N a j v y š š í s ú d
5 Urtost 3/2017
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Juraja Klimenta a sudcov JUDr. Petra Hatalu a JUDr. Petra Szaba v trestnej veci
odsúdeného Z. K. pre zločin úmyselného ťažkého ublíženia na zdraví podľa
§ 87 ods. 1 a 2, 2. prípad rakúskeho trestného zákonníka, prerokoval na neverejnom zasadnutí
konanom 15. mája 2017 v Bratislave sťažnosť odsúdeného Z. K. proti uzneseniu Krajského
súdu v Banskej Bystrici z 29. marca 2017, sp. zn. 3Ntc/8/2013, a rozhodol
t a k t o :
Podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. sťažnosť odsúdeného Z. K.
s a z a m i e t a.
O d ô v o d n e n i e
Napadnutým uznesením Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)
podľa § 18 ods. 1 zákona č. 549/2011 Z. z. o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými
sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii a o zmene a doplnení
zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov s použitím § 66 ods. 1
písm. b/, ods. 2 Tr. zák. zamietol žiadosť odsúdeného Z. K. o podmienečné prepustenie
z výkonu trestu odňatia slobody.
Trest odňatia slobody si odsúdený vykonáva v Ústave na výkon trestu odňatia slobody
v Košiciach (ďalej len „ústav“) na základe rozsudku krajského súdu z 11. decembra 2013,
sp. zn. 3Ntc/8/2013, ktorým bolo podľa § 17 ods. 1 zákona č. 549/2011 Z. z. o uznávaní
a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody
v Európskej únii a o zmene a doplnení zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 344/2012 Z. z. (ďalej len „zákon č. 549/2011 Z. z.“)
rozhodnuté, že rozsudok Krajinského súdu Linz z 21. januára 2013, sp. zn.
24 Hv 60/12x-ON 200 v spojení s rozhodnutím Vyššieho krajinského súdu Linz
z 19. júna 2013, sp. zn. 9 BS 174/13x a uznesením Najvyššieho súdneho dvora Rakúskej
republiky zo 16. mája 2013, sp. zn. 13 Os 25/13w-5 sa uznávajú a uložený trest odňatia
slobody vo výmere 7 (sedem) rokov so zaradením do ústavu so stredným stupňom stráženia,
sa na území Slovenskej republiky vykoná.
V napadnutom uznesení krajský súd vysvetlil, že formálnu podmienku
pre podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody odsúdený splnil po tom,
ako vykonal dve tretiny uloženého trestu. Pokiaľ išlo o materiálnu podmienku, súd
skonštatoval, že v prípade odsúdeného nemožno očakávať, že by v budúcnosti viedol riadny
život. Poukázal pri tom na to, že odsúdený má za ostatných 13 rokov 9 záznamov v registri
trestov, pričom trestnú činnosť, za ktorú bol právoplatne odsúdený spáchal na území Rakúskej
republiky.
Proti tomuto uzneseniu v zákonom stanovenej lehote podal odsúdený Z. K. sťažnosť,
ktorú odôvodnil tým, že napriek tomu, že bol v minulosti už vo výkone trestu odňatia
slobody, teraz uložený trest vykonáva s pokorou, o čom svedčí aj jeho preradenie
do miernejšieho stupňa stráženia. Vzhľadom k tomu sa podanou sťažnosťou v podstate
domáhal opätovného poskytnutia ďalšej šance skoršieho prepustenia z výkonu trestu odňatia
slobody.
Najvyšší súd postupom podľa § 192 ods. 1 Tr. por. preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia, proti ktorému odsúdený podal sťažnosť, ako aj konanie tomuto
výroku predchádzajúce a dospel pritom k záveru, že táto nie je dôvodná.
Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 549/2011 Z. z. súd, ktorý rozhodol o uznaní a výkone
rozhodnutia, je oprávnený prijať všetky následné rozhodnutia spojené s výkonom trestnej
sankcie vrátane podmienečného prepustenia odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody.
Podľa § 66 ods. 1 písm. b/ Tr. zák. súd môže odsúdeného podmienečne prepustiť na slobodu, ak odsúdený vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojím správaním
preukázal polepšenie a môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život,
ak ide o osobu odsúdenú za zločin po výkone dvoch tretín uloženého nepodmienečného trestu
odňatia slobody alebo rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky zmierneného nepodmienečného trestu odňatia slobody.
Z vyššie citovaných ustanovení plynie, že pre podmienečné prepustenie z výkonu
trestu odňatia slobody je nutné, aby odsúdený kumulatívne splnil dve podmienky. Formálnu – vykonal trest v zákonom stanovenej dobe a materiálnu – plnením svojich povinností a svojím
správaním preukázal polepšenie a možno od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny
život.
Pokiaľ ide o formálnu podmienku, ako správne krajský súd skonštatoval, túto
odsúdený splnil po vykonaní dvoch tretín trestu.
Vo vzťahu k materiálnej podmienke, najvyšší súd v zhode s krajským súdom dospel
k záveru, že táto nie je naplnená. Aj najvyšší súd je toho názoru, že opakované páchanie
druhovo identickej trestnej činnosti prevažne majetkového charakteru, za ktorú bol Z.
K. v období rokov 2000 – 2013 osemkrát odsúdený svedčí o tom, že v jeho prípade
nemožno očakávať, že by v budúcnosti viedol riadny život. Aj v správe riaditeľa ústavu na
výkon trestu sa z tohto dôvodu konštatuje nepriaznivá resocializačná prognóza, resp. že
odsúdený neplní podmienky pre podmienečné prepustenie.
Vo vzťahu k prípadným námietkam odsúdeného najvyšší súd upozorňuje,
že na podmienečné prepustenie z výkonu trestu neexistuje „právny nárok“, ktorého
by sa mohol domáhať ihneď, ako sa po určitú zákonom stanovenú dobou správal vo výkone
trestu slušne a vzorne si plnil uložené povinnosti. „Zmysel podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody nie je v tom, aby za dobré správanie, prípadne za dobrú
prácu vo výkone trestu, bol páchateľ automaticky prepustený po odpykaní stanovenej doby
na slobodu, bez zreteľa na to, aká je prognóza jeho ďalšieho správania. Podmienečné
prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody je totiž na mieste len v tom prípade,
ak vzhľadom ku všetkým okolnostiam, ktoré môžu mať v tomto smere význam,
je odôvodnený predpoklad, že odsúdený povedie aj na slobode riadny život a že tu nie je
pre spoločnosť príliš veľké riziko recidívy.“ (ŠÁMAL, P. a kol. Trestní zákoník I.
§ 1 až 139. Komentář. 1. vyd. Praha: C. H. Beck, 2009, s. 952.).
Okolnosťou, ktorá má pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení význam, je podľa odbornej literatúry, ako aj bohatej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu
(viď napr. uznesenie z 12. augusta 2015, sp. zn. 3 Urtost 3/2015, z 10. septembra 2014,
sp. zn. 1 Tost 19/2015, z 25. februára 2015, sp. zn. 3 Urtost 1/2015, z 24. septembra 2015, sp. zn. 6 Urtost 1/2015, zo 7. apríla 2016, sp. zn. 5 Urtost 2/2016), aj predchádzajúci spôsob
života odsúdeného, vrátane jeho prípadnej trestnej činnosti.
Najvyšší súd sa teda rovnako nestotožnil s názorom odsúdeného, že na jeho
predchádzajúcu trestnú činnosť nemožno pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení
prihliadať. Naopak, posúdenie otázky prípadnej recidívy je svojím spôsobom vždy len
predpokladom, ktorý je vyslovený s väčšou či menšou mierou pravdepodobnosti,
a pri ktorom je súd vždy odkázaný na objektívne okolnosti. Takouto okolnosťou sú aj
doterajšie sklony odsúdeného k páchaniu trestnej činnosti.
Isteže, nemožno paušálne dospieť k záveru, že u viacnásobných recidivistov, už
podmienečné prepustenie z výkonu trestu a priori nepripadá do úvahy. Faktom ale je,
že s ohľadom na ich kriminálnu minulosť, bude splnenie materiálnej podmienky
(o ich polepšení a nízkeho rizika recidívy) skôr výnimočné, ako bežné.
Pokiaľ ide konkrétne o odsúdeného Z. K., najvyšší súd zdôrazňuje, že tento už
dostal zo strany spoločnosti opakovane možnosť preukázať, že aj „miernejší trest“
na jeho nápravu postačuje. Žiaľ, nestalo sa a Z. K. sa k páchaniu trestnej činnosti navrátil.
V tomto kontexte preto tvrdenia odsúdeného Z. K. nie sú relevantné. Naopak, uvedené
svedčí skôr v jeho neprospech, keďže z neho vplýva, že spoločnosť mu opakovane
(neúspešne) dávala šancu napraviť sa.
Na podklade vyššie formulovaných úvah najvyšší súd vyhodnotil sťažnosť odsúdeného Z. K. ako nedôvodnú, a preto ju podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. zamietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 15. mája 2017
JUDr. Juraj K l i m e n t, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Gabriela Protušová