zn. 8 CoP 420/2012   z r u š u j e   a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Otec maloletých podal dňa 9. februára 2012 na Okresnom súde Poprad návrh

na navrátenie detí podľa § 176 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) a podľa

Haagskeho dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí

z 25. októbra 1980 (ďalej len „Dohovor“)   v spojení s Nariadením Rady (ES) č. 2201/2003

z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských

veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností (ďalej len „Nariadenie“). Návrh odôvodnil najmä tým, že matka detí dňa 27. septembra 2011 bez jeho súhlasu premiestnila

deti z ich spoločnej domácnosti v N. v Talianskej republike do P. v Slovenskej republike.

Okresný súd Poprad z dôvodu osobitnej miestnej príslušnosti postúpil vec

na prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu Košice I.

Okresný súd Košice I (ďalej aj len „súd prvého stupňa“ alebo „prvostupňový súd“)

uznesením z 31. mája 2012 č.k. 22 P 21/2012-312 nariadil návrat maloletého N. B.

a maloletého G. B. do krajiny obvyklého pobytu (X. N., Taliansko) a za miesto obvyklého

pobytu maloletých určil Taliansko. Zároveň rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na

náhradu trov konania. Vychádzal zo zistenia, že maloleté deti sa narodili z partnerského

vzťahu ich rodičov, majú tak slovenské, ako aj talianske občianstvo, sú prihlásené od

narodenia k trvalému pobytu tak v Talianskej republike, ako aj v Slovenskej republike,

pričom do základnej školy boli prihlásené v oboch týchto krajinách. Matka ich neustále

premiestňovala medzi týmito dvoma štátmi, pričom v júni 2011 sa rozhodla spolu s deťmi

vrátiť do Talianska, čo potvrdila tým, že v septembri 2011 začali deti chodiť do školy v N.

Dňa 27. septembra 2011 využila neprítomnosť otca, ktorý bol služobne v Kórejskej republike, a bez jeho súhlasu premiestnila deti na Slovensko do P. Poukazujúc na príslušné články

Dohovoru v spojení s Nariadením dospel k záveru, že opatrovnícke právo k maloletým deťom

vykonávali ich rodičia spoločne na území Talianskej republiky a premiestnenie detí matkou

bez súhlasu otca mimo tohto územia je neoprávnené.  

Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (ďalej aj len „odvolací súd“) na odvolanie

matky uznesením z 11. októbra 2012 sp.zn. 8 CoP 420/2012 uznesenie súdu prvého stupňa

zmenil tak, že návrh otca na navrátenie detí zamietol. Na rozdiel od prvostupňového súdu bol

toho názoru, že matka sa nedopustila neoprávneného premiestnenia detí z Talianska

na Slovensko. Tento záver odôvodnil tým, že deti už od roku 2007 striedavo bývali

v Taliansku a na Slovensku s režimom akceptovaným oboma rodičmi a ich bydlisko, či už

v jednej alebo v druhej krajine, vykazuje takú mieru integrácie do sociálneho a rodinného

prostredia, že príslušné orgány Talianskej republiky, ako i Slovenskej republiky, majú

rovnako „blízko“ k maloletým deťom, t.j. majú rovnakú situáciu čo najobjektívnejšie posúdiť

okolnosti pre rozhodnutie vo veci samej. V dôsledku vyššie uvedeného nemožno ustáliť, že

obvyklý pobyt maloletých bol bezprostredne pred premiestnením v Taliansku. Na daný prípad preto nebolo možné aplikovať Dohovor ani Nariadenie. Odchod matky s deťmi na Slovensko

vychádzal z dlhodobo zaužívaného spôsobu života rodiny.  

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie otec maloletých detí (ďalej

aj len „dovolateľ“). Žiadal, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušil

a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alebo aby ho zmenil a potvrdil uznesenie súdu prvého

stupňa. Dovolanie odôvodnil odňatím možnosti konať pred súdom, tzv. inou vadou konania

a nesprávnym právnym posúdením veci. Odňatie možnosti konať pred súdom videl v tom, že

pokiaľ odvolací súd bol toho názoru, že Dohovor ani Nariadenie sa na daný prípad

nevzťahujú, mal v zmysle § 213 ods. 2 O.s.p. uviesť, na základe akého právneho ustanovenia

rozhodol a účastníkom konania mal dať možnosť vyjadriť sa k použitiu takéhoto ustanovenia.

Za tzv. inú vadu konania považoval to, že odvolací súd sa bez vykonania akéhokoľvek

dodatočného dokazovania odchýlil od skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa, keď

konštatoval, že celý režim starostlivosti o maloletých spočíval na „spontánnom režime“,

a nebral do úvahy konkludentnú, resp. výslovnú dohodu rodičov o ich pobyte a školskej

dochádzke, ktorá sa mala počnúc rokom 2011/2012 vykonávať v Talianskej republike.

Odvolaciemu súdu tiež vyčítal, že nebral do úvahy záujem maloletých detí, najmä zdravotný

stav maloletého N., pre ktorého sú v N. v Taliansku vytvorené lepšie podmienky pre

poskytnutie akútnej aj dlhodobej zdravotnej starostlivosti.

Matka vo vyjadrení k dovolaniu navrhla tento mimoriadny opravný prostriedok

zamietnuť. Uviedla, že spontánna dohoda o spôsobe starostlivosti o deti, tak ako ju definoval

odvolací súd, je ekvivalentom konkludentnej dohody tak, ako ju chápe otec. Ten si je iste

vedomý, že obsahom dohody bol nástup detí do školy v Taliansku na obdobie jedného roka,

a to len za podmienky, že N. bude zabezpečená rovnaká starostlivosť a umožnené vzdelávanie

na rovnakej úrovni ako na Slovensku. Nakoľko k tomu nedošlo, vrátila sa s deťmi na

Slovensko. Oznámila tiež, že maloletý N. je od 7. septembra 2012 u otca, ktorý s ním bez jej

súhlasu opustil územie Slovenskej republiky.  

Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie bolo

podané včas účastníkom konania a že je prípustné (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.), preskúmal

napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a dospel k záveru, že ho treba zrušiť.

Dovolací súd predovšetkým z úradnej povinnosti skúmal existenciu vád konania

taxatívne vymedzených v ustanovení § 237 O.s.p. a iných vád, ktoré mohli mať za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Zistil, že z obsahu spisu žiadne takéto vady nevyplývajú.

Z hľadiska existencie uvedených vád považoval za nedôvodnú námietku dovolateľa

o nerešpektovaní ustanovenia § 213 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd totiž posudzoval návrh podľa

rovnakých ustanovení relevantných právnych noriem (Dohovoru a Nariadenia), podľa ktorých

rozhodol vo veci aj prvostupňový súd. Postup odvolacieho súdu podľa § 213 ods. 2 O.s.p.

preto neprichádzal do úvahy. Rovnako nedôvodnou bola aj námietka o tzv. inej vade konania

spočívajúcej v odklonení sa odvolacieho súdu od skutkových zistení súdu prvého stupňa.

Záver odvolacieho súdu o tom, že deti striedavo bývali v Taliansku a na Slovensku bol totiž

súčasťou skutkových zistení súdu prvého stupňa, ktoré účastníkmi konania neboli

spochybnené.

Následne sa dovolací súd zaoberal správnosťou dovolaním napadnutého uznesenia

z hľadiska ďalšieho uplatneného dovolacieho dôvodu, t.j. či rozhodnutie odvolacieho súdu

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Nesprávnym právnym posúdením veci je

omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, ku ktorému môže dôjsť buď použitím

iného právneho predpisu, než ktorý mal byť správne použitý, alebo síce použitím správneho

právneho predpisu, ale jeho nesprávnym výkladom alebo nesprávnym uplatnením.

V prejednávanej veci bolo zo skutkového hľadiska okrem iného zistené, že rodičia žili

s maloletými deťmi od ich narodenia pôvodne v Taliansku. Matka s deťmi dňa 5. októbra

2007 odcestovala na Slovensko do P., zimné a vianočné sviatky trávila rodina v tomto roku

v Taliansku, od februára 2008 do 26. mája 2008 boli deti s matkou na Slovensku, v júni

bývali striedavo v Taliansku a na Slovensku a letné prázdniny trávila celá rodina v Taliansku.

Počas školského roku 2008/2009 boli deti s matkou na Slovensku, pričom N. navštevoval

prvý ročník základnej školy. V školskom roku 2009/2010 N. opakoval prvý ročník a G.

nastúpil do prvého ročníka základnej školy, letné prázdniny trávili deti s rodičmi v Taliansku.

V školskom roku 2010/2011 deti pokračovali v škole na Slovensku, koncom januára 2011

otec pricestoval za deťmi na Slovensko a rodičia išli s nimi na spoločnú dovolenku, cez

veľkonočné prázdniny v roku 2011 boli deti v Taliansku a rodina trávila spoločnú dovolenku

aj v júni a v auguste. Na podnet maloletého G. rodičia zapísali deti do školy v N. a zúčastnili

sa zápisu do školy 14. septembra 2011. Školu navštevovali deti len do 26. septembra 2011,

keď matka s nimi dňa 28. septembra 2011 vycestovala na Slovensko.  

V preskúmavanej veci odvolací súd správne vychádzal z toho, že relevantná právna

úprava, podľa ktorej je potrebné posudzovať návrh otca na navrátenie detí, je Dohovor

a Nariadenie, správne vymedzil aj cieľ týchto právnych noriem a správne citoval aj

ustanovenia definujúce pojem neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania dieťaťa.

Napriek tomu však tieto právne úpravy nesprávne uplatnil na zistený skutkový stav, keď

dospel k záveru, že deti v čase premiestnenia na Slovensko dňa 28. septembra 2011 nemali

obvyklý pobyt v Taliansku, a že z tohto dôvodu k ich neoprávnenému premiestneniu nedošlo.

Odvolací súd v odôvodnení uznesenia uviedol, že bydlisko maloletých detí, či už

v Taliansku alebo na Slovensku, vykazuje takú mieru ich integrácie do sociálneho

a rodinného prostredia, že príslušné orgány Talianskej a Slovenskej republiky majú rovnako

„blízko“ k maloletým deťom, t.j. majú rovnakú situáciu čo najobjektívnejšie posúdiť

okolnosti pre rozhodnutie vo veci samej. Zároveň však s poukazom na tieto dôvody vyslovil

záver, že nemožno ustáliť, že obvyklý pobyt detí bol bezprostredne pred premiestnením  

v Taliansku, pričom skutočné miesto obvyklého pobytu detí výslovne neoznačil. Ak by

skutkové zistenie, že miera integrácie detí do sociálneho a rodinného prostredia je rovnaká tak v Taliansku, ako aj na Slovensku, malo viesť k záveru, že deti nemali obvyklý pobyt

v Taliansku, muselo by to isté skutkové zistenie viesť k rovnakému záveru aj pokiaľ ide  

o Slovensko, t.j. k záveru, že deti nemali obvyklý pobyt ani na Slovensku. Takýto záver je

však z povahy veci neprijateľný, a teda nesprávny.

Okrem toho, ak odvolací súd vychádzal z názoru, že miestom obvyklého pobytu

dieťaťa je miesto, ktoré odzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného

prostredia, a ďalej vychádzal zo zistenia, že v predmetnej veci takúto mieru začlenenia

vykazuje bydlisko maloletých detí ako v Taliansku, tak aj na Slovensku, potom jeho právny

záver o neexistencii obvyklého pobytu detí v Taliansku bezprostredne pred ich premiestnením

na Slovensko je v zjavnom rozpore s uvedenými východiskami (keďže z nich pri zachovaní

pravidiel logického uvažovania vyplýva práve opačný záver). Je preto aj z tohto dôvodu

nesprávny. V dôsledku uvedeného potom neobstojí ani právny záver odvolacieho súdu, že

premiestnenie detí matkou na Slovensko nebolo neoprávnené.  

Cieľom Dohovoru je zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré boli neoprávnené

premiestnené do niektorého zmluvného štátu alebo sú v ňom zadržiavané. Jeho účelom je

stanoviť pre tieto prípady pravidlá návratu detí. Pokiaľ ide o členské štáty Európske únie, má Nariadenie aplikačnú prednosť pred Dohovorom (čl. 60 Nariadenia). Špeciálne je však

stanovené, že Dohovor doplnený ustanoveniami Nariadenia, by mal byť v prípadoch

neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania dieťaťa naďalej používaný (por. bod 17

preambuly Nariadenia). Nariadenie sprísňuje ustanovenia zakotvené v Dohovore (por. najmä

čl. 11 ods. 2 až 5 Nariadenia) najmä tým, že zdôrazňuje Dohovorom od začiatku sledovaný

cieľ – bezodkladné navrátenie dieťaťa, posilňuje postavenie dieťaťa v konaní a jeho

participačné práva. Vo všeobecnej rovine možno povedať, že obe právne úpravy vychádzajú

zo zásady, že nikto nesmie ťažiť zo svojho protiprávneho konania. Svoje ustanovenia

koncipujú na princípe predchádzania svojpomoci, resp. ochrany detí pred negatívnymi

dôsledkami realizácie svojpomoci. Ich aplikácia však nesmie byť mechanická. Vždy je treba

vziať do úvahy hľadisko najlepšieho záujmu dieťaťa zakotvené v Dohovore o právach dieťaťa

a celkový kontext právneho poriadku, komunitárneho práva i medzinárodného práva

verejného, vrátane jeho ľudskoprávnej dimenzie. Preto je namieste, že ako Dohovor, tak aj

Nariadenie určujú i pravidlá pre nevydanie dieťaťa, ktoré však musia byť interpretované

reštriktívne.

Podľa čl. 2 ods. 11 Nariadenia pojem „neoprávnené premiestnenie alebo zadržiavanie“

znamená premiestnenie alebo zadržiavanie dieťaťa ak : a) je porušením opatrovníckeho práva

nadobudnutého rozsudkom, zo zákona alebo dohodou, ktorá má právne účinky podľa práva

členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo

zadržaním a b) za predpokladu, že v čase premiestnenia alebo zadržania sa toto opatrovnícke

právo aj vykonávalo, buď spoločne alebo samostatne, alebo by sa bolo takto vykonávalo, ak

by nedošlo k premiestneniu alebo zadržaniu. Opatrovnícke právo sa považuje za vykonávané

spoločne, ak na základe rozsudku alebo zo zákona jeden nositeľ rodičovských práv

a povinností nemôže rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa bez súhlasu druhého nositeľa

rodičovských práv a povinností (čl. 2 ods. 11 Nariadenia).

Podľa čl. 2 ods. 9 Nariadenia pojem „opatrovnícke právo“ zahŕňa práva a povinnosti

súvisiace s osobnou starostlivosťou o dieťa, najmä právo určiť miesto pobytu dieťaťa.    

Vychádzajúc z vyššie uvedených článkov Nariadenia pod miestom obvyklého pobytu

dieťaťa na účely konania o jeho navrátení treba rozumieť miesto, kde dieťa bývalo na základe

zhodnej vôle rodičov (vykonávajúcich spoločne opatrovnícke právo) bezprostredne pred

protiprávnym premiestnením alebo zadržaním.

V prejednávanej veci právny záver o neoprávnenom premiestnení detí vyžadoval

splnenie troch predpokladov, a to : a) existenciu opatrovníckeho práva, b) výkon

opatrovníckeho práva v čase premiestenia, a to buď spoločne alebo samostatne a c) porušenie

opatrovníckeho práva. Podľa názoru dovolacieho súdu tieto predpoklady boli splnené.

V konaní nevznikli žiadne pochybnosti o tom, že obaja rodičia boli v čase

premiestnenia detí nositeľmi opatrovníckeho práva, t.j. práv a povinností súvisiacich

so starostlivosťou o maloleté deti, najmä práva určiť miesto ich pobytu, že toto právo v čase

premiestnenia detí vykonávali spoločne, t.j. že ani jeden z nich nemohol rozhodnúť o mieste

pobytu detí (resp. o jeho zmene) bez súhlasu druhého, že posledné bydlisko detí pred

premiestnením určené zhodnou vôľou rodičov bolo v Taliansku, a že opatrovnícke právo bolo

porušené, keďže matka detí nepreukázala, že otec so zmenou miesta pobytu detí z Taliansku

na Slovensko súhlasil (hoci táto povinnosť pre ňu vyplývala z čl. 13 písm. a/ Dohovoru).

Odvolací súd sa v dôsledku nesprávneho právneho záveru o tom, že premiestnenie detí

matkou nebolo neoprávnené, nezaoberal okolnosťami, pre ktoré výnimočne nemusí byť

návrat detí nariadený (bod 17 preambuly Nariadenia v spojení s čl. 12   a 13 Dohovoru) a nezistil za pomoci odborného posúdenia, či deti (resp. maloletý G.) sú s ohľadom

na ich vek a stupeň vyspelosti schopné vyjadriť svoje potreby a prianie, resp. v kladnom

prípade nezistil, či už za pomoci znalca alebo výsluchom maloletých (bod 19 preambuly

Nariadenia), ich vnútorný postoj k návratu do domácnosti otca.

So zreteľom na uvedené dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie.

Toto uznesenie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. apríla 2013  

JUDr. Rudolf Čirč, v.r.

predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Falbová