N a j v y š š í s ú d
5 Urtost 7/2016
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Juraja Klimenta a sudcov JUDr. Petra Hatalu a JUDr. Petra Szaba v trestnej veci
odsúdeného P. U. pre zločin krádeže za účelom zárobku podľa §§ 127,
130 prvý prípad Trestného zákonníka Rakúskej republiky a iné, prerokoval na neverejnom
zasadnutí konanom 10. novembra 2016 v Bratislave sťažnosť odsúdeného P. U. proti
uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 12. októbra 2016, sp. zn. 1Ntc/14/2015, a rozhodol
t a k t o :
Podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. sťažnosť odsúdeného P. U.
s a z a m i e t a.
O d ô v o d n e n i e
Napadnutým uznesením Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) podľa
§ 66 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. zamietol žiadosť odsúdeného P. U. o podmienečné prepustenie
z výkonu trestu odňatia slobody.
Trest odňatia slobody si odsúdený vykonáva v Ústave na výkon trestu odňatia slobody
Hrnčiarovce nad Parnou (ďalej len „ústav“) na základe rozsudku krajského súdu z 9. decembra 2015, sp. zn. 1Ntc/14/2015, ktorým bolo podľa § 17 ods. 1 zákona č. 549/2011
Z. z. o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím
slobody v Európskej únii a o zmene a doplnení zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 344/2012 Z. z. (ďalej len „zákon č. 549/2011
Z. z.“) rozhodnuté, že rozsudok Krajinského súdu pre trestné veci Viedeň zo 7. júla 2015, sp. zn. 95 Hv 52/15k sa uznáva a uložený trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky
sa na území Slovenskej republiky vykoná.
V napadnutom uznesení krajský súd vysvetlil, že formálnu podmienku
pre podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody odsúdený splnil po tom,
ako vykonal polovicu uloženého trestu. Pokiaľ išlo o materiálnu podmienku, súd skonštatoval,
že v prípade odsúdeného nemožno očakávať, že by v budúcnosti viedol riadny život. Poukázal
pri tom na to, že odsúdený má 17 záznamov v registri trestov, pričom v súčasnosti je proti
nemu vedené trestné stíhanie na OR PZ Bratislava II pod ČVS: ORP-1135/2-VYS-B2-2014
pre trestný čin krádeže..
Proti tomuto uzneseniu podal odsúdený P. U. sťažnosť.
V odôvodnení v podstate zopakoval svoju predchádzajúcu argumentáciu poukazujúcu
na to, že podľa jeho názoru splnil všetky zákonné podmienky na podmienečné prepustenie, ktorú doplnil tvrdením, že takýmto postupom sa cíti byť diskriminovaný, keďže podmienečne
prepustený bol aj člen zločineckej skupiny „Sýkorovci“. V tejto súvislosti hodnotenie z Ústavu na výkon trestu odňatia slobody považoval za neobjektívne, ktoré bolo vypracované
len za tým účelom, aby jeho žiadosť bola zamietnutá.
Najvyšší súd postupom podľa § 192 ods. 1 Tr. por. preskúmal správnosť výroku
napadnutého uznesenia, proti ktorému odsúdený podal sťažnosť, ako aj konanie tomuto
výroku predchádzajúce a dospel pritom k záveru, že táto nie je dôvodná.
Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 549/2011 Z. z. súd, ktorý rozhodol o uznaní a výkone
rozhodnutia, je oprávnený prijať všetky následné rozhodnutia spojené s výkonom trestnej
sankcie vrátane podmienečného prepustenia odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody.
Podľa § 66 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. súd môže odsúdeného podmienečne prepustiť na slobodu, ak odsúdený vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojím správaním
preukázal polepšenie a môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život,
ak ide o osobu odsúdenú za zločin po výkone polovice uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody alebo rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky zmierneného
nepodmienečného trestu odňatia slobody.
Z vyššie citovaných ustanovení plynie, že pre podmienečné prepustenie z výkonu
trestu odňatia slobody je nutné, aby odsúdený kumulatívne splnil dve podmienky. Formálnu – vykonal trest v zákonom stanovenej dobe a materiálnu – plnením svojich
povinností a svojím správaním preukázal polepšenie a možno od neho očakávať,
že v budúcnosti povedie riadny život.
Pokiaľ ide o formálnu podmienku, ako správne krajský súd skonštatoval, túto
odsúdený splnil po vykonaní polovice trestu.
Vo vzťahu k materiálnej podmienke, najvyšší súd v zhode s krajským súdom dospel
k záveru, že táto nie je naplnená. Aj najvyšší súd je toho názoru, že opakované páchanie druhovo identickej trestnej činnosti prevažne majetkového charakteru, za ktorú bol P.
U. v období rokov 2009 – 2015 desaťkrát odsúdený svedčí o tom, že v jeho prípade
nemožno očakávať, že by v budúcnosti viedol riadny život. Aj v správe riaditeľa ústavu na výkon trestu sa z tohto dôvodu konštatuje nepriaznivá resocializačná prognóza, resp. že
odsúdený neplní podmienky pre podmienečné prepustenie.
Vo vzťahu k námietkam odsúdeného najvyšší súd upozorňuje, že na podmienečné prepustenie z výkonu trestu neexistuje „právny nárok“, ktorého by sa mohol domáhať ihneď,
ako sa po určitú zákonom stanovenú dobu správal vo výkone trestu slušne a vzorne si plnil
uložené povinnosti. „Zmysel podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody nie je v tom, aby za dobré správanie, prípadne za dobrú prácu vo výkone trestu, bol páchateľ
automaticky prepustený po odpykaní stanovenej doby na slobodu, bez zreteľa na to, aká je
prognóza jeho ďalšieho správania. Podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia
slobody je totiž na mieste len v tom prípade, ak vzhľadom ku všetkým okolnostiam,
ktoré môžu mať v tomto smere význam, je odôvodnený predpoklad, že odsúdený povedie aj na slobode riadny život a že tu nie je pre spoločnosť príliš veľké riziko recidívy.“
(ŠÁMAL, P. a kol. Trestní zákoník I. § 1 až 139. Komentář. 1. vyd. Praha: C. H. Beck, 2009, s. 952.).
Okolnosťou, ktorá má pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení význam, je podľa odbornej literatúry, ako aj bohatej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu
(viď napr. uznesenie z 12. augusta 2015, sp. zn. 3 Urtost 3/2015, z 10. septembra 2014, sp. zn. 1 Tost 19/2015, z 25. februára 2015, sp. zn. 3 Urtost 1/2015, z 24. septembra 2015,
sp. zn. 6 Urtost 1/2015, zo 7. apríla 2016, sp. zn. 5 Urtost 2/2016), aj predchádzajúci spôsob
života odsúdeného, vrátane jeho prípadnej trestnej činnosti.
Najvyšší súd sa teda nestotožnil s názorom odsúdeného, že na jeho predchádzajúcu
trestnú činnosť nemožno pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení prihliadať. Naopak,
posúdenie otázky prípadnej recidívy je svojím spôsobom vždy len predpokladom, ktorý
je vyslovený s väčšou či menšou mie rou pravdepodobnosti, a pri ktorom je súd vždy
odkázaný na objektívne okolnosti. Takouto okolnosťou sú aj doterajšie sklony
odsúdeného k páchaniu trestnej činnosti.
Isteže, nemožno paušálne dospieť k záveru, že u viacnásobných recidivistov,
už podmienečné prepustenie z výkonu trestu a priori nepripadá do úvahy. Faktom ale je, že s ohľadom na ich kriminálnu minulosť, bude splnenie materiálnej podmienky
(o ich polepšení a nízkeho rizika recidívy) skôr výnimočné, ako bežné.
Pokiaľ ide konkrétne o odsúdeného P. U., najvyšší súd zdôrazňuje, že tento už
dostal zo strany spoločnosti opakovane možnosť pre ukázať, že aj „miernejší trest“ na jeho nápravu postačuje. Žiaľ, nestalo sa a P. U.sa k páchaniu trestnej činnosti navrátil.
V tomto kontexte preto tvrdenia odsúdeného P. U. nie sú relevantné. Naopak, uvedené
svedčí skôr v jeho neprospech, keďže z neho vplýva, že spoločnosť mu opakovane
(neúspešne) dávala šancu napraviť sa.
Na podklade vyššie formulovaných úvah najvyšší súd vyhodnotil sťažnosť
odsúdeného P. U. ako nedôvodnú, a preto ju podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. zamietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 10. novembra 2016
JUDr. Juraj K l i m e n t, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Gabriela Protušová