UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Juraja Klimenta a sudcov JUDr. Petra Štifta a JUDr. Dušana Szabóa v trestnej veci odsúdeného E. J. pre trestný čin krádeže vlámaním spáchaného za účelom zárobku podľa § 15, § 127, § 129 ods. 1 číslica 1, § 130 ods. 2 druhý prípad rakúskeho Trestného zákona, prerokoval na neverejnom zasadnutí konanom 31. októbra 2023 v Bratislave sťažnosť odsúdeného E. J. proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 5. septembra 2023, sp. zn. /22/2013, a rozhodol
rozhodol:
Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sťažnosť odsúdeného E. J. sa zamieta.
Odôvodnenie
Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením z 5. septembra 2023, sp. zn. 3 Ntc/22/2023 podľa § 18 ods. 1 zákona č. 549/2011 Z. z. o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii a o zmene a doplnení zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov s použitím § 415 ods. 1 Trestného poriadku a § 66 ods. 1 písm. a) Trestného zákona zamietol žiadosť odsúdeného E. J. o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody.
V napadnutom uznesení krajský súd uviedol, že v zmysle Trestného zákona bolo potrebné skúmať splnenie zákonných podmienok pre podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody vo výmere 240 dní za prečin a trestu odňatia slobody vo výmere 19 mesiacov za viaceré prečiny. Formálne podmienky pre podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody odsúdený splnil. Krajský súd ale uviedol, že okrem týchto podmienok je potrebné splnenie aj ďalších podmienok a to, že odsúdený vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojím správaním preukázal polepšenie, a že sa od neho môže očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život. Odsúdený odo dňa 9. mája 2023 do dňa vypracovania hodnotenia riaditeľom ústavu, t. j. do dňa 21. júla 2023, vykonal len 73 dní trestu odňatia slobody na území Slovenskej republiky. Odsúdený nebol počas tohto obdobia disciplinárne potrestaný, riadne si plnil svoje povinnosti a jeho správanie bolo bez negatívnych poznatkov. Napriek žiadnym negatívnym záznamom k osobe odsúdeného súd výpovednú hodnotu správy riaditeľa ústavu o správaní sa odsúdeného vo výkone trestu odňatia slobody posúdil ako nedostatočnú pre potreby preukázania jehonápravy. Súd poukázal najmä na krátkosť posudzovaného obdobia správania sa odsúdeného, ktoré nevytvorilo dostatočný podklad pre skonštatovanie splnenia materiálnych podmienok pre jeho podmienečné prepustenie. Doteraz zistené skutočnosti neindikujú zmenu jeho postoja k spoločenským hodnotám, a teda niet takých skutočností, pre ktoré by súd mohol mať dostatočným spôsobom preukázané jeho polepšenie sa. Navyše samotný riaditeľ ústavu záverom vypracovanej správy posúdil resocializačnú prognózu ako menej priaznivú, a to na základe stredného rizika recidívy trestnej činnosti. Odsúdený bol v minulosti sedemnásťkrát odsúdený pre majetkovú trestnú činnosť, z čoho súd vyvodzuje zrejmú tendenciu odsúdeného zabezpečovať si finančné prostriedky protispoločenským konaním. Krajský súd uviedol, že požiadavka pozitívnej prognózy správania sa na slobode nebola splnená, neboli zistené predpoklady, že po podmienečnom prepustení z výkonu trestu na slobodu by odsúdený v budúcnosti viedol riadny život. Súd považoval ďalšie pôsobenie na jeho osobu nepodmienečným trestom za dôvodné, zákonné a naplňujúce účel a funkciu trestu tak výchovnú, represívnu, ako aj preventívnu. Krajský súd na záver svojho uznesenia doplnil, že rozhodnutie o podmienečnom prepustení odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody je fakultatívnej povahy, a teda na také rozhodnutie nemá odsúdený právny nárok.
Proti tomuto uzneseniu podal odsúdený E. J. sťažnosť, priamo do zápisnice na verejnom zasadnutí konanom 5. septembra 2023, ktorú však bližšie neodôvodnil.
Najvyšší súd postupom podľa § 192 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia, proti ktorému odsúdený podal sťažnosť, ako aj konanie tomuto výroku predchádzajúce a dospel pritom k záveru, že táto nie je dôvodná.
Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 549/2011 Z. z. súd, ktorý rozhodol o uznaní a výkone rozhodnutia, je oprávnený prijať všetky následné rozhodnutia spojené s výkonom trestnej sankcie vrátane podmienečného prepustenia odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody.
Podľa § 66 ods. 1 písm. a) Trestného zákona súd môže odsúdeného podmienečne prepustiť na slobodu, ak odsúdený vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojím správaním preukázal polepšenie a môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život, ak ide o osobu odsúdenú za prečin po výkone polovice uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody alebo rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky zmierneného nepodmienečného trestu odňatia slobody.
Z vyššie citovaných ustanovení plynie, že pre podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody je nutné, aby odsúdený kumulatívne splnil dve podmienky. Formálnu - vykonal trest v zákonom stanovenej dobe a materiálnu - plnením svojich povinností a svojím správaním preukázal polepšenie a možno od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život.
Pokiaľ ide o formálnu podmienku, ako správne krajský súd skonštatoval, túto odsúdený splnil po vykonaní polovice trestu.
Vo vzťahu k materiálnej podmienke, najvyšší súd v zhode s krajským súdom dospel k záveru, že táto nie je naplnená. Aj najvyšší súd je toho názoru, že opakované páchanie druhovo identickej trestnej činnosti majetkového charakteru, za ktorú bol odsúdený sedemnásťkrát súdne trestaný svedčí o tom, že v jeho prípade nemožno očakávať, že by v budúcnosti viedol riadny život. V správe riaditeľa ústavu na výkon trestu sa z tohto dôvodu konštatuje menej priaznivá resocializačná prognóza so stredným rizikom recidívy a odporúča odsúdeného podmienečne prepustiť s dohľadom. Najvyšší súd však poukazuje na skutočnosť, že odsúdený bol vo výkone trestu, do podania hodnotenia riaditeľom ústavu, tri mesiace, čo nie je dostatočne dlhá doba na posúdenie správania sa odsúdeného.
Vo vzťahu k prípadným námietkam odsúdeného najvyšší súd upozorňuje, že na podmienečné prepustenie z výkonu trestu neexistuje „právny nárok“, ktorého by sa mohol domáhať ihneď, ako sa po určitú zákonom stanovenú dobu správal vo výkone trestu slušne a vzorne si plnil uložené povinnosti. „Zmysel podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody nie je v tom, aby za dobrésprávanie, prípadne za dobrú prácu vo výkone trestu, bol páchateľ automaticky prepustený po odpykaní stanovenej doby na slobodu, bez zreteľa na to, aká je prognóza jeho ďalšieho správania. Podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody je totiž na mieste len v tom prípade, ak vzhľadom ku všetkým okolnostiam, ktoré môžu mať v tomto smere význam, je odôvodnený predpoklad, že odsúdený povedie aj na slobode riadny život a že tu nie je pre spoločnosť príliš veľké riziko recidívy.“ (ŠÁMAL, P. a kol. Trestní zákoník I. § 1 až 139. Komentář. 1. vyd. Praha: C. H. Beck, 2009, s. 952.).
Okolnosťou, ktorá má pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení význam, je podľa odbornej literatúry, ako aj bohatej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu (viď napr. uznesenie z 12. augusta 2015, sp. zn. 3 Urtost 3/2015, z 10. septembra 2014, sp. zn. 1 Tost 19/2015, z 25. februára 2015, sp. zn. 3 Urtost 1/2015, z 24. septembra 2015, sp. zn. 6 Urtost 1/2015, zo 7. apríla 2016, sp. zn. 5 Urtost 2/2016), aj predchádzajúci spôsob života odsúdeného, vrátane jeho prípadnej trestnej činnosti.
Najvyšší súd dodáva, že posúdenie otázky prípadnej recidívy je svojím spôsobom vždy len predpokladom, ktorý je vyslovený s väčšou či menšou mierou pravdepodobnosti, a pri ktorom je súd vždy odkázaný na objektívne okolnosti. Takouto okolnosťou sú aj doterajšie sklony odsúdeného k páchaniu trestnej činnosti.
Isteže, nemožno paušálne dospieť k záveru, že u viacnásobných recidivistov, už podmienečné prepustenie z výkonu trestu a priori nepripadá do úvahy. Faktom ale je, že s ohľadom na ich kriminálnu minulosť, bude splnenie materiálnej podmienky (o ich polepšení a nízkeho rizika recidívy) skôr výnimočné, ako bežné.
Pokiaľ ide konkrétne o odsúdeného E. J., najvyšší súd zdôrazňuje, že tento už dostal zo strany spoločnosti opakovane možnosť preukázať, že aj „miernejší trest“ na jeho nápravu postačuje, k čomu v prípade odsúdeného E. J. nedošlo, keďže ďalej opakovane páchal trestnú činnosti majetkového charakteru. Z čoho možno vyvodiť, že odsúdený si takýmto spôsobom zarábal na živobytie.
Na podklade vyššie formulovaných úvah najvyšší súd vyhodnotil sťažnosť odsúdeného E. J. ako nedôvodnú, a preto ju podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.
Toto uznesenie bolo prijaté v pomere 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.