5Urto/4/2024

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Petra Štifta a sudcov JUDr. Juraja Klimenta a JUDr. Mariána Mačuru v trestnej veci C. H., v konaní podľa zákona č. 549/2011 Z. z. o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii a o zmene a doplnení zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov, prerokoval na neverejnom zasadnutí v Bratislave 30. júla 2024 odvolanie C. H. podané proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 21. februára 2024, sp. zn. 3Ntc/9/2023, a takto

rozhodol:

Podľa § 518 ods. 4 Trestného poriadku odvolanie C. H. sa zamieta.

Odôvodnenie

Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej „krajský súd“) rozsudkom z 21. februára 2024, sp. zn. 3Ntc/9/2023, rozhodol, že podľa § 16 ods. 1 písm. f) v spojení s § 4 ods. 1 zákona č. 549/2011 Z. z. o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii a o zmene a doplnení zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov sa odmieta na území Slovenskej republiky uznať rozsudok Odvolacieho súdu v Amsterdame, sp. zn. 23- 000655-17 zo dňa 03. októbra 2018, právoplatný dňa 18. októbra 2018, ktorým bol občan Slovenskej republiky C. H., nar. XX. T. XXXX, trvale bytom F., t. č. vo výkone ústavnej liečby v R., oslobodený spod akéhokoľvek trestného stíhania za skutok právne kvalifikovaný ako pokus trestného činu zabitia podľa článkov 45 a 287, ako aj pokus ťažkého ublíženia na zdraví podľa článkov 45 a 302 Holandského Trestného zákona, ktorého sa dopustil na tom skutkovom základe, že dňa 22.05.2016 alebo okolo tohto dátumu v Heemskerku, s cieľom vykonať trestný čin, ktorý mal obvinený v úmysle pripraviť W.. X. o život, hodil (silou) klimatizáciu alebo v každom prípade ťažký (elektrický) prístroj na jeho hlavu a/alebo telo, ktorý v tom čase ležal na zemi, pričom k dokonaniu tohto zamýšľaného trestného činu nedošlo, a/alebo dňa 22.05.2016 alebo okolo tohto dátumu v Heemskerku v úmysle spôsobiť ťažké ublíženie na zdraví W.. X., spôsobil zranenia, a to konkrétne viacnásobné zlomeniny rebier a stavcov, poranenie hlavy a perforáciu pľúc tým, že ho kopol do hlavy a úderom do tela a/alebo kopnutím a/alebo tlačením o zem a/alebo hodením klimatizácie alebo v každom prípade ťažkého (elektrického) spotrebiča proti jeho hlave a/alebo telu, za čo mu bolo uložené opatrenie ústavnej liečby.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu v zákonom ustanovenej lehote podal odvolanie C. H. podaním z 28. marca 2024 (podaným na pošte 4. apríla 2024, zaslaným predtým e-mailom 3. apríla 2024, č. l. 99 - 101, 102 - 106, pričom napadnuté rozhodnutie prevzal 21. marca 2024), v ktorom navrhol zrušiť napadnuté rozhodnutie a opätovne rozhodnúť vo veci, keď v zásade namietol nasledujúce skutočnosti:

- s poukazom na ustanovenia § 3 písm. a), písm. b) zákona č. 549/2011 Z. z. uviedol, že postup podľa tohto zákona sa vzťahuje aj na prejednávanú vec, nakoľko síce bol rozsudkom oslobodený spod akéhokoľvek trestného stíhania pre nepríčetnosť, avšak bolo mu uložené opatrenie povinnej ústavnej liečby, čo možno jednoznačne kvalifikovať ako iné právoplatné rozhodnutie v trestnom konaní, ktorým sa uložila trestná sankcia spojená s odňatím slobody, ktorou je aj ochranné liečenie formou ústavného liečenia, toto ochranné liečenie mu bolo uložené rozhodnutím súdu, nemôže ho slobodne opustiť, má povahu sankcie, nakoľko je obmedzený na slobode a predstavuje ekvivalent ochrannej liečby ukladanej slovenskými súdmi podľa Trestného zákona a Trestného poriadku, o návrhu na zmenu z ústavnej ochrannej liečby na ambulantnú rozhoduje vždy súd na základe návrhu liečebného zariadenia, ktoré nemôže svojvoľne opustiť ani na Slovensku, nesúhlasí s argumentom krajského súdu, že klinika, ktorá by mohla opatrenie ústavnej liečby realizovať na Slovensku, funguje v Hronovciach, kde však jeho umiestnenie neprichádza do úvahy pre zákonné prekážky, k čomu s poukazom na § 81 ods. 4 Trestného zákona uviedol, že ochranné liečenie môže vykonávať v akomkoľvek zariadení ústavnej starostlivosti a ak bude svojim správaním ohrozovať život a zdravie iných osôb, zariadenie môže dať návrh na výkon ochranného liečenia v detenčnom ústave v Hronovciach,

- s poukazom na ustanovenia § 4 písm. c) a § 13 zákona č. 549/2011 Z. z. uviedol, že účelom ochrannej liečby je v prvom rade liečba, to znamená komunikácia medzi psychiatrom a pacientom a kultúrne povedomie a reč sú pre neho jedným z dôvodov, pre ktoré chce ochrannú liečbu vykonávať na Slovensku, kde bude môcť komunikovať s lekárom vo svojom rodnom jazyku, absolvovať terapie a zúčastňovať sa na psycho-sociálnej rehabilitácii, krajský súd nezobral do úvahy, že má na Slovensku rodinu a dcéru a poukázal na čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ohľadom práva na súkromný a rodinný život a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej je nemysliteľné, aby väzni stratili všetky svoje práva len preto, že majú status odsúdených osôb s tým, že väzenské orgány im majú pomáhať udržiavať kontakt s blízkymi rodinnými príslušníkmi a zadržiavanie jednotlivca vo väznici, ktorá je tak ďaleko od jeho rodiny, že návštevy rodiny sú veľmi ťažké či nemožné, môže za určitých okolností predstavovať neprimeraný zásah do rodinného života s tým, že krajský súd sa s argumentami týkajúcimi sa udržiavania rodinných väzieb a návštev rodiny nevysporiadal a nevysvetlil dôvody označenia jeho vyjadrenia za účelové a prečo nemá právo na udržiavanie rodinných väzieb, právo na liečbu a terapie v slovenskom jazyku a nádej stať sa opätovne plnohodnotným členom tejto spoločnosti.

K podanému odvolaniu sa vyjadrila Krajská prokuratúra Banská Bystrica podaním z 11. apríla 2024 (č. l. 107), v ktorom navrhla odvolanie zamietnuť ako nedôvodné a uviedla, že zotrváva na svojom nesúhlasnom vyjadrení z 2. februára 2024 vrátane stanoviska k § 4 ods. 1 písm. c) zákona č. 549/2011 Z. z. a poukázala na povinnosť konformného výkladu vnútroštátneho práva ohľadom dotknutého rámcového rozhodnutia Rady 2008/909/SVV z 27. novembra 2008 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na rozsudky v trestných veciach, ktorými sa ukladajú tresty odňatia slobody alebo opatrenia zahrňujúce pozbavenie osobnej slobody na účely ich výkonu v Európskej únii (ďalej „rámcové rozhodnutie Rady 2008/909/SVV“) vzhľadom na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie a na aplikačnú prax odvolacieho súdu. K námietke ohľadom hodnotenia podmienok úspešnosti liečby uviedla, že z predložených listín, najmä holandského znaleckého posudku, je zrejmé, že už v minulosti sa odvolateľ liečbe vyhýbal, prestal užívať lieky a zo Slovenska odišiel do zahraničia.

K vyjadreniu krajskej prokuratúry sa vyjadril C. H. podaním z 26. apríla 2024 (č. l. 118 - 121), v ktorom zotrval na podanom odvolaní. Poukázal na rámcové rozhodnutia Rady 2008/909/SVV, 2008/947/SVV o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania rozsudkov a probačných rozhodnutí na účely dohľadu nad probačnými opatreniami a alternatívnymi sankciami a 2009/829/SVV o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na rozhodnutia o opatreniach dohľadu ako alternatíve väzby a správu Komisie Európskemu parlamentu a Rade o ich implementácii. Zopakoval, že rozsudkom Odvolacieho súdu v Amsterdame bol síce oslobodený spod akéhokoľvek trestného stíhania pre nepríčetnosť, avšak bolo mu uložené opatreniepovinnej ústavnej liečby, čo podľa dotknutého rámcového rozhodnutia možno jednoznačne kvalifikovať ako konečné rozhodnutie alebo súdny príkaz štátu pôvodu, ktorým sa fyzickej osobe ukladá trest, resp. iné právoplatné rozhodnutie v trestnom konaní, ktorým sa uložila trestná sankcia spojená s odňatím slobody, ktorou je aj ochranné liečenie formou ústavného liečenia. Toto ochranné liečenie uložené konečným rozhodnutím súdu pre čin inak trestný nemôže slobodne opustiť, má povahu sankcie, nakoľko je obmedzený na slobode a predstavuje ekvivalent ochrannej liečby ukladanej slovenskými súdmi podľa Trestného zákona a Trestného poriadku. Ohľadom vyjadrenia, že sa pred rokmi neliečil na Slovensku a odišiel do zahraničia, uviedol, že tieto udalosti sa udiali pred veľmi dlhým časom a v súčasnosti je vo výkone ochranného liečenia v R., prevezením do ochranného liečenia na Slovensko sa nezmení jeho situácia v tom, že liečbu môže svojvoľne opustiť či odmietnuť a o zmene či ukončení ochranného liečenia rozhoduje v zmysle Trestného poriadku vždy súd, keď do vydania takého rozhodnutia musí zotrvávať v zariadení a neobstojí preto argument, že pred rokmi opustil územie Slovenskej republiky, na čo ako slobodná osoba mal právo. Vzhľadom na účel rámcového rozhodnutia má právo vykonávať ochranné liečenie na Slovensku a nepredstavuje pre Slovenskú republiku žiadne riziko, súčasťou ochranného liečenia sú terapie a psycho-sociálna rehabilitácia, ktoré by chcel vykonávať v rodnom jazyku a zároveň by chcel mať kontakt so svojou rodinou a nadviazať priateľstvá so Slovákmi podobnej mentality. Ohľadom poukazovania prokuratúrou na konštantnú judikatúru odvolacieho súdu uviedol, že táto nie je nemenná.

Spisový materiál bol predložený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „odvolací súd“) na rozhodnutie o podanom odvolaní 15. mája 2024 a vec napadla na rozhodnutie do senátu 5T, ktorý podľa Rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2024 v tom čase účinnom rozhoduje v zložení JUDr. Juraj Kliment, JUDr. Peter Štift a JUDr. Marián Mačura.

Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 549/2011 Z. z. o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii a o zmene a doplnení zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon č. 549/2011 Z. z.“) rozhodnutie možno v Slovenskej republike uznať a vykonať, ak skutok, pre ktorý bolo rozhodnutie vydané, je trestným činom aj podľa právneho poriadku Slovenskej republiky, ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak, a ak a) odsúdený je štátnym občanom Slovenskej republiky a má obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky, b) odsúdený je štátnym občanom Slovenskej republiky, nemá obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky, ale po výkone trestnej sankcie spojenej s odňatím slobody má byť vyhostený na základe rozhodnutia vydaného v súdnom konaní alebo správnom konaní na územie Slovenskej republiky, alebo c) odsúdený sa zdržiava na území Slovenskej republiky alebo na území členského štátu a súd na základe postupu podľa § 13 vysloví súhlas s prevzatím rozhodnutia na jeho uznanie a výkon v Slovenskej republike na základe žiadosti príslušného orgánu členského štátu.

Podľa § 15 ods. 5 zákona č. 549/2011 Z. z. proti rozhodnutiu podľa odseku 1 je prípustné odvolanie, ktoré môže podať odsúdený alebo prokurátor. Odvolaním nemožno napadnúť dôvody, pre ktoré bolo rozhodnutie vydané v inom členskom štáte. Odvolanie má odkladný účinok.

Podľa § 16 ods. 1 písm. f) zákona č. 549/2011 Z. z. súd rozhodne o odmietnutí uznania a výkonu rozhodnutia, ak nie je splnená podmienka uznania a výkonu rozhodnutia podľa § 4 ods. 1.

Podľa § 29 zákona č. 549/2011 Z. z. ak tento zákon neustanovuje inak, na konanie podľa tohto zákona sa použije Trestný poriadok.

Podľa § 518 ods. 4 Trestného poriadku proti rozsudku o uznaní cudzieho rozhodnutia je prípustné odvolanie, ktoré môže podať odsúdený, prokurátor alebo minister spravodlivosti. Odvolací súd na neverejnom zasadnutí odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné. Ak odvolanie nezamietne, zruší napadnuté rozhodnutie a po doplnení konania, ak je potrebné, sám rozhodne rozsudkom, či sa cudzie rozhodnutie uznáva alebo neuznáva.

Po predložení veci Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd na podklade riadne a včas podaného odvolania oprávnenou osobou, preskúmal jednak správnosť výroku napadnutého rozhodnutia, proti ktorému bolo podané odvolanie, jednak konanie predchádzajúce jeho vydaniu a dospel k záveru, že ohľadom výroku napadnutého rozhodnutia odvolanie nie je dôvodné.

Z predloženého spisového materiálu vyplýva, že na krajský súd bola 20. októbra 2023 doručená žiadosť Ministerstva spravodlivosti a bezpečnosti Holandska spolu s osvedčením z 20. októbra 2023 vydaným a zaslaným podľa čl. 5 rámcového rozhodnutia Rady 2008/909/SVV, a to ohľadom rozsudku Odvolacieho súdu Amsterdam z 3. októbra 2018, sp. zn. 23-000655-17, právoplatného 18. októbra 2018, týkajúceho sa slovenského občana C. H. na skutkovom a právnom základe v ňom uvedenom (ktorý je uvedený aj v napadnutom rozhodnutí krajského súdu), spolu s dotknutým rozsudkom, správou Holandského inštitútu forenznej psychiatrie a psychológie o indikácii ústavnej liečby z 12. novembra 2018 a s podpísaným vyjadrením C. H. z 20. septembra 2023, že „chce ísť do Slovenskej republiky“.

Podľa osvedčenia a dotknutého rozsudku vydaného v štáte pôvodu bol C. H. v trestnom konaní oslobodený spod obžaloby z dôvodu, že nie je pre nepríčetnosť trestne zodpovedný, pričom mu bolo uložené opatrenie ústavnej liečby zamerané na podporu bezpečnosti a ochrany spoločnosti pred nebezpečnými, duševne narušenými osobami, ktoré sa vykonáva v uzavretom a zabezpečenom ústave a pozostáva z liečebno-psychiatrickej liečby. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že z osvedčenia vyplýva, že sa týkalo trestných činov, za ktoré možno uložiť v štáte pôvodu trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby pätnásť rokov, resp. osem rokov s tým, že maximálny trest hlavného trestu sa v prípade pokusu znižuje o jednu tretinu a v osvedčení boli justičným orgánom štátu pôvodu priradené trestné činy ku kategórii „vražda, závažné ublíženie na zdraví“, kedy sa podľa § 4 ods. 2 zákona č. 549/2011 Z. z. neskúma, či ide o trestný čin trestný podľa právneho poriadku Slovenskej republiky.

Krajský súd o žiadosti a osvedčení justičného orgánu štátu pôvodu rozhodol spôsobom uvedeným na začiatku odôvodnenia tohto rozhodnutia, pričom dôvodom pre odmietnutie uznania cudzieho rozhodnutia bolo zistenie, že nie sú splnené podmienky uznania a výkonu rozhodnutia podľa § 4 ods. 1 zákona č. 549/2011 Z. z. s tým, že

- C. H. nemožno považovať za právoplatne odsúdenú osobu, keďže predmetný rozsudok holandského súdu, ktorým došlo k oslobodeniu spod obžaloby, nemá povahu odsudzujúceho rozhodnutia,

- C. H. nemá obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky, čím nie sú splnené zákonné podmienky podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 549/2011 Z. z.,

- C. H. nemá byť vyhostený na územie Slovenskej republiky na základe rozhodnutia vydaného v štáte pôvodu, čím nie sú splnené zákonné podmienky podľa § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 549/2011 Z. z.

- krajský súd je na rozdiel od názoru Krajskej prokuratúry Banská Bystrica uvedeného v jej písomnom vyjadrení zaslanom podľa § 15 ods. 1 zákona č. 549/2011 Z. z. (č. l. 83 - 84) toho názoru, že ustanovenie § 4 ods. 1 písm. c) zákona č. 549/2011 Z. z. sa vzťahuje aj na občana Slovenskej republiky, avšak dané ustanovenie nemohlo byť aplikované pre absenciu základnej zákonnej podmienky týkajúcej sa existencie odsudzujúceho rozhodnutia.

Odvolací súd po posúdení prejednávanej veci dospel k záveru, že výrok napadnutého rozhodnutia krajského súdu je vecne správny, hoci v zásade vecne z iných dôvodov, čo vyplýva z nasledujúcich skutočností.

K možnosti rozhodnúť o uznaní a výkone cudzieho rozhodnutia v prípade oslobodzujúceho rozhodnutia vydaného v štáte pôvodu

Odvolací súd je toho názoru, že rozhodnúť o uznaní a výkone cudzieho rozhodnutia podľa zákona č. 549/2011 Z. z. je v zásade možné aj v prípade, že v štáte pôvodu je vydané oslobodzujúce meritórne rozhodnutie, pokiaľ je danej osobe uložené ochranné liečenie ústavnou formou alebo detencia.

V tomto ohľade treba poukázať, že samotné rámcové rozhodnutie Rady 2008/909/SVV v bode 20 preambuly (úvodnej časti predchádzajúcej samotnej normatívnej časti rámcového rozhodnutia, v ktorejje obsiahnutý predovšetkým cieľ a dôvody prijatia daného aktu) výslovne uvádza prípad aplikácie daného rámcového rozhodnutia na situáciu, že osoba nebola uznaná vinnou z trestného činu a bolo jej uložené opatrenie zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody iné ako trest odňatia slobody, za ktoré treba považovať ochranné liečenie ústavnou formou alebo detenciu [„Dôvod odmietnutia stanovený v článku 9 ods. 1 písm. k) sa môže uplatňovať aj v prípadoch, keď osoba nebola uznaná vinnou z trestného činu, hoci príslušný orgán uplatnil opatrenie zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody iné ako trest odňatia slobody ak dôsledok trestného činu.“].

Ďalej toto rámcové rozhodnutie v čl. 1 vo vymedzení pojmov v písm. a), písm. b) ustanovuje, že na účely tohto rámcového rozhodnutia je rozsudkom konečné rozhodnutie alebo súdny príkaz štátu pôvodu, ktorým sa fyzickej osobe ukladá trest a trestom je akýkoľvek trest odňatia slobody alebo akékoľvek opatrenie zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody uložené na určitý alebo neurčitý čas za trestný čin na základe trestného konania.

Rovnako tak podľa zákona č. 549/2011 Z. z. sa podľa jeho § 3 písm. a), písm. b) na účely tohto zákona rozumie rozhodnutím nielen právoplatné odsudzujúce rozhodnutie pre trestný čin, ale aj iné právoplatné rozhodnutie vydané súdom štátu pôvodu v trestnom konaní (teda aj oslobodzujúci rozsudok), ktorým sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody, ktorou sa rozumie nielen samotný trest odňatia slobody, ale aj detencia alebo ochranné liečenie formou ústavného liečenia.

Treba prisvedčiť krajskému súdu, že následne zákon č. 549/2011 Z. z. v jednotlivých písmenách § 4 ods. 1, ako aj v ďalších ustanoveniach používa pojem „odsúdený“ (obdobne tak predmetné rámcové rozhodnutie pojem „odsúdená osoba“), avšak tento pojem nemožno vykladať osamotene, ale spoločne s ďalšími súvisiacimi ustanoveniami. Odvolací súd navyše poukazuje, že podľa § 10 ods. 13 druhej vety Tr. por. sa na účely vykonávacieho konania odsúdeným rozumie aj páchateľ činu inak trestného, ktorému bolo v trestnom konaní uložené ochranné liečenie alebo detencia, čo teda tiež podporuje výklad o možnosti aplikácie zákona č. 549/2011 Z. z. nielen na prípad vydania odsudzujúceho rozsudku (pre úplnosť odvolací súd uvádza, že k doplneniu uvedenej druhej vety do § 10 ods. 13 Tr. por. došlo jeho novelizáciou vykonanou zákonom č. 40/2024 Z. z. s účinnosťou od 15. marca 2024, t. j. po vyhlásení napadnutého rozhodnutia krajským súdom).

Na základe uvedeného vzhľadom na nutnosť aplikácie eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva ohľadom dotknutého rámcového rozhodnutia Rady 2008/909/SVV tak, aby sa zabezpečil jeho účinok a účel prijatia, odvolací súd uzatvára danú problematiku so záverom, že zákon č. 549/2011 Z. z. sa vzťahuje na prípad uloženia ochranného liečenia ústavnou formou alebo detencie na základe právoplatného rozhodnutia vydaného v trestnom konaní bez ohľadu na to, či ide o odsudzujúci rozsudok alebo oslobodzujúci rozsudok, resp. iné právoplatné rozhodnutie vydané súdom v trestnom konaní.

V tejto časti bolo teda podané odvolanie vyhodnotené za dôvodné, čo sa však nemohlo prejaviť v spôsobe rozhodnutia odvolacieho súdu, keďže v súlade s napadnutým rozhodnutím bol zistený obligatórny dôvod pre odmietnutie uznania a výkonu cudzieho rozhodnutia podľa § 16 ods. 1 písm. f) zákona č. 549/2011 Z. z., pretože nebola splnená podmienka uznania a výkonu cudzieho rozhodnutia podľa § 4 ods. 1 zákona č. 549/2011 Z. z., čo vyplýva z nasledujúcich skutočností.

K možnosti aplikácie § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 549/2011 Z. z.

Pre aplikáciu § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 549/2011 Z. z. [v súlade s čl. 4 ods. 1 písm. a) rámcového rozhodnutia Rady 2008/909/SVV] je potrebné kumulatívne splnenie dvoch podmienok (za predpokladu, že odsúdený je v štáte pôvodu alebo vo vykonávajúcom štáte), a to že odsúdený je štátnym občanom Slovenskej republiky a zároveň má v Slovenskej republike obvyklý pobyt.

Odvolací súd v súlade s napadnutým rozhodnutím krajského súdu dospel k záveru, že C. H. je síce štátnym občanom Slovenskej republiky, avšak v Slovenskej republike nemá obvyklý pobyt.

Podľa ustálenej súdnej praxe (R 38/2024) za obvyklý pobyt odsúdeného podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 549/2011 Z. z. nie je možné považovať jeho administratívne nahlásený trvalý pobyt či prechodný pobyt, ale skutočné miesto jeho pobytu, kde má vytvorené osobné, rodinné, pracovné a obdobné sociálne väzby, ktoré sú určujúce k tomu, aby došlo k jeho resocializácii, resp. k uľahčeniu jeho sociálnej nápravy.

V tomto ohľade nie je teda jeho administratívne vedený trvalý pobyt v Slovenskej republike (mesto F., bez konkrétne určenej adresy) určujúci a je irelevantný.

Krajský súd si za účelom posúdenia obvyklého pobytu C. H. vyžiadal zisťovanie cestou Policajného zboru, pričom podľa oznámenia Obvodného oddelenia Policajného zboru Zvolen z 18. novembra 2023 (č. l. 55) bolo vykonané šetrenie na adrese F., G. X. XX (táto bola uvedená aj ako posledná adresa pobytu menovaného v osvedčení), kde žijú rodičia C. H., ktorí uviedli, že je v telefonickom kontakte s matkou, avšak neboli s ním v osobnom kontakte už niekoľko rokov, nakoľko sa dlhodobo zdržiava v zahraničí, pričom bola zároveň zistená adresa družky C. H. a ich dcéry (G. a V. H.), u ktorých nebolo vykonané šetrenie s odôvodnením, že ide o adresu mimo služobného obvodu danej súčasti Policajného zboru. Pre úplnosť treba uviesť, že krajský súd ani ďalším šetrením (Sociálna poisťovňa, Okresný úrad Zvolen, Register obyvateľov či Register trestov) nedospel k záveru o obvyklom pobyte C. H. v Slovenskej republike.

Po predložení spisu na rozhodnutie o odvolaní doplnil odvolací súd v tomto ohľade zisťovanie vykonané krajským súdom a za účelom posúdenia obvyklého pobytu osoby C. H. si vyžiadal z Obvodného oddelenia Policajného zboru Veľký Krtíš správu cestou zisťovania u bývalej družky G. H. a ich dcéry V. H. formu a intenzitu ich vzájomných vzťahov s C. H.. Podľa zaslanej správy daného obvodného oddelenia Policajného zboru z 20. júna 2024, doručenej tunajšiemu súdu 11. júla 2024 (č. l. 134), sa s menovaným G. H. rozišla v roku 2009, tento sa v roku 2014 odsťahoval do R., na dcéru prispieval po vzájomnej dohode na výživné v sume 100 eur mesačne približne 10 rokov, od roku 2022 na dcéru neprispieva a prispievajú za neho jeho rodičia sumou 50 eur mesačne. Menovaný bol v osobnom kontakte s dcérou a bývalou družkou naposledy v roku 2016, od tej doby menovaný telefonuje jedenkrát mesačne, ich rozhovor prebieha v priateľskom duchu, kde sa pýta ako sa majú dcéra, bývalá družka a jej rodina. Odvolací súd následne pre spresnenie informácie o frekvencii návštev C. H. na Slovensku telefonicky u G. H. zistil, že po presťahovaní C. H. do R., čo bolo podľa bývalej družky niekedy v rokoch 2013 - 2014 až do roku 2016, kedy sa videli naposledy, menovaný navštevoval dcéru približne raz do roka, za celý čas maximálne trikrát.

Odvolací súd za základe uvedeného dospel k záveru, že C. H. nie je osobou, ktorá by mala na území Slovenskej republiky obvyklý pobyt. V tomto ohľade poukazuje na základnú podstatnú skutočnosť, že C. H. sa pred niekoľkými rokmi (niekedy v priebehu rokov 2014-2015) odsťahoval zo Slovenskej republiky do R., čo vyplýva jednak z vyjadrení jeho rodičov (s menovaným neboli niekoľko rokov v osobnom kontakte, nakoľko sa zdržiaval v zahraničí) a družky (do R. sa odsťahoval v roku 2014), jednak z obsahu správy vypracovanej Holandským inštitútom forenznej psychiatrie a psychológie o indikácii ústavnej liečby z 12. novembra 2018, podľa ktorej mal C. H. prísť do R. v polovici roka 2015 kvôli svojej sexuálnej orientácii za účelom hlavne uniknúť homofóbnej atmosfére na Slovensku, nemal dobrý vzťah s rodičmi a sestrami, v skutočnosti nemal nikdy ani žiadnych priateľov, pričom sa vyhýbal liečbe u svojho psychiatra na Slovensku a prestal užívať lieky a už v roku 2015 mal byť hospitalizovaný v R. v nemocnici GGZ I. pre svoj psychický stav. Býval v rôznych ubytovniach a istý čas pracoval ako upratovač, následne mal žiť s poškodeným (osoba, voči ktorej malo dôjsť k protiprávnemu konaniu, pre ktoré bol oslobodený spod obžaloby pre nepríčetnosť), s ktorým sa mal zoznámiť v R. v gay bare v roku 2015, ktorý sa mal o neho starať, poskytovať mu prostriedky na živobytie a zabezpečiť potrebnú lekársku starostlivosť.

Pokiaľ sa teda C. H. pred niekoľkými rokmi cielene fakticky odsťahoval zo Slovenskej republiky do R., nie je možné prísť k záveru, že na území Slovenskej republiky má obvyklý pobyt, hoci na Slovensku žijú jeho rodičia a bývalá družka s dcérou, ktorí sa s ním neodsťahovali, keďže s C. H. už fakticky nežili včase jeho odchodu do zahraničia (podľa družky sa rozišli v roku 2009). V tomto ohľade treba poukázať, že po odchode do R. sa C. H. vracal na Slovensko, avšak iba zriedkavo, čo malo charakter príležitostných návštev v rozsahu jedenkrát ročne s poukazom, že podľa vyjadrenia rodičov neboli v spoločnom osobnom kontakte už niekoľko rokov a podľa vyjadrenia bývalej družky chodieval na návštevy cca raz ročne, celkovo po jeho odchode do R. to bolo maximálne trikrát.

Odvolací súd teda dospel k záveru, že za miesto obvyklého pobytu C. H. treba považovať štát R., do ktorého sa pred rokmi cielene odsťahoval a kde aj relevantné obdobie reálne žil, býval a pracoval a kde si teda po presťahovaní fakticky vytváral určité sociálne väzby.

K možnosti aplikácie § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 549/2011 Z. z.

Ustanovenie § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 549/2011 Z. z. na prejednávanú vec nebolo možné v zásade aplikovať, keďže z osvedčenia justičného orgánu štátu pôvodu nevyplývalo, že by C. H. bolo uložené v štáte pôvodu v súdnom konaní alebo v správnom konaní vyhostenie na územie Slovenskej republiky po výkone danej trestnej sankcie.

K možnosti aplikácie § 4 ods. 1 písm. c) zákona č. 549/2011 Z. z.

Podľa vyššie citovaného § 4 ods. 1 písm. c) zákona č. 549/2011 Z. z. rozhodnutie možno v Slovenskej republike uznať a vykonať, ak skutok, pre ktorý bolo rozhodnutie vydané, je trestným činom aj podľa právneho poriadku Slovenskej republiky, ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak, a ak odsúdený sa zdržiava na území Slovenskej republiky alebo na území členského štátu a súd na základe postupu podľa § 13 vysloví súhlas s prevzatím rozhodnutia na jeho uznanie a výkon v Slovenskej republike na základe žiadosti príslušného orgánu členského štátu.

Krajský súd v napadnutom rozhodnutí uviedol, že toto ustanovenie by bolo možné aplikovať na prejednávanú vec za predpokladu existencie odsudzujúceho rozhodnutia s poukázaním na skutočnosť, že podľa zákona č. 549/2011 Z. z. a čl. 4 ods. 1 daného rámcového rozhodnutia sa dotknuté ustanovenie aplikuje bez ohľadu na to, či sa jedná o občana vykonávajúceho štátu za splnenia podmienky, že sa odsúdený zdržiava na území Slovenskej republiky alebo iného členského štátu a súd na základe žiadosti štátu pôvodu vysloví súhlas s prevzatím rozhodnutia.

Odvolací súd k tomu uvádza, že v tejto súvislosti treba opätovne vzhľadom na nutnosť eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva poukázať na dotknuté ustanovenie rámcového rozhodnutia Rady 2008/909/SVV, pričom jeho čl. 4 ods. 1 znie nasledovne:

„Za predpokladu, že odsúdená osoba je v štáte pôvodu alebo vo vykonávajúcom štáte, a za predpokladu, že dala svoj súhlas, ak sa tak vyžaduje podľa článku 6, možno rozsudok spolu s osvedčením, ktorého štandardné tlačivo je uvedené v prílohe I, zaslať jednému z nasledujúcich členských štátov: a) členskému štátu, ktorého štátnu príslušnosť má odsúdená osoba a v ktorom žije, alebo b) členskému štátu, ktorého štátnu príslušnosť má odsúdená osoba, ale nie je členským štátom, v ktorom žije, a do ktorého bude odsúdená osoba vyhostená po prepustení z výkonu trestu na základe vyhostenia alebo príkazu na vyhostenie zahrnutého do rozsudku alebo do rozhodnutia justičného alebo správneho orgánu alebo akéhokoľvek iného opatrenia vyplývajúceho z rozsudku, alebo c) akémukoľvek inému členskému štátu okrem členského štátu uvedeného v písmenách a) alebo b), ktorého príslušný orgán súhlasí so zaslaním rozsudku a osvedčenia tomuto členskému štátu.“

Z uvedeného normatívneho textu daného rámcového rozhodnutia výslovne vyplýva, že v ustanovení čl. 4 ods. 1 písm. c) je uvedený iný členský štát rozdielny od členského štátu uvedeného v písmene a) alebo b), t. j. akýkoľvek členský štát, pokiaľ nejde o členský štát, ktorého štátnu príslušnosť má odsúdená osoba a v ktorom žije, resp. členský štát, ktorého štátnu príslušnosť má odsúdená osoba, ale nie je členským štátom, v ktorom žije, a do ktorého bude odsúdená osoba vyhostená.

V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že z predloženého osvedčenia vydaného justičným orgánom štátom pôvodu [osvedčenie v časti pod písmenom g)] vyplýva, že dôvodom zaslania osvedčenia a rozsudku v prejednávanej veci bol prípad uvedený v čl. 4 ods. 1 písm. a) daného rámcového rozhodnutia, t. j. Slovenská republika mala byť členským štátom, ktorého štátnu príslušnosť má odsúdená osoba a v ktorom žije, pričom justičný orgán štátu pôvodu pôvodne postup podľa čl. 4 ods. 1 písm. c) rámcového rozhodnutia nežiadal.

Zo spisu ďalej vyplýva, že na základe žiadosti krajského súdu o súčinnosť z 8. decembra 2023 (č. l. 60) justičný orgán štátu pôvodu listom z 21. decembra 2023 (č. l. 69) požiadal o udelenie súhlasu podľa § 4 ods. 1 písm. c) zákona č. 549/2011 Z. z., resp. čl. 4 ods. 1 písm. c) daného rámcového rozhodnutia. Následne si krajský súd podaním z 3. januára 2024 (č. l. 73) vyžiadal podľa § 13 ods. 2 zákona č. 549/2011 Z. z. stanovisko z Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, ktoré však v podaní z 12. januára 2024 (č. l. 74) uviedlo, že ustanovenie § 4 ods. 1 písm. c) zákona č. 549/2011 Z. z. sa na tento prípad nevzťahuje a z tohto dôvodu nemôže dať žiadané stanovisko podľa § 13 ods. 2 uvedeného zákona. Také stanovisko Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky je však nevyhnutné vydať pred rozhodnutím o žiadosti o udelenie súhlasu s prevzatím cudzieho rozhodnutia podľa § 13 ods. 1 zákona č. 549/2011 Z. z. a pravdepodobne na základe uvedeného vyjadrenia ministerstva potom krajský súd o takej žiadosti justičného orgánu štátu pôvodu už ani nerozhodoval, pričom pozitívne rozhodnutie o udelení súhlasu s prevzatím cudzieho rozhodnutia podľa § 13 ods. 1 zákona č. 549/2011 Z. z. je zákonnou podmienkou na to, aby mohol súd následne pozitívne rozhodnúť o uznaní a výkone cudzieho rozhodnutia na území Slovenskej republiky s poukazom na splnenie podmienok uvedených v ustanovení § 4 ods. 1 písm. c) zákona č. 549/2011 Z. z. (z napadnutého rozhodnutia pritom vyplýva, že krajský súd dospel k záveru o zjavnom rozpore medzi tvrdeniami uvádzanými C. H. v tomto konaní a informáciami, ktoré uviedol podľa správy vypracovanej Holandským inštitútom forenznej psychiatrie a psychológie o indikácii ústavnej liečby z 12. novembra 2018 s tým, že účelom bola snaha získať na území Slovenskej republiky lepšie podmienky pre výkon uloženého ochranného liečenia).

Odvolací súd v tejto súvislosti pripomína, že podľa zákonnej úpravy uvedenej v § 518 ods. 4 Trestného poriadku, ktorá sa vzhľadom na vyššie citované ustanovenie § 29 zákona č. 549/2011 Z. z. musí použiť aj na konanie podľa zákona č. 549/2011 Z. z. (keďže tento zákon neustanovuje inak pre konanie a spôsob rozhodnutia v prípade podania odvolania), odvolací súd musí rozhodnúť o odvolaní s konečnou platnosťou a nemá možnosť v prípade zrušenia napadnutého rozhodnutia vrátiť vec súdu prvého stupňa, a teda odvolací súd nemohol podľa existujúcej zákonnej úpravy zrušiť napadnuté rozhodnutie a zaviazať krajský súd na prípadné opätovné vyžiadanie stanoviska z ministerstva spravodlivosti a rozhodnutie podľa § 13 ods. 1, ods. 2 zákona č. 549/2011 Z. z.

Sumarizujúc odvolací súd teda uvádza, že C. H. je síce štátnym občanom Slovenskej republiky, avšak nemá na jej území obvyklý pobyt, čím nie je splnená podmienka podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 549/2011 Z. z. Zo spisového materiálu nevyplýva ani splnenie zákonných podmienok podľa § 4 ods. 1 písm. b) (z osvedčenia nevyplýva, že by mal byť C. H. po výkone trestnej sankcie vyhostený do Slovenskej republiky), resp. písm. c) zákona č. 549/2011 Z. z. (postup podľa tohto ustanovenia bol znemožnený vzhľadom k negatívnemu vyjadreniu Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky o tom, že dané ustanovenie sa na prejednávaný prípad nevzťahuje, v dôsledku čoho toto ministerstvo odmietlo vydať stanovisko podľa § 13 ods. 2 zákona č. 549/2011 Z. z. a krajský súd následne nerozhodoval o udelení súhlasu s prevzatím rozhodnutia podľa § 13 ods. 1 zákona č. 549/2011 Z. z.).

Pokiaľ nie sú splnené podmienky uznania a výkonu rozhodnutia podľa § 4 ods. 1 zákona č. 549/2011 Z. z., je to obligatórny dôvod pre rozhodnutie o odmietnutí uznania a výkonu cudzieho rozhodnutia podľa § 16 ods. 1 písm. f) tohto zákona.

Na základe uvedených skutočností teda odvolací súd nezistil dôvod pre zrušenie výroku napadnutého rozhodnutia a odvolanie C. H. ako nedôvodné zamietol.

K ďalším odvolacím námietkam, ku ktorým sa nevyjadril už vyššie, odvolací súd uvádza, že namietanélepšie podmienky výkonu ochranného liečenia z pohľadu lepšej znalosti rodného jazyka, kultúrneho povedomia či ďalších skutočností, nie sú v tomto ohľade určujúce pre rozhodnutie o uznaní a výkone cudzieho rozhodnutia podľa zákona č. 549/2011 Z. z., pokiaľ je zistený obligatórny dôvod pre odmietnutia uznania cudzieho rozhodnutia. Z tohto dôvodu je potom obdobne irelevantné poukazovanie na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcu sa odsúdených osôb a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života ohľadom horších podmienok pre styk s blízkymi osobami v prípade umiestnenia vo veľkej vzdialenosti od blízkych osôb (v tomto ohľade však treba poukázať na tú podstatnú skutočnosť, že samotný C. H. sa pred rokmi cielene odsťahoval zo Slovenskej republiky, kde žili jeho blízke osoby, do R., kde malo dôjsť k protiprávnemu konaniu, ohľadom ktorého mu bola uložená daná trestná sankcia a na území ktorého vykonáva trestnú sankciu uloženú v tejto súvislosti). Odvolací súd napokon uvádza, že pokiaľ sa k niektorej z uplatnených odvolacích námietok výslovne nevyjadril, považoval ju za nepodstatnú vzhľadom na vyššie ním uvedené skutočnosti a argumenty, na základe ktorých by nemohla taká námietka spôsobiť iné rozhodnutie odvolacieho súdu o podanom odvolaní.

Zhrnutím odvolací súd uvádza, že včas podané odvolanie C. H. zamietol ako nedôvodné, keďže napadnuté rozhodnutie krajského súdu bolo z pohľadu výroku vydané v súlade so zákonom.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.